ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Viera šla cez plytký potok, po skalách skackajúc, i zelenú pažiť pred školou a vstúpila do dvora, tiež zelenou pažiťou zarasteného. Učiteľ Ivan Čierny nedržal dobytka, preto mal lúku vo dvore, a nemal vôľu vôbec niečo mať. Plat poberal v peniazoch, ktoré rozhadzoval čo najrýchlejšie, aby mu nezavadzaly. Pri ňom bývala jeho sestra Želka. Tá sedela na dvore vo foteli, keď Viera šla k nim, a čítala knihu. Bola pekná, s očami belasými, ale trochu pokrivovala na pravú nohu.

„Vitaj, vitaj!“ zavolala, keď Viera ešte len do brány vstupovala. „Ani včera, ani predvčerom nebola si u nás. Vierka, tože prečo?“ Ona hanbila sa chodiť niekam, že je krivá, preto tým väčšmi tešila sa, keď prišiel k nej niekto.

Viera pribehla spešno, a div divúci, tvár sa jej hneď zmenila a zjasnela. Ako vstúpila do dvora, srdce sa jej obveselilo a jazyk rozviazal. Voľnosť a dobrá vôľa naraz ju obkľúčily. Tu netiesni ju krása Eleny, nekormúti ušľachtilosť Ole a nemučí prenikavý pohľad Hany — neimponuje nik!

„Pamodaj dobrej den!“ zavolala zďaleka, hneď od brány, v nárečí dediny, rezko prichodiac k Želke. „Čo robkajú, ako sa majú, či sa ta zdraví?“ vyrectuje žartovne, ako dedinčania zvykli, keď prídu na faru. Potom zvolá: „Hana Čepčinská je u nás, zato nechodím. I teraz som len tak ušla, čo nik nevie.“

Učiteľ Čierny menom a čierny aj ináč ako havran, čiernych, veľmi sa jagajúcich očú, štíhlej postavy, sedel na stoličke na dvore tiež. Chystal sa na poľovačku — flintu tam mal opretú o stenu — ktorú rád mal a ktorej žil, ale chcel dofajčiť malinkú fajočku, zastoknutú na tenunkom dlžičavnom pipasári, ktorú tiež rád mal a žil jej. S potešením pozrel na pribehlú Vieru po celej tenkej, v belasých šatách odetej postave, vstal s miesta a hotuje jej stoličku.

„Ručičky ľúbam stokrát. Ráčte sadkať u nás,“ riekol, vľúdne sa klaňajúc. Mal dobrú náladu skoro vždy, hlavu ľahkú, vo vačku pustotu a v hrdle smäd.

Viera usmiala sa radosťou. Konečne jeden človek, ktorý pokladá za príjemné ňou sa zaoberať. Nesadne, lebo stoličku učiteľ postavil blízo svojej, ale oprie sa o sneť tam stojaceho výšavného topoľa.

Predvečer je krásny. Obloha belasá a jasná. Na západe červenajú sa zore, osvetľujú dedinu, hádžu lúče i do dvora, pozlátia dom, i ich tam sediacich, i vrch storočného topoľa, ktorý vážne kynáša sa v tichom vetríku. Zo záhrady zaznieva cvrkot tisíc svrčkov.

Viere, opretej o sneť topoľa, na tvár vysadá radosť žitia. Oči má plné jasu. Všetko dostáva cenu pred ňou, a všetko stáva sa krásnym, lebo Ivan Čierny nespúšťa jagavých očú s nej, ani Dežo s Eleny. Srdce márnivosti plné plesá jej a unáša sa blahom. Krúti zrakom dookola, usilujúc sa vyhnúť jeho pohľadu, hoci láka ju pozrieť mu do očú, čo by ju veľmi zmiatlo, a zdvihne oči k nebu, pretrhne mlčanie, ktoré ktovie prečo nastalo.

„Ľaľa, mesiac na oblohu vyšiel.“

Ivan Čierny zašiel pohľadom k nebu, kde vychodil veľký biely mesiac, ale nesvietil ešte, potom nižšie na strechu krčmičky, a povie do rýmu:

„S neba pozrieť dolu na nás prišiel.“

Viere oči zablysly sa oduševnením. Oni vše takto do verša sa shovárali, čo ju napĺňalo rozkošou. I teraz, uchvátená, pokračuje v žarte:

„Ľúbe svetlo leje na moju tvár.“

„Aj moju!“ zastarie sa Želka so smiechom.

„Ligoce sa jak očú vašich žiar,“ rečie Čierny hneď, prepočujúc zastarenie sa sestrino. Ani Viera nedbá oň. Srdce jej zatrepotalo slasťou a líca zapálily sa jej samoľúbím. Hľa, tu človek, ktorý ju zvelebuje, ktorý vidí jej cenu, ktorý uzná jej krásu. Predsa je ona nie taká malicherná, ako si myslela. A učiteľ, vidiac jej radosť a červenanie sa, opätuje:

„Čarovný je ako očú vašich žiar!“

„Nie, nie,“ vraví ona tlmene, chvatom zmýlená. „Nie tak básniť. Ospevujeme len krásu prírody.“

„Veď krásu prírody ospevujem,“ odpovie Čierny, pohľad žeravý lepiac na ňu, ani Dežo Belický na Elenu. A idúc rovno proti nej, reční s ešte väčším zápalom:

Tu udrel si na ústa, ako by sa chcel potrestať za to, čo povravel. Stojí pred ňou a pozerá na ňu, omámenú, s potešením.

„Ale netáraj, ty pochábeľ,“ zahriakne ho sestra belasooká. „Kedy budeš mať už kus vážnosti, ba rozumu. Choďte radšej hrať na klavíri.“

Čierny sňal oči s Viery a prešiel sa po zelenom, zarastenom dvore. Pohľad zaletel mu dolu na krčmičku — smäd ho zašiel. Na reči sestrine neodpovedal, ale Viera spravila pohyb hneď, čujúc slovo klavír. Čierny ju učil hrať, tak zo žartu, bol majster v tom — lebo jej duša túžila i za hudbou. To je čosi takého krásneho, keď deva hrá. Pozrela k Čiernemu túžobne, no ten nepočuje, čo sestra kázala, „básni“ ďalej:

„Ó, devo, ruža biela, Viera a nádeja nádherná…“

„Čo vravíte do sveta?“ zavráti ho i Viera, hoc v duchu plesá. „Hnevá sa na vás. Viete, že také reči nechcem. (,… rada mám…‘ napraví ju v duchu Čierny.) Hľaďme radšej, aký rozkošný je večer!“

„Rozkošná ste vy!“ povie on, a hneď skrútne sa a ide k domu, kde má o stenu opretú zbraň. Smäd stal sa mu už neznesiteľným.

„Hrať sa nebude dnes, ste povedali? Dovoľte teda, aby som sa vzdialil — sľub ma viaže…“

„A kde, kde idete?“ spytuje sa Viera zarazená. Odíde, keď je ona tam?!

„Kde? Čomu žijem — do hory! To je moja milá. S Bohom, slečna Viera, láska a nádeja!“

„Oh vy, vy! Večne s tou flintou, večne s tou poľovačkou. Ako môžete o život pripravovať ešte i vtáčiky. I minule usmrtili ste ich päť. Vy… vy Ivan Hrozný!“

Čierny zasmial sa jej nádavke, ale sa nedal ňou odviesť. Uklonil sa pred ňou čo najhlbšie, a rieknuc sestre, aby sa neľakala, ak príde pozde — šiel.

Na dvore nastalo mlčanie. Želka odhodila knihu na trávu a pozerá s hnevom za odchádzajúcim. Neľakať sa zaň? To už hej! Ide skôr na víno a s nejasnou hlavou potom na poľovačku!

Viera mlčí tiež. S tváre zmizlo jej všetko oduševnenie. Sklamaním hryzie si pery — s líc horúčava zhasína. Keby tu miesto nej stála Elena alebo Oľa, vie ona, že by nebol odišiel preč. Len ona nevie nikoho upútať. Načo len žije? Radšej by bola táto skala tu.

„Nevidíš už!“ rečie nezvučným hlasom Želke, keď tá opäť schytila knižku s trávy, dajúc si ju pred oči.

„Vskutku nie… Veď ani nechcem čítať, ale ani neviem, čo robím, tak sa hnevám. Večne je s jágrami, s horármi, so žandármi. To je jeho milá spoločnosť. Pozri, tam pri krčme čakajú ho i teraz. Večné hýrenie — už ho i ľud súdi, a on nedbá nič. Taký je už!“

„A ja predsa banujem, že neostal tu!“ myslí si Viera.

„Vždy sa bojím, že sa mu niečo stane… Ale čo ti to mám zakaždým rozprávať? Vrav ty niečo veselšieho.“

„Čo mám?“ usmeje sa Viera úplne žiaľno. Čo má rozprávať ona? Že je nešťastná, lebo predsa je chatrná, keď ju nik neoslavuje. Prizerá sa ticho Želke a myslí o nej: „Ešte i táto, čo je chybná, viac je ako ja. Hľa, aké krásne oči má, ako by jej dve nezábudky vložil do nich.“

„Hana zadlho bude u vás?“ spytuje sa Želka. „To je taká… taká… odpusť, že sa tak vyslovím — protivná pani. Prečo sa nevydala? Bola pekná, bohatá, nadaná.“

„Hádam jej to zodpovedalo ostať starou pannou,“ rečie Viera bez účasti.

„Divná žiadosť,“ povie Želka, dve nezábudky zdvihnúc na tvár Viery, a vidiac ju zmenenú, spýta sa jej mimovoľne: „A ty aké máš túžby, Vieročka?“

„Aké túžby?“ Viera sa usmeje a zavzdychá. Duch jej zaletí ďaleko, ďaleko. „Oh, tých je veľa!“

„Že veľa?“ diví sa Želka, upreno hľadiac na ňu. „Ty zdáš sa taká skromná, a vraj veľa túžob. Ozaj, aké?“

„Jedna žiadosť (a hlavná, doloží v duchu): byť milovaná!“ povie Viera roztúženo.

„A vydať sa!“ doplní Želka so smiechom. Mysľou mihne jej, že azda za Ivana. „Byť milovaná… Verím, veď je to žiadosť človeka vôbec!“

„Vydať?“ povie rýchlo Viera. Čelo svraští sa jej. „Nie! vydať… to je všedné, to každá spraví. Ja chcem iné, rozdielne od druhých, a byť rozdielna… či vykonať čosi rozdielneho… vlastne…“ i nedopovie.

„Iného… tak čo?“

Viera sama nevie, čo chce. Srdce plné jej je nepokoja, citu, ohňa, túžob. Hlava preplnená snami. Chce byť ľúbená, ako Elena, a obdivovaná. Chce byť pokojná a príjemná ako Oľa. Nenávidú vzbúrenosť svoju a večné červenanie sa. A chce ľúbiť, ľúbiť šialene, mrieť a umierať od lásky.

„Ja chcem takého milovať, čo by si ma nemohol vziať,“ povie Želke.

„Tak? Čo patrí inej, čo má ženu?“ diví sa Želka, merajúc ju očami celú.

„Juj!“ skríkne Viera s odporom. „Ako možno na niečo takého myslieť, Želka?!“ A už sa červená urazenosťou.

„Pri inom každom je možnosť v našom kruhu, aby ťa vzal, hoci by kto bol… hoci… hoci…“

„Áno, mohla by byť možnosť, a ja takého ľubiť nechcem. To je všedné, neideálne!“

Za takým nemožno umrieť, keby ju vzal, a ona chce umrieť od lásky. Áno, to chce na každý prípad.

„Škoda, že tu niet nejakého… aha, už viem. Nejakého mnícha!“ smeje sa jej Želka.

„Mních, naozaj!“ skríkne Viera s chvatom. „Ktorého viaže strašný sľub ani len pozrieť na ženskú. To by bola už potom pekelná láska, ničiaca, rozumu zbavujúca!“ A oči Viere horia oduševnením.

Želka podívala sa na ňu, zvážnela, potom povie:

„Vidno, že ti život plynie príjemne, keď sa ti žiada trpieť. Teš sa, že ťa osud ušetril zlého, a pros, aby ťa tak i ďalej!“ Odvráti nezábudky s hnevom a zadíva sa do zeme. Ona vie, čo je to trpieť. Osirela dávno, vždy je na milosti rodiny, teraz brata, a ktovie, čo jej ešte osud chystá zlého…

„Tu máš, už sa aj táto nahnevala na mňa!“ myslí si Viera, banujúc, že vyzradila svoje túžby. O chvíľu aj brala sa domov.

„Kde si bolo, dievča?“ spytuje sa jej mať s nespokojnosťou, keď prišla. „Nevieš, že je tvoj týždeň pomáhať variť?!“

Dcéry totiž po týždni pomáhaly matke v kuchyni.

Z izieb zvučal smiech a vrava.

„Či je už toľko hodín?“ zľakla sa Viera, i obzerá sa za zásterkou, že si ju uviaže pred seba. Oči svietia jej previnilo. Ona je naozaj odsúdeniahodná bytnosť, keď nedbá na svoje povinnosti, ale s nízkym a prázdnym lumpom sa blázni. I tá jedna okolnosť, že sa u neho dobre cíti, dokazuje, že je nízka a prázdna tiež.

„Ja som myslela,“ vraví trochu s iróniou Oľa, ktorá musela za ňu pomáhať v kuchyni, „že si sa ty utiahla na radu Hany básne kovať — slúžiť národu. A ty si bola v dome ľahtikára, kde má prístup každý lump a každá sberba. Zuza vravela, že ťa videla, keď šla z dediny, v školskom dvore.“ I doloží: „Trochu sebavedomia by ti neškodilo!“ A od Ole len tak veje povýšenosť.

„Ty by si sa, pravda, nesnížila k nim… Čo by ja slúžila? Básnite si!“ rečie Viera srdito a fľočí ku slúžke, ktorá ju zradila. Hneď by ju zničila, keby mohla!

„Ani netreba sa k zblúdilcom snižovať!“ zastane Oľu matka. Ju najradšej mala z dcér pre jej úslužnosť a vernosť. „Ale do práce sa. Zamies na halušky!“ rozkazuje mať, rozmrzená tiež pre jej správanie.

Viera sa zhrozila, oči zablysnú jej zúfalstvom. Miesiť má teraz ona? Čo to nedá mamička slúžke zamiesiť? Keď mlieko vydojené z jej rúk jedia, môžu i halušky. Či je to pre ňu práca, taká obecná, neideálna! Má hlavu preplnenú túžbami konať vznešené veci, a tu jej podajú váľok do ruky. Veď ona písať bude — písať! Naozaj bude. Boriť sa za národ, bojovať, biť sa!… No umyje si ruky a ide k table, kde prichystaná je už múka a vajcia na miesenie, podrobiac sa poriadku domu.

„Načo ja žijem, aký cieľ?“ myslí si pritom, vždy rozčúlená. „Pre prácu domášnu, ktorá mi je na ťarchu? Nechápem, nerozumiem… Ja nemôžem žiť, že by varila jedlá a zametala dom. Čo som nie radšej tamto to mača!“

„Nuž a ak by každá z nás tak rozmýšľala ako ja, tak ako by to bolo aj u nás?“ prišlo jej do umu o chvíľku, a pozrie bokom k Oli, ktorá deň po deň s pokojom, ba tichou radosťou a ušľachtilosťou zaoberá sa prácami domu. Ale s pohľadom na Oľu prišlo jej do umu, že jej riekla pred chvíľou: „Trochu sebavedomia.“

„A čo…“ myslí si bojovne. „Rada vidím tú sberbu, rada, rada! Tam mi nik neimponuje, nik ma nesúdi, a tu všetci. Tu znamenám najmenej a tam najviac. Budem ta chodiť a zaľúbim sa do Čierneho napriek všetkým. Áno, to bude tá moja veľká láska beznádejná, čo ma do hrobu položí!“ dokončí srdito, krájajúc rezance s chvatom, i zareže si do prsta. Krv červená hneď jej vymokla a pokropila i tablu. Zľaknutá chcela rýchlo sotrieť, kým nik nevidí, keď povie mať:

„No, čože si si to už spravila? Iď, pokrájam sama!“

Viera odstúpila, prst ukryjúc do ručníčka, a uteká von na dvor do tmy.

V nedeľu ráno Hana vstala s dumou na čele. Večer bolela ju hlava i pľúca, ba i všetkých sto chorôb ju trápilo, že spať nemohla temer celú noc. Teraz bolí ju srdce. Vždy jej je na ume pekný podslúžny s chvojou vlasov na čele, s bystrými očami, ktoré lepil na tvár Eleny. Ale to by ešte nebolo nič, že on lepil, i to, že sú pripúšťaní takí ľudia do domu, to by sa ešte dalo zniesť, hoci veľa zlého povstáva z toho v rodinách pre národ, no ju nepokojí to, že zbadala po planúcom zraku Eleny, aký mala, kým on tu bol, že jej je nie ľahostajný tiež.

„Tak, môj zlatý motýľ je zaľúbený do odrodilca,“ myslela vždy a vždy so vzdychom. „Jestli sa vydá zaň — je i po Elene. A nie je dosť straty v tejto rodine strata Ďurka, zvláštneho a nadaného?!“ Hana temer ochorie od toho. A predsa nemôže Elene robiť výčitky, ba ani zastarieť sa, ani upozorniť ju, ani hnevať sa na ňu. Jej osobnosť, jej pôvabný zjav každú zbraň vyne jej z ruky, i — každému.

Hana obliekla sa do sviatočných čiernych šiat, dala prstene na ruky, skoro všetky prsty ozdobiac nimi — ona tak rada mala. Na hrdlo dlhú tenkú zlatú retiazku s hodinkami. Potom začala vyberať zo svojho kufra knižočky, čo si z domu doniesla, a myslela na Vieru.

„Keď už aj Elenu stratíme, aspoň túto nepustím z rúk. V Olinke sa nesklamem — tá ostane verná naveky!“

Sobrala knižočky a ide do druhých izieb k rodine.

Javorčík sedel pri písacom stole, iste píše si kázeň. Nebolo by na mieste vyrušovať ho a ťahať na otázku, prečo trpí, aby chodil do domu Belický. Domáca pani sedela na diváne so spevníkom v ruke, vždy ešte krásnu tvár majúc sklonenú, ruky složené — modlí sa. Tú rušiť nepatrí sa tiež. Aj Oľa má akýsi pobožný sošit v ruke. Je tu, ako vidno i po domácich, nedeľné ráno. Ale Elena raňajkuje sama pri stole. Vstala pozde, hostia včera pribavili sa do polnoci, a jej dovolili, ako miláčikovi všeobecnému, pohovieť si.

„Čo to nesieš?“ spýta sa Hany, vidiac v jej ruke sväzočky. „Na čítanie? To bude pre Vieru, ona rada číta. Poď, poď, ja ťa čakám s raňajkami jediná. Druhí sa už odbavili,“ volá ju veselo.

„A pre teba čítanie je nie?“ vraví Hana, sadajúc si ku stolu. „Pre teba radšej živé romány, či románoví hrdinovia,“ prehárča Elenu, hoci cíti v srdci tŕň. „Ten včerajší rytier na tom spenenom koni, s tou spustenou kečkou na čele, vari sa ti popáčil?“

Veľké sivé oči uprie skúmave do krásnej tváre Eleninej, hádajúc jej city.

Elena zasmiala sa, pohodila hlavou a nechce na to odpovedať.

„Vera naďšám velmi rada číta,“ rečie. „Hviezdoslava vie vari nazpamäť.“

„Toto je Tolstoj.“

„Tolstoj?“ Elena čiahne rukou za knižočkou, obzrie a složí zas. Rada číta aj ona, i všetky (ktože nerád?). Ale dnes nebude, ani zajtra, ani pozajtre. Keď príde „rytier“, každé slovo literou napísané zdá sa jej nudným.

„Ten jazdec, ten jazdec ti je v hlave, však?“ žartuje Hana, tklivo hľadiac na tvár Eleny. No jej tvár nezradí nič, ani jazyk nevysvetlí, ako by naschvál, hoci ich priateľská láska je veľká. Hana zavzdychá zhlboka. „Tak možno ten druhý, kučeravý Matej?“

Elena rozosmiala sa, a o tom už povie:

„Tomu dáme Vieru!“

„A mne sa ten šuhajec ľúbi. Originálny mladík, ja ho rád mám,“ povie v to otec. Dopísal, čo mal, ide si do fajky napchať dohánu. „Devušky, majte sa okolo neho, ja rád by ho mal za zaťa!“ Otec rád vraví nielen vážne, ale i žartom k dcéram. „Však, mamička?“ obráti sa k žene, ako vôbec so všetkým. Tá, modliac sa ešte, kývla len hlavou na súhlas.

„Môže sa to i stať. Keď tak rád u nás býva a zatoľko, že je vše veľa, iste i on má k nám sympatie,“ smeje sa Elena.

„Včera hneď odišiel,“ povie Oľa od sošitu, zastanúc sa ho.

„Keď ho vzal so sebou Belický,“ pomyslí si Hana, a pri myšlienke na rytiera s chvojou vzdychla zas.

„Bolí ťa hlava ešte vždy?“ spýta sa jej Elena.

„Bolí nielen hlava, ale i srdce.“

„Nuž?“

„Ako by nie, keď odcudzujú sa nám celé rodiny,“ povie Hana s udusenou výčitkou.

Elena zdvihla krásne obrvy a pozrela na ňu zadivene, i všetci podivili sa. O čom to asi chce vravieť Hana a z čoho na to prichodí? No nik nespýta sa na vysvetlenie. Javorčík prešiel sa raz, dva razy po izbe, potom sadá k stolíku zas a berie pero do ruky, ako by nechcel počúvať ďalej nepríjemné.

„Áno, aj tvoja ide sa odcudziť,“ myslí si Hana, pozorujúc, ako nervóznym krokom chodil hore-dolu a sadol zas. „Už sme stratili jedného člena z nej, teraz ide druhý.“ A Hana chystá sa, že to aj vypovie. No dnes ešte nie. Ešte teraz nechá tak. I dá sa do pitia kávy.

„Viera je kde?“ opýtala sa, keď kávu dopila len tak bez chleba. I berie knižočky k sebe. Čelo jej je samý mrak, má žiaľ pre Elenu — ide preč.

„V záhrade je pod orechom, pri svojich kvetoch,“ odpovie jej Oľa.

Hana vyšla na dvor, ztade do záhrady. Prenikavým okom prezrela priestor pod stromami, hľadajúc Vieru. Viera stála na vrchnom konci pod orechom, kde mala kvety, pri hruške na širokom chodníku, pekne vymetenom. Opretá o sneť, držala ruky založené a ponorená bola do sledovania nedeľného rána, plného jasotu a slnca. V duchu pritom lkala slovami Kollára:

A naklonená tvár zapaľuje sa jej v cite, ako už ďalej nahlas mrmoce, čo nasleduje:

Tu ticho priblížila sa Hana od chrbta k nej a položila svoju ruku, skvúcu sa zlatom, na jej plece, i povie:

„Dobré ráno, Vierka — Hviezdoslavka… či Kollárka…?“ na tvári zrkadlí sa jej rozcítenosť a milé prekvapenie.

Viera sa strhla. Nadšenie zmizlo s jej tváre. Zmútené oči dvíha na Hanu akosi predeseno.

Rýchlo sotrie čelo dlaňou, ako by chcela zahnať sen alebo niečo nemilého.

„Ja som ťa hľadala v izbe, a ty, ako vidím, kocháš sa v kráse prírody — dobre máš!“

Tvár Viery sa zapálila. Jej tenká postava schúlila sa trochu a na čelo vysadla tieseň, ako vždy v prítomnosti ľudí, ktorí sa jej zdali veľkými pri nej.

„Ja som ti doniesla knižky na čítanie,“ vraví Hana, pozorujúc, ako sa mení zas na nešikovnú. „Určila som ich rozdať medzi ľud, ale najprv prečítajte ich vy. Viem, že vám nedôjde, aby ste objednali každú vyšlú knihu. Toto sú klasické rozprávky Tolstého.“

Hana ukazuje knižočky Viere.

„Prečítaj, ale pozorne, nie chvatom, ako ty máš zvyk robiť všetko — som zbadala!“ I usmeje sa. „A potom dáš sa do práce aj ty.“

„Do akej práce?“ spýta sa Viera prekvapene.

Hana sa usmiala.

„Nuž písať, písať!“ I kladie prsteňmi ozdobenú ruku na jej plece zas. „Duša moja, neprobovala si myslieť na to nikdy?“

Či nie? Veď iným sa ani nezaoberá v mysli, len akým spôsobom stala by sa vynikajúcou a zvláštnou. No povie:

„Odpusť, Hana, ja… či reku…“ i zapletie sa zbabele, zapáli celá a zamĺkne.

„Čo chce?“ myslí si pritom, zlostiac sa i pre svoju zbabelosť a červenanie sa.

„Čo chceš povedať?“ spýta sa Hana, a jej slová odznejú nie tak milo ako prv. No spamätá sa hneď a pokračuje s nežnosťou: „Sprobujže… ja viem, tuším, cítim, že v tebe jesto dar k tomu.“

„Možno v Elene skorej.“

„Elena… ó, to je nadané dievča!“ zvolá Hana s oduševnením. No tu síde jej na um Belický, i pokračuje tichšie: „Ale pre ňu je nie pero. Ona je ako motýľ, nieto v nej trpezlivosti a vytrvalosti k tomu. Pre ňu je život,“ a usmejúc sa na Vieru, dokončí: „Ona zažije román — ty ho napíšeš!“

Viere tvár skúpa sa zasa červenosťou, no teraz od zlého citu. To by sa jej páčilo, že by ona nemala zažiť romány, len písať ich. Nič nemilšieho nemohla jej povedať Hana.

„Nie, nie… ja nemám nadania!“ bráni sa zrazu s odhodlanosťou.

„Prečo by si nemala?“ Hlas Hany zazneje zas trochu ostro. „Či si už sprobovala písať? Však nie? No teda teraz do poludnia, kým budeme v kostole, sprobuj!“

Viera zdvihla zľaknuté oči k Hane. Ona má sedieť v izbe, písať daromné veci, pero obhrýzať a nejsť do kostola? Nepovzniesť sa spevom, nepočúvať kázeň, neponoriť sa pod rečou otca do posvätných myšlienok, neplesať, keď on plesá, nesmútiť, keď on smúti, nerozhorčiť sa, keď on je rozhorčený, nehorieť ohňom svätého zápalu, keď on horí…? To nemožno! I sperlí sa jej čelo potom.

„Nie teraz… Ja idem do kostola,“ rečie, spustiac oči k zemi. „Sprobujem popoludní.“

„Teraz by bolo lepšie,“ povie Hana, no v duchu je rada, že už má jej sľub. „Ráno je duch človeka najsviežejší a popoludní pôjdeme k Hagarovi pozrieť dom.“

„Ja nemusím ísť ta — budem písať.“

„Nie; ty musíš! Ty musíš medzi ľud, skúmať ho, pozorovať ho, poznávať.“

Zatíchla zrazu, hľadiac vbok. Po vymetenom širokom chodníku ide k nim Elena. Krok jej je vlnistý, pôvabný. Biele šaty priliehajú jej vkusne ku plnej, sviežej postave.

„O čom máte radu, vzácne dámy?“ spýtala sa veselo.

„Tu Vierke dávam knihy a povzbudzujem ju vziať pero do ruky.“

„Pero?“ Elene krásna tvár zažiari. Zvolá bystro: „Aj ja budem písať… Viete čo? Budeme vydávať časopis, len tak pre seba, aby sme sa cvičily, pre zábavu. Ja budem redaktorkou.“ Tu zasmeje sa zvučno. „Bude to nádherné!“

Dve hľadia na ňu očarene a smiech sadá i im na vážne tváre.

„Ty zlatý motýľ, hotová si do všetkého hneď,“ povie Hana cele vzrušená rozcítením. „Len to je chyba, že si vskutku ako motýľ, pri ničom dlho nezotrváš. No ale zato sláva! Budeme písať časopis, tak pre seba, pre zábavu. Ty budeš redaktorkou — sa rozumie, že najprednejšie miesto tebe patrí, keď je to tvoja myšlienka. Viera pisateľka besedníc, Oľa tiež niečo, ja tiež!“ rečie úplne oživená Hana.

Dobrá myšlienka je to od Eleny aj ináče. Takto Vieru vtiahnu do práce, že ani nezbadá.

„Popoludní začneme hneď,“ povie Elena, plná pevnej vôle, samopaše, i kus figliarstva v očiach.

„Popoludní pôjdeme k Hagarovi,“ rečie Hana. „Zaveľa vám tu na krku nemôžem byť. Chcem mať svoj byt čím skôr. Ale zajtra chytíme sa do toho hneď. A ty, Vierka, prečítaj knižočky — môžeš do poludnia. Uver, bude to toľko, ako by si šla do kostola. Keď čítaš tie dielca, to ako by si sa pomodlila — ostaň doma!“

Viera berie od Hany knižky bez slova, ale sklopené jej oči svietia hnevom.

„Keď ty netúžiš chodiť do kostola, to je tvoja vec, ale ja chcem chodiť!“ myslí si s nepriateľstvom. Hana, ako sa ukazuje, chce panovať nad nimi, dávať rady a pokyny, ako žiť. Aj zato nie! A teraz už i napriek Hane šla do kostola aj ona. Popoludní však, ledva sa naobedovali, ušla s knižkami na dolný koniec záhrady, kde stála kopa slamy pri pajte, vyštverala sa na ňu a tam čítala do predvečera, aby nemusela ísť podľa žiadosti Hany do dediny k Hagarovi. Vtedy ticho sliezla s kopy, a tiež ticho, aby ju domáci nezbadali, šla do najďalšej izby, kde ľahla si na diván.

„Zajtra teda písať, ako Elena navrhuje,“ vraví si, no myslí na iné. Duch je zaujatý rozprávkou o obuvníkovi, ktorý čakal v jeden deň Krista na návštevu. Ó, to je taká krásna rozprávka. Nič krajšieho nečítala ešte Viera. A nič si nežiada v tú chvíľu, len keby sa s ňou stalo to, čo s obuvníkom. Ale s ňou sa nestane nič pekného, nič neobyčajného… nič!

Leží tam so zatvorenými očami nepohnute.

Čakal obuvník návštevu Krista, a On prišiel — tak cíti obuvník. Ona by ho necítila, vie, lebo má nízku dušu. Ona by skôr cítila, že je táto izba plná zlých duchov, a i sama je zlý duch… Viera posadí sa rýchlo a pozrie dookola, či je nie tak naozaj. Izba už potemnela, ale oknami padajú ostatné lúče červenej zore a odbleskujú sa na protivnej stene. Tichosť okolo nej. „Nastáva noc, noc duchov,“ mrmoce, a zas prišla jej tá myšlienka, čo bude s ňou. Hľa, aký divný sen mala i tej noci. Je v kostole, stojí neďaleko oltára. Na oltári veľké namaľované postavy svätých a tie všetky hľadia na ňu. Zrazu začínajú sa hýbať, sostupujú, idú k nej, aby ju napadly. Chcú ju dochytiť a ona uteká s hrôzou v srdci z kostola, až sa prebudí. Tak sníva sa jej veľa ráz. Čo to znamená? Čo sa stane s ňou a čo je ona? Zrazu zacíti, ako by ona bola čosi divného, cudzieho, že sa bojí seba. I všetko okolo nej je divné, nepochopiteľné. Každý predmet dostáva zvláštnu tvárnosť, cudziu. Ako by všetko žilo, hýbalo sa a všetko má zlé úmysly oproti nej. Kasne žijú tiež, pohýnajú sa, ako tie postavy v kostole, o ktorých sa jej často sníva. Stolec najbližší spravil k nej krok.

Viera hľadí s rozšírenými očami dookola so zatajeným dychom. V tej chvíli zdá sa jej, že je nie sama. Duchov zlých i dobrých je plná izbica, i tých, čo umreli. Vieru pot zaleje od ľaku. Vyskočí, že zuteká z izbice, no tu zastane, spamätajúc sa. Veď je tu aj On, Ten, čo prišiel k obuvníkovi — čo sa bojí? Vydýchla obľahčeno, rozpálená myseľ jej chladne. Všetko blúznenie zmizlo, okolo ticho a pokoj. Izba stala sa útulnou — všetko je krásne zas.

Viera pristúpila k oknu, zkade padajú zhasínajúce lúče zôr, a skloní sa na koleno. Dala biele čelo na obločnú poličku, zavrúc oči, a tak ostala za chvíľku ticho, bez myšlienok.

„A zajtra písať teda!“ príde jej do umu zas žartovný úmysel, ktorý ona berie vážne. Ó, keby ona bola naozaj čosi v národe, a nie nič. Ale či možno, aby ona, nešikovná, plná chýb, nezbadaná nikým (Dežo Belický i posledne nepodal jej ruky, keď odchodil), vynikla a bola viac ako druhé, čo s ňou rástly, a tiež nič v nej nevidia, len nedokonalosť? Nemožno…

Tu zaznejú kroky v susednej izbe. Viera vyskočí. To Hana so svojimi skúmajúcimi očami, ostrými, ide ju pozrieť, aby skrze tvár jej mohla pozrieť i na dno duše. Aj zato spoznať sa jej nedá! Viera uteká na prstoch do kúta izby, že sa skryje pred ňou. No kroky v druhej izbe prešly sem a ta (boly otcove) ku knižnici… zavrzly jej staré dvere… a vzdialily sa zas. Viera vystúpila z kúta a ide k dverám. Musí preč predsa, ta, kde ju nevyruší nik. Potichu vyšla, aby ju nezbadali a azda nezavolali do nejakej domácej práce, v ktorej niet poézie, a prejdúc dvor čím rýchlejšie, vbehla do záhrady. Ide hore pod stromy širokým chodníkom, belejúcim sa, pod orech, kde má ona kvetné hrady, balzamínami a fialkami vysadené, kde stála i ráno. Viera oprela sa chrbtom o hrušku proti orechu, ako i ráno. Bolo už polotma, ticho a teplo. Balzamíny a fialky radom sadené v úzkych hriadkach stály nepohnute a vydávaly tuhú vôňu, rosou pripadnuté. V tráve pod stromami kde-tu belel sa kvet. Nad hlavou jej vše zašuchotal let nočného vtáka.

Viera založila si ruky a zadívala sa pred seba. Hneď jej je myseľ už pri tom, čo prečítala. Prečo je ona nie ten obuvník, ku ktorému prišiel Kristus ako hosť? No čože je ona? Ničomnosť. Viera hryzie si pery. Duša jej začne sa nepokojiť, búriť, vrieť, svíjať sa. Srdce horí jej túžbami, citmi páliacimi, hlava hučí jej a múti sa. Čo to znamená? Či to aj druhí majú také muky so sebou? Jasná Elena, alebo pokojná Oľa tiež? Čo je to? Vykoná niečo strašného, nejaký zločin? Pred chvíľou v izbe, hľa, ako sa sama seba bála… A či čosi vznešeného? Alebo nič to neznamená? Kto by jej to vysvetlil?

Viera kladie si ľadovú ruku na čelo a pery jej šepcú vzdych:

„Bože, keby tak prišiel ku mne On ako k obuvníkovi!“ A veď ten ho len skrze vieru cítil a videl, a tak cítiť môže každý, i ona. Hľa, keby tamto na okrúhline pod orechom zrazu zastal… Viera horúcim zrakom pozrie na to miesto. Dych úži sa jej a srdce prestáva biť. Zabudla na seba a čosi zvláštneho, naozaj ako prítomnosť čohosi svätého, prítomnosť samého Toho ako by naplnila priestor… Líca zapaľujú sa jej, dychtivý pohľad neodtrhne od toho miesta, kým pery šepcú jej v nepovedomí:

„Upokoj a obráň ma!“

Vtom zachrapští čierna lesa naboku. Viera strhla sa a obzrela v tú stranu. Domnelé videnie zmizlo, i všetka posvätnosť. Triezva a prázdna skutočnosť nastala. Prostred tŕňovej lesy stál dobrodruh Ivan Čierny. Viera stiera čelo dlaňou, a on, čierny celý, svojím jagavým zrakom meral jej tenký zjav, kým ústa tajily úsmev. Začal tlmene:

„Alebo mesiac!“ napravil sa, smejúc sa pochabo.

Tvár Viery zmenila sa, ožila a poliala červenosťou samoľúbia.

„Ó, vy! Horúčosť a zimnica… Či sa to srovnáva? Či je to verš veľkej ceny, hihi!“

Dobrodruh natiahol si čierny pekný fúz, usmievajúc sa.

„Akej ceny je ten, čo ho robil, taký je i verš. Áno, veľkej ceny!“ I spraví úškľabok opovrhovania sebou. Hľadí, ako by sa dostal k nej do záhrady.

„Pre pána! Neskočte mi medzi fialky a balzamíny!“ skríkne ona zľaknutá i zadivená.

„Musím k vám!“

„Nie, nie!“ vraví ona prudko a pot sperlí sa jej na čele od strachu a zbabelosti. K nej? Čo by povedali doma, prísny otec, mať, čeľaď, svet, že sa tu s ním, ľahtikárom, potme shovára, nie to ešte, aby cez lesu prišiel k nej. Elena a Oľa by si to nedovolily. „Pošliapete a dolámete mi kvety! Jaj, vy, vy Ivan Hrozný!“ nadá mu v rozčúlenosti.

„Ja musím ísť k vám,“ opätuje on, smejúc sa jej nadávke, ktorá mu nijak, nedbalému, nepristala. „Netreba vás nechať osamote, samota je vašou skazou. Ja chcem byť vaším strážnym duchom, lebo vás poznám najlepšie — váš anjel strážca! (Uškľabil sa potupne.) Vy sa otravujete fantáziami, preludmi. Žiť treba, žiť zdravo a veselo, ako vaše sestričky robia. Užiť, čo sa dá, zažiť, čo možno, všetko, a čo život príjemného dáva. Ak nedá, načim brať, svet vysmiať.“

„Áno!“ odpovie zrazu očarená Viera. To ona chce, to! Žiť životom, plným premien, dobrodružstiev, veselosti, jasu. Nie trudiť sa, ako ona robí… a ľúbiť strašnou láskou…

„No, poďte teda!“

„Kde?“ diví sa ona.

„Za mnou!“ Ivan Čierny sa smeje. „Nasnívali ste sa už dosť a dosť. Každý večer vídavam vás tu v dumách ponorenú. Poďte k nám, naučím vás životu.“

„K vám?“ a Viera zasmeje sa akosi.

„Áno, k nám! Poďte medzi ľud, medzi svet, čo priam i pochábľov, len nebuďte osamote. To vás skazí… No hýbte sa, hýbte, Viera a Nádeja! Ukážem, zaopatrím vám mnícha!“ dokončil tichšie, a vtom hryzie si pery v opovržení seba.

Viera zachvela sa. Oči vytreští v pološere naň, čujúc slovo mních. Páliaca červeň zaliala jej líca. Tak Žela rozpovedala jej tajnosť, ktorú nikomu nevyzradila ešte, len jej, i jej len mimovoľne?!

„No, idete, či ísť dnu ja?“

„Idem!“ Viera pohla sa rozbúrená. Srdce horí jej pomstou. Vyškriabe tie nezábudky Žele, keď sa s ňou síde.

„Odstúpte sa, nech prejdem!“ rozkazuje Čiernemu, ktorý usmieval sa jej neobyčajnej premene, no nepohol sa.

„Nemôžete sami prejsť cez tŕnie, dajte ručičku, pomôžem vám.“

„To!“ Viera zapálila sa, pozrúc na neho. Bolo by pekne, keby videli ľudia, ako farskú slečnu učiteľ prenáša cez lesu.

„Sami neprejdete,“ vraví zas on a jagavé oči smejú sa mu, vidiac jej strachy. „Pomôžem vám… poďte! Veď vám vravím, že vám dám, zaopatrím mnícha!“

Viera zapálila sa zas ohromným zahanbením. Stíska zuby zúfale.

„Odporný, protivný, ohavný!“ nadáva mu, dusiac sa rozčúlením. No kročí ku lese a vystrie ruku proti nemu, ale ako dotkol sa jej svojimi dlhými, hybkými a akýmisi vlažnými prstami, odchytila si ju preč. Však hneď podala ruku zas, chvatom a zlostne. Rýchlo skočila na skalu, machom zarastenú, k nemu, že ztade skočí zas na druhú stranu, ale on vtom zdvihol ju a preložil na druhý bok.

„No však pekne preložil som vás,“ riekol, sostúpiac k nej, „a nič zlého nestalo sa vám.“

Že nie! Viera temer sa zatají. Nikdy ešte nebolo rameno mužské okolo nej obvité, a toto je prvý raz, keď jej postava bola k mužskému privinutá.

„Áno!“ myslí si vzrušená. „Mnícha ja budem ľúbiť, mnícha. Aj zato, aby sa nikdy nestalo, nemohlo stať… nestalo, aby niekto mňa…“ objal, chcela domyslieť, no nedomyslela. Neodvetiac Čiernemu, ide rýchlo cestou pred ním.

„Tak, už sme tu!“ riekol učiteľ, keď došli ku škole. Tajne ju pozoroval a čakal, že sa oborí naň, alebo pustí do plaču. Otvoril dverká na dvore a prepustil ju zdvorile popredku. Viera zaujímala ho, rád ju pozoroval so zvedavosťou, vše zadivený. Ako otváral dvere na izbe, oči jeho šmahom prezrely ju, a Viera so strachom pozrela do nej tiež, či je nie pustá. Len teraz huplo jej do hlavy, čo robí. Na diváne pololežiac sedela Želka. Peknú hlávku mala poviazanú a nezábudky plávaly v slzách.

„Čo ti je?“ spýta sa Viera, pristúpiac k nej.

„Zuby ma bolia. Celú noc som nespala, pováž!“

Hm. Viere bojovnosť spľasla. Tak, pravda, nemôže sa nanosiť do nej pre mnícha, keď je chorá.

„Najlepšie dať ho vytrhnúť.“

„A komu? V tejto hlúpej dedine nieto doktora, a kováčovi si nedám, žeby ma povláčil po izbe ako Katu Kapusnovie. Ó, a ako ma bolí!“ I zaviera nezábudky v zúfalstve.

Viera odstúpila krok. Hlúpa dedina táto! To nech jej nepovie. Dediny krajšej nieto, ani krajšieho ľudu… Nevdojak pozrela za Čiernym, ktorý chodil po izbe. Ozaj dá sa tu veselo žiť, zažiť, kde ju doviedol a načo ju doviedol. On zasmial sa, pochopiac ju.

„Chcel som, aby ste tu boli,“ riekol ako na vysvetlenie. „Dnes ste ešte neboli u nás.“

„A kde to stojí, že ja mám byť tu každý deň?“ spýta sa ona urazená. Len minule dostala, že ide do spoločnosti jej nezodpovedajúcej, lumpov a pochábľov. Aj zaumienila si vtedy, že to viac nespraví, ale s ňou môže každý narábať, ako chce, lebo nemá pevnej vôle. Nech by sa to opovážil s Elenou alebo Oľou… ale ani nemá smelosti tým i len do blízkosti prísť!

„To je naznačené na vašom čielku — odpusťte stokrát — i v mojom srdci,“ rečie on a smeje sa.

Viere tvár sa skúpa horúčosťou. Dych zatajuje sa jej, nevie odpovedať. To je pekne teda. Tento pochábeľ s večitým smädom v hrdle myslí si, že ona jemu kvôli chodí sem, pre neho, bludára, ktorý nemá vyšších myšlienok, vyšších cieľov, vyšších túžob, len zabávať sa, piť s horármi, poľovať. A Viera temer plače jedom. Čo robiť? Ako ho zahanbiť a pokoriť do prachu? Keby mala duchaplnosť Eleninu alebo chladnokrvnosť Olinu a vtip, či by ho zničila! Ale keď nemá ducha Olinho ani Eleninho, teda odvráti sa od neho, dvíhajúc hlavu, a ide ku klavíru.

Ivan Hrozný chodil po izbe rezko a očami jagavými pozoroval ju tajne, ako namáha sa ukázať opovrhovanie ním a pýchu. Ivanova čierna tvár poliala sa nežnosťou. Cítil žiadosť kľaknúť pred ňou. Miesto toho však pristúpil k nej a riekol pochabo:

„Slečna Viera, Láska a Nádeja, nehnevajte sa, ja vás mám rád.“

„A ja vás nenávidím!“ skríkne ona zúfale pre zbabelosť svoju.

Čierny nezdržal sa smiechu, hoci sa premáhal. Rýchlo sa skrútol, no vidiac, že otvára klavír, kročil zpät a zobral jej ruky s neho.

„Nie, nie hrať v tomto veľkom okamžení!“ rečie chvatom.

„Veľké okamženie… aké veľké okamženie?“ povie ona vzrušeno. To je najkrajšie. Ešte sa i vysmievať bude z nej tento vrah!

„Nie v krásnej tejto chvíli, keď sme si lásku vyznali…“ smeje sa on.

„Ja chcem hrať!“ odpovie Viera, vytrhnúc si ruky od neho, i kročí ku klavíru rýchlo a potkne sa do srňacej kože, tam na zemi v neporiadku pohodenej, i padne hlavou rovno na prsia Ivana Hrozného. Viera vykríkla ustrnutím a on vtom s ohňom vzdoru v očiach privinul ju na okamženie k sebe a potom rýchlo posadil na stoličku.

„Ľa, nech som nie tu, spadnete a roztrepete si tú peknú hlavičku o uhol klavíra!“ povie zvyklým žartovným tónom, smejúc sa. „Za to hoden som vďaky… Prosím odmenu!“ vraví, nakloniac sa k nej a pozrúc zvedavo do jej tváre, ktorá sa červenala a bledla zahanbením, zlosťou a odporom. „Či mi to národ zaplatí? Počujem, že vy zvlášte jeho budete!“ V očiach Ivana zaihrá ľahká dobrá vôľa.

Viera skočila so stoličky. Ešte i národ zamieša, on, čo nevie vlastne, čo je národ! Ako ho zničiť? Ó, keď nie je Elenou alebo Oľou, aby ukázala svoju dôstojnosť a výšku… No tak jej treba, keď sa zapodieva so sberbou — ešte ani tá si ju neváži. Chce rozhorčená ujsť, no sadne a dá sa zúfale do hrania, ako by chcela hukom všetky svoje city udusiť i všetko.

Ivan Hrozný zahryzol si do perí a hryzie si i fúzy nemilosrdne. Nevedome Viera vynašla, ako by sa najlepšie vypomstila. On je muzikant zvláštny, a klavír hučí-vrčí, ako by desať mačiek bolo v ňom. Chyba za chybou odznieva zpod krátkych neohybných prstov Vieriných. Vlasy mu dubkom stoja a po temene ide mráz. Začne behať po izbe v mukách. Želka vo foteli otvorila nezábudkové oči na chvíľu tiež a pozrela k Viere.

„Haha! Živio, slečna Láska a Nádeja!“ volá Čierny už na kraji zúfalstva. Fúzy si dohrýzol celkom, alebo i poobhrýzal. Vidiac, akú odhodlanú tvár má Viera, obzrie sa za klobúkom, že ujde.

No tu prestala hrať. Zavrela klavír a bez toho, aby pozrela naň, so zdvihnutou hlavou ide preč. Ivan Čierny, vidiac to, zastal jej cestu…

„Zůstaň s námi, nebo se již připozdívá…“ začal podľa Písma.

„Preč!“ pretrhla ho ona. „Nie do vašich úst sú tie slová.“ Na toto mohol by sa Čierny naduriť, ale on vidí jej horkosť — darmo sa silí ukázať sa chladnou a povýšenou. Rýchlo pristúpil celkom k nej a kľakol na jedno koleno.

„Nepustím ťa… leč mi požehnáš… to jest, odpustíš…“ citoval zas, a schytiac jej ruku, rýchlo ju bozkal.

Potom vstal, odstúpil sa z cesty a rečie odmerano:

„Nech sa ľúbi, milostivá slečna — cesta voľná…“

Želka, ktorá dosiaľ tvárila sa, že zadriemala v bolestiach zuba, ako Viera zmizla, oddala sa do brata.

„Ty, čo robíš také divy? Čo si tu stváral, to je špatná komédia. Čo budeš hrať sa s citmi Vierinými? Tá sprostá bábka berie ťa vážne, a ty nezaslúžiš ani jedného jej pohľadu. Vieš, že tvoja spása, Viera a Nádeja je Linka Kováčová — či jej mešec?!“

A Čierny zrazu stal sa cele inakším. Ľahká nálada zmizla mu. Čierna tvár jeho zamračila sa a ošpatnela.

„Mlč a nemiešaj sa do vecí, týkajúcich sa mňa,“ zavrátil sestru surovo. „Pre mňa je aj iná spása a viera, nielen Tinka či Minka!“

„Rada by vedieť, kde!“ vraví ona nazlostená hodne i pre zub. Brat od roka vedie život nemiestny. Dôchodok mu nestačí, dlhov vyše ušú, ak ho bohatá Linka nezachráni — je po ňom.

Ivan neodpovedal. Meria izbu trhaným, nervóznym krokom. Oko jeho, ako noc čierne, letelo ku stene, kde mal navešanú všelijakú zbraň.

„Ja mám aj iné východisko, nielen Linku!“ mrmotal potom.

Rodina Javorčíkova vyšla pod jabloň do chládku. Devušky majú papiere v rukách, idú zakladať časopis. Na všetkých tvárach úsmevy, v očiach dobrá vôľa. Elena, ako všade prvá a hotová vždy zaujať sa za dobrú vec, hneď, ako sadla k vybielenému stolu, dala sa do písania úvodného článku.

„A aké bude meno toho časopisu, devuška?“ spýtal sa jej otec, zaujímajúc sa tiež o žart, ktorým idú si spríjemniť slobodný čas.

„Halúzka. Taký skromný názov!“ odpovie a chváli sa Elena.

„Haluška?“ Naschvál zle rozumie otec, tiež žartovne naladený. Okolo zasmiali sa veselo, najmä Elena, ktorá dala meno časopisu. „Chi-chi!“ smeje sa i Viera, do dobrej vôle privedená tiež. I banuje v duchu, že od týždňa radšej nesprobovala písať, ako myslieť a mučiť sa pre lumpa Čierneho, ktorý tak nešeredne choval sa v ostatný večer, keď tam bola. I zapáli sa pri myšlienke tej hneď. Ako blázna ju mal! To nič nemení na veci, že potom hľadel ju udobriť… Šťastie, že domáci nevedia nič o tom.

„I básenka zišla by sa nejaká,“ mieni Hana, ktorej oči živo a s potešením sledujú každý pohyb Eleny, nemohúc sa nasýtiť ňou. „To Olinka spraví,“ povie jej. „Ty rada verše a piesne. Každý deň i päťdesiat ľudových piesni vyspievaš.“

„Do druhého čísla,“ ohŕňa sa Oľa.

„Alebo ročníka,“ nadpriada žart i krásna mať, prítomná tiež.

„Haha! A ak ,Halúzka‘ nedožije druhého ročníka?“ smeje sa Hana úplne rozradostená. „Len sa ty, Olinka, teraz priber k tomu!“

„Veru. Lebo taký dlhý vek, dva ročníky, jej ani sama neprorokujem,“ povie Elena, popísaný papier kladúc na stranu. Otec vzal ho do ruky. „Už by článok teda bol, teraz idem niečo poučného.“

„Poučného?“ skríkne obveselená Viera zrazu s veľkou účasťou. „My — a poučné písať!“

Hana, ktorá sedela pri Elene, svojom miláčikovi, a prehárčala ju všakovak, všimla si rozihranosti Vierinej a srdce jej sa potešilo. No zdržuje sa prejaviť to a čaká, či ozaj príde jej do umu, že i ona má niečím prispieť do časopisu.

„Elenka, ty si hneď do všetkého hotová. Všade sa vieš vynájsť, vo všetkom vynikáš,“ riekla jej nie bez cieľa.

Viera sklopila oči uznale. Vie ona, vie, že je Elena, akých málo, a ona že je nič. Iste Elena aj besednicu napíše, neupozorní na to, lebo nik ju nepovažuje za schopnú toho… A Viere zrazu stratila sa rozihranosť. Obočie sťahuje úzkostne — cíti sa mizernou…

Tu otec dočítal článok Elenin, na pokojnej tvári hrá mu úsmev, i rečie:

„Vskutku dobre! Pozri, mamička…“ podá žene.

Papier ide z rúk do rúk. Čítajú radom a tešia sa z neho i obveseľujú.

„Nuž a ty pero nechytíš?“ ozve sa Hana, zdvihnúc tázavý pohľad k Viere, stojacej ticho. Už nezdržala sa ďalej mlčať. „Viera, všetko za národ — i kus práce!“

Viera sa zmiatla, zapálila a zľakla. Ako blesk účinkuje na ňu pohľad sivých očú Haniných. No prisilí sa odpovedať.

„Ja by takto sotva vedela… skôr…“ i zamĺkne nesmelo, skromne.

„Skôr osamote?“ kývne hlavou Hana, istá, že uhádla jej myšlienky. „No, teda iď do izby, iď. Lebo niekto vie tvoriť osamote, druhý v huku. Niekto večer, iný ráno, niekto vždy, ako tu Elenka!“

„Niekto nikdy!“ povie otec. „Ale ty choď, devuška, a sprobuj.“

Viera okúňa sa, červenie a čaká ešte viacej núkania. Potom soberie sa do domu. A príduc do najkrajnejšej izby, už vystiera ruky do povaly, vydychujúc zhlboka a lkajúc:

„Óh, keby, keby…!“

Na perách má úsmev akejsi radosti a potešenia. V tú chvíľu zdá sa jej, že je ona čosi zvláštneho, vynikajúceho. Srdce plesá jej nadšením a oči horia ohňom. Všetko dookola zdá sa jej krásne, všetko vznešené, svet veľkolepý, i jestvovanie človeka… Pristúpila k oknu, kľaknúc na koleno, a dleje tam ticho za chvíľku. Ani netušia ostatní, čo žartujú tam na dvore, ako vážne to ona berie a ako sa jej dotkýna… Ide k stolu, vezme papier, pero a sadne k práci. Posedela trochu, hlavu majúc sklonenú, hryzie si nechty, nevediac hneď, ako začať. A nevie ani po chvíli. Nadšenie pomaly mizne jej s tváre a v očiach svit nedorozumenia.

„Nuž čože písať do ,Halúzky‘?“ povie polohlasne. „Azda básenku, čo bude krášliť hneď prvú stranu?… teda báseň…“ I namočí pero do kalamára. To je rozhodnuté teda, že báseň napíše. Teraz je len otázka, akú a o čom? A Viera zas začína nechty hrýzť. Sedí mlčky chvíľku, potom vstane a ide do kasne ku knihám. Vynájde tam sväzok básní Hviezdoslavových, roztvorí a prehŕňa sa v ňom. „Hájnikova žena“ napríklad je krásna báseň. „Stesky“ sú prekrásne, môže vyberať z nich, keď iné nie, aspoň slová. Aj chytí sa do toho, no o chvíľku kladie s nevoľou knihu zpät. Hviezdoslav je ťažký, nie pre také húsa, ako je ona. Kollárove znelky, ktoré otec tak rád, sú utešené — ide pre tie. No skoro položí i Kollára zpät. Sládkovič? To je básnik mládeže, alebo z mladších, súčasných… (Óh, koľko ich máme, hľa, sme bohatí i pri jarmení!) Berie knihy po jednej a všetky pokladie nazpät. Nemôže básniť, nič nevybrala. Berie Vajanského, ide písať v próze, to je ľahšie. Napíše novelu. Neroztvorí knihu hneď, rozvažuje prv takto:

Bude on a ona, ktorí sa nesmierne ľúbia. Opíše veľkú lásku (za akou túži aj ona) a potom ona umrie — sa rozumie. To bude také dojemné a tak sa jej to veľmi páči. Len nevie, akou smrťou síde so sveta hrdinka. Či sa sama snesie s neho, či ju druhý…

Berie pero, už ide písať. No prv pozrie ešte do románu „Koreň a výhonky“. Prečíta tam čosi a kladie pero na papier. Už spraví literu, no vtom odhodí pero.

„Nemôžem; odpusťte!“ vraví, obzerajúc sa s úzkosťou okolo, ako by izba bola plná ľudí, ktorým ona povinná je robiť po vôli. No tu srdce začne sa jej búriť, šklbať, páliť, že jej líca zarudnú. Tak, ničomník, ani duchovne, ani telesne nechutí pracovať?! Len túžiť, sniť neosožne, daromne, ľahko žiť… to? Nasilu skloní hlavu a dá sa do písania zas. Líca sčervenajú jej namáhaním a biele čelo perlí sa jej od potu. Už má dva riadky, už šesť, už desať, už štrnásť… no tu šmarí pero na stôl, a stískajúc ruky, lká:

„Národe, zmiluj sa… nemôžem!“

Potom vyskočí a pošmára so stola všetky papiere i hodí sa k oknu na kolená.

„Óh, Bože, Pane!“ lká zúrivo, zadúšajúc sa v malomocnosti svojej a lícami tečú jej horúce slzy. O chvíľku však už je na nohách a osopí sa na seba:

„Blázniš sa, či čo je ti? Pre pletku budeš sa šmárať na kolená a pokúšať nebo, sprostá hus?!“

„Nuž, zabudli sme, čo sme, a nabili sme si do hlavy, že sme niečo, a nič sme — nič!“ myslí si o sebe, utišujúc sa. „A vraj všetko za národ! Také veľké slová ženám a najmä mne chatrnej. Nuž slúž národu, Hana! Veď je to všetko len fráza…“

Tu zaznejú kroky za dverami v druhej izbe. Viera s chvatom skloní sa a berie so zeme rozhádzané papiere, i kladie ich rýchlo na stôl. Nech nevidí neporiadku Hana, ktorej prenikavé oči všetko uhádnu a zbadajú hneď. (Papier, kde napísala štrnásť riadkov, skryla do vačku.) Lebo vie Viera, že ide Hana. Akosi cele vážne začína sa do nej miešať. A to všetko môže ďakovať samopaši Eleny, ktorá vymyslela o nej, že je talent.

Vskutku na prahu zjavila sa Hanina vysoká zvädnutá postava. Hneď od dverí uprela zrak veľkých sivých očú na ňu pátravo. Viere biele čelo polialo sa úzkosťou. Sklopila oči na papiere, aby Hana nemohla pozrieť do nich a vyčítať z nich, že ju nechce tam mať.

„No talent, píšeš teda?“ prihovorí sa jej Hana bodrým hlasom, rezko prichodiac k stolu, kde stála Viera. Oči uprie zvedavo na stôl, potom na ňu.

„Talent!“ opakuje v duchu Viera srdito. Už ju budú vždy tým napádať, hnevať a vysmievať.

„Nie!“ rečie nahlas ticho.

„Nie?“ diví sa Hana a skláňa k nej, aby videla lepšie jej sklonenú tvár. Lebo tvár Viery je ako roztvorená kniha, z nej uhádneš všetko, čo sa deje v jej srdci. Hana zdvihla jej bradu tenkými prstami.

„A prečo nie? Elenka má už temer hotovú jednu kresbu; Olinka štyri ľudové piesne spísala… a ty nič?“

„Kto zná, ja…“ Viera začne dýchať akosi ťažko, ako by bolo husté povetrie okolo nej. Krúti očima dookola pred jej pohľadom a nedokončí vety.

„Povedz mi, nechceš sa ty stať národu osožnou?“

„Nemôžem sa stať osožnou inak, len skrze pero?“ spýta sa Viera roztrpčeno.

„Iste, možno aj inak, no každý nech slúži tým, čím môže a k čomu je povolaný. Lebo každý máme inakšie dary. Jeden dar umenia — nech slúži tým, druhý dar vykladania jazykov, jeden dar… Ty lepšie vieš tú výpoveď Písma, si dcéra kňaza — slovom: ty máš dar spisovania… a či aký dar?“

„Nijaký!“ odpovie Viera a ani sa neusiluje vyhovoriť tú svoju vinu, iba začne dýchať namáhavo, ako by bolo zhustlo povetrie. „A keď neznáš z Písma, tak ho necituj!“ dovolí si poznámku v trpkosti svojej — no len v duchu.

Na čelo Hane vystúpi mrak. Akousi vážnou stala sa táto chvíľa.

„Nesmelosť, duša moja, a málo samodôvery, to je tvoja chyba. Duševná lieň, ochabnutosť či zbabelosť ťa držia. Vedže hore hlavu, hore! Ty budeš chlúbou národa!“

„Neviem písať, uver, že neviem!“ na to Viera, zas väčšmi roztrpčená. Každý vie teda o jej slabostiach a každý zbadá hneď jej mrzkú zbabelosť.

„Čo písať? Povedz mi teda. Keď nakladáš jedno, rozkáž i druhé.“

„Ja nerozkazujem!“ vpadne jej do reči Hana, uprúc ostro oči do tváre Viery, ktorá sa temer chveje vzrušením. „Ja prosím, a to pre národ, lebo… všetko za národ!“

Viera spraví prudký pohyb. Hoci je na nestrpenie rozčúlená, chcela by sa zasmiať. Čo spomína pre pletku národ?! Tak vážne rokuje tu s ňou, ako by aspoň blaho pol ľudstva bolo v otázke, a tu ide ani nie o mužského, ale len o dievča, i to mizerné.

„Žene vareška!“ rečie, no hneď aj skloní hlavu v strachu.

„Tak? To si ty teda na nízkom stupni ženstva, keď máš také zásady v terajšom veku, keď druhé bojujú za všelijaké práva, vyjmúc práva k vareške,“ smeje sa obveselená, ale i nahnevaná Hana. „Vedz, že blaho národov, nielen nášho maličkého, spočíva i na pleciach žien.“ Zvädnutá postava Hany vztýči sa hrdo a sivé oči iskria. „A nám tým väčšmi prichodí brať na seba i tú úlohu, lebo sa nám mužskí strácajú. Jedni pre zisk, jedni pre postavenie, ako Belický, jedných žena a okolie premení, ako vášho Ďurka, druhí prídu do neprajných okolností, i musia mlčať, a najviac okrádajú nás školy… ale teba to, tak sa zdá, nezaujíma…“ dokončí, zbadajúc na tvári Viery netrpezlivosť a únavu.

„Ja by radšej inak pracovala, nie perom,“ povie Viera. „Lebo načo siliť do tanca nohy necvičné?“

„Som zvedavá ako?“

„Byť prenasledovanou, preháňanou zaň, byť súženou, zatváranou… Hoci biť sa zaň… rúbať.“

„Haha, a ešte čo?“ preruší ju Hana, smejúc sa, i pozrie jej udivene a zvedavo do tváre. Také silné žiadosti u nej, uťahovavšej sa vždy, nepredpokladala, i musí sa smiať.

„Ty si protirečíš a celá si, ako badám, jedna protireč. Veď si teraz povedala, že ženskej vareška, a ty chceš sa biť. Azda tou vareškou chceš nepriateľa ohlušiť? Na to máš už nohy do tanca. Hahaha! Nemyslela som nájsť u teba také krvilačné túžby. Na také niečo nemysli. Buď skromná aj v duchu, ako si zovňajškom. Hviezdoslavka. Konať službu sebe primeranú, ale konať, nie sniť. Rob, rob! Pracuj každý s chutí usilovnou!“

Viere, urazenej jej smiechom, zapálily sa líca horúce. Už teda nepovie viac nič. A čo ju volá vždy Hviezdoslavkou; čo znevažuje básnika!

Hana tklivo pozerá na jej tvár, a vidiac utajený vzdor na nej, chladne k nej. Paničke, ako vidno, všetko toto zle je počúvať. Iste milšie sú jej reči pobehaja Čierneho v škole, kde rada chodí, ktorý by mohol aj nepatriť nám, lebo je darmošľap a neosožník, a ak sa odnárodní, nebude ho škoda. Odvrátila sa, že nedbá viac ani o Vieru, ale tu prišlo jej do umu, že ak ju nechá ísť svojou cestou, odpadne i ona, a potom možno tam uplatní svoj talent, ktorý, podľa Eleny, má. Srdce jej zachvelo sa hnevom. Nie dosť straty máme v každej rodine? Syn i tejto vzal iné presvedčenie — má i viac odpadnúť?

„Nie!“ pomyslí si vášnivo.

„Vierka!“ povie tklivým hlasom, k nej sa obrátiac zas, a položí prsteňmi skvúcu sa ruku na jej plece. „Tak naozaj ani nesprobuješ niečo napísať, naozaj?“

„Nie!“

„A prečo?“

„Lebo neviem!“ odpovie Viera a zas zhustlo povetrie, nedá sa dýchať v ňom.

„A vidíš, máme zvláštne ženy v národe… nechcela by si patriť medzi ne a byť aspoň najmenšou z nich? Či je to nie povznášajúca myšlienka uchvátiť tisíce sŕdc národa svojimi tvorbami?“ Pozrie jej na tvár, aby videla, aký účinok má na ňu jej horlenie. Možno, že samoľúbosť jej treba napomáhať, aby sa došlo cieľa.

„Tisíce sŕdc, tisíce sŕdc…“ opätuje ticho Viera. „Či ozaj máme tisíc sŕdc?“

Hana temer spadne omráčená. Sníme ruku s jej pleca a nevie, či sa hnevať a či smiať. Tvárou preletel jej cit opovrhovania. Veď nás je vyše troch miliónov, sprostá hus, a že by sa nenašlo tisíc ľudí, čítajúcich naše knihy? Či nevie o tom a či ju len hnevať chce, lebo sa mieša do nej? Ešte predsa, hoc nemá viac vôle k nej, ale pre národ premôže i odpor, rečie:

„Tak sa len vzchop, Hviezdoslavka! (Nebesá, zas Hviezdoslavka! lká v duchu Viera.) Cvič sa, čítaj, ale nie cudzie romány. Počula som, že si prečítala i sto románov, a to akýchkoľvek, a teraz vari podľa nich túžiš žiť. Čítaj tvorby našich a slovanských spisovateľov. Ja ich mám veľa. Dám ti ich, keď prídem sem bývať. Pre Pána, dievčatá, zdvihnite sa z nízkosti! Nebuďte sebecké, za márnivosťou nechoďte, ani za radosťami a zábavami, ale učte sa i odriekať.“

„A buďte také ako ja,“ doloží v sebe Viera nie bez zlomyseľnosti.

Vskutku Hana povie ešte:

„Ja som sa nevydala, lebo som chcela žiť nezávisle od všetkého. Odriekla som sa…“ nedopovie, nevediac, či ju poctiť takou dôvernosťou a rozpovedať o sebe i viac.

„Vydať si sa nemusela, keď si bohatá a máš ako byť nezávislou. Tým sa nechlúb,“ myslí si Viera, ale nepovie nič. „A zaľúbená bola si aj ty… Či nie ozaj do odrodilca? Musím sa dozvedieť.“

„No, idem už!“ rečie rýchlo Hana. Odvráti sa a ide preč. Vidí, darmo sa namáha pri nej. Za dverami však, ako vyšla, pritíska ruky k vpadnutej hrudi a šepce náruživo:

„A predsa nesmieme ťa stratiť. Je nás už tak málo a toľko sme stratili, že každý nás opustiaci je strata veľká — i jedno dievča!“

„Stokrát vďaka, že si odišla!“ šepce v tú chvíľu Viera, v izbe ostavšia. „Áno, žiť chcem, zažiť chcem sveta, veselo chcem stráviť mladé dni moje a ľúbiť… ľúbiť nadovšetko, lebo láska je najkrajšia!“

Ako oslobodená od bremena veselo poskladá papiere, odloží černidlo a uteká na dvor, aby videla, čo vytvorila Elena, a potom… potom ide hľadať mnícha…

Na dvore za ten čas, kým ony dve presviedčaly jedna druhú a nepresvedčily sa, zmenilo sa všetko. Papiere „Halúzky“ sú naboku poskladané, pri stajni spenený kôň, Belický v kruhu rodiny a v očiach Eleny zvláštny svit. Ako prichodila Hana, Belický vstal od Eleny, pri ktorej sedel, otrčil do neba nos a pristúpil, vysoko dvíhajúc kolená ako pyšný kôň, i hádžuc hlavou pyšne tiež, a uklonil sa pred ňou hlboko.

Ona zblednutá, prijmúc jeho poklonu, nezdržala sa nepodotknúť v našej reči (v očiach blesk výsmechu): „Mali ste veľký spech, ako vidno — váš kôň je ako vodou obliaty.“

Pán pozrel, a zachytiac ten lesk očú, pozrel na ňu celú s unižovaním. Zdvihol hlavu vyzývavo a odpovedá v cudzej reči:

„Ja mám vždy spech, keď sem idem!“ I odvráti sa a ide si sadnúť, kde prv sedel, k Elene, ktorá usmieva sa šelmovsky, ľúbezne zvúc Hanu sadnúc si k nej na druhú stranu. So vztýčenou hlavou sadla si Hana a usilovala sa priviesť rozhovor do našej reči, čo sa jej však nepodarilo, hoci i Javorčík držal s ňou, i pani. Hneď začaly ju choroby trápiť, a nemôžuc dlho pobudnúť v spoločnosti, ktorej dobrú vôľu nič a nič nekazilo, sobrala sa k Hagarovi. Mala tam prácu s dohodnutím sa o bývanie, no nedarilo sa jej ani tam. Gazda nebol doma, len jeho mať. Sedela na kamenných schodoch nového domu a nevstala, ani keď Hana prišla k nej, lebo mala na lone malého vnuka, ktorý zaspal tam.

„Ľa, ani ich privítať nemôžem, nech prepáčia,“ vravela, usmievajúc sa vľúdnym spôsobom. „Zaspal mi tento, ľaľa, na rukách, ak sa pohnem, prebudí sa hneď. Nebožiatko zle spalo tej noci — je choré už týždeň… Jana hľadajú? Nie je doma. Prestavujú košiar so sluhom. Zato nech popozerajú dom. Okalila som ho aj dva razy sama, a ani stihy nemám veľa na to.“

Stará, pekná, vysoká, posunuje sa trochu ďalej so schodov, aby Hana mohla pohodlnejšie prejsť, hoci schody boly široké.

Hana poobzerala dve izby. Sú vysoko stavané, príjemné, s veľkými oknami — znak, že hospodár videl i viac sveta ako len svoju dedinu. Kuchyňa tiež s veľkým oknom, vydláždená tehlami, i komora s veľkým oknom. Hana vracia sa uspokojená. Sadne na novokresané skaly — schody, ktoré viedly na chodbu k peknej starej a zaujíma sa s účasťou o choré dieťa.

„A koľko rokov má ten váš vnúčok?“ I pohladí hlávku dieťaťa, ktoré je také krásne ako otec, len vlásky že má belavé.

„Rok bude mať na Turíce, ale či vidia, aký je, ako kvieťa uvädnuté. Naveky je chorý. Na mať sa udal; tá bola taká chorá vždy.“

„A na čo umrela?“

„Naveky bola slabá. Ja som ju ani nechcela synovi, ale on nechcel druhú. Potom, ako si ju vzal, boly sa jej suchoty pristavily, a ako odišiel do Ameriky, vždy bola horšie, čo banovala za ním. Naveky vypisovala za ním, volala ho, a keď prišiel, po roku šla ona — umrela… Ale ani zplna rok nebol… Môj starý šiel ešte, kým bol syn v Amerike…“

„A koľko rokov bol tam?“

„Za tri… a tak sme teraz len my dvaja a tento chlapec.“ Pekná starká utrela oči šatou a potom hneď pokračuje o inom, hlasom uspokojujúcim.

„Tu im dobre bude s nami — o to nech sa nestrachujú. My im nespravíme krivdy ani za všetok svet. Dvor náš je tichý — syn nepije. Aj sluhovia sa musia poriadne držať. Pravda, nad starým domom, kde my bývame, je chyža môjho bratovho syna — lebo toto je všetko zo mňa, mne prístavka brali — ale sú aj to poriadni ľudia. Neublížia ani tí nikomu.“