ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ráno vstala Viera s bolením hlavy. Tvár bola jej akási pochudnutá, zrak plný zimničného lesku a nepokoja. Kde prestala myseľ včera, tam sa i našla dnes, keď sa prebudila. Čo to spravily s Hanou? Kde boly a čo sa tam stalo? Viera schveje sa zdesením, ako by dosiaľ bola v ramenách Gentlemana. Čo bude teraz? Či neprezradí a nevypovie on o tom ? Ale o čom…? A čo sa stalo vlastne? nič — a predsa!

Možno o tom zvedia aj iní, z pomsty rozpovie to sám, alebo ak nenechá tak, bude chodiť za ňou a bude ju prenasledovať! prichodí jej do umu s novým úžasom nová možnosť. Bude chodiť za ňou a vznikne klebeta. Dostane sa to do ušú domácim, dozvie sa o tom svet, budú sa smiať, odsúdia ju, opovrhnú a zatratia…

A Viera zas úpí zúfale:

„Priepasť, stokrát priepasť predo mnou čierna!“

Predvečerom zaklopal niekto na dvere, a o chvíľu vošla dnu Hana.

„Ty si tu zavretá? Sem ma poslala Elena… vraj celý deň tu dučíš, ledva ťa na obed dovolali — že si chorá… Elena je báječná, samá rozkoš, samá prelesť, samý vtip — vidno, že je šťastnou mladuchou. Oľa učí Kamenáka slovenčine… Počuješ, začína sa mi ľúbiť ten mladík… mne už vyká. Veď vlastne je on slovenská krv. Jeho meno, Kamenák, to dosvedčuje. Ináč, otec nie je spokojný s tebou, ani mať, ani nik, že sa odťahuješ od práce teraz, keď jej je toľko pre vydaj Eleny… Čo robíš? píšeš už?“ Hana pristúpila k stolu, ktorý bol zakladený knižkami a papiermi, hľadajúc prácu.

„Písať? a čo?“ spytuje sa Viera. Za noc schudnuté líca rozpálily sa jej. Povedala domácim, že ju bolí hlava, čo je pravda — a neveria jej… Do zúfania!

„Čo písať?“ zadivila sa Hana, a prezrie Vieru od hlavy po päty. „A nevieš, čo máš, čo je tvoje určenie a povinnosť?“

Vo Viere na slovo povinnosť vzoprel sa vzdor. Tak ona naozaj má byť tvorom poníženým, kreatúrou večne plniacou rozkazy iných? No mlčí, len čo jej oči zahoria.

„Čo vraj písať!“ opätuje Hana rozmrzeno. „Nuž opísať svadbu, kde sme včera boly, a to hneď, kým máš čerstvo v pamäti všetky dojmy.“

Viera zrazu zasmiala sa pri spomienke na svadbu a Hanu. Naraz predstavil sa jej únos Hany, a to ju potešilo teraz.

„Mám i to opísať, ako ťa Hagara chcel ukradnúť?“ spýta sa nie bez zlomyseľnosti. „A čo robí on?“

„Chlapec je veľmi zle… umrie vari, čo by chúďatku iba dobre bolo. Boli pre mňa dnes i dva razy. Sedela som pri ňom temer celé popoludnie… On je ten, čo bol: úctivý, temer zdvorilý, a očarujúci i v smútku.“

Viere skrátil sa dych. Umrie chlapec? Cíti ľútosť nad pekným chlapčekom, ale cez to derie sa záblesk nádeje. Keď umrie Janík, za čas nič nepodujme proti nej Gentleman. Smútok jeho bude veľký — bude ho hatiť v tom.

„Tak si mu už odpustila?“ rečie Hane, a tvár jej zmäkne citom.

„Aj odpustila, aj zabudla. Veď také niečo stane sa i medzi pánmi, a mockrát viac a horšie, lebo mužskí, v tom ohľade, sú rovno podlí. Nemusí on byť výnimkou, a bol opitý… áno, pil!… Na to viac nemyslím, ale na teba, aby si sa už raz prebudila a oddala sa užitočnej službe národa. To je teraz jediná a hlavná naša vec!“

„Píš!“ povie Hana, keď Viera neodpovie, len pozerá kdesi zamysleno. „Hor’ sa už raz k činu! Hýb sa, hýb!… všetko za národ!“

„Nebesá!“ myslí si Viera. „Koľko ráz počujem to už na smrť zunované heslo: všetko za národ?!“ Či je ona schopná písať teraz?

„Nemienim sa oddať službe takej,“ povie, klopiac zrak. „Píš ty!“

„A čomu?“ diví sa Hana. Tvár poleje jej výraz odsúdenia. Tak sa ona darmo ňou zaoberala, vodila ju po zdusených domoch sedliackych so svojím porúchaným zdravím, s tisícimi chorobami? Darmo kupovala staré haraburdie po dedine, šila kroj, ustávala sa, pretrpela i únos rozumu zbaveného Hagaru?

„Teda si sa mala vydať za Mateja!“ povie jej prísne, ako v plnom práve toho.

„Ako som sa mala vydať zaň, keď ma nepýtal?“

„Bol by ťa on vzal, keď Eleny nedostal, a otec váš dosiaľ banuje za ním, ale ty správala si sa k nemu odpúdivo.“

Viere tvár poliala červenosť zahanbenia a srdce jej naplnilo sa odporom proti Hane.

„Ani tak by ma nebol vzal. Prednosť dal mäsiarovej dievke. Ja ani tomu nebola som potrebná,“ rečie so vzdorom v hlase.

„Tak, prosím ťa, čo múdrejšie môžeš robiť, ako písať, keď nikomu nie si potrebná, ako vravíš? Tak čo je cieľ tvojho žitia? Čo čakáš? Nepríde ani taký ženích, akého si si ty vybájila, ani taký, akého nechceš… nuž vždy len na to vyjde, aby si sa postavila tam, kde ti ja vravím a k čomu si určená. Prečo teda nechceš písať?“

„Nemám nadania, nemám vôle… nechce sa mi!“

„Nemám, nechce…“ opätuje Hana a prichodí do rozčúlenia. „A čo sa tebe chce? Spať, blúzniť, leňošiť… alebo obrátiť kepeň a odnárodniť sa?“

Viere zalialy sa líca krvou urazenia. Vzdor vzbúril sa v nej.

„Radšej i to!“ rečie, a oči uprie do tváre rozčúlenej Hany s hnevom.

„Tááák?“ Hane zdĺžila sa tvár prekvapením. Zvädnuté líce osinely jej, srdce hnevom sa zachvelo. A to povie jej ona, zbabelá, tak smelo, bez všetkého ostýchania, bez studu rovno do tváre!

„Chceš odpadnúť ako červivé jablko?“

„Červivé jablko budem!“ vpadne jej do reči Viera s nenávisťou v srdci. Hruď dmie sa jej a padá v trhanom, rýchlom dychu.

„Červivé jablko?“ Hana so zdesením pozerá k nej a ani nevie, ako odpovedať. Teda na túto ona marila čas, zdravie, pohodlie… pre túto smeť!

„Červivé jablko…“ začne opäť, a teraz už ona sa zajaká v návale citov. „Nie dosť, čo jeden z vás odpadol, ešte i ty? Ale to je, hľa, výchova vášho neenergičného…“

Tu Viera spravila prudký pohyb. Oči blčia jej. Ak Hana slovo povie ďalej — hodí sa na ňu!

Hana spamätala sa, zasekla a nedokončí. Oči sklopila mimovoľne, a ako jej padol pohľad na stôl, preplnený knižkami, zväčša ňou darovanými, už vedela, ako dobíjať na ňu.

„Keď si teda nehodná dcéra národa, keď si plané ovocie na strome, keď si odpadlík, nie si hodná teda mať a čítať tieto knihy!“ I začne knihy rýchlymi pohybmi hrnúť k sebe so stola, až jej chudé líca očervenely.

Viera díva sa odboku so založenými rukami nedbalo, ale ako Hana čiahla za sväzkom biblických básní Hviezdoslava, mimovoľne položila dlaň naň, aby si ich zachránila. Hana vytrhla jej ich, skríknuc so svätým pohoršením:

„Ani tie nenechám. Nie si hodná toho!“

Zakrútiac všetky knihy do svojej zásterky, opustila izbu.

„Čo tá spravila!“ zhrozí sa Viera, sama ostavšia, tlesnúc rukami. „Ani jednej nenechala, ani jedinkej…!“ I nevie, či plakať, či smiať sa, či zlostiť sa, no cíti sa ako z raja vystrčená. Zrazu priskočí k stolu a sošmára všetko, i papiere, i noviny, čo jej Hana dávala, nech teda nič nemá od nej, a vtom rozletí sa jedna knižočka v malej väzbe a odfrkne pod okno ku stene. Viera pribehla a zohla sa po ňu. „Obuvník!“ skríkne prekvapená. „Najmilšiu knižku mi tu Hana nechala!“ A v radosti ako by ju bolo stihlo veľké šťastie, začne tancovať dookola.

„Ale kde ju skryjem, aby ju nenašiel nik? Bude ju hľadať; ona sa na všetko pamätá,“ prišlo jej do umu, i začne knižku skrývať i na štyri miesta. Napokon položila ju do vačku.

„Tu ju hľadať nebude. Od opovrženia ani nepozrie na mňa — nie to, aby sa ma dotkla.“

Hana zatým vyšla s ťarchou kníh do bývacej izby, kde sedeli ostatní domáci v práci a rozhovore. Elena bola jasnej vôle; Olina biela tvár spanilá a usmievajúca sa, pri jej boku mladý človek, rodom z mesta pohanov. Ten učil sa našej reči a vedel už, kde má povedať bol a kde bola, aj vykal horlive. Otec i mať sedeli na diváne spolu. Na ušľachtilých ich tvárach výraz tichej spokojnosti. Už dve deti budú zaopatrené: Ďurko a Elena. Dušiam uvoľní sa kus, bude menej starosti, ktorej ozaj im bolo nadelené veľa. Teraz pôjdu už v ústrety ľahším dňom. Pohľad na oboch budí úctu a lásku, no Hana mala preplnené srdce trhajúcim bôľom. Zaumienila si, že pobúri ich pokoj a vyčíta Javorčíkovi slabosť, prílišnú dobrotu a povoľnosť jeho, len nech odíde učiteľ.

„Prečítala Viera knihy?“ spýtala sa Elena, keď ten odporúčal sa, nevoľno sa cítiac v spoločnosti vznešenej Hany.

„Nie; vzala som si ich,“ odpovie Hana, sadajúc si za stôl. Položí knižky na stôl; otec čiahol za jednou. Hana doloží: „Nepáči sa mi to dievča!“

Všetci, i otec od knižky, naraz pozreli na ňu. Čo jej je do Viery? Akým právom sa jej páči alebo nepáči? Rodinstvo (po matke) dosť malé medzi nimi, i divne znejú jej reči. Pravda, otcovi sa nepáči to dievča, Viera, tiež, lebo i včera bola z domu do jedenástej preč. Moce sa, nik nevie kde. To trpieť viac nebude, dal jej to na vedomie hneď ráno.

„Dovoľte, velebný pane…“ začne Hana, no zasekne sa akosi hneď. Domáci pán zdvihol obrvy, a sivé, pokojné a kus chladné oči uprely sa na ňu, i zarazilo ju to na chvíľu. „Dovoľte, ale tá vaša dcéra, totiž to dievča… to jest Viera…“ zas nejde ďalej. Ani čo by mala zbabelú prírodu Vierinu, ktorú chce obžalovať, tak sa pletie a mýli, pri pohľade Javorčíka, v očakávaní, uprenom na ňu. Pravda, veď sto a sto synov odnárodnia školy i okolnosti, nuž nie je taká zázračná vec, keď i ich pošiel, a hľadiac naň, kus poblednutého, ani nemôže pokračovať v reči… Nie, nikto jemu to nikdy nevyčíta!

Mať a dcéry šípia, čo chce Hana povedať, i sťahujú obočia, kradmo pozerajúc k otcovi.

„Ale Viera… Viera je tu s nimi naveky!“ príde Hane do umu s novou horkosťou, i začne znova:

„To dievča, tá Viera dnes…“

„Nechce písať?“ skočí jej jasno do reči Elena, nedajúc jej dopovedať ani slova viac. „Potvora, nechce byť slávna?“

Hmla zmizla s tvárí dookola. Oči zúžily sa, nastal smiech.

„Veď ešte vstúpi do seba!“ povie otec, s uspokojením berúc žart Elenin.

„Cintária je bylina užitočná,“ — doplní žartom i mať, tešiac sa Eleniným slovám, ktorými ušetrila otca od nepríjemnosti, ktorú mu Hana chystala.

Hana usmiala sa tiež. Nevraví už nič o tom, čo je vec aká beznádejná. Ale príduc domov, sadla do kresla a dokončila deň v bolestnom plači.

„Počuj, Veranaďšám, čím si ranila národné srdce Hanino?“ spýtala sa Elena, keď Viera po odchode tej prišla medzi nich, vo vačku s „Obuvníkom“, dosiaľ nad tým natešená.

„Haha, a nepovedala vám?“ smeje sa rozradovaná Viera. „Juj, už je taká zunovaná s tými svojimi ideálmi…“ i spraví tvár, ako by bola vypila krčah octu. „Keď začne vzdychať, že by tri veterné mlyny pohla, že temer sfúkne človeka so zeme… Viete čo? spravme žalospev na jej žiaľ, lebo som odpadla…“

„Odpadla?“ obráti tvár k nej a pozrie na ňu otec vážne, s tichým káraním.

Viera zmýlila sa a napraví sa rýchlo.

„Podľa jej mienky totiž…“

„Dosť bude už toho s Hanou,“ povie otec namrzený. „Žena nech neberie prácu, čo je pre muža, ale žije, k čomu je Bohom určená… Mám podozrenie, že si Mateja pod jej vplyvom odpudila. Vydajúc sa zaň, bola by si sa stala osožnou pre človečenstvo…“

Viera zahryzla si do pery, sklonila hlavu a bola by plná kajúcnosti, keby otec nebol pripomenul Vodnára. Takto začala reptať v duchu:

„Či ešte dosiaľ žialite za ním? hodný je on toho? Mohlo by už dosť byť… bol by prišiel… Ženy nech neberú prácu mužov, vravíte, ba musia, keď vás synovia opúšťajú. Nepríde vám to na um, otče? Osožná pre človečenstvo… a národ nepoviete? Odpusťte, vy ste svätý ako kňaz, i ako človek, ale ako národovec nie dosť silný…“ súdi v duchu, ani nezbadajúc, ako myslí už pochopmi ňou vysmievanej a neľúbenej Hany… Ostala ubitá za hodinu, ale ako prišiel snúbenec Elenin, Limbovský, a dom zazvučal radosťou, rozveselila sa aj ona s druhými, a ledva popadnúc chvíľku samoty, složila žartovnú pieseň o Hane a jej žiaľoch, začínajúcu sa takto: ,Všetko za národ‘ je heslo moje.