ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na dvore pod jabloňou šumí dobrá vôľa zas. Na stole, vyšedivenom od dažďa a slnka, rozložené sú papiere — ide sa robiť „Halúzka“, čo pretrhnuté bolo minule príchodom Deža Belického. Celá rodina je pospolu a všetci sú zaujatí Elenou, ktorá opísala udalosť z dediny, kde hlavným hrdinom bol bachter obce.

Hana tiež sedí tam s pletením v ruke. Kresbu Eleninu už prečítala. Oči jej svietia rozkošou, zo zvädnutého čela zmizla všetka hmla.

„Veď z teba je radosť, Elenka, ale Viera!“ riekla a vzdychla pritom. Devy, ba i otec a mať, nemôžu utajiť úsmevy, že berie tú vec tak žalostne. Oni od chatrnej Viery nečakali nič zvláštneho.

„Vám je to, pravda, nič!“ myslí si Hana, vidiac ich veselé úsmevy. „Vám je to nič, že sa vám syn odcudzil, vám je nič, a dovolíte, aby sa za Elenou vláčil Belický s chvojou na čele. Nik sa na tom nepozastaví, cele ste s tým spokojní, ako by to tak malo byť, že keď príde ten, dom zvučí cudzou rečou.“ I chce riecť:

„Divím sa, velebný pane, i tebe, Mária, že vás nekormúti odpadnutie vášho syna.“ No ako otvorila ústa, tak zavrela ich bez slova. Nepovie to teraz, lebo nevie, či by predsa nenatrafila na veľkú ranu. Odloží si ten výbuch na druhé časy, ak ešte aj druhý z tejto rodiny pôjde tou cestou.

Tu prichodí na dvor Viera. Hana zdvihla k nej prenikavý zrak, a s ľútosťou zbadala premenu na nej. Oči sú jej veselé, na ústach smiech radosti, krok ľahký a takto zmenená cele podobá sa Elene.

„A ty, devuška, kde si?“ spýta sa otec, keď pristúpila k nim. „Tu pracuje sa na národa roli… Elenka napísala znamenitú kresbu — skutočne znamenitú! a ty odťahuješ sa od každého činu.“

Viera zasmiala sa ľahkým smiechom a čiahla malou rukou po sošite práce Eleny. Pozrela kradmo po nej, ktorá v oduševnení dala sa do písania druhého kusa, a usmievajúc sa vždy, začala čítať kresbu, názov ktorej bol „Bubon“.

Hana, pletúc pančuchu, tajne pozorovala tvár Viery, aká bude. Tá číta pozorne. Tvár usmievavá dostáva vážnosť. V Bubne opísaná je udalosť, prihodivšia sa s bachterom obce, ľahkým, zvláštnym perom. Viera prevracia kartu za kartou vhĺbená a pomaly na čelo sadá jej kýsi oblak. Po prečítaní složí bez slova sošit a načiahne sa za iným, ktorý práve odložila z rúk Oľa, kde Elena napísala pochod. Elene nepáčil sa nerezký pochod náš: „Rušaj, junač…“ Jej pochod znel:

Hana rada by sa bola spýtala Viery na úsudok a rada by bola vidieť i výraz očú Vieriných, no držala sa v hodnej diaľke od minulej hádky s ňou. Čaká netrpezlive, že to druhý spraví — no nič!

Hana hryzie si peru nespokojná. Nik tu, ako vidno, neberie národné veci vážne, nie div, že sa Ďurko odnárodnil.

„No, Veranaďšám, čo povieš?“ rečie konečne pán domu, osloviac dcéru, ako ju žartom volávali.

„Zvláštno!“ odpovie tá a pozrie hore na otca. Jej oči svietia žiarou podivnou. V nich očarenie i žiaľ, či závisť a či žiarlivosť, kým pery jej silia sa k úsmevu.

Hane srdce zabúchalo potešením. Má túžbu ísť k nej, shladiť jej čelo, obodriť a povzbudiť ju, no nespraví.

„Vskutku, výborne.“ povie. „Dáme to vytlačiť, ho nielen v ,Halúzke‘… A ty, Olinka, ty nič?“ obrátila sa k nej milo, keď tá, prečítajúc všetko, vzala ručnú prácu do rúk. „Lebo né samým chlebem žíti bude člověk…“

„Tak je! Ale také i slovem a což k tomu…“ pokračuje otec súhlasiac. On i tak nebol spokojný s rozdelením práce medzi dcérami: Oľa vždy okolo hospodárstva…

„Či všetky máme písať?“ povie Oľa, a okolo úst zjaví sa jej črta jemnej irónie. Tak teda kto bude stáť o to, aby čeľaď prácu konala, kto dozrie na hospodárstvo? Či všetko na hlave matky nechajú? Nie dosť bolo, kým ony boly maličké?

„Ja ti posbieram porekadlá a ľudové piesne,“ povie Hane. Tá kývla hlavou usrozumene. S Oľou je ona spokojná, ako i druhí, vždy, a dôveruje jej.

Pozrie za Vierou, čo ona. Už aj druhú prácu Eleninu prečítala a teraz stojí naboku. Ruky má založené, reč zamĺknutú a na čele ťažká, vážna myšlienka. Hane z tváre, vidiac ju tak, ušla všetka nevôľa.

„No, Zlatovláska moja, hotová si?“ rečie bodro Elene, ako složila pero a uprela kdesi do diaľky jasný zrak.

„Ešte nie!“ Elena sťahuje krásne obrvy, hoci sa smeje. „Spoločnosť vyviedla som si na vychádzku, na bralá, a teraz ju už nemôžem dolu dostať.“

Okolo nastal smiech.

Viera tiež skrútla hlavu k nej s úsmevom. A utkvejúc zrakom na tvári Eleny, utají vzdych. Óh, Elena je taká krásna, tak je dobre s ňou a tak vyniká vo všetkom a má všetky dary!

Druhí začali radiť Elene, ako dostať spoločnosť z výletu domov.

„Napríklad, nastal už večer.“

„Ešte nebol večer.“

„Teda nech sa zabávajú ďalej.“

„Ako ďalej? Už sa všetko vyzabávali.“

„Začal dážď pršať, prišla búrka!“ žartuje i otec, a smiech sprevádza každé slovo a každú radu.

„Alebo jeden spadne s brala a tým sa skončí zábava,“ vtipkuje Oľa.

„Ó, takým nepokazím svoje veselé dielo!“ rečie Elena rozhodne.

„A ja by tak!“ myslí naboku Viera náruživo, i banuje, že ona nedala tej rady Elene.

„Práve by tak! Všetci by sa zvalili s brala do priepasti, a všetci by sa pobili. Každého by som zničila, a seba najradšej, lebo je zo mňa nič. Óh, čo som ja nie táto lavica tu radšej!“

„No dosť, deti!“ povie mať, spraviac koniec žartom. „Choďte do poľa na zeme obzrieť, či už kvitne bôb. Prejdite sa — nechajte spisy nazajtra.“

„Máš pravdu, matka!“ súhlasí aj Javorčík. „Choďte, devušky, pôjdem pozdejšie aj ja za vami. Je rozkošne v poli!“

Devušky i Hana zdvihly sa, že vyplnia žiadosť rodičov, keď zadupotaly podkovy koňa za bránou na ulici. Postály v očakávaní; to ide hrdinský Belický. Tu von pred bránou soskočil s koňa, hodil kantár Hagarovi, ktorý tiež šiel do fary, rozkázal mu koňa doviesť do dvora, ale prizrúc sa jeho krásnej postave a zdvihnutej hlave, poprosil ho o to. Potom, dvíhajúc pyšne kolená, šiel dvercami do dvora pod jabloň.

Rodina Javorčíkova ostala doma, a preddomie zahučalo cudzou rečou. Akási svetáckosť zavládla v prítomnosti Belického.

Hana zmenená je tiež. Oči trblietajú sa jej vo veľkom nepokoji, zvädnuté líca zapaľujú sa jej rozčúlenosťou. Ani nevie, čo vraví Hagara, ktorý prišiel k nej o dom, zavolaný podpísať smluvu.

„Kontrakt nemôžeme dnes napísať,“ vraví mu. Oči sliedia jej kdesi nabok, ako by ani nestál pred ňou ten krásny syn slovenského ľudu, ktorý ju bol tak očaril. Vidí len pyšného jazdca, ktorý, ako vždy, pridal sa k boku Eleny. „Pozabudla som, že ste sa sľúbili dnes prísť.“

Hagara stojí rovno pred ňou. Tmavými, veľmi krásnymi očami s úľubou, no trochu ľahostajne pozrie po panskej spoločnosti a so zadivením zastavuje sa na zvädnutej tvári Haninej. On sa sľúbil? Veď mu ona kázala prísť!

„Sami mi odkázali nadnes…“ povie a na výraze tváre vidno mu nespokojnosť. „Ja som nechal prácu na poli pre túto vec.“

„Odpusťte, gazda, — dnes nemožno. Zajtra alebo napozajtre.“

„Ani nazajtra, ani napozajtre ja nebudem môcť… prepáčia,“ povie on trochu pánovito. Čože si myslí táto pani? Že on má toľko času, že nevie s ním čo robiť, ako ona?

Pán farár i pani farárka radia, aby sa prešlo do izby, môže sa smluva napísať tam. Ale Hana odoprie, temer ani nevediac, čo sa jej vraví. V rozčúlenosti vidí len Elenu, ktorej tvár zapaľuje sa v prítomnosti Belického a oči jej skvejú sa tým zvláštnym, krásnym leskom.

„Zajtra, Hagara, zajtra…“ vraví netrpezlive, mysliac pritom o Elene:

„Stratíme toto neobyčajné dievča, stratíme…!“

„Zajtra nie… odpustia…“ upozorňuje Hagara, neodstúpiac od svojho tiež a diviac sa jej. „Ja prísť nemôžem.“

„Teda ja pôjdem k vám. Navečer pôjdem, keď prácu skončíte.“

Hagara už nedbá. Potiahne plecom. Daromne čas mariť s dohadovaním nebude. Krásne tmavé oči zablysnú sa mu netrpezlivosťou a trochu znevažovaním, ako sa podíval po Hane. Potom pozrúc na všetkých, zdvihol klobúk, pokloniac sa; ide preč.

„Gentleman!“ myslí si Viera, ktorá stála naboku, o sneť jablone opretá, nikým nezbadaná, „A krásny ako knieža…“ Očami vyprevádza ho, kým nevyjde zo dvora. Potom pozrie po spoločnosti, zabávajúcej sa, o ňu nedbajúcej, a myslí si:

„Oh, nič som ja, nič! A každý to vie!“

„Ty, Elenka, tuto Hagara vraví,“ začne Hana, obzrúc sa za Hagarom, ktorého tam už nebolo, čo ona nezbadala, „že je byt už hotový. Pôjdeš so mnou na týždeň, pomôcť mi spakovať veci? Sľúbila si sa mi!“ Hana vraví dobre hlasno, našou rečou, aby to počul každý, i Dežo. Lebo musí ju odtiahnuť a vytrhnúť, kým neupadne cele do moci a pazúrov toho jastraba.

Na jej náhle vystúpenie povstalo ticho za chvíľku. Nik nevie o tom, že by jej bola Elena sľúbila.

„Slečna Elenka nemôže ísť z domu,“ ohlási sa práve on, Belický, hoci nespýtaný. Pohodí hlavou, že sa mu chvoja vlasov zatriasla na čele — odpovediac rečou jej. Hana, ani nik nevezme v známosť jeho slová. Hľadia na Elenu, čo ona.

Tvár jej poleje akýsi úsmev posmešku, no nevedno, komu patrí: či Hane a či rytierovi. Hneď neodpovie. Ktovie, či rozvažuje, ako by obom po vôli odpovedala, alebo — obom na priek.

„Však pôjdeš so mnou?“

„Ešte si to rozmyslím.“