Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Patrícia Šimonovičová, Viera Marková. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 25 | čitateľov |
Minulo veľa rokov, skončila sa i vojna a doniesla, nečakane, víťazstvo a slobodu utláčaným. Dostal sa zpod jarma i náš národ, a všetko sa preinačilo. Školy zazvučaly našou rečou, i úrady, neverní synovia a dcéry prihlásili sa k svojmu národu.
Gentleman padol pri obrane Paríža. Hana šla pod zem, kde ju sto chorôb uložilo, ale s blaženým srdcom, dožijúc sa predsa splnenia túžob svojich: slobody národa.
Elena vydala sa za Limbovského, Oľa za Kamenáka, ktorý zo Šavla stal sa Pavlom. Ďurko prinavrátil sa k svojeti — a v dome je už len Viera sama s rodičmi.
Viera sa nevydala, ostala ako by na miesto Hany. Neumrela, hoci prišla i ľúbosť, taká, akú si sama žiadala. Láska, ktorá bola desná ako búrka, strašná ako príval, ničiaca ako požiar. Tá zobrala jej ruže s líc, hladkosť čela, mladistvosť postavy — lebo bola k nehodnému. Víchor prestal, búrka stíchla, požiar zhasol, a teraz Viera píše rozprávky a — slúži národu…
Písala i dnes. A že duch ustal jej, vychodí na čerstvé povetrie na dvor. Tam pod rozkvitnutou jabloňou, otočení voňavým vzduchom, sedia otec a mať spolu, belších vlasov, ale s uspokojenými tvárami a tichou radosťou v očiach.
Neďaleko nich, pri hŕbe piesku, hrá sa dvojročný vnuk Vladimírko, Vierin krstný, ktorého dali rodičia na letovisko na premenu povetria.
Viera prichodí naproti nemu, a on, vidiac ju, robí jej miesto pri sebe v piesku a povie detským, neumelým jazýčkom:
„Kusá mama (krstná mama), poď k Mikovi, ko mne… hapaj, sedikaj!“
Viera zrýchli krok, zastane pred ním a kľakne na jedno koleno, vystrúc ruky.
Dieťa vyskočí, ako mu dá tučné, nemotorné tielko, a hodí sa jej do náručia. Ona zdvihla ho k sebe a posiala vášnivými bozkami jeho bielu tváričku, kde začiahla.
Mirko trepotal rukami-nôžkami, chtiac sa oslobodiť, a vrešťal, ako mu hrdlo stačilo.
Viera pustila ho, a on schytil sa kynášavým krokom, zboka nabok, ako tučná kačička, proti starým rodičom ako k ochrane.
„Stůj noho!“ skríkne Viera so smiechom, a berie sa za ním, „posvátná jsou místa, kamkoli kráčíš…“
Mirko s výkrikom smiechu uteká pred ňou, no ona schváti ho zas a obsype bozkmi.
„Netráp to dieťa toľko!“ napomenie mať rozjarenú Vieru.
„Ja musím! Veď viete sami, ako priťahuje k sebe a ako milujete ho i vy!“ odpovie ona, no položí dieťa na zem.
Založí si ruky, ako by si ich chcela poviazať, aby neupadly v žiadosť schytiť ho zas a mučiť bozkmi. Pozerá naň, ako pri nohách starých rodičov už hrá sa so skalkami, naplňujúc si nimi tučné ručičky i vačky, že mu odstávajú od bokov, a švitorí neumelým jazýčkom neustále.
Prizerajú sa mu všetci s veľkou láskou, tešiac sa každému nemotornému, ale milému pohybu decka a každému smiešne vypovedanému slovku jeho. Azda nieto viac takého dieťaťa na zemi. Ako by magnetická moc šla od neho, priťahuje srdcia k sebe, a keď vyjde na ulicu, hneď je kŕdľom detí obkolesené, ako kvet včelami, ktoré ho láskajú, hľadia, kde dočiahnu, a ľúbajú.
„On iste má básnickú dušičku,“ myslí si Viera, a vysvetľuje si to. „Tak básňami svojimi bude priťahovať duše ľudské — on bude druhým Hviezdoslavom!“
„Ale ak sa preinačí?“ hupla jej zrazu myšlienka do hlavy. „Ako to robia i teraz mnohí, pridávajúci sa k stranám rozvratným, ohrozujúcim slobodu?“ Viere zaleje sa tvár krvou od rozčúlenia. Jej zvädnutá postava zachvela sa. „To nemôže byť! To sa nesmie stať! To by bol úder smrteľný!“… a z pŕs Viery odznel vzdych plačlivý, hlboký a ťažký. Taký ťažký a hlboký, že by tri veterné mlyny pohla ním.