ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Všetko, čo Elvira rozprávala Boženke a čím sa chlúbila, stalo sa skutkom, ale nevypadlo všetko tak skvele, ako Zárožnovci očakávali. Pani Zárožnú i jej dcérušku potkalo v Pešti nejedno sklamanie. Hneď zo začiatku ony soznať musely, že vo veľkom meste ony s ich malomestskými náhľadami, vystúpením a čo hlavné s ich majetkom nikomu neimponovali. (Pani Zárožná povedala, že komponovali.) Potom, keď začala táto pani ďalej počítať, s nemalým úžasom pozorovala, že život vo veľmeste je veľmi drahý a nijako nesúhlasí s rozpočtom, ktorí si vyvrhli doma. Konečne prekvapil ju Andi najväčšmi a to nie práve príjemne. Ani nie tak on, ako početní veritelia, ktorí ani mak zdvorilosti nemali voči jeho matke, ale vyňuchajúc jej prítomnosť (táto trieda ľudí má neobyčajne dobrý nos), prichodili húfne a odovzdávali svoje siahodlhé účty. Na dačo bola pripravená, ale aby toho bolo toľko, nemyslela a zhrozila sa nad dosavádnym životom Andiho. I jej materinské srdce, čo i zaslepené, poznalo, že veru Andi prílišne používal zlatej svobody a vyhodil kopýtkom vyššie, ako sa myslelo o ňom. S ustrnutím zbadala stopy jeho života na jeho tvári a hlave. V jeho predtým bujných vlasoch objavila sa malá síce — ale znateľná plešina. Ťahy tváre sa prehĺbily, čierne jeho oči boly vpadnuté, barva tvári bľadá, alebo viac siná. Mal bajúzky pristrihnuté dľa novej módy, ale bradu si holil a tam, kde mala byť brada, boly čierne stíny, ktoré niektorej tvári takého príšerného, temer démonického názoru dodávajú.

I začala mu dohovárať, predkladať, prosiť, aby sa lebo pribral seriózne ku knihám, alebo nechal všetko tak a prišiel domov, veď bude mať z čoho žiť i tak: máme ešte dosť! Ale Andi vyhýbal vážnej rozmluve s matkou a neveľmi sa tešil, že ona a sestra Elvira vybraly sa na dlhšie do Pešti. On ich má sprevádzať? Má ich uvádzať do spoločnosti, na plesy? Do akej spoločnosti? Tam, kde on chodí, ony nemôžu ísť, tam vôbec poriadna ženská nepríde — a kde by ony mohly ísť, tam si on prístup nevymôhol. K tomu zase on nebol spokojný so zjavom Elviriným; nielen, že jej na desať krokov bolo badať, že prichodí rovno z dediny, lebo tak malé mesto Pešťania ešte do radu dedín postavia, — ale i to, že krásou nijako nevynikala. Jej malá, okrúhla postavička, oblečená do elegantných, príliš elegantných, preto nevkusných šiat, ztrácala sa na ulici i všade, kde sa objavila a keď ju dakto i spozoroval, to usmial sa viac posmešne, ako útrpne. Bratia nebývajú i tak veľkými zbožňovateľmi svojich sestričiek a Andi v tomto ohľade nebol lepším. On radšej išiel sám svojími chodníčkami, ako by sa pridal k úkolu hľadať zábavu pre sestru.

Elvira bola sklamaná, ale skoro ona uspokojila sa, keď Lacko chodil s ňou a matkou po uliciach a keď navštevoval s nimi všetky významné miesta, ktoré ešte ani sám nevidel. Každý deň robili plány pre budúci a keď raz povedal Andi: zajtra vás ja zavediem do opery, riekla pani Zárožná, ktorú už podošvy od tesných topánok a od asfaltových trotoárov bolely, že ona tam radšej nepôjde, lebo že si operácie nežiada videť.

Na Boženku nezabudla Elvira ani Lacko. Posielaly jej pilne pohľadnice, začo sa im hodne posmešku dostalo od Andiho.

„Ba, radšej podpíš sa i ty!“ povedala mu raz Elvira.

„Ale, neunúvaj ma! Rád som, že sedím!“ odpovedal pohodlne rozložený na malom divánku. „Keby to aspoň bolo komu, ale dákej sprostej dedinskej husičke!“

„To si vyprosím,“ zvolal Lacko rozhorlený. „To je nie sprostá husička a keby Boženka bola našou sestrou, iste milerád by si sa všade s ňou ukázal a pýšil — a mohol by si byť istý, že by sa nejeden mladý pán za ňou obzrel. Ale neboli by ste jej hodní, ona je pri dobrá, pri krásna a čistá, než aby sa vystavila pohľadom veľkomestských ľahtikárov!“

Andi, nepohnúc sa z miesta, len lenivo hlavu obrátil ku bratovi, posmešne premeral ho a riekol:

„Viďme, ako sa náš flegmatický Laco rozohnil. Ten div sveta, ten tvoj ideál, by som rád videl.“

„To sa môže stať,“ povedala Elvira a vyskočila od stolíka a pobehla ku kufríku, z ktorého vyňala Boženkinu fotografiu. Tam ju mala medzi svojimi parfýmovanými navštívenkami, pohľadnicami a lístočkami. „Tu ju máš, ty neveriaci Tomáš.“

Andi vzal fotografiu ľahostajne a začal obzerať.

„Je čosi v tom, skutočne, je šumná, ale — len žabka.“ Pri tom zívol, obrátil sa, vyňal schránku na cigarety s patrným úmyslom, že si ide zapáliť. Vo svojej priateľke urazená Elvira chcela mu vziať podobizeň, ale on ju nedal, obzeral znovu a akoby brata i sestru podráždiť chcel, vložil ju do svojej tobolky.

„Nedaj mu ju, Ela, nedaj,“ zvolal Lacko, akoby žiarlil. „Nie je jej hoden, nedaj mu ju.“ Ale Andi odstrčil jednoho i druhého a podržal podobizeň, kým mu ju druhého dňa Elvira lstive neodňala. Od vtedy ho viac neoslovili za podpis, ale on, keď videl, že posielajú kartu Boženke, podpísal sa sám.

O mnoho skorej, ako bolo určené, opustila pani Zárožná s dcérou Pešť a pojala so sebou i Andiho, odcestovala do Abázie. Vypočítala, že ju Andi takto nebude o mnoho viac stáť, ako keby ostal v Pešti. A s ňou mal potom odísť aj domov. Hútala, že veru najlepšie bude, keď Andiho kam najskorej osadia do panského domu a potom i oženia. Tak môže sa stať z neho ešte poriadny a solídny človek. A ještli si vezme k tomu i bohatú ženu, takú aspoň vedľa seba, nuž budú mať z čoho a načom žiť. A kým sa Elvira s Andim prechádzala po nábreží a kochala v krásach mora, ačpráve i ona nepoňala nekonečnosť a velebu zriedkavého pre nás zjavu, keďže v mori videla len spústu vody, v bralách a horách len stromy a skaly, dotedy kráčala maminka zabratá do myšlienok a v duchu si predstavovala všetky známe rodiny, kde majú dievčatá na vydaj, prirodzene také, ktoré majú značné veno, aby boly Andiho hodné a rozvažovala, ktorú z nich by si želala za nevestu.

*

Elvira dopisovala Boženke často sdeľujúc jej kusé zprávy o svojej ceste. Keď prišla domov, mali Zárožnovci veľmi na spech s jarnými prácami na svojom „panstve“. Akokoľvek orodovala, aby jej prepustili kone aspoň v nedeľu, žeby šla k Boženke, otec nedovolil, lebo v nedeľu koňom potrebný bol oddych. Tak horlive oddal sa do hospodárenia, ako za onoho času do kupčenia a iste, že tiež s takým prajným výsledkom.

Už i v Kameničke „pánu Bohu za chrbtom“, zavítala jar, keď Boženka dostala zase list od Elviry. Prosí ju, aby len aspoň ona prišla, že jej má mnoho rozprávať. Volá Boženku na dlhší čas, ale o tom Klas nechcel ani počuť.

Ako cesty troška preschly, vybrala sa Klasová s Boženkou do mesta. Mala tam všeličo nakúpiť a súčasne chcela už Elvire k vôli urobiť.

Elvira prijala Boženku s velikou radosťou. Voviedla ju do ich „salonu“ kde bolo hrdo, ale nie útulno, Boženke bolo v tej veľkej izbe pusto, lebo vedľa tých moderných okrás a čačiek nebolo toho, čo ona v izbe miluje: knihy a kvety. Rozradostnená Elvira poukazovala jej všetko, čo na svojich cestách pokúpila a čo doniesla Boženke, to jej teraz odovzdala. S nelíčenou vďačnosťou a potešením prijala Boženka darčeky a pozorne, s účastenstvom načúvala živej rozprave Elvirinej. Kým si mamičky zasadly na pohovku, obe dievčatká stály v obloku a rozprávaly, kedy tedy zasmialy sa veselo a štebotaly ďalej. Odrazu pocítila Boženka zvláštny nepokoj, nevoľnosť a akoby nútená neznámou silou, musela sa obzreť. Úsmev zmizol jej z tvári; cítila túžbu utekať, utekať dakam ďaleko odtiaľto — a predsa pohnúť sa nevládala. Stála ako primrazená. S očí zmizol úsmev, s líčok svieža farba a rty polootvorené akoby k výkriku. A čoho sa zdesila, to bol Andi, ktorý nepozorovane po hrubom koberci prišiel do salónu. On chvíľu už stál tam a pozoroval dievčatá, díval sa na tú dedinskú husičku. Keď videl, že ho i ona zbadala a pozoroval, že sa ho zľakla, vyložil si to v svoj prospech, potom uklonil a predstavil sa. Pri ďalšom besedovaní Boženka ostala tichou a vážnou a nedlho zatým prosila matku, aby sa už odobraly, lebo že ju bolí hlava.

„Iste od vetra,“ odhádla pani Zárožná.

„Áno, to bude od toho,“ dotušila Klasová „jarný vetor a slnce tak skoro zaškodia.“

Keď sa odporúčaly, obe panie sa na vzájom povolaly na návštevu. Zárožná sa vyhovárala, že teraz s tou prácou sú tak zaujatí, kým sa do všetkého nevpravia, kým neposejú, neposadia, prejde niekoľko týždňov, ale aby sa Klasovci tým mýliť nedali, ale prišli kam najskorej. „I dotedy ešte, na výlet ale na každý pád.“ Dokončila pani Zárožná.

Cestou Klasová chválila Andiho, jeho panský zjav a uhladené pohyby. Boženka mlčala; ešte vždy necítila sa voľno a to neminulo dotedy, kým neoctla sa doma, kým neobjala svojho milého otecka a nepozrela v jeho verné oči. Chcela mu povedať, že sa zle cítila tam v tom meste, i príčinu toho, ale sama pred sebou nevedela si z toho pocitu dať počet. Každý toho Andiho len chváli, každému sa páči, len jej nie a prečo? Radšej o všetkom pomlčala a oddala sa veselo svojej každodennej práci a povinnosti.

Ale keď onedlho zatým prišli mladí Zárožnovci — už i Lacko prišiel — s Elvirou k ním, nebola vstave premôcť sa a neukázať pánu juristovi, že jej je nie milým. A on akoby chcel Lacka len dráždiť závodil v pozornosti oproti Boženke, obsypoval ju peknými slovami, milým pohľadom, ale to všetko Boženku viac odstrašovalo, ako pútalo. Jej bol Laco milším, preto že bol úprimný a jednoduchý. Bol jej ako kamarát alebo brat, nikdy v ňom viac nevidela, ale Andiho sa začala báť. Keď ho nebolo v blízkosti, robila si výčitky, že je k nemu nezdvorilou, ale akonáhle priblížil sa jej, zachcelo sa jej utekať od neho. A netušila, že jej antipatiu oproti Andimu sdiela i jej otecko. Tomuto sa mladý jurista rozhodne zneľúbil. O čom koľvek s ním začal hovoriť, vo všetkom vybadal cynismus, blazeovanosť, takmer zkazenosť srdca. A taký zachovalý, k tomu vzdelaný, ba učený človek, ako bol Klas, to vedel posúdiť. On žil i v tom víre mesta, kde mládež má príležitosť buď zachovať sa bezúhonnou, alebo zlumpovať sa nadobro. Pozorujúc mladých pánov, Klas skoro vybadal, že Boženka urobila hlboký dojem nie len na Lacka, ale i na svetáka Andiho. Či je ten dojem trvalý a čo z neho sa vyvinie, to sa predvídať nedalo, ale Klas bol odhodlaný bdieť nad svojou Boženkou, strážiť a chrániť ju a pokoj jej čistej duše. Vedel vopred, že Klasovú ten mladý človek cele zaujal. Ona sa dá zase oslepiť, ako oslepiť sa dala zdanlivému šťastiu Zárožných. Zrovna, ako by si i tu boli úlohy premenili: on si žiadal, aby Boženka ostala nedotknutá láskou — a ona, matka, si žiadala, aby sa Boženka čím skorej vydala. V pozornosti Andiho Klasová už videla stopy lásky a z týchto stôp ďalej sledovala možnosť, o ktorej by sa jej nebolo snívalo. Predstava, ktorá z toho pošla, ju tak potešila, že bola na čas celá rozochvená a veselá. V Boženkinej chladnosti videla len ostýchavosť dedinského dievčaťa, ktorá býva, ako ona myslela, počiatkom hlbokej ľúbosti.

*

Brezinky, toto rozkošné zátišie, snáď ani v dobe najväčšieho rozkvetu predošlého panstva nevidely tak hlučnú, pestrú a miešanú spoločnosť, ako tento raz. Zárožnovci povolali všetkých svojich dosavádnych priateľov ako na rozluku, potom magistrát, slúžnovcov s celým komonstvom a bývalé panstvo Breziniek. Väčšina povolaných i prišla, len pán hlavno-slúžny sa dal zastúpiť podslúžnym, zato ale prišiel notár, exekútor i pisár, ako i dakýsi úradníčok od gruntovnej knihy. Panstvo omluvilo sa a dalo na známosť, že snáď mladá pani veľkomožná i so slečinkou príde popoludní na hodinku na dve. Na malé výnimky prišli teda všetci povolaní, ba i niekoľkí nepovolaní sa dostavili. Jedni zo zvedavosti, iní že vedeli, že Zárožnovci postarali sa o hojné zásoby všeliakých dobrých vecí k občerstveniu tela i duše. Ale vari len toho prvého, o dušu tu veľa nepečovali. —

Prišli i Klasovci, totiž len Klasová a Boženka. Klas vôbec nechcel zprvu ani to dovoliť, aby ony dve šly a veľmi sa proti tomu postavil, ale keď videl, že neprerazí proti vôli ženinej, že ona i nahnevala sa, ustúpil so vzdychom, sám ale rozhodne povedal, že on i s chlapci ostane doma. Klasovej, ktorá bola v požehnanom stave, tiež nebolo radno ísť na tak ďalekú — štyri hodiny — a planú cestu, ale čože biedna mať k vôli svojmu dieťaťu neurobí? Ona bola pevne presvedčená o tom, že je to pre Boženku nezbytne potrebné, aby sa ukázala, aby videla a bola videná. Pokladala si za svoju materinskú povinnosť, aby Boženku, ačpráve bola ešte veľmi mladá, „uviedla do spoločnosti“. A šťastnou náhodou, prišiel tento výlet ako na zavolanie.

Počasie augustového dňa bolo utešené; v slnečnom jase, v sviežom hôrnom vzduchu vesele naladení výletníci dochádzali na určité miesto. Vozík za vozíkom tiahol strminou ku majeru, medzi poslednými povoz Klasovej.

Panská izba, za ňou troška v úzadí hospodárske budovy, nachodila sa v zátišnej kotlinke. Do okola zelenely sa lúky a žltely polia s dozrievajúcim ovsom, — ďalej venčily svieže, zväčša mladé hory obzor tohoto zátišia.

Na lúčke pred izbou rozostavené boly stoly, prikryté sňahobielymi obrusmi a na ních hojnosť rozličného pečiva, studených pečienok, klbás a šunky a celý rad fliaš, skleníc a pohárov rozličnej velikosti, formy a farby a tiež s rozličným obsahom stály v pestrom neporiadku. Okolo stolov lavice a na nich pousádzaní práve došlí hostia pochutnávali si na bohatých raňajkách.

Keď Klasová prišla, obrátila sa pozornosť k nej a ku Boženke. Výkriky vítania a prekvapenia poletovaly sem tam. Zárožnovci spiechali Klasovej v ústrety: Zárožný dosť ľahostajne, ona s naučenou vážnosťou, Elvira s rozpálenými lícami sprevádzaná mladým švihákom, Andi s vyberanou zdvorilosťou a Laco so srdečnou radosťou. Keď videl Boženku, potešil sa znovu a pomyslel: Aká je zase krásna. V týchto ľahkých, ružových šatočkách, s tou milou tváričkou robí dojem krásneho kvietka na lúke života. On a Andi viedli Boženku medzi mládež, kde Boženka nejednu známu družku uvidela. A s nelíčenou radosťou tešila sa tejto zábave; pozerajúc do okola, vdychujúc s rozkošou svieži, vôňou svrčinových lesov nasýtený vzduch, povedala s oduševnením: „Ako krásne je tu! Tu musí byť dobre i bývať!“

Tieto slová si Zárožnovci ku svojmu prospechu vykladali a ak ich dačo ešte mohlo v samoľúbosti utvrdiť, tak to bol tento nelíčený prejav Boženkinej chvály.

Nálada bola hneď ráno veselá, ale po užitých raňajkách stala sa vždy bujnejšou. Páni posadali ku stolíkom a vyťahovali karty. Pri jednom Andi, považujúc ako za povinnosť, ináče ale vďačne, hral škrablu s pánom podslúžnym, s doktorom a mešťanostom. Ako sa videlo, hral so zrejmou znalosťou a patrným šťastím. Pri druhom drvil ferblu tatík Zárožný s exekútorom, s úradníkom od gruntbuchu a ešte jedným pánom. Inde zase panoval dvadsaťjeden. Medzi kibicmi, ktorí obsadli kartujúcich, bol aj starý učiteľ z Breziny, ktorý vo svojom starodávnom kapute, bielej šatočke na hrdle, v ktorej mal zapichnutú velikú ženskú brošňu, napadol mladým ľudom a oni si ho vzali na mušku, i vtipkovali o ňom. Tú brošňu, chudák starík, nosil vraj ako pamiatku po svojej nebohej manželke. Musel žiť cele osamelý, lebo dcéry by ho neboly pustily takto na posmech mladého sveta. Mal syna farára, kdesi ďaleko a rád o ňom hovoril. Pri pozorovaní hry držal si pohárik s vínom v ľavej ruke, kedy-tedy chlipnul z neho, oblizol si šedivé fúzy a s úsmevom labužníka preriekol: „Výborné vínko, áno, adanimam, samý výbor!“ — Lacko mal úlohu obstarávať pánov vínom, ktoré bolo tažké a ako sa hovorí, „tieklo potokom“. Lebo Lacko konal túto povinnosť horlive a ochotne, len keď videl, že páni prichodili do tej nálady, kde si už sami lievali, opustil ich a odbehol medzi mládež, aby bral účasť na hre a zábave. Panie prechodily sa po lúke i po poli; poprezeraly izbu, kuchyňu a komoru. Zárožná ich vodila a sdelila im, že si ku vareniu zjednala kuchárku diplomovanú, jej platí 5 zl. na deň krom toho, čo si ešte domov odnesie v podobe výslužky. Ale to všetko vďačne, len nech sa jej milí hostia dobre zabávajú.

Krem kuchárky mala Zárožná posluhovačok ešte viac, ktoré s veľkým hurtom a treskom-pleskom málo, alebo nič nerobily, alebo jedna druhej všetko z rúk chytaly a vo všetkom prekážaly. Komandovala ich exekútorka, ktorá „nezištne“, z púhej lásky a priateľstva prišla „milej pani Zárožnej“ pomáhať a aby jej myseľ nebola rozptýlená vlastnou domácnosťou, doviedla so sebou všetkých pätoro detí i s varovkyňou. Nech že sa chudiatka, nevinniatka, vraj, i ony nasýtia toho sviežeho hôrneho vzduchu! Že sa i inším nasýtily, je vec dokázaná tým, že si všetky tie nevinniatka žalúdky pokazily pečienkami a sladkosťami, ktoré starostlivá mamička pchala do ních. A nie len to, ale ona, ako dobrá gazdina, pamätala i na zajtrajší deň, keď odložila na stranu celé baranie stehno, kačičku, fľašku tokajčiny a za misku koláčov. Prečo by neodložila, veď bolo z čoho, mali dosť!

Zárožná toto i videla — i nevidela, ale nepovedala nič, lebo počula kdesi, že veľkí páni tak robia; k tomu jej exekútorka veľmi dobré služby preukazovala tým, že ju poučovala o tom, ako veľkí páni žijú. Nutno podotknúť, že táto opatrná žena bývala pred svojim výdajom komornou u práve toho panstva, od ktorého Zárožnovci Brezinky kúpili. To sa vie, že v takom dôležitom úrade nadobudne si ženská všeliaké zkúsenosti, vypozná zvyky a slabosti svojho panstva, nacvičí sa v chytrosti a konečne, i hmotne sa môže postaviť na nohy. To učinila i Žanka a potom vydala sa za zbankrotovaného pánika, ktorému dlžoby povyplácala a úrad exekútora pomocou veľkomožných pánov vykonala. Chytrá exkomorná vedela si bohatú Zárožnú nakloniť, vplyv nad ňou si zadovážiť a aj udržať, lebo Zárožná túžila po tom, aby vedela sa po pansky pohybovať, po pansky hovoriť a po pansky jesť.

Po veľkolepom obede hostia rozjarení a nasýtení, túžili po odpočinku. Kde kto vyhľadajúc chládok, prestrel si koberec na trávu (i bez neho), rozložil sa na ňu, aby si „odfúkol“. Medzi paniami zvlášte pani mešťanostová, tak pochutnala si na sladkej tokajčine, že veľmi neistým krokom vyhľadala stánok, kde si druhé panie posadaly na rozprestreté pokrovce, aby voľne pobesedovaly, prípadne si i zdriemly. Pani mešťanostová ani nevedela, ako sa rozložila na pokrovec, začala sa veľmi spokojne usmievať i hovoriť dve na tri bez súvisu, tak že ju jej dcéruška viackrát prišla napomenúť, i šaty ponaprávať, za čo ju maminka školila:

„Ale, — nie, — Mimi, aká si ty. Čože ty chceš so mňou? Iď si za dievčaťmi, nevieš ty ešte nič. Hľa pozri si Boženku, — nie, — tá sa ti nepostarie do svojej mamy, nie, ale je to za dievča! A vytiahlo sa, — ako by bola osemnásťročná, — a ono žabka, krátke sukničky, do zjedenia! Nemožno prenadívať sa na ňu, gratulujem vám, pani farárka.“ Potom prevalila sa na druhý bok a ovievajúc rozpálenú tvár ručníkom, pokračovala: Á — nie, ale ten obed, to vám bolo znamenité všetko, — nie, ale to vínko, ako sa zdá nám pochutilo, panie moje, nie?“

„Veru pochutilo,“ prisvedčila mladá doktorka s rozpustilým smiechom a ukázala pri tom svoje drobné, končité, myšacie zúbky. Mala celú tváričku takú dáku myšaciu, očká čierne a bystré blyskaly na panie, keď pokračovala: „Pochutilo, ale komu?“

„Ale, — nie, — vari mne?“ odhŕňala sa mešťanostová, „to je pomluva, ja som len chlipkala — a to tak, ako sa patrí, aby sme pouctili hostiteľov; — ale, — nie, už choď, Mimi, s Boženkou, azda sa ti dačo prilepí od nej, — ale, — nie, — sišlo by sa ti.“ Zase len hniezdila sa ďalej, aby si popravila pod hlavu a žmurkajúc drobnými, v tučnej tvári temer zapadlými očkami, spokojne uložila sa, prestala hovoriť, miesto toho ale začala chrápať.

Panie, čo nedriemaly, smialy sa z nej a šuškaly si všeličo o nej, medzi iným, že vo víne predsa len musí byť pravda, lebo že by ináč o Miminke nepovedala, že sa jej niečo krásy síde. Keď už panie p. mešťanostovú dokonale opraly, začaly si o inšom rozprávať.

Dievčatá vybehly do hory. Niektoré páriky našly príležitosť pohovoriť niečo dôvernejšie pospolu, menšie dievčatká sbieraly kvety, venčily si klobúky, alebo preháňaly sa po hore.

Boženka, ktorej pani Zárožná veľmi naliehave naložila, aby sa nezpustila Elviry, kráčala s touto po hôrnej cestičke, keď ako náhodou pridružil sa k ním mladý, už spomenutý švihák, ktorý v hodnosti podnotárskej odnedávna znebezpečoval mesto svojim šviháckym zjavom, zvlášte nezkúsené dcérušky, ktorým podobné „ideály“ zvykly hlávky pomútiť. Dnes zblížil sa ku Elvire, prečo, každý dobre vedel, možno, že i ona, veď bola i ona praktická osôbka. Vzdor tomu, že jej matka zakázala s ním dáko dôvernejšie hovoriť, Elvira neodporovala, keď sa k nej pridružil a keď v najvyberanejšej kvetomluve začal jej skutočne dvoriť, smiala sa samoľúbe a počúvala ho nie bez uspokojenia.

Zapomnela na matkin zákaz, ktorá mala s ňou cele iné plány, ale pomyslela si: eh, zabaviť sa môžem, veď vydať zaň sa nemusím! A tak on posmelený jej smiechom a slabým odporom, potúžený vínom, stával sa vždy smelším, len že mu Boženka prekážala.

Táto by bola najradšej ušla, ba i divila sa Elvire, prečo i ona to neurobí? I posporila kroky a onedlho videla, že kráča sama. Zvesila hlávku, zamyslela sa a bolo jej pri tom nevoľno. Je tu tak krásne v tejto Božej prírode, ale ľudia, tí nie sú takí, akoby mali byť, cítila to a smutno jej bolo pri tej myšlienke. Obzerala sa, i videla, že podnotár drží ruku Elvirinu, že jej čosi veľmi dôrazne hovorí, ona že sa smeje koketne, ťahá ruku, i bráni sa mu. Boženka rýchlo pokročila vpred a pri najbližšej zákrute sadla si do trávy a vydýchla. Aspoň je sama, ako dobre, že je sama, už skoro príde večer a ona pôjde zase domov ku oteckovi, k malým bračekom. Neťahá ju už nič do tej spoločnosti, keď je už aj Elvira taká. Vo svojom tklivom rozjímaní trhala si steblá dlhej, tenkej trávičky, rovnala po päť a uväzovala, či uviaže sa jej venčok? Nezbadala, že blížia sa kroky, len keď blízko nej zašelestilo suché listia pod nohami príchodzích. Myslela, že to Elvira s jej kavalírom, ani neobrátila hlavu, len bokom pozrela hore, ale hneď i prekvapená vstala zo zemi. Pred ňou stála pekná, mladá ešte a dľa všetkého, i vznešená dáma v svetlých jednoduchých a predsa veľmi elegantných šatoch. Všetko bolo na nej strojné: účes i klobúk a jej držanie nenútené a pritom tak vážné. Pri nej stálo dievčatko asi dvanásťročné v krátkych sukničkách a pozeralo zvedavo na Boženku. Dáma s prívetivým úsmevom hľadela na Boženku a hneď i pozdravila ju ľahkým a zvučným tónom s prízvukom cudzím.

Boženka bola veľmi prekvapená, ale hneď ponáhľala sa ukloniť i predstaviť sa panej. Domyslela si, že to bola tá túžobne čakaná mladá pani veľkomožná, ktorá teraz azda poslednýkrát ide si obzreť bývalé panstvo, potom, keď i kaštieľ oddajú, opustí i ona staré sídlo mužovej familie. Obe kráčaly ďalej a besedovaly, akoby sa dávno boly znaly. Divno, pri tejto panej zmizla Boženkina prirodzená ostýchavosť a i mladá pani rozhovorila sa s dievčatkom prívetive a srdečne. Pokraj hory pridružila sa k nim Elvira a s ňou jej kavalír. Elviru mladá pani už poznala a pozdravila ju zdvorile, ale nie srdečne.

Objavenie sa peknej mladej panej vyvolalo všeobecnú revolúciu. Panie, ktoré ešte ležaly, povyskakovaly a rýchlo naprávaly toaletty i účesy; páni, ktorí v horúčosti a v „práci“ dňa poshadzovali kabáty, rýchlo ťahali tieže na seba. Všetci pospiechali pozdraviť paniu, ktorá, ač schudobnelá, predsa representovala panstvo a jej vrodená vznešenosť vynucovala úctu ešte i u starého Zárožného. Usadili pani veľkomožnú za stôl, ktorý exekútorka so zdvojnásobnenou ochotou prikrývať začala, neopomenúc skorej svojej bývalej panej ponížene ruku pobozkať a malej kišasoňke sa prihovoriť. Ku pani veľkomožnej hneď zasadla mešťanostová, ktorá spánkom a príchodom mladej panej temer celkom vytrezvela — a doktorka, ktorá ako manželka domáceho lekára, cítila sa oprávnenou zaujať miesto pri urodzenej panej a oboznamovať ju s prítomnými. Zárožná, prešťastná vzácnou návštevou, potratila duchaprítomnosť a bola by temer celú svačinu pokazila tým, že chcela niesť najskorej mrazivo a potom kávu; na šťastie, aspoň tak sa vyslovila exekútorka, ju táto kapacitovala, že azda mrazivo, ako koruna všetkého dobrého, príde na ostatok.

Mládež znovu začala spoločenské hry. Akokoľvek bola Zárožná zamestknaná a rozčulená, predsa zbadala, že sa podnotár priveľmi krúti okolo Elviry i počala banovať, že ho vôbec zavolali. Ale na budúce, ej, ona mu ukáže dvere, aby si nemyslel, že ona takému niktošovi dcéru vychovala!

Keď sa mládež pustila do hier, zavolala Elvira zo slušnosti i malú slečinku Izu medzi ihrajúcich; tá pozrela tázave na mamu a keď táto povedala: „choď, poihraj sa i ty!“ vyskočilo panské dieťa a zavesilo sa priamo Boženke na krk, šeptajúc jej: „slečinka, ja vás mám veľmi rada!“ Hrali sa na Lokeša; Boženka s malou Izou stály spolu a táto poslednia prosila Boženku, aby sa nedala nikomu chytiť, že ona vie tak rychlo bežať, že ju nikto nechytí. Boženka s úsmevom privolila; jej to bolo vhod, lebo videla, že temer všetci mladí páni, nevynímajúc ani Lacka, už mali v hlave a jej každý napitý človek bol odporným, i bála sa takých ľudí.

Viac ráz prišiel rad na Andiho byť Lokešom a vždy keď chcel Boženku chytiť, mu obratne ušla. Naveľa ho to dopálilo, lebo zo spoločnosti, ktorá sa hre prizerala, ozvaly sa hlasy: bravo, Boženka, alebo: hanbi sa, Andi! Rozčulený a podráždený odporom plachého dievčaťa, umienil si, že stoj, čo stoj, musí ju dostať. Preto tie druhé, ktoré by sa mu vďačne boly daly chytiť, stíhal len zdanlive.

Boženky ale zmocnil sa čudný, nevysvetliteľný strach pred ním a pri myšlienke, že by ju mal chytiť, prechodil ju mráz. L«n nie dotknúť sa jeho rúk, len nie cítiť pohľad jeho čiernych, plamenných očí na svojej tvári. A preto, keď prišiel rad na ňu, pustila sa do takého divokého behu, akoby šlo na život a na smrť. Podobná tej dávnovekej Atalante, ktorá o závod so svojimi pýtačmi utekala, prchala pred človekom, o ktorom cítilo jej srdce, že mu je nie ľahostajná. Viac raz on už-už mal ju dostihnúť, vždy ale ona vedela vyhnúť, obratne, s ľahkými ale istými pohybami pružného tela. Čím ďalej ona unikala, tým urputnejšie prenasledoval ju on — a tak už táto hra nebola hrou, ale zabiehala do seriózneho úteku a stíhania. Malá Iza, vidiac, že neuspeje znovu dostať sa k Boženke, zastala na jednom kraji lúky a začala plakať. K nej prišla i jej mama, aby ju uspokojila.

I druhí prítomní sledovali s pozornosťou túto divokú hru. Páni s úľubou hľadeli na Boženku, na jej ľahké, graciozné pohyby, na zručnosť a ohebnosť, akou znovu a znovu vyhnúť vedela, vyhla Andiho nástrahám. Daktorí smiali sa i pokrikovali na jednoho, hneď na druhého; úradníčok od pozemnej knihy, majúc na tvári a na obleku stopy opilosti volal:

„Bozénka, Bozénka“ (ž nevypovedal), „čo je to za meno? Každý, kto býva v maďarskej krajine, nech nosí maďarské meno.“ Zabudol, chudák, že, sám súc spišským Nemcom, volal sa pôvodne Spatz. Ale jeho slov a vôbec celej osoby si nik nevšimal, tým viac, že väčšina prítomných vedela, že pani podslúžna menovala sa Oľga a pani Breznayová bola Viera.

Starý Zárožný, tiež už veľmi dobrej mysle, smial sa z plného hrdla. Stál tu pevno, rozkročený, klobúk majúc na uchu, cigaretu v ústach a kričal:

„Hohohó, Andi, pochlap sa, zavráť tú splašenú jalovičku.“ On totiž nevidel potrebu učiť sa „panským“ rečiam, čo Zárožnú veľmi mrzelo a i teraz so sdesením počula tie slová. Vôbec mrzela sa dnes na všeličo, zvlášť na Elviru, že stojí s tým podnotárom ruka v ruke a že sa veľmi milo k nemu chová, i na Andiho, že pre Boženku zanedbáva druhé dievčatá, menovite Miminku, ktorá je ako stvorená pre neho.

Na Klasovú toto všetko urobilo trapný dojem. Hnevala sa na Boženku, a umienila si, že ju hodne vypliesni. Veď je to už nie hra, ani dievčenská ostýchavosť, ale zrejmý, urážlivý odpor. Viac ráz pokusila sa zavolať na Boženku, ale tá ju nepočula. Jednako ešte vždy utekala, hneď v pravo, hneď v ľavo; srdce jej prudko bilo, pľúca ťažko pracovaly, dýchať nevládala a pred očima robila sa jej tma. A vždy ešte jej strach bol väčší ako unavenosť. Soberúc ešte posledné sily, pobehla pokraj hory a zhliadnuc malú Izu, zamerila k ním. Andi zbadajúc, jej úmysel, chcel ju predbehnúť, ale vtedy zvolala pani Breznayová: „Dosť už, Zárožný, dajte jej pokoj!“ a ku Boženke: „Poďte sem, my vás nedáme, však ver, Izuška?“ Dievča s radosťou prisvedčilo a pobehlo k Boženke, ktorá sotva dýchajúc klesla v náruč pani Breznayovej. Zo spoločnosti nikto nevidel, že Boženka na chvíľu omdlela, že ju pani Breznayová v silných ramenách svojich sotva udržala a že jej ručníkom utierala tvár a prihovárala sa jej nežno. Boženka obledla, mala zatvorené oči a hlávka klesla na plecia pani Breznaykine, Andi díval sa na to a jeho túžba po tom dievčaťu, ktoré dokazovalo, že radšej bude leteť svetom, ako by sa malo dostať do jeho rúk, riastla. Dosiaľ si s ňou len zahrával, ale teraz zaumienil si, že ju dostať musí, že zlomí jej odpor, že si ju akýmkoľvek spôsobem nakloní.

„Mali by ste odprosiť slečnu Boženku, Zárožný, že ste ju tak prenasledoval.“

A on to i urobil, skrúšene a pokorne, tak že Boženka, ako prišla k sebe, ľutovala ho teraz, keď bola v bezpečnosti, myslela si, že nepotrebovala tak utekať pred ním. Usmiala sa na neho a podala mu na smierenie ruku, ale, ako on jej rúčku chcel bozkať, vychytila mu nemilo dojatá.

Spoločnost vidiac, že sa hra veľmi dobre skončila, bola spokojná; nikto netušil, že si Boženka v tom závode na zdraviu veľmi uškodila. Niektoré panie poznamenaly v súkromnosti, že je Boženka vlastne divoké vĺča, iné, že to tak mala nastrojené, aby Andiho dráždila, no, na šťastie to ani Klasová ani Boženka nepočula. Klasová, ako videla Boženku v náručí pani Breznayovej, ponáhľala sa k nej a ďakovala urodzenej panej za láskavosť dievčaťu preukázanú. Pokarhala dcérku, ale ďaleko nie tak prísno, ako si umienila; materinský cit bol silnejší nad všetky iné ohľady. Ponaprávala vlásky rozcuchané, šatočky kde-tu rozdrapené a potom, keď videla, že ešte vždy ťažko dýcha, zabránila jej ďalšiu hru a tanec. Lebo práve ozval sa radostný krik medzi mládežou, že Lacko vezie cigáňov. Začal sa čárdáš, mládež pustila sa do tanca; Boženka nechcela ísť, bola veľmi unavená, ale konečne musela Lackovi k vôli urobiť a keď tomu, tak i druhým. Len sama vedela, ako ťažko jej prišlo premôcť svoju nevôľu.

Pozde večer rozchádzali sa výletníci — a len okolo polnoci vrátila sa Klasová s Boženkou domov. Boženka druhý deň bola chorá, zimnica lomcovala jej tielkom a hlávka bolela ju veľmi. Ale nebrali to vážne. Klas ju ošetroval, ale veril, že jej to skoro prejde. A skutočne na tretí deň Boženka vstala a zdanlive bola taká ako predtým.