E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Boženka

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Patrícia Šimonovičová, Veronika Gubová .  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 22 čitateľov



  • . . .
  • IV
  • V
  • VI
  • . . .  spolu 6 kapitol
  • Zmenšiť
 

V

Klasová bola v celku spokojná a odniesla si ten dojem z výletu, že Zárožnovci čo nevideť prídu. Preto oddala sa zimničnej práci; pustila sa do riadenia izieb, zahrady i dvora a chystania rozličného pečiva.

„Mama, prečo to všetko, čo sa tak sužuješ?“ opýtal sa jej muž.

„Veď vidíš, čo nás čaká; viem isto, že Zárožnovci prídu,“ odpovedala ona.

„Myslíš, že mladý Zarožný má skutočne vážne úmysly s našou Boženkou?“

„Nie len myslím, ale som o tom presvedčená,“ odpovedala Klasová s prízvukom materinskej hrdosti.

„A ty by si ju dala?“ opýtal sa zase on s výčitkou.

„Prirodzene, že áno.“

„Do toho domu?!“

„Do akého domu?“ opakovala jeho otázku podráždeno. „Nenahliadam, čo máš proti tej rodine.“

„Ale, Boženka je dieťa, — na vydaj nie súca, ani na to nemyslí — a tuším, že ona Zárožného nemá rada.“

„Pletky; čo sa mladosti týče, ona je práve v tom veku, čo som ja bola, keď som sa zasnúbila, ostatne, oni by mohli aj počkať. A dotyčne lásky, to príde časom, keď privykne na Andiho. Veď je poriadny, strojný, má veľkopanské manýre a zvyky.“

„Povedz radšej, veľkopanské zlozvyky. Napodobňuje veľkých pánov v tom, v čom sú zlí, ale v dobrom a veľkom ich nenapodobňuje. Mne je vôbec nesympatickým,“ povedal Klas a jeho tvár sa zakabonila. Chodil po izbe rozčulený a znepokojený.

„To ja viem,“ dotušila Klasová. „Ale o teba, o nás tu nejde. My nebudeme s ním žiť, — ako sa hovorí, — a konečne Boženka sa raz musí vydať, ona nemôže ostať vždy tým nedospelým dieťaťom, akou si ju ty žiadaš.“

Áno, Klas si ju žiadal takou, akou dosiaľ bola; tým drahým, nevinným, tým prítulným a láskyplným dieťaťom. Žiaľ, že nemôže ju takú vždy pri seba mať. Vzdychol a potom povedal s prosbou a pohnutím:

„Ale ak ona nechce, mama, nenúť ju, prosím ťa, nenúť ju.“

„Konečne ju ja na silu nepovediem k nemu,“ odpovedala Klasová vyhýbave.

Prvý, kto zo Zárožnovskej familie prišiel, bol Lacko. Bol smutný, málomluvný a často sa zdalo, že chce Boženke dačo povedať, miesto toho ale vzdychol a pomlčal. Prišiel sa rozlúčiť, lebo prázdniny boly u konca a on, usilovnejší ako Andi, chcel sa serioznejšie oddať učeniu, aby čím skorej skončil. Pri rozlučke prosil Boženku, aby aspoň kedy-tedy myslela na neho a dovolila mu, aby jej aspoň pohľadnice posielať mohol. Pomlčal to, čo sa robilo doma; tam sa Andi osvedčil, že ak chcú rodičia, aby ostal doma, aby mu neprekážali vziať si Boženku. Rodičom sa to naskrze nehodilo do krámu; Zárožný pri tom vyčítal žene, že je tomu ona vina, na čo sa tak spriatelila s tými ľudmi. Teraz si mohol Andi vziať mešťanostovu dcéru, miesto toho vezme si kostolnú myš, či on na to trovil na Andiho?! Konečne po mnohom hriechu uspokojily sa mysle starých natoľko, že zvolili aspoň na oko. Ako praktickí ľudia nahliadli, že ich Andi nebude toľko stáť tu doma, ako tam v Pešti a úfali sa, že ho žena, ktorú on ľúbiť bude, pripúta k domu a jej vplyvom môže sa stať ešte i solídnym človekom a usilovným gazdom.

Zárožná bola vlastne tomu veľmi rada, lebo sa jej Boženka páčila vždy. I s Elvirou, ako sa nazdala, — urobila poriadok, keď vypovedala nenávideného mladého človeka z domu. Ale to nevedela, že si mladí ľudia z jej zákazu nič nerobia — a že schádzajú sa potajomne a veľmi často.

Keď Zárožnovci konečne prišli do Klasov, ich títo už temer nečakali. Všetci boli prekvapení milo, — i nemilo. Boženka zbľadla a hneď, ako privítala hostí, vybehla do kuchyne a sadla na lavičku. Slúžka, dívajúc sa na ňu, poviedala so smiechom, že vari sa tých vohľačov zľakla? a že je to istý dôkaz, že ju mladý pán neminie. Boženke nebolo viac treba, ako splašená vybehla do zahrady, skryla sa pod orgovánový krík a plakala usedave. Tam ju našiel Klas, lebo ju v izbe pohrešovali. Chcel jej robiť prísne výčitky, ale nemohol, len za ruku ju chytil a chcel odviesť dnu. Boženka zavesila sa mu okolo hrdla a plačúc prosila: „Nedaj ma, otecko, nedaj ma!“

„Ale, blázonko, čo myslíš, veď ťa nikto neberie,“ tešil ju otčim a zodvihnúc jej hlávku, hladkal ju.

„Áno, a Zuza povedala, že sú to vohľači a že ma neminie.“

„A keď by tak bolo?!“ Tázal sa Klas a s napnutím čakal jej odpoveď.

„Tak vám zomrem, áno, ja radšej zomrem,“ odpovedalo dievča vášnive a znovu fikalo.

„Tedy ho nechceš?“ opýtal sa otčim.

„Nie, otecko, nechcem, ja vôbec nikoho nechcem krem teba a krem mamy a bratrov mojich. Ja si to ani predstaviť neviem, aby ja pre dakoho teba, — vás všetkých opustiť mohla a aby mňa, — dakto druhý — bozkal!“

„Neboj sa,“ tešil otčim svoju pastorkyňu a pohladkal ju po rozpálenej tváričke. „Nedáme ťa, upokoj sa, ja ťa nedám,“ — opakoval — „poď dnu. Na silu ťa predsa nikto nevezme,“ riekol so žartom a so svojou šatočkou utieral Boženkine slzy, ako kým bola malá a mala malý ešte žiaľ. Viedol ju dnu a idúc jej hovoril: „To by sme boli nezdvorilí, aby sme sa za to skrývali; naopak, ukážme im, že i my vieme, čo sa svedčí, aby si nemysleli, že sme také dedinské divoké vĺčatá, ale aby videli, že sme šumné, zdvorilé a veselé dievčatá.“

Boženka sa zasmiala, podskočila veselo a zavesiac sa na rameno otcovo, poslušne kráčala do domu. „Keď si mne to ty povedal, otecko, tak sa nebojím a uvidíš, aká budem k ním milá a prívetivá.“

Hostia už skutočne pohrešovali Boženku; Zárožná si už chcela „aprehendovať“, Andi práve chcel ísť na vlastnú päsť hľadať Boženku a Klasová, tá nervózne odbíjala chlapcov, ktorí vždy dačo žiadali a s roztržitou zdvorilosťou chcela vzácnych hostí pobaviť. V duchu si zase predkladala, že Boženku zase dobre vyhreší. Ale keď vkročila dnu veselá, milá a zdvorilá, keď videla, ako sa jej oči svieťa, líčka červenajú, uspokojila sa a tešila, že všetko tak dobre bude, ako si ona predsavzala. I hrdá bola na to svoje krásne dieťa i na to, že také šťastie spraví a že jej život bude pohodlný.

Andi bol prešťastný; ani na okamih nepustil Boženku od seba, ačkoľvek táto často už na tom bola, že mu znova ujde. Vtedy ale vždy prišly jej na um slová otcove: nedám ťa a keď ešte pozrela na neho a jej oči stretly sa s jeho vernými, otcovskými, ona trpezlive vytrvala a počúvala, čo jej Andi hovoril. Viac ráz šeptom povedal, že jej oči sú jasné jako nezábudky, líčka jako ruže a hrdielko čistá ľalija. Boženka sa premáhala; pri tom ju bolela hlava, pokúšal sa o ňu závrat a mdloba.

Keď Zárožnovci odišli, Boženka znovu rozplakala sa a potom tak zle ostala, že ju museli uložiť a jej lieky shánať. Už skorej bolela ju hlava, na to dostavila sa jakási triaška a za ňou horúčka. Klas bol sostrašený, ale Klasová tešila jeho i seba tým, že to pravdepodobne všetko pochodí od pokazeného žalúdka. Dlho do noci Boženka nemohla zaspať, bola nepokojná, dýchala krátko a rýchlo a nemohla sa uspokojiť. Keď zaspala, povedal Klas ku svojej žene: „Vidíš, ako ju dnešný deň rozčulil; kedykoľvek priblížil sa jej ten človek, ona vždy ochorie. Netrápme ju tedy, mamička, dajme znať tým ľuďom, že by nám dali pokoj!“

„To nemôžme, — už i za to nie, lebo sa nevyslovili. A potom, Boženke to prejde, ona vyzdravie, uvidíš, zajtra jej už nič nebude.“

Na druhý deň Boženka bola zdravá, ale veľmi vážna a troška mdlá. Prišiel ju jej milý báči z katolíckej fary navštíviť a žartoval sa s ňou, ale prizrúc sa jej, krútil hlavou. Pred Klasom povedal, aby dali veľký pozor na ňu a že o výdaji ani reči byť nemôže. Na to sa dala Klasová nahovoriť, že Zárožnej šetrne dá sa srozumenie, že Boženka je ešte nie na vydať súca. To sa Zárožnovcom veľmi pozdalo, Andi ale nechcel sa uspokojiť. On, že sa svojho úmyslu nevzdá a skorej, lebo neskoršie, Boženka musí byť jeho.

Klasová tedy považovala vec za vybavenú a chystala výbavu. Na všetky Boženkine prosby nemala inej odpovede, že ona len jej dobre chce a že Boženka to raz sama nahliadne a bude tomu povďačná. Keď Andi prišiel, Boženka nechcela s ním ostať samotná; tu musel byť s ňou otec, alebo matka, ináč ušla i ona a bola vstave ísť v dáždi a vetre von do zahrady a skryť sa ako malé dieťa pred — bitkou.

Koncom novembra prevzali Zárožnovci i panské bývanie: kaštieľ Breznayovský. Páni odsťahovali sa do Pešti. Malá Iza poslala Boženke ešte pozdrav a veľmi peknú kytku na rozlúčku a na pamiatku.

Zárožnovci túto príležitosť chceli slávnostne zasvätiť a povolali na Ondreja velikú spoločnosť, tento raz už do nového príbytku. Staré sídlo panskej rodiny obnovili a vystrojili dľa svojho vkusu a akokoľvek usilovali sa dať tomu náter moderný a vkusný, nedocielili žiadneho výsledku, lebo veľké izby ozývaly sa prázdnotou a moderné náradie stálo v nesúhlase so starými klenbami, hlbokými výklenkami okien a starožitných kachieľ.

Rozumie sa, že Klasovci boli tiež povolaní; Klasová určite sľúbila, že ač aj ona nie, lebo ona už nemohla, príde Boženka s otcom na isto. Boženke, tak ako i Klasovi to nebolo k vôli. Dievčatko dalo sa prosiť:

„Mamička moja, neposielaj ma, prosím ťa, nežiadaj to odo mňa.“

„Netráp ma už toľko; to beztak mám s tebou viac trápenia, ako druhá mať so štyrma. Raz už nech bude tej komédii konec. Otec pôjde s tebou, tak čoho sa máš báť?“

A Klas rozhodne sa chcel opreť jej rozkazu, ale ju rozčulenú, nebolo možno presvedčiť. Ani to, že počasie už bolo sychravé, vetor, dážď so snehom šibal o obloky, ani to, že je cesta veľmi zlá a nebezpečná, ani to, že každodenne čakajú príchod nového člena rodiny, nespomohlo.

Konečne Boženka nahliadla, že lepšie bude, keď sama bude prosiť otecka, aby šiel s ňou. Veď čo sa jej naozaj stane, keď bude on pri nej? Pod jeho strážnym okom, v jeho prítomnosti jej nikto neublíži a musela si vyznať sama, že jej vlastne ublížiť nechce žiaden človek. A predsa celá jej bytnosť spierala sa novému stretnutiu s Andim. Či nebudú ju ľudia, ba i on, považovať ako jeho budúcu snúbenicu?

V dáždi a vetre, v snehovej víchrici, po sekľavej ceste a vymytých jarkoch kolísal sa vozík, tahaný slabými sedliackymi koníkami a na vozíku sedel otčim so svojou pastorkyňou. Išli, aby pomohli osláviť meniny tých ľudí, ktorí im zo všetkých na svete boli najmenej milými a drahými. Ale v tom divom počasí, v tom hviždiacom vetre jedno aspoň tešilo a hrialo oboch na ceste postavených a to bolo povedomie, že sú aspoň na niekoľko hodín spolu a samotní. Keď im z oboch dáždnikov kvapkalo na plecia, ztúlili sa pod jeden, pod Klasov dáždnik a Boženka mala z toho radosť a keď dovoľoval vetor a hrmot kolies, krátila si cestu hovorom a žartom.

Slabé koníky nemohly pobehnúť, len až na hradskej, ale z tejto skoro zase zabočily nabok ku Brezinám a horko-ťažko ťahaly vozík hlinačkou rozmoknutej cesty.

Mrkalo, keď vtiahli do dvora panského sídla, teraz obydlia Zárožných. Vo dvore už bolo niekoľko vozíkov a kočov a plno sluhov, bírešov a kočišov, ktorí obklopili vozík a ukázali parobkovi, kde má kone zaviesť.

Z domácich pribehol Andi a vítal Boženku s velikou radosťou, lebo sa bál, že nepríde. On ju na silu chcel sám složiť z vozíka, ale Klas ho predišiel a pomohol Boženke dolu. Andi nedal sa odstrašiť ani Boženkinej ostýchavosti, ani chladnosti Klasovej, — z toho si vôbec nič nerobil, — ale vzal ruku dievčaťa, bez okolkovania vložil ju do svojho ramena a tak ju viedol do domu. Klas kráčal zamračený za nimi.

Vo velikej klenutej, visiacou lampou osvetlenej predsieni, kde si panstvá skladali kabáty a klobúky, stála Elvira práve samotná. Keď videla Boženku, silným citom pohnutá pobehla k nej a obejmúc ju bozkávala Boženkine studené a vlhké líčka. Andi odtisol ju a horlive pomáhal pri vyzliekaní premoknotých hábov, pritom neprestajne hovoril, ako sa teší príchodu Boženkinmu a že jej túto obeť nikdy nezabudne, lebo si on to zná oceniť…

Ale Boženka počúvala ho len jedným uchom, ona pozerala s úžasom na Elviru. Spozorovala na jej tvári výraz docela cudzí, výraz tajnej starosti, vzdoru a obavy, potom poznala stopy sĺz v očkách dosiaľ jasných a smejúcich a mdlú bľadosť na líčkach plných a čerstvých.

Zabudnúc na svoj vlastný žiaľ, ako cítila sa voľnou, mimovoľným pocitom ľútosti pohnutá, ovinula ramená svoje okolo šije malej svojej priateľky. Bola o celú hlavu vyššia od Elviry a táto, ako v pozabudnutí oprela svoju pečlive učesanú hlavu na prsia Boženkine, zaplakala. Plač, viac len vzlykot, bol krátkeho trvania, ale predesil Boženku, lebo vycítila, že Elvira Zárožných pre malú príčinu nezaplače.

„Elvira!“ zvolal Andi káravým hlasom. Oslovená zodvihla hlavu, osušila rýchlo slzy a prinútila sa ku smiechu zrovna takému neprirodzenému, že Boženku neoklamal.

Andi odviedol Klasa do izby, v ktorej od samého dymu nebolo vidno temer tých, čo tam sedeli. Potom ale musel ísť vítať nových hostí.

Elvira ale ťahala Boženku na druhú stranu sieni, úzkou, slabo osvetlenou chodbou do izby, ktorú pre seba vybrala a usporiadala. Tu bolo teplo a útulno. Boženka už cestou spytovala sa so sústrasťou:

„Čo je tebe, Elvira, prečo si plakala?“

„Ach, ty nevieš, ty nemôžeš vedeť, čo ja trpím; mama nám bráni, Bélovi a mne a my sa tak radi máme, my sa už nikdy nerozlúčime!“

Béla bol ten malý podnotárik, ktorý v očiach Zárožnej mal vedľa iných, ešte i ten nedostatok, že nebol poručíkom, čo len pri pechote.

Boženka nevedela hneď, čo na to povedať; ako ona ponímala vec, nešťastie to nebolo tak veľké a príčinu k tomu veľkému žiaľu tiež nevidela.

„A dnes ráno, pomysli si, dostala mama jeho list do rúk a z toho listu dozvedela sa, že sa schodíme,“ žalovala Elvira.

„Vy sa schodíte! Ale, Elvira, ako to možno, veď je to hriech!“

„Ty nevieš, čo by si ty vedela,“ odvetila Elvira skoro zpurne. „Ty máš rybaciu krev a si jakživ nikoho neľúbila. Hľa, moji bratia bláznia sa za tebou a ty ako kus ľadu nemáš poňatia, čo všetko podstúpi dievča za svojho milého.“

„Ale schodiť sa tajne, Elvira odpusť, to si nemala a kde, v hore, v zahrade?“

„Kde? Kde sme mohli. Hneď vymyslel Béla, hneď ja; raz i tu.“

„Bez maminho vedomia!? Elvira, ty ma len klameš, lebo to je nie možné, to by som od teba nemyslela, neočakávala.“

„Ach, choď ty, ešte i ty ma budeš hrešiť,“ zvolala Elvira urazená a obrátila sa ku dverom. Vo dveroch ale objavila sa Zárožná vyhriata, udychčaná.

„Elvira, kde trčíš? Čo neideš k paniam?“ zbadajúc Boženku, nútila sa k úsmevu a privítala ju. Pravdepodobne, že počula posledné slová Boženkine, alebo vycítila výčitku na jej tvári, povedala so vzdychom:

„Vidíš, Boženka, čo nám Elvira stvára, tuším, ty by si toho nebola schopná.“

Elvira pohodila hlavou a s rozmarom i so vzdorom povedala: „Ja nemôžem z toho, mama, my nemáme rybäciu krev; my sme všetci, ako dobre vieš, zaľúbenej povahy.“

Zárožná kývla hlavou a vzdychla, ale prišlo jej na rozum, že panie a dievčatá sú v „salóne“ samotné a tak vypravila dievčatá k ním. Elvira sa uspokojila, napravila pred zrkadlom účes a viedla Boženku medzi hostí. Na Elvirinej tvári výraz odhodlanosti a vzdoru vystúpil ostrejšie, ba vyzývave a tým stala sa Andimu podobnejšou a Boženke cudzejšou. Nemohla sa tomu obrániť, ale myslela, že Elvira nehovorila pravdu, lebo taká pravda zdala sa jej nemožnou; podobné prípady prichodia len v knihách, alebo keď aj v živote ale istotne v kruhoch docela iných. Za to ale vycítila zvedavosť a jakýsi úsmešok v zrakoch milých tých slečiniek, tetušiek a milosťpaní, ktoré tu boly prítomné, keď vošla s Elvirou. Pod zvukami sladkých slov jej bolo nevoľno a žiadala si, aby čím skorej bol všetkému koniec.

Pri večeri bola posadená ku Andimu; po pravej strane Andiho sedela mešťanostova Miminka v krásnej, novej blúzke z bieleho hodbábu. Andi pošepnul Boženke, že Miminka dnes vyzerá ako mucha v mlieku, ale pri tom nezabudnul i tú mušku zabávať, ako sa na mladého kavalíra sluší.

Pani mešťanostová tiež v hodbábnej blúze i dnes chlipkala sladkú tokajčinu, poťahovala cukríky, čokoládu a hrozno z velikých sklených a strieborných podstavcov a rozplývala sa v chválospeve o šťastí, blahobyte, nevšedných cnostiach domu Zárožných. Jej manžel nechcel zaostať za ňou, preto vstal, aby vyniesol zdravicu. Všetci prítomní mu hneď volali na slávu a živili ho, kým ešte slova nepovedal. Pán mešťanosta po niekoľkorakom odkašľaní začal svoju reč, vynášal veliké zásluhy starého Zárožného o obchod a hospodárstvo a prejdúc na sídlo panského rodu želal, aby tento okamih, táto slávnosť bola tým základom budúcej slávy rodu Zárožných. A konečne, aby onedlho tieto múry opäť ozývaly sa veselím — svadobným a po všetky budúce veky aby naplnené boly šťastným potomstvom. Nech tedy žijú starý i mladý Zárožný! Na to strhol sa hluk, štrnganie, páni robili vtipné i nevtipné poznámky, panie si začaly šuškať, keď Andi urobil zadosť povinnosti a štrngnul si s každým i s Miminkou, podal pohár Boženke a pošepnul jej: „to o tej svadbe platilo akoby — nám,“ a prinútil ju štrngnúť si s ním. Boženka pozrela krížom cez stôl na Klasa a videla, že jeho oči hľadia na ňu s nežnou starostlivosťou, uspokojila sa. Dokiaľ on ostane pri svojom sľube, že ju nedá, je spokojná. Čerpajúc silu k vytrvaniu z otcovho láskavého oka, trpelive počúvala Andiho vždy smelšie, viac šeptom prednesené slová, čo ho naplnilo čím ďalej a čím viac pil, tým povedomejším pocitom budúceho víťazstva.

Keď večera bola u konca, dievčatá chcely liať olovo a vybehly do kuchyne, kde sa k tomu už skorej prípravy boly porobily. Mladí páni tiež neostali až na niekoľkých, ktorým boly karty milšie, ako iné hra; — kuchynská čeľaď, rozjarená a vzácnou návštevou poctená, rozhovorila sa a ponúkla svoju pomoc ku tak dôležitej práci.

Čo tu potom bolo smiechu, škádlenia, sklamania a zvedavosti. Na to, čo sa Elvire ulialo, povedali, že je „kalamár“, na čo prítomné rozchichotaly sa a významne popozeraly jedna na druhú. Miminka videla vo svojom olove koč s koňmi, ba ešte i kočiša s bičom; iné útvary olova ukazovaly vážky, druhé poľovníka so psom a na Boženkino jednohlasne vypovedaly, že je to veniec. Miminka dokonca zvolala:

„Ale veď je to veniec, ako čo sa na hroby kladú!“

Slečinky vykríkly sdesene a za chvíľku bolo ticho. Všetci, obzerali sa na Boženku, akoby na nej badať bolo čosi úžasného a cudzieho. A od toho citlivému dievčaťku prebehol mráz chrbtom, zachvela sa a do očí tisly sa slzy. Miminkou podávaný „veniec“ padol jej na zem; pozdejšie zdvihla ho jedna ze slúžok a preliala si ho na pluh.

Trapný dojem vyvolaný poznámkou prostorekej Miminky netrval dlho; skoro predošlá veselosť zavládla priestrannou kuchyňou, lebo ešte čareniu nebolo konca. Andi usiloval sa zahnať stín smútku s Boženkinej duše; on jej pošepnul, že to všetko je len hlúposť a žart, že je Miminka vlastne sprostá koza a rozumie sa do podobných vecí jako hus do piva. A neustal rozprávať všeličo, kým sa mu nepodarilo rozveseliť Boženku. Konečne poodbehúvaly dievčatá do salónu, v pravo od jedálne, kde sedely panie, aby i tým sdelily výsledok čarenia.

Páni zasadli v izbe v ľavo od jedálne. Tú izbu pridelila Zárožná svojmu manželovi a dala jej meno: pánova pracovňa. Predbežne postavili sem len starší nábytok, staršie pohovky, stolík k písaniu, kasne, niekoľko menších stolíkov a rozličné stoličky. Steny boly ešte pusté, lebo nebolo ešte rozhodnuté, aké obrazy by sa do tejto izby najlepšie hodily. Počula Zárožná, že predošlí páni mali tu obrazy koní chýrečných, vraj, s menami čudnými, ba i ženskými. Ale nebola sama so sebou na čistom, či by sa to práve pre Zárožného hodilo? Keď že sa on do koní nerozumel tak, ako do druhého dobytku…

Ku stolíkom zasadli páni ku kartám; niektorí sa im prizerali, iní zase sedeli v skupinách a politizovali, temer všetci pili a fajčili. Na jednej pohovke pohodlne rozložení sedeli dvaja starší páni dobre zažití v lodenových kabátoch. Pred nimi bol stolík a na ňom fľaše a poháre. Pri stolíku sedel jeden kolega Zárožného z Kamenice a Zárožný. Tí starší boli na jarmoku, tam sišli sa so starým známym Zárožným a on ich povolal k sebe. Shovárali sa o obchode a práve bol predniesol ten kamenický kolega tú závažnú otázku, ako možno najlepšie zpeňažiť loj zo zabitého dobytka? Na to jeden z tých, čo sedeli na diváne, pán vážny a zamyslený (aby drahý čas darmo netrávil, krútil palec složených rúk najprv sem a potom tam, potom tam a sem) odpovedal s výrazom hlbokého presvedčenia a zkúsenosti, že sa loj najlepšie tak zpeňaží, keď sa s mäsom vyváži. Toto do obchodného sveta hlbokozasahujúce rozlúštenie ťažkej sociálnej otázky došlo po náležitom uvážení prúdu časového, zvlášte ale cien mäsa a masti, všeobecného uznania. Pravdepodobne, že na budúce mali „kunčafti“ patričných pánov hojnejšie dovažky na kostiach a na loji. Z tohoto predmetu prešli na minulý jarmok a medzi iným povie ten kameničan: „Ej, Ondro, že si ty toho Macovho vola nekúpil! Vravím ti, vôl ako anjel!“ Zárožný vzdychol a riekol: „Veď tak, ja kôň, mohol som ho mať odpoly darmo, len desiatka bola medzi nami!“

Klas sedel zprvu s doktorom Šerlegim (predtým Šlepper) a ani sám nevedel, ako prišiel s ním do náboženskej hádky. Žid, ktorý sa vzdal židovstva, odhodil vieru otcov a ich tradície, je horší od pohana. On napádal kresťanstvo, jeho ustanovizne, vieru, náboženstvo. Pôžitok, radosti tohoto života je všetko; čo je zatým, to všetko on neguje. Klas, i tak už rozčulený, bránil sa udatne a odbíjal pravdu a silou svojho presvedčenia a viery surové, často i blbé nápady doktora-skeptika. K nemu už skorej prisadol starík, učiteľ z Brezinky. I tento raz nezabudnul velikú brošnu s falošným kamienkom na pamiatku svojej nezabudnuteľnej manželky zapnúť, do nákrčníka. Držal pohárik v ruke, s úľubou pozeral na vínko a chlípkal po malých dúškoch. „Samý výbor,“ pošepnul Klasovi ešte pred tou hádkou. Konečne, keď doktor nevedel už ako poraziť toho „kňaza“, riekol: „Môžete vy, kňazia, kázať koľko chcete, ľud i ďalej bude piť.“ Na to ozval sa starík s uškrnutím, ale celkom flegmaticky: „A vy, páni doktori, môžete kurovať koľko chcete, ľud i ďalej bude mrieť.“ Doktor sa zasmial, udrel staríka po pleci a odišiel ku druhému stolu. Klas si zamyslene oprel hlavu do ruky; starík pritiahol bližšie k nemu svoju stoličku a chlípnúc vínka, akoby na posilnenie, povedal, že by mal niekoľko dôverných slov k nemu. A hneď i začal rozprávať o svojom synovi, i chválil ho, aký je výborný syn, výborný farár a výborný gazda. Je už zagazdovaný, nepotrebuje nič, len výbornú ženičku. No — a on, totiž starík sám, že mal to šťastie videť Boženku nie len dnes, ale v lete na výlete a že sa mu tak pozdala, že písal o nej dlhý list svojmu synovi, ktorý na otcove slova rád by svojou hlavou prišiel a sám svojimi očami videl, nuž, či by, takto, nemohli dajeden čas prísť, aby sa mladí ľudkovia videli a poznali a potom, ako pán Bôh dá…

Klasovi staríkove slová pôsobily novú boľasť. Videl: neubráni sa, on Boženku kedy-tedy musí dať od seba; keď nie tomuto, tak tam tomu, je to len otázka času. Nevie ani, komu ju choval ako drahý poklad. Pravdu mala žena: Boženka neostane tým nevedomým dieťatom, ale ona dospeje v pannu a musí sa vydať. Vzdychol si, chcel odpovedať, keď vyrušil ho šum, krik a smiech pochodiaci z druhej izby, medzi ktorým poznal úzkostlivý výkrik Boženky. Vyskočil a obrátil sa ku dverom do jedálni vedúcim; tam práve vbehla Boženka, za ňou Andi a za nimi opodiaľ ešte niekoľké slečinky a mladí páni. Vo dveroch Andi chytil Boženku, pritisol ju k sebe a bozkal.

Klas nevedel, čo predchádzalo tento výjav, on videl len to, že jeho Boženku bozkal cudzí mužský, že ona plače, že vytrhla sa z náručia Andiho a hodila sa ku Klasovi. Tohoto zmocnil sa akýsi nikdy nepoznaný vztek, triasol sa hnevom a predstúpiac pred Andiho zvolal: „To je beťarismus, za ktorý by sa hanbil i ten najposlednejší dedinský chasník; a vy chcete byť džentlemén, vy, podliak ste, asfaltbeťár!“

Andi tiež zapálil sa hnevom, chcel sa vrhnúť na Klasa, ale zadržala ho zavčasu Zárožná, ktorá pribehla hneď na prvý krik a zavrela dvere od jedálne vedúce. „Zpamätajte sa, pán farár,“ riekla, „Andi mal právo, oni sa hrali na zálohy.“

Ale Klas nepočúval; chytil Boženku prudko, temer brutálne za ruku a okríkol ju: „poď domov! Ani minútu nebudeš v tom dome, kde si bola pohanená.“ A nedbajúc na zdesenie Boženkino, na jej pokus ísť odobrať sa aspoň od pani Zárožnej, ťahal ju von, do sieni, kde jej sám spešno obliekal kabát a pomáhal uviazať šatky. Nikto ho nenasledoval; Zárožná mala dosť práce, aby ukrotila Andiho; druhí vyslovili svoje pohoršenie a úžas nad výbuchom farárovým. Takého nepoznal ho nikto; nikdy nebolo počuť, že by sa bol v dačom pozabudol a teraz tento škandál! A prečo vlastne? Veď hrali sa na zálohy a Andi žiadal i vedel si vydobiť len to, čo mu patrilo, to veru ten zlý duch nemal prečo vstúpiť do Klasa a keby to vlastný otec, ale len otčim! Tak pretriasali u Zárožných tú vec a nikto sa nenašiel, ktoby bol duševný stav rozhnevaného Klasa pochopil.

Noc bola tmavá, nepríjemná. Nebolo vidno ani na tri kroky a v takúto noc pohnúť sa na cestu trihodinovú, bola odvážlivosť; ale Klas nemal smyslu pre inšie, ako pre to jedno: domov. Viac ťahal, ako viedol Boženku do dvora a volal na kočiša. Po dlhom hľadaní a budení, konečne našiel i kočiša i vozík; Boženke Klas rozkázal sadnúť na vozík a čakať, kým zapriahnu. Sám pomáhal kočišovi zapriahať, pri čom im svietil jeden z bírešov. Konečne boli kone zapriahnuté; sluha posvietil im až na cestu a ako vzdialil sa s lampášom, obklúčila ich hustá tma.

Ačkoľvek sa Boženka začala báť, neodvážila sa povedať ani slovíčka. Takého nahnevaného nevidela svojho dobrého otecka nikdy. Akoby to ani on nebol, ale dakto cudzí, ktorý jej rozkazuje a teraz sa hnevá na ňu a ju už iste ani rád nemá! Možno, že si niečo veľmi zlého myslí o nej, oj, keby mu mohla povedať všetko, všetko! Ale ako sa mu prihovoriť, veď on sedí pri nej ako nemý, neobzre sa, nevidí, že drobný dážď padá na ňu a že nemá ani dáždnika, lebo ten tam nechala. A nado všetko: čo povie mama, tá sa len bude hnevať! A vopred začala tíško plakať.

Rozospaný kočiš vidiac, že ísť sa musí a naučený i na takéto cesty, poručil pánu Bohu seba i pánov a spoľahol sa na svoje koníky. Oni iste nájdu cestu lepšie, ako on, oni po svojom rozume pôjdu s kroka na krok, ale isto a bezpečne.

Skoro bola Boženka premoknutá; jej chatrný kabátik a ľahké šaty neposkytovaly jej mnoho ochrany. Chvela sa zimou, únavou a rozčúlením. Ľutovala, že sa všetko tak zle skončilo, oj, keby radšej neboli šli! Premáhala sa, aby neprepukla v hlasitý nárek, len ku konci cesty ju prevládala únava a ona len-len že nespadla z vozíka i mimovoľne chytila sa rukáva Klasovho. Vtedy, akoby sa prebral z dákeho ustrnutia, on chytil jej ruku, vlhkú a studenú a pritiahnúc ju k sebe, cítil, že je celá premoknutá. Vzal ju v náruč, rozopäl kabát a zakrútil ju ako sa dalo k sebe; ona túlila sa k nemu a prosila: „Nehnevaj sa viac, otecko, prosím ťa, nemysli zle o mne!“

„Nie, nie,“ povedal on a ukrývajúc ju, skláňajúc hlavu k nej, bozkával jej vlásky, jej čelo. — A pritom cítil sa byť takým biednym, nešťastným, nespokojným!

A hneď na to dokolísal sa vozík do dediny. Bolo už hodne po polnoci, ale na fare ešte bolo svetlo.

„U nás sa dačo prihodilo,“ podotknul Klas, keď vozík zastal pred dvermi i skočil, pomohol Boženke dolu a ponáhľal sa dnu. Áno, prihodilo sa, kým oni tam boli, narodilo sa dievčatko. V izbe, kde ležala Klasová, spali chlapci a malá dcérka, horela nočnia lampa. Klasová s radosťou vítala muža a keď pristúpil k nej, aby ju pobozkal a pozrel na dieťa, ona s pokornou prosbou v očiach, laskave a nežno povedala: „Máme dcéru, muž môj, vynáhradu za Boženku!“

Vynáhrada za Boženku! To počula ona sama a zastala. Ako čo by sa jej srdiečka mrazivá ruka dotkla, tak zamrazilo ju a zabolelo to slovo mamičkino. Zase ju obišla slabosť a ona sadla na najbližšiu stoličku.

Klas obzrel sa; chcel jej pomôcť stiahnuť mokré háby, ale ona nečakala jeho pomoc; i teraz nezapomenula na povinnosť, išla, poľubila mame ruku a potom bez slova opustila izbu. Pri kuchyni bývalá komôrka bola teraz jej izbou; chyžočka nekúrená, postieľka neodpravená; vidno, kým tam bola, na ňu nikto nemyslel. Ajhľa, ešte len prišla tá malá sestrička a už vytisla ju z lásky rodičovskej. Zaujala miesto, ktoré dosiaľ ona mala, jej tu už viac akoby nebolo treba. Ju odbíja vlastná matka z domu, ako videla v lete odbíjať vlasťovičku-matku svoje odchované mláďatá. Vtedy, keď to Boženka pozorovala a ľutovala mladé vlasťovičky, nepomyslela, že i ona raz bude zbytočnou v rodinnom kruhu; vtedy povedal jej otecko, že je to zákon prírody a že každé odchované mladé vtáča musí opustiť svoje rodné hniezdo, starať sa o svoju vlastnú výživu, budovať hniezdo a založiť vlastnú rodinu.

Vynáhrada za Boženku! Vždy znovu a znovu znelo jej to v ušiach. Ten milý, nežný hlas matkin ako by vyniesol výrok smrti nad ňou, lebo opustiť domov, rovnalo sa jej so smrťou. Žiarlivosť zmocnila sa srdca dievčaťa, ju teda už nechcú, ona môže ísť, — čím skorej, tým lepšie. Kam? Všetko jedno, do Zárožných, či kam koľvek inde, kde ju aspoň troška budú radi videť. Hľa, veď ju u Zárožných radi majú a ona, nevďačná, neprijíma lásku, kde sa jej podáva, ale žobre tam, kde ju odbíjajú! Doma je zbytočná, tak odísť, odísť!

Takýmto spôsobom veľmi často donútené bývajú dievčatá k vydaju bez lásky, ba s odporom proti mužovi v srdci ku veľkému nešťastiu oboch manželov.

Konečne zimou, plačom a rozčulením trasúc sa, ľahla si do postieľky, ale dlho nemohla zaspať. Trápily ju myšlienky, ktoré ako desné, čierne vtáky dobíjaly na mladú jej dušu a mučily ju, ako ešte nikdy. Za túto jednu noc Boženka dozrela a v túto noc opustila ju tá bezstarostná detinská myseľ, detinstvo s jeho nevinnými radosťami, s jeho ideálnými názorami na život — a čo i nie celkom prosté žiaľu a malého utrpenia, ale neskonale bohaté na pramene potešenia.

Ťažkým spánkom konečne premožená, nevstala občerstvená a svieža ako druhý raz. Pozde zobudila sa a bola vypotená a mdlá. Keď rozpamätala sa na včerajší deň, zaplakala; pred sebou videla len ťažké povinnosti, teraz i potom, nič viac. Teraz musela zastupovať matku v dome a v kuchyni; chlapci priľnuli k nej dvojnásobne, lebo i oni vycítili, že ich tá malá sestrička olúpila o hodnú časť materinskej lásky.

Ťažké to boly dni pre mladú devušku; vo dne práca a ustávania, v noci bolenia hlavy a bezsenné hodiny s ťažkými myšlienkami a so spánkom bez občerstvenia. Často trápila ju i myšlienka na Elviru a p. Zárožnú; nehnevajú sa na ňu? Či odvrhly sa už i ony od nej?

O nemilom výstupe u Zárožných Klasová nevedela ničoho. Boženka mlčala a Klas nechcel ženu zbytočne rozčuľovať.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.