ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Na leto!“ povedal. Dlhý to termín pre tých, čo sa lúčia. Medzi letom odchádzajúcim a tým, čo potom nasleduje, príde ešte jaseň a zatým zima dlhá a krutá v tomto zákutí, kde v zimný deň len ak na dve hodiny slniečko zasvieti. Zdalo by sa, že ten termín dlhý ani nedožijeme, keď dni vidia sa pusté, prázdne, keď hodiny pomaly plynú, ako by maly ťažké olovené závažie na perutiach, keď každý večer vítame radostne, že opäť jeden deň minul.

A konečne, ony, tie dni míňajú sa; idú rovnomerne svojim tokom, skôr, než sa nazdáme, je túžobne čakaný deň tu.

Leto prišlo a prišiel i náš Michal ako prvoročný theolog domov. S Božou pomocou premohol ťažkosti; ku konci roka mohol sa už pochváliť, že je skvele zaopatrený. Zprvu ale šlo to veľmi ťažko. Ako Teplickej brat, Ivan, písal, strádal Michal prvé dni až príliš. Jedol len raz dňa a len keď sa sišli, ponúkol ho Ivan fajočkou dohánu, — inšie neprijal a s tým sa „premátal“.

Keď prišiel domov, našiel Štefana Teplického nemocného. Vedel on už, že dakedy to takto príde, ale sa úfal, že nie tak skoro. Farár ležal v posteli; bol slabý, ale čulý a dobrej mysle. Keď videl Miška, zvolal radostne a so žartom:

„Á, pekne vítam, domine kandidatus, dobre, že ste už tu! Vidíte, mňa akýsi tvrdošijný katarrh vrhol na lôžko a nedaj Bože hore! Vy mi vypomôžete, však ver, aspoň kázať budete; iné už odbavím. A to mi bude už veľkým uspokojením, lebo moje svedomie nedalo mi pokoja, že toľko meškám.“

„Ale muž môj, veď si toľko nemeškal,“ riekla jeho žena, „pomyslite si, on už ležal, mal horúčku, v posteli sa pripravoval, ale ako zazvonili do kostola, vstal a odbavil si služby Božie. Pravda, že potom zase bol tak slabý, že nevládal ani slovo nahlas povedať a musel zase ľahnúť. Teraz si oddýchneš!“

„Áno, oddýchnem a dá Bôh, o pár týždňov budem zase zdravý! Teraz, brat môj, musím vám povedať, ako budeme spolu odbavovať služby Božie. Text si vy najdete, pomôcky, ak dáke potrebujete, vám poskytne moja knihoveň a keď budete pracovať, môžete to i u nás v záhrade, alebo v našej hosťovskej, tam je ticho.“

Pribehla Boženka a pretrhla ďalší rozhovor. Jej radosť bola veľká. Objímala Michala, prizerala sa naň, či je ten istý, či sa nezmenil a poznášala mu knihy, rečňovanky, tabličku a škripty, rečnila tu Valibuka, tu Žltú ľaliju, tu rečňovanky a zase rozprávala biblické histórie — v jednom prúde — až sa celkom zadychčala. Michal vzal ju do náručia a počúval trpelive, ba i zkúšal z knihy a zo šlabikára.

„Teraz myslím, že sa zotavím,“ bláhal si nemocný. „Budem spokojný, nebude ma prenasledovať myšlienka, že som nehodný služobník, alebo nájomník, áno zotavím sa úplne a zase si budem konať povinnosti svoje.“

Teplická a Michal prisviedčali, ačpráve boli o inšom presvedčení. Ona na príklad drsným spôsobom bola uvedomená o stave mužovom. Keď sa raz spýtala doktora, že aká je to nemoc a prosila ho, aby mu spomohol, odvetil jej lekár: „Ja mu nové plúce nemôžem stvoriť!“ S tým jej nádejam v uzdravenie mužovo zadal smrteľný úder. No, nebola by ženou, ženou milujúcou, aby prestala úfať. Ona ešte vždy verila, i chcela veriť. Veď je to tak prirodzené, že ešte i v tie ostatné, desné chvíle, myslíme, že stane sa div a že ten drahý život neunikne nám do ríše stínov.

Rýchlo minulo sa leto, nastalo zase lúčenie, pre Michala teraz ešte ťažšie. Lebo vedel, že keď zase vráti sa domov, jeho priateľa už tu nebude. Bál sa, že zima nasledujúca bude Štefanovi osudnou, a že on nikdy viac neuvidí priateľovu zduchovnelú, drahú tvár. I myšlienka na tie dve milé, potom už opustené bytnosti, matku s dcéruškou, ťažko sadla mu na dušu. V tých trudných dňoch rád by im stál pri boku, rád by ich potešoval, ale bude vtedy ďaleko od nich. Len povedomie, že budú mať dobrého a úprimného priateľa na pánu farárovi Rovinskom, ho čiastočne uspokojilo. Konečne poznal farárku, ako ženu zmužilú, ktorá neoddáva sa prílišnému žiaľu, ktorej je sentimentálne cítenie cudzím, — uspokojil sa a poručil všetkých do ochrany Božej.

Teraz mal Michal o mnoho lepšie výhľady pre budúci školský rok. Čudno mu bolo, že otec bol štedrejším, i sľúbil ešte viac, len aby sa usiloval. Nehovoril nič viac, ako druhý raz, ani viac lásky mu nepreukázal, ale zmenu akúsi vybadal bystrý zrak Michalov. S lepšími nádejami pre svoju budúcnosť opustil svoju rodinku a s chuťou oddal sa študovaniu.

Pred Vianocami dostal list z domu, že Štefan Teplický zomrel. Zaplakal, ačkoľvek to temer každodenne čakať musel. Celé dni nemohol mysleť na inšie, len na toho drahého zosnulého a osiralé tie duše.

Na Vianoce nemal ani zďaleka mienku ísť domov, až keď mu prišiel telegram od otca, aby prišiel. Zprvu zľakol sa, že i v rodine dakto zomrel, ale vtedy by otec nebol obetoval peniaze za telegram. Vtedy by bolo dosť času i písať. A bol by sa ešte väčšmi začudoval, keby bol vedel, že ten telegram otec sám, svojou hlavou odniesol do mesta. Doma ani nič nepovedal, len zapriahol koňa do malej korby a odišiel. Prirodzene, že rozkaz otcov Michal vďačne vyplnil. A tu, na stanici čakalo ho nové prekvapenie; otec sám prišiel po neho. No, najväčšie ešte bolo pre neho to prekvapenie, keď ho otec poslal ku strýkovi, s ktorým sa hneval od dvanástich rokov. Strýc Michalov, Ondrej Klas bol na ten čas rychtárom a mal veliký vplyv v obci. Oba bratia boli rozumní, takrečení mudráci v dedine a neraz silno rivalizovali medzi sebou. Ľud delil sa hneď väčšinou k tomuto, hneď k onému sa pridávajúc.

Rychtár prišiel raz i k farárovi a spýtal sa ho, či slobodno jeho bratovi byť kurátorom, keď nenávidí brata svojho a citoval výpoveď písma Svätého Mat. 5, 23. „Protož obětoval-li bys dar svůj na oltář a tu by ses rozpomenul, že brat tvůj má něco proti tobě, nechejž tu daru svého před oltářem a odejdi: prvé smiř se s bratem svým a potom přijda, obětuj dar svůj.“

Farár vysvetlil mu to a pri tej príležitosti chcel bratov pomeriť, ale to boly dve tvrdé lebky, nepoddala sa ani jedna, ačkoľvek i pozdejšie pokúsil sa o to.

A teraz stal sa ten div! Ani nik nevedel ako. Že vraj na pána farárovom pohrabe; ale predsa vari to bol Michalov otec, čo prvý krok ku tomu urobil — —

Cez sviatky väčšinou odbavoval Michal sám spolu s učiteľom. Lebo cirkev kaplána ku chorému vziať nechcela a on ho nemal zkade platiť. Susední farári i seniorom vymenovaný administrátor bol rád, keď nemusel v zimný čas tú cestu konať.

Po novom roku svolala cirkev konvent, na ktorom sa jednomyselne cirkevníci ustálili, že poneváč je cirkev chudobná a kostol ich je bez veže, za dva roky farára voliť nebudú, ale dôchodky farské prirazia ku základine chrámovej a potom, keď budú mať nového kňaza, prichytia sa s pomocou Božou do stavby veže. Sám rychtár predniesol tento návrh. Jeho maličká a dosť nepatrná postava v kožuchu oblečená temer zmizla, ale hlas jeho a jadrná prednáška učinila na cirkevníkov dojem. Sám prítomný senior podivil sa bystrému tomu sedliackemu rozumu. I on nemohol ináč, než schváliť návrh tento. Na tom rychtárovi ešte nebolo dosť, ale navrhol, aby konvent poslal „deputáciu“ k pani farárke, s odkazom, aby nie len za ten pol rok, čo jej prichodí tu ostať, ostala, ale dokiaľ jej bude ľúbo. Ba môže ostať až dovtedy, kým nový farár nevtiahne do fary. Požívať môže i zahradu, iné ale, ako štóly a dôchodky farské bude poberať cirkev. Zeme sa dajú do árendy.

I tento návrh bol prijatý a schválený, lebo ľud rád mal tak nebohého Teplického, ako i jeho rodinku. A mysleli si: „čože, veď by nám tá fara i tak pustá stála, takto ju aspoň bude dakto riadiť, a tie záhrady by i tak zpustly, nuž, nech že ich má.“

Dôkaz istej náklonnosti a starosti bol predsa v tom návrhu a to vycítila i ťažko navštívená a zarmútená vdova. Nemala skvelé výhľady do budúcnosti; penzia nepatrná, majetok žiaden, až na to, čo dakedy po matke dostane. Rodinu mala, matka žila pri synovi, snáď by ju bol dakto prijal s dieťaťom, ale nemala ešte spokojnej mysle na tom sa ustáliť. Dobre jej padlo tedy to povedomie, že nemusí hneď opustiť to milé miesto, kde bola šťastná a spokojná a kde nachodí sa hrob drahého muža. Odbavovať chodili cez zimu z poriadky okolití farári, najviac ale odbavoval sám učiteľ. Cez leto, keď bol Michal doma, kázaval on.

Teplická behom toho času viac ráz mala úmysel presťahovať sa do mesta už aspoň k vôli Boženke, aby ju tam do školy posielala. Ale kým dievča bolo malé a kým len mohla, kým vedela, že ju radi majú, že netrpia núdzu, odkladala s presídlením a ostala vďačne a zarábala si šitím niekoľko zlatých. Tak blížil sa rok, keď mala byť kandidácia.

Michal posledný rok skončil a mohol byť vysvätený. On ale túžil ešte skorej odísť do Nemecka. Chcel to otcovi doma predniesť a prosil ešte o túto jednu a ostatnú obeť.

K jeho velikému prekvapeniu prišiel mu zase sám otec v ústrety až na stanicu. A predsa bolo to v kosbách, ako je to možné, že tento neúmorne pracujúci roľník zameškal taký krásny deň? S radosťou objal Michal otca a bozkal mu ruku. I otec bol troška dojatý, ale nepovedal viac ako po druhé časy, ani slova.

Cestou vyspytoval sa Michal na všeličo doma, i na pani farárku a Boženku, ale otec mu dával len krátke odpovede. Len keď blížili sa domov, v najbližšej obci zastavil sa pred krčmou a starý rozkázal dva poháre piva (čo zase Michala naplnilo úžasom), rozhovoril sa starík. Čo odbočili od hradskej a narazili na príkru, vodou strhanú cestu, kráčali koníky len s kroka na krok a to bolo príhodné k rozprave, akú chcel nadpriasť starý Klas.

A tu sa dozvedel Michal, aké má otec s ním plány. A čo všetko on a strýc rychtár neuzavreli. I videl, že sú to ľudia náramne praktickí, ktorí vedeli postihnúť, ako treba sporiť, či doma v súkromí, či verejne v obci a v cirkvi.

I rozhovoril sa starík a povedal synovi, že v súkromnej porade, ako aj v porade so seniorom usniesli sa, že jeho, totiž Michala, budú kandidovať na úrad farára. Je temer isté, že ho zvolia, a to nie len z jednej príčiny, ale i z viac príčin. Za jedno, že je synom kurátorovým a príbuzným rychtárovým, tak má už veľkú stránku. Za druhé, že keď cirkev zvolí jeho, odpadnú rozličné trovy a výdavky s cestami, prevážaním a odvážaním druhého kňaza. — To musel nahliadnuť každý a pri terajších okolnostiach, kde je každý halier tak potrebný, cirkev musí počítať s každým činiteľom a chrániť sa zbytočných výdavkov. Za tretie a naposledy, pri tak chatrnom plate, ako je tento, poriadny kňaz ani nepríde — a oni veru vokátor meniť neidú, ani platy podvyšovať. Keď tí predošlí vedeli s 500 zl. vyžiť, môže i budúci.

Michal sa usmieval, zvlášte tomu „poriadnemu“ kňazovi. Ale nebol urazený, veď vedel, ako to otec myslí. A že by sa mal stať tunajším farárom, vzal to ako cele prirodzenú vec. Je síce väčšinou dokázaná a pravdivá tá výpoveď, že žiadon prorok vo vlasti svojej nemá uznania, ale výnimka môže byť. — A konečne vyrukoval otec s jedným návrhom. Keď je už tak ako isté, že bude zvoleným, dobre bude, keď sa dá vysvätiť. Roky potrebné už má, lebo že pozdejšie len šiel na gymnázium, bol jedon zo starších študentov, minulo mu tedy dvadsaťšesť rokov. V tom mu prekážky robiť nebudú. A keď bude raz i zvolený, môže sa hneď i oženiť. Prečo by sa neoženil? Dlžoby nemá, ako druhý, a čo najpotrebnejšie, to sa mu dostane, i žena donesie. A hľa, tak sa uradili doma v súkromnej porade, že by najlepšie bolo, keby si vzal pani farárku, vdovu. Veď ju poznajú všetci, aká je a lepšiu kňazovku si ani nežiadajú. Je mladá, sotva ma viac ako dvadsaťosem rokov — silná, zdravá a pracuje ako sedliačka. Vie všetky práce, nikto jej nič z ruky nevezme. K ľuďom je milá a nakrmí rečmi ako chlebom. I chodí medzi ľudí, tu posedeť si, tu na priadky. Domácnosť si vede, ako málo ktorá a čeliadku drží na úzde — tak čo by si aj on žiadal viac? Skutočne, čo by si Michal žiadal viac?

Prekvapený pozrel na otca a nevedel hneď odpovedať. Otec žmurknul na neho bokom a tešil sa z jeho rozpakov. A šibnúc toho „k sebniho“ povedal:

„Inu, ako ti ďaka, syn môj — aby si mi dakedy príčinu nedával.“

„Veď vy, milý otec môj, dobre myslíte, ale mne je to dačo úplne nového, nikdy, verte mi, nikdy som na dačo podobného nepomyslel, vôbec ani na ženbu — a — iste ani ona nie!“

„Však sa to svojim časom dozvieš, synak. Dobre by bolo, aby sa to stalo, aspoň by zase bol pokoj v cirkvi. A kam že budeš chodiť za druhou? Mladý človek vystavený je rôznemu pokušeniu a takto si zachránený a máš pokoj v dome i šťastný môžeš byť. A nám, musím sa priznať, prirástlo i to dievča, tá veverička k srdci.“

Boženka! pomyslel si Michal a duša sa mu sohriala pri tej myšlienke. Neztratil by ju viac z očú, bola by vždy pri ňom a on by ju mohol milovať, ako otec a starať sa o ňu.

Pred duševným zrakom jeho zjavil sa mu obraz matky a dcérušky, ako ich videl posledný krát obe v smútku. Ju, pani farárku, ktorú ctil vždy ako vyššiu bytnosť, ku ktorej sa neopovážil pozreť zrakom zamilovaného muža (ani mu nenapadlo), peknú, sviežu, kvetúcu, v pokore a smútku tým krajšiu a tú milú devušku, ako stelesneného anjela, prišlého na zem roznášať radosť a nevinnú veselosť. Uznať musel, že je návrh otcov a jeho ľudí veľmi prijatelný, prečo aj nie? Ona je svobodná, smrť roztrhla sväzok, ktorým bola spojená s druhým — a keby ten oslávený vedel, snáď by im sám požehnal.

Podobné myšlienky naplnily dušu Michalovu i neopustily ho viac. Dosť pozde prišli domov, lebo železničná stanica bola ešte vtedy ďaleko, ale vzdor unaveniu on zaspať nemohol. Dojmy dňa boly prisilné a vzbudily túžby a city dosiaľ len driemajúce. Nebol by býval synom svojej rodiny, aby nebol uznal oprávnenosť otcových návrhov. Dotyčne fary, v tichosti sám úfal sa, že ju dostane, ale o ženbu nezavadily jeho myšlienky. Nemal vyjmúc veľmi povrchných „známostí“ nikdy dáku „ľúbosť“, na to bol priskromný a privážny a tak bolo jeho srdce svobodné a ako by prichystané prijať tú rozhodnú ľúbosť, ktorá má určovať ďalšie osudy jeho.

Teraz rozumel otcove skutky a všetko, čo mu dosiaľ bolo nepochopiteľné. Starík toto predvídal dávno a to bolo pohnútkou i jeho štedrosti.

Vždy, ako začal chodiť do škôl, ba i skorej ešte, bývala mu fara druhým domovom. Prvé mu bolo, ako prišiel, hneď ísť na faru. I z rána druhého dňa tiahlo ho tam neodolateľne. Ale nebola to tá nepredpojatá, úprimná radosť, čo ho teraz tam vábila. Váhal, či ísť, či neísť? Ako predstúpiť pred ňu s tým povedomím, že nebude viac pozerať na ňu ako na vznešenú paniu, ale ako hľadí muž na ženu, ktorej sa chce zaľúbiť. Ak ho ona odhodí? Ak ho vysmeje?

Vyšiel predo dvere domu, z ktorého odišli domáci všetci ku senu a zastal. Z nesnádze jeho vypomohla mu zase Boženka. Išla s košíčkom zdola a zďaleka videla ho stáť pred vrátami otcovského domu. Ako ho zazrela, zastala na chvíľku, akoby váhala, či ísť k nemu, potom ale rozbehla sa a hodila sa mu v náruč objímajúc jeho hrdlo, túliac hlávku ku jeho tvári.

„Báči, môj báči, len si mi už tu!“ On ju nežno privinul, pobozkal a dívajúc sa na ňu s radosťou povedal:

„Ako si mi nariastlo, dievča, aká si už veľká!“

„Veru som, báči, veď mi už bude desať rokov. A my pôjdeme do mesta bývať a ja budem už chodiť do „polgárky“. Mama povedala pred starým báťom na fare, že musím vychodiť všetky štyri triedy a že ma potom dá dačo učiť. Dotedy, že ona musí dáko si vyhľadávať živnosť, lebo, báči, my sme chudobné a opustené, povedala mama.“

„Nie, nie ste chudobné, ani opustené!“ protestoval Michal a privinul dievčatko k sebe. „Ale ty by si sa vari tešila, že idete do mesta?“ spýtal sa zase s úsmevom a pozeral laskave na dievčatko.

„I tešila — i nie. Tešila by som sa, že sa budem učiť a že vídim všeličo nového a pekného, ale ľúto mi je opustiť tu tých mnoho dobrých a milých ľudí, čo nás tak radi videli a nám pomáhali, zvlášte ale oteckov hrob, starého báčiho a teba, milý báči.“ Povedala to tak srdečne a dôverne, ako vždy, odkedy hovoriť a svoje city vyjadriť vedela.

I pritúlila sa k nemu s úprimnou oddanosťou, potom ale spýtala sa: „Nejdeš k nám, báči? Ja už musím ísť, lebo mi mama prikázala. Bola som v sklepe, nesiem ryžu na obed…“ Pozrela na neho s otázkou a pritom jej ruka ťahala ho so sebou.

Michal šiel, ľad bol prelomený. Považoval to akoby za rozhodný osudný krok. Ak „ona“, pani farárka, nič nemá proti tomu, on je už rozhodnutý. Toto dieťa rozplašilo posledné chúlostivé obavy, ktoré za jasného tohoto rána v ňom sa zobúdzaly.

Teplická bola rozčúlená a prijala ho dosť chladno. Celkom inakšie ako predtým. Museli to už i jej povedať, čo „starší“ církve mali za plány a pravdepodobne ju to urazilo. Preto je taká zamračená, ako ju Michal ešte nikdy nevidel. Čosi cudzieho, mrazivého bolo v jej zjave a to ho zarazilo a ochladilo, ako neočakávaná sprcha. A bol by sa skoro i odporúčal, keby ho Boženkino dôverné, radosťou shliadania oživené, štebotanie nebolo zdržalo. Dievčatko túlilo sa k nemu rozprávajúc mu drobné udalosti minulých týždňov a mesiacov. Ale raz jej bolo treba dovolať sa matkinho prisvedčenia a tu videla, že matka sedí nad ševkou utrápená a zamračená. Hneď bola zase pri tej a chytila ju okolo hrdla, lichotila sa:

„Mama moja, ty sa zase trápiš, čo bude s nami! Teraz sa už netráp: viď, tu je báči, a on povedal, že sme už nie viac opustené, ani chudobné, keď je on tu! Báči, no, povedz, nech sa toľko netrápi.“

Teplickej tvár pokryl temný rumenec. Rýchlo zdvihla hlavu a zkúmavo pozrela na Michala, ktorý bol práve tak prekvapený a Boženkiným vyzvaním vohnaný v nesnádze a rozpaky. Skôr, než by bol mohol dačo povedať, sklonila Teplická hlavu na hlávku Boženkinu a zaplakala. V tom plači uvolnila si duša starosťmi žitia zmorená.

Michal ju plakať nevidel, ani vtedy, keď chorého muža opatrovala, ani potom keď ju navštívil po smrti manželovej a ona mu rozprávala o tých smutných, ťažkých decembrových dňoch. Pred ním nerozcítila sa, už i za to, lebo ho považovala tak řečeno za nedospelého, od nej nie tak vekom, ako životnými zkúsenosťami o mnoho mladšieho človeka. Takýto nervózny plač bol cudzím celej jej povahe. Bývala viac veselá, dakedy prchká, ale väčšinou chladnokrevná — a teraz, tento výbuch beznádejného zármutku! Sám bol nie len prekvapený, ale i dojatý; nevedel, čo spraviť. Odísť, nechať ju bez slova potechy, to nemohol.

„Milosťpani, neplačte, prosím vás, uspokojte sa! Áno ja som Boženke riekol a prisľúbil, že vás neopustím. Je to môj čistý a čestný úmysel, len už neplačte, prosím!“ Vstal, pristúpil k obom už teraz plačúcim a vzal Teplickej ruku, pobozkal ju. Potom sadol si k nim a tešil obe, ako vedel, svojim úprimným, spolu i nežným spôsobom. Z jeho slov hovorila tá priama, šľachetná duša a vrelý cit, a keď im sľuboval, že ich neopustí, bol sám nadchnutý a potešený už i tým povedomím, že tomu oslávenému aspoň čiastočne odmení to nezištné priateľstvo a lásku. Bez neho, kto zná, ako by bol študoval, on ho od počiatku napomáhal, posmeľoval, obodroval…

Medzi jednoduchými, úprimnými a telesne i duševne zdravými ľuďmi je dorozumenie nie ťažké… Tých takrečených duševných záhad niet, ani primnoho sentimentality. Teplická poznala, že je úmysel Michalov čistý a že vlastne i ona oproti nemu nemá ničoho. Bol jej vždy sympatickým a milým; na lásku k nemu ani nepomyslela, ale tá je nie nemožná — veď je ona ešte nie tak stará…

No, o tom ani nehovorili; umienili si, že so všetkým počkajú do voľby. Dotedy majú sa oba zkusovať — a starodávny priateľský pomer zachovať.

Pred večerom toho dňa išli na cintorín, akoby odprosiť toho tu odpočívajúceho, že oni, živí, chcú byť šťastnými i bez neho. A že nad jeho hrobom má zkvitnúť nový život, nové šťastie.

Z cintorína, lebo práve naproti nemu bola kat. fara, išli navštíviť starého pána. On sa im veľmi tešil, zvlášte, keď behom večera sdôverili sa mu, vstal, objal jednoho i druhého, tretie sa mu na hrdlo samo zavesilo, a pripil im na zdravie, dlhý a šťastný život. Tak tešil sa úprimne tento milý krásny starček, ako otec, keď žehná svojim milým deťom. Radoval sa, že neutratí zo svojich milých priateľov ani jednoho — a že mu malá Boženka i naďalej bude štebotať a dni staroby jeho milým zjavom svojím osvetlovať. Dosť ťažko mu bolo prepustiť toho priateľa, ktorého Pán života a smrti odvolal z radu živých, ktorý, hľa, tam na tej stráni odpočíva. Zaiste, keby oslávený duch jeho mohol byť prítomným v tomto okamihu, žehnal by i on svojich milých, pozostalých…

*

Čo si „starší“ cirkve umienili, čoho sa tak húževnate pridŕžali, v čom odporu nepoznali, to podarilo sa im: vyvolili si kňaza z ich stredu, vyvolili, oženili a uviedli do fary.

Týmto činom usporili si mnoho, lebo im hlavne o to išlo, aby sa čím skorej do stavby novej murovanej a nákladnej veže a zvonov pristúpilo. A k tomu zaviazali si i farára, aby vynasnažoval sa pomocou svojho vzdelania a postavenia umožniť a usnadniť veľké dielo toto. A tak s úradom prijal Michal Klas i veľké povinnosti na seba.