E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Boženka

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Patrícia Šimonovičová, Veronika Gubová .  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 22 čitateľov



  • . . .
  • II
  • III
  • IV
  • . . .  spolu 6 kapitol
  • Zmenšiť
 

III

Odvtedy, ako Michal Klas vtiahol do fary, ako po hlučnej inštalácii hneď bola tichá svadba, uplynulo šesť rokov. Boli to roky plné práce, pilnosti a horlivej zaujatosti. A snaživej, energickej práci dal Bôh zdaru, dielo podarilo sa, kostolík zdobila veža štíhla a vkusná a na nej zavesené zvony rozvučovaly sa pri slávnostných prípadoch i rozličných potrebách cirkve a veriacich.

V domácnosti mladého farára panovalo po tieto roky tiché šťastie a spokojnosť. Kým tam nad hrobom Štefana Teplického riastla a mohutnela mladá lipka, rozkladajúc konáre svoje do široka, vzpučil a rozkladal sa na fare mladý podrost a žiadal svoje práva. Vedľa Boženky mali už Klasovci dvoch synkov: päťročného Štefana a dvaročného Miloša.

Boženka rýchlo a zdarne vyvinovala sa a riastla telesne i duševne temer nad jej vek. Bystrosťou umu svojho potešovala rodičov, menovite otčima, ktorý jej bol spolu i trpelivým ale i nadšeným učiteľom, potom i učiteľov na mešťanskej škole vo Veľkej Kamenici. Potešovala ešte i starkého „báčiho na katolíckej fare“, ktorého ešte vždy tak vrúcne milovala, ako keď bola maličká. Tento šľachetný starec a verný priateľ rodiny Klasovej s úľubou, ale i s obavou hľadel na rýchly vývin dievčatka a počas jednej návštevy podotknul pred rodičmi Boženkinmi, že ho niečo pri nej znepokojuje.

„Tento rýchly postup vo vývine mladého dievčaťa ma naplňuje obavou. Čo má trvať a dlho žiť, to rastie pomaly a zvoľna sa vyviňuje. Deti takrečené „zázračné“ nemávajú dlhého veku. I príroda, učiteľka naša velemúdra, poskytuje nám toho dôkazy: skoro zrejúce jabĺčka nebývajú trvácne. Ale výnimky sú všade… Pri našej Boženke uspokojuje ma opäť tá okolnosť, že sa ona udala na svoju maminku. Ona je už teraz tak vysoká, ako mama.“

„Áno,“ prisvedčila Klasová; „ja som v tom veku bola ešte silnejšia a nebolo mi ešte zúplna sedemnásť rokov, keď som sa vydala.“ Pri tom vzdychla a pokračovala utrápená: „Boženka mi sporí prácu a starosti. Čo chvíľa treba jej na nové šaty, to staré nadšívať, prešívať — a čo najviac, dnes-zajtrá ona bude na vydaj súca a veno, i výbava kde?!“

Starý pán sa zasmial.

„Také ste vy mamičky všetky! Sotva, že dievčatko odloží detské topánočky, sotva že dostanete ho domov zo školy, už obzeráte sa po hodnom ženichovi a dobrom vydaji. A nemáte pokoja, kým si to vaše milé mladé dieťa „nezaopatríte“, t. j. neoddáte ho človeku cele cudziemu, ktorého po väčšine ani nepoznáte, o ktorom neviete ani to, či je zdravý na tele i na duši, či je dobrý a či zlý, vôbec, či je vášho pokladu, ktorý ste až po ten okamih tak žiarlive strežily, vôbec hoden, len nech má tú jednu kvalifikáciu: že si môže vyživiť rodinu.“

„Ale veď je to naše určenie, naša suďba!“ bránia sa Klasová. „Žiadna z nás tomu neujde; ako my trápily sme sa, tak musia sa trápiť po nás naše dcéry. Pravda, že je vydaj, ako i ženba, lutriou: hlavných výhier je tam málo, len samé ambá… A ja ju radšej vydám, ako by som mala videť, že sa trápi sama, že sa učila čosi a čaká na úrad a keď ho dostane, že musí snášať sekatúry predstavených.“

„Dopúšťam, uznávam, že s vášho stanoviska máte pravdu, ale načo sa tak zbytočne a pred časom trápiť? Ako vás poznám a pozorujem, vy pracujete dňom i nocou, pradiete, tkáte, šijete a ukladáte celé zásoby prádla, bielizne, a čo ja viem už od koľkých rokov?!“

„To hovorím i ja,“ dotušil Klas, „ale ona sa mrzí, keď jej zbytočnosť toľkého trápenia tela i ducha predkladám. Ja, ako znám Boženkinu detinskú myseľ, jej čistú dušu a srdiečko viem isto, že Boženka ani z ďaleka na vydaj nemyslí. A bár by nemyslela ešte aspoň za šesť rokov! Má na to času dosť a netreba jej detinskú myseľ pred časom kaliť predstavami o ťažkých povinnostiach, aké ju čakajú, keď sa vydá. Ale to moja žena neuznáva, v tomto jedinom bode sa neshodujeme. A má, chudera, dosť práce i trudu s týmito našimi šarvanci, ktorí čo chvíľa dačo vyhutujú a trápia. Či tak, vy parobci?“ spýtal sa mladšieho, ktorý driapal sa na otcove kolená, aby dostal do rúk hodinky a načúval, ako idú. Za ten čas Štefan objímal matku, lebo bol jej miláčkom, a šeptal jej, že je hladný.

Klas hovoril úplnú pravdu, keď podotknul, že sa jeho žena mrzí. Ona bola často omrzelá a to väčšinou len tam, kde sa jednalo o Boženku. Povrchnému pozorovateľovi by sa bolo pozdať mohlo, že je ona macochou Boženkinou, Klas ale vlastným otcom. Dakedy Boženka nemohla a nevedela nič tak dobre vykonať, aby to došlo uznania a pochvaly matkinej. Tým Boženkina mladá duša veľmi trpela. Cítila sa byť osiralou, ale len dotedy, kým nesedela pri „milom oteckovi“, kým nenaslúchala jeho slovám, keď ju učil a pripravoval do mešťanskej školy. On ju doma pripravoval do dvoch prvých tried a len zkúšky skladala v meste k úžasu professorov, v takých pádoch hodne predpojatých, skvele a s vyznamenaním. Tretiu a štvrtú triedu mešťanskej školy odbavila vo Veľkej Kamenici. Vtedy bola štrnásťročná, ale vynikala už vtedy medzi spolužiačkami, ba i na ulici, s milým, sympatickým zjavom svojim. I tu, ako doma v dedine, radi ju videli všetci, s kým prišla do styku. Učitelia a učiteľky preto že bola pozorná a pilná; spolužiačky preto, že nikdy nežalovala, nebola na svoje dary pyšná, ale kde mohla, tam pomáhala slabším. Temer všetky spolužiačky, čo sa jej pod rozličné verše a výpovede citované i pôvodné, vtipné i hlúpe, podpísaly: „tvoja verná priateľka až do hrobu“, myslely to celkom úprimne, ba nejedna by bola sľúbila „vernú lásku“ a priateľstvo ešte i za hrob, keby sa to bolo od nej žiadalo. Je to tak v svete, že práve ľudia mladí, duše nezkúsené, čo neznajú život a jeho požiadavky, hravo a len tak z ľahka zachodia s ťažkými a závažnými vecmi, ako je na príklad láska a smrť.

V tej istej triede, ba i v tej istej lavici, kde sedela Boženka, sedela i malá Elvira Zárožných. Bola to dcéra bohatého súkromníka (predtým kupca s dobytkom) a táto zvlášte priľnula k Boženke. Elvira bola vekom napred temer o dva roky, ale umom a vzrastom zaostávala za Boženkou. Pani Zárožná tvrdievala poťahom na ťažké učenie, že Elvira bola ako dieťa často nemocná, že preto zaostala vo vývine, ale tá okolnosť, že bratia Elvirini boli zdraví a predsa neučili sa dobre, podvrátila pravdivosť toho tvrdenia. Dosť na tom, že Elvira horko-ťažko prechádzala z triedy do triedy a keď Boženka vystihla slabosť Elvirinu, umienila si, jej vypomáhať. Nejednu ťažkú úlohu nemeckú (i iné) pomohla jej vypracovať, ba dakedy zrovna dala úlohy z počtovedy i odpísať. To prijímala Elvira bez najmenšieho ostýchania; jej svedomie nerobilo jej žiadne výčitky. Akoby sa to samo sebou rozumelo. Ale vďačná bola k Boženke a nasľubovala jej toho toľko, že keby bola len desiatu čiastku z toho nasľubovaného splnila, bola by sa kasnička Boženkina naplnila prstienčokami, perličkami, šatočkami, a dárčokama rôzneho druhu. Predbežne jej doniesla tu i tu zákusky, ovocia, alebo cukríky, ktorými ju k jej samej úžasu obsypal brat Laco, kým sa jej nechápavý rozumčok osvietil a ona zvedela, komu to vlastne zneje.

Pozdejšie, keď už Boženka končila štvrtú triedu, vymohla Elvira od matky svolenie, aby zavolala Boženku na olovrant. Vtedy pani Zárožná urobila viac: povolala celú triedu a ešte i niekoľko známych dám. Bola to skvelá hostina a dobrých vecí bolo toľko nachystaných, ako Boženka doma ani na krstinách Štefanových nevidela.

„My to môžeme, máme toho dosť!“ chlúbila sa domáca pani a núkala dievčatá i panie.

Boženka sa Elvirinej matke veľmi páčila; jej nenútené prirodzené, dievčenské držanie, pri tom akási vážnosť, ktorá vedľa nevinnej veselosti odmaly charakterisovala Boženku, pútala túto paniu, ktorej dosiaľ ešte krem bohatstva, lesku a nádhery, nič neimponovalo. Mala Boženka v svojom zjave to, čo schádzalo Elvire — a to nie len krása telesná, ale i duševná. U Zárožných všade a vo všetkom rozprestieral sa bezohľadný materialismus, s Boženkou ale vznášal sa čistý idealismus.

V duchu porovnávala pani Zárožná svoju dcéru s Boženkou a akokoľvek bola zaslepená v svojich deťoch, predsa vzdychla a zažiadala si: keby moja Elvira mala toto „veľkopanské držanie“ (ona to tak pomenovala, ačkoľvek nesprávne), „túto krásu!“ A ďalej nadpriadala a snuvala myšlienku a predstavu, a videla v mlhavej budúcnosti pekného husárskeho dôstojníka so zemanskou (najmenej!) korunkou v erbe, meno s predložkou „von“ alebo s predikátom ako snúbenca Elvirinho. Elvira von… myslela si ďalej matka a konečne potešila sa, že je to celkom pravdepodobné, veď Elvira má veno, dosť na kauciu a ešte vyše toho. Áno, my si to môžeme dovoliť, máme toho dosť! Tu dospela k tomu záverečnému bodu a ustálila sa, že nebude brániť Elvire, aby kamarátila sa s Boženkou; snáď osvojí si dcéruška niečo od toho chudobného dievčaťa. Len kde sa to u toho dedinského dievčaťa vzalo! Veď, ako sa vie, boli a sú jej rodičia chudobní ako kostolné myši!

A hľa! Spomnela si pani Zárožná, že kedysi jej matka ešte rodinkala sa s matkou Klasovej. Ale potom pozdejšie dostaly sa obe rodiny do iných pomerov. Rozdielne záujmy, nerovné náhľady delily ich, i majetkové pomery prispely k tomu, aby sa členovia rodín nestýkali tak, ako predtým. Teraz ale blahosklonnosť akási nadišla Zárožnú a pri najbližšej príležitosti sdelila toto svoje objavenie Boženke očakávajúc, že táto prijme to za veliké vyznačenie. I vzkázala pani Zárožná Klasovej, aby ju prišla navštíviť.

Klasová tento odkaz prijala skutočne ako vyznačenie a ponáhľala sa želaniu tomu vyhoveť. Ona poznala rodinu Zárožných ešte vtedy, keď neboli tak bohatí; keď on ešte chodil po jarmokoch v lodenovom kabáte s amuletom, ktorý mu mal prinášať šťastie, okolo hrdla, keď ona doma kupčila so zbožím a drôbežou. Vtedy ich ešte ľud a čeľaď oslovovali „mladý pán a mladá pani“, dnes sú už milosťpani a príde čas, kde budú veľkomožní. Prečo nie? Majú na to spôsob, majú z čoho kúpiť si i tento titul. Od nedávna Zárožný už nechodí na jarmoky a nekupčí viac s volmi. Jeho kapitále „pracujú“ samy pre neho. Jemu potrebno len vedeť, kedy aký papier, alebo účastinu kúpiť a kedy odpredať. Pri týchto špekuláciách dokázal nie len že má istý prirodzený, chladný, vypočítavý a bezohľadný vtip, ale i neslýchané šťastie. Zlý svet hovoril, že tohoto viac, ako rozumu a keď mu jeden z jeho známych napísal na dvere „kvintlík šťastia je viac ako funt rozumu“ nenahneval sa Zárožný na to, ale dal takú peprnú odpoveď, ako len od neho vystala. On neznal šetrnosti, lebo so šetrnosťou by nebol dosiahol toho, čo dosiahol. Kým chodil po jarmokoch, sliedil za malými hospodármi, ktorí prinútení boli predať svoj dobytok a tu kúpil, čo chcel a ako chcel a predal vždy s výhodou, lebo vedel vystihnúť čas a pomery. Snáď že veru to jeho šťastie sídlilo v tom lodenovom kabáte a v tom amulete, ktorý neprestajne nosil na hrdle. Konečne zaoberal sa plánom kúpiť panský majetok, veď „môžem, mam zkade“, pochlúbil sa pred svojimi známymi.

Ale šťastie Zárožných rozkladalo sa len v hmotných veciach; to, čo im ešte predsa drahšie bolo, než peniaze a majetok, deti, neprinášaly im veľa potešenia. Od malička oni túžili po panstve, po bohatstve a tak chceli si deti vychovať, aby sa tieto pomocou peňazí ale i umu hodne vysoko dostali. Keď mali hmotné prostriedky, chceli nimi niečo i dokázať a chceli si u ľudí vydobyť ešte i vážnosť a úctu, lebo nevďačný svet im často jedno i druhé nedožičil. Preto si umienili dať najstaršieho syna Andiho (i v menách detí držali sa po pansky) študovať jus. Ako krásne bude sa vynímať podpis jeho na úpisoch a expensnotách: Dr. And. Zárožný! Ale rôčky a peniažky sa míňaly a Andi len nemyslel na doktorát. Cez gymnázium sa len akosi prebil, matúrou prešiel vďaka štedrosti otcovej, ale ďalej ani hnúť. Už niekoľko rokov strávil v Pešti, zprvu ako dobrovoľník, trovil a ešte ani jedna zkúška! Zprvu sa len tešili rodičia, že nech že len ukáže pána i tam, veď majú z čoho, ale naveľa predsa len zunovali posielať svoje nastrádané groše do veľmesta, aby sa synček stavu primerane zabával. Našli sa ľudia, ktorí im to akoby dožičili a ten istý vtipkár, čo to o kvintlíku šťastia napísal, upotrebil na starého Zárožného starý, ale pádny vtip, dajúc mu do úsť túto výpoveď: „Sto volov ma stojí tento jeden osol!“

Rozumie sa, že to bola útržka, starý ak si to aj pomyslel, nepovedal nahlas. Ale aby ešte iných sto volov neprešlo, odhodlal sa Zárožný kúpiť veliké panstvo a zavolať syna domov, aby gazdoval, veď bude mať na čom!

Mladší syn Zárožných, Laco, chodil v ten čas do gymnázia. Videl Boženku na prechádzke, potom na výlete zväčša z Elvirou a zahorel v študentskej láske ku šumnému dievčatku. Kto je tento ideál, zvedel od Elviry a vzdor tomu, že jeho mladícke srdce plápolalo ohňom prvej lásky, k jeho pochvale budiž rečeno, že nespáchal ani jednoho verša. City jeho vyrážaly sa len v tichom obdive a vytrvalom sliedení za tým, kam chodí a čo robí Boženka a potom v nemalých dávkach cukríkov a kvetov, ktorými začal obsypávať Elviru. Zprvu nechápavá sestrička nevedela, odkiaľ berie sa táto bratská nežnosť, keď konečne svitlo jej v hlávke, že to platí Boženke! Kdeže by brat sestre donášal také obete, radšej by to prepil! Boženka prijímala cukríky i kvety od Elviry s vďačným úsmevom a hneď i podelila medzi družky, začo ju tieto „zbožňovaly". U Zárožných nebrali lásku Lacovu vážne. „Veď mu to vyfučí,“ povedala pani Zárožná. Ale ani Boženka nebrala to vážne, na to bola pri detinská a čisté jej smýšľanie chránilo ju pred namyslenosťou a koketeriou. Ona rada sa s Lacom zabávala; tančila s ním na tanečnej zkúške, na majálesoch a u Zárožných hrala sa na společenské hry spolu i s druhými dievčaťmi. Nevysmievala ho, ako druhé, ale ani neposmeľovala. Keď sa Elvira v škole chlúbila bratom juristom, väčšina „dospelejších“ dievčeniec nadšene poslúchala, čo rozprávala sestra o bratovi a žiadala si udržať priazeň a náklonnosť sestrinu. A keď Elvira doniesla početné podobizne Andiho, obklopily ju všetky žiačky a obdivovaly mladého a strojného juristu. Všade sa im videl byť pekným a zanímavým, ale v dobrovoľníckej rovnošate bol predsa najkrajším. Boženka ale nepochválila ho; nechcela uraziť Elvirinu sestrinskú lásku a hrdosť, preto pomlčala a mienku svoju o mladom Zárožnom podržala pre seba. Pre ňu tá jeho tvár nemala nič sympatického. Výraz jeho očí urážal je] dušu, úsmev jeho úst zdal sa vysmievať to, čo ona miluje a celá moderná úprava hlavy a postavy jej bola odpornou. Preto utiahla sa od dievčať, sadla si na svoje miesto a pohrúžiac sa do práce skoro zapomnela, že Elvira má krem Lacka ešte jednoho brata.

Ale Boženkina matka, ako znovu obznámila sa so Zárožnovci, zmenila sa veľmi. Od vtedy začínala porovnávať svoje postavenie s postavením iných „šťastnejších“ žien, menovite Zárožnej a ako riastla jej nespokojnosť, tak utrácala mier duše, bodrú myseľ a sviežu veselosť ducha. Možno, že i jej prílišná starostlivosť, neúnavná práca, nedostatok duševného povyrazenia dodala svoje. Ju oslepoval dobrobyt, na odiv stavané bohatstvo a prepych, ktoré videla a poznala u Zárožných. Mali Zárožnovci nový dom na mieste, kde dakedy stál starý a v ňom bolo všetko už nové a moderné. A to všetko: vysoké, jasné, maľované izby s moderním náradím, (že to náradie nebolo vkusné, to Klasovú nemýlilo), kuchyňa priestranná s vodovodom a pohodlným sporákom najnovšej konštrukcie, — nadovšetko ale zásoba bielizne, plátna a čo k tomu patrí, nachystaného už do Elvirinej výbavy, naplnilo úbohú dedinskú farárku úžasom. Nebola dost silnou, aby nepocítila, akou je ona sama chudobnou. Že ona je v iných veciach šťastnou, ďaleko šťastnejšou nad Zárožnú, na to nepomyslela. Tým viac, že neustále počula: i toto máme, i to si môžeme kúpiť, alebo dovoliť!

Tak porovnávajúc samú seba s bohatou Zárožnou, začala Klasová samú seba ľutovať. Všetko, čo mala doma, stalo sa v jej očiach nepatrným a biednym. Zabudla, že v tých nízkych izbičkách bola dosiaľ šťastnou, a veselou, že ten starý nábytok v nich bol svedkom milých ale i tklivých výjavov, že tu riastly a bavily sa jej milé deti a pracoval i zomrel prvý manžel, druhý, tak nežný a pozorný, tiež tu pracuje pre svoju cirkev a rodinku, nezpomnela na to, že dosiaľ ten starý sporák, čo sa dymilo z neho, dostačoval, aby pri ňom uvarila chutné a zdravé pokrmy pre seba a svojich milých, pri ktorých všetci boli hodní a zdraví. Že sama nahliadla, že biedna cirkev pri toľkých výdavkoch predbežne nemôže dať postaviť sporák nový. V takú chvíľu sebatrápenia nepovážila dosť vďačne, že dosiaľ ani ona ani jej rodinka núdzu netrpela a že všetko, čo im bolo treba, požehnal Pán Bôh na každý deň. Ona teraz videla a poznala len to, že akoľvek „hrdluje“, nikdy nepríde k tomu výsledku, — ani zďaleka, čo Zárožná, ktorá chlúbila sa, že čo majú, to ďakujú svojej práci, svojmu pričineniu. Neprišla na to, že medzi jej a mužovou beznáročnou prácou a Zárožných je veľký rozdiel. Ale i jich prácu Pán Bôh požehnával, hľa, oni teraz už temer môžu žiť z hotového, veď majú z čoho, majú dosť!

Toto všetko, ako mučivé predstavy trápilo úbohú ženu deň i noc a vopred sužovala sa, ako ona svoje milé deti opatrí? Ako bude synov vyprávať do škôl a čo hlavné, ako vydá Boženku? Lebo tento bod ju najväčšmi trápil, keď videla, čo v dnešnom čase všetko žiadajú od dievčaťa, že chudobné dievča bez vena nemá ceny — a ako závierka všetkého toho kradmo vtiahla v jej dušu túžba po tom, akoby mohla aspoň Boženke pripraviť to pohodlie, čo ona nemá, áno, vydať Boženku, to je nutnosť, ale keď vydať, to vydať bohato. A ako Zárožná snovala plány ohľadom Elviry, tak Klasová už vopred rozmýšľala o Boženkinom „šťastí“.

O všetkom, čo takto mučive trápilo jej dušu a srdce, nezmienila sa, alebo len málo, pred svojim mužom. Lebo on ju pri nahodilých prejavoch nespokojnosti nežno ale i prísne napomenul.

„Ale mamička, mamička!“ povedal jej v podobných pádoch. „Či si už cele potratila dôveru v Boha? Či nevidíš a necítiš, ako pomáhal nám a pomáha, nemáš skvelé dôkazy lásky a starostlivosti Jeho? Máme, čo nám treba, sme zdraví, veselí a práceschopní a pozri tie naše deti, Boženku a naších dvoch synkov, či sú nám nie milí a na svet súci? Čo chceš viac? Mamička, mamička, buď vďačná a spokojná, lebo by som ti povedal, že si i ty už sveta chytená.“

Klasovci sa temer vo všetkom shodovali, len ohľadom Boženky mávali zavše rozdielnu mienku. Keď prišla Boženka domov z mesta, kde skončila štvrtú mešťanskú triedu, žiadala matka, aby pracovala viac v izbe, aby vyšívala, háčkovala, šila a rozličné ručné práce hotovila. Bola Boženka i v tom zručná, zvlášte ale mala veľmi dobrý vkus a aspoň s týmto sa chcela Klasová pred Zárožnou vyznačiť. Ale tomu Klas odporoval. On — a jeho mienku podoprel i staričký priateľ, pán farár Rovinský, chcel, aby Boženka viac pohybovala sa na sviežom vzduchu a keď sedeť, tak radšej, nech si dačo poučného číta a nech sa vzdeláva ďalej. Toto zase popudzovalo Klasovú k mrzutosti, ktorá konečne sviezla sa na Boženke. Lebo ani Boženka nemala tie zdĺhavé ručné práce rada. Jej milšie bolo v zahrade pracovať, s bračokami sa baviť, alebo s oteckom o dačom vážnom sa shovárať. Na to jej mama predkladala, že sú jej tie práce treba pre jej vlastnú výbavu, že ony majú úlohu krášliť budúcu jej domácnosť a že čo robí, sebe robí. Boženka ale obejmúc namrzenú mamu, hovorila so smiechom:

„Ale, mamička moja, čo sa ty len toľko trápiš o tú moju výbavu! Ja sa ti beztak nevydám, uvidíš. A keď by ste ma už doma nechceli — tak sa dačomu vyučím a pôjdem.“ Tento konec obyčajne povedala so smútkom a slzami v očiach a v hlase.

„Nepleť!“ riekla na to matka, trošku utíšená. „Všetky dievčatá tak hovoria a potom sa len predsa vydajú. Ja nechcem, aby z teba bola dáka učená žena, to je nie pre ženské, pre nás je len vydaj, domácnosť!“

„Ach, mama, mama, ako ty to vravíš! Ako by si žila v stredoveku a nie na začiatku dvadsiateho stoletia. Či nevidíš, čo sa robí okolo nás?“ smiala sa Boženka a privinula sa k matke. „Ale ja viem, to len preto, aby si mňa zaopatrila podľa svojej vôle, t. j. vydala — a to dobre? Ale povedz, či som sa ti už tak zunovala?“

Táto otázka doniesla Klasovú do rozpakov. Nevedela hneď, čo má na ňu odpovedať a vysvobodiac sa z nežného objatia dcéry na polo prísne, na polo so smiechom povedala:

„Ale, ale, ako to môžeš hovoriť? Ako by matka mohla zunovať svoje dieťa? Či by si to mohla mysleť o mne, že ti ja zle chcem? Všetko, čo konám, smeruje k tvojmu dobrému. Nehaj ty to všetko mne.“

„Dobre mama moja! Veď ja viem, že si ty moja dobrá, zlatá mamička, len prosím ťa, ľúb ma i ďalej tak, ako dosiaľ, alebo lepšie ešte: tak, ako si ma ľúbila, keď som bola malá.“

Pri tom chopila sa pravej, zrobenej a strhanej ruky matkinej a bozkala ju. „Táto moja rúčka, čo sa toľko napracovala a ešte vždy pracuje pre mňa, požehnaná sama, lebo ona je stvorená, aby žehnala svojim deťom!“

Klasová bola odzbrojená, dojatá, potešená a na čas aj spokojná. Dotedy, kým nové a silnejšie dojmy z vonku nevytisly ten jej zriedkavý pokoj.

Klas, byvší svedkom takých rozhovorov, počúval, akoby pohrúžený v svoju prácu, nemohol sa ubrániť dojmu a slzám, ktoré vzbudily v ňom slová Boženkine. Nepostaral sa do nich, lebo on by si bol i tak zastal na Boženkinu stranu a to by mamičku zase zbytočne popudilo a rozčulilo. Potlačil svoje pohnutie a sklonil hlbšie hlavu nad knihu, alebo písmo. Veď bol presvedčený o tom, že ženina omrzlosť nemá dlhej stálosti a to materinské srdce predsa len vrelo cíti za to milé dieťa svoje.

Koncom leta zavítali Zárožnovci na faru. Prišla pani Zárožná s Elvirou a Lackom a hneď aj vyhovárala sa, že už dávno neprišla, ale že jej vozenie, zvlášte na takých planých cestách, škodí. Teraz ale jej deti nedali pokoja, chceli už vidieť Boženku, Lacko prišiel sa i odobrať. Ide do Pešti, bude tiež juristom ako Andi, azda, azda, skorej sa pousiluje, ako starší brat. Prišli na „vlastnej príležitosti“, prišli, hoc aj kone majú doma prácu, ale žiadosti detí ona už nemohla odolať.

V tichej dedinke hrkotanie kolies panského koča vzbudilo veliký rozruch. Čo bolo doma v ten sobotný deň, vybehlo na ulicu. Staré ženy a deti ponáhľaly sa videť panstvo na koči. Hrdá brička (hyntov by sa polámal na tej sekľavej ceste), bujné kone a hrdý kočiš vyvolal všeobecný úžas. Takáto vzácna návšteva málokedy octne sa na tichej dedinskej ulici.

Elvira bola veľmi rada, že vidí svoju Boženku. Ona mala dosť priateliek v meste, to ale vedela, že úprimnejšiu ani jednu. I Zárožná cítila, že nemá mnoho úprimne oddaných ľudí. Tie panie, s ktorými dosiaľ v priateľskom pomere žila, už nedostačovaly jej a tie, po ktorých priateľstve túžila, držaly sa voči nej chladno a odmietave. Klasová jej bola vítanou ako prechodné priateľstvo medzi jednými a druhými.

Nie menej ako Elvira, tešil sa zamilovaný Lacko, zavďačiac sa Boženke balíkom cukríkov, k velikej radosti chlapcov, ktorí obdržali z nich lví podiel.

Elvira mala čo rozprávať Boženke a pochlúbiť sa, čo jej je už sľúbené pre budúcu zimu a jaro. Zárožnovci mali dávnejšie mienku kúpiť panský majetok, ale ohľadom ceny ešte neboli s advokátmi na čistom. No, starý Zárožný dobre vedel, že ho predsa len on dostane a síce tak, ako sám bude chceť. Mal už na tom majetku niekoľko tisíc zlatých zaintabulovaných, ešte z tých čias, keď chodieval obzerať voly do páleníc toho panstva a kde mladému pánovi tu i tu s grošmi z okamžitých nepríjemností vypomohol.

„Otec“ rozprávala Elvira Boženke, keď sedely spolu v záhrade, „ten ostane doma, ale my, mama a ja pôjdeme na fašangy do Pešti. Tam strávime niekoľko týždňov. Bude tam i Lacko a Andi ešte tiež hodlá tam ostať. Ach, už sa tak teším tomu veľkomestskému životu! Tým divadlám a plesom! Na daktorý, pravdepodobne že na ples juristov pôjdem i ja, hej, Andi nám to vykoná! To ti je ten najprvší, najkrajší bál! Ale neboj sa, dušička, ja ani tam na teba nezabudnem! Budem Ti posielať pekné pohľadnice… i také s herečkami. A Lacko tiež, či áno, Laco?“

Tázaný dotušil rovnodušne; on sedel mlčky a keď len mohol, díval sa uprene na Boženku, akoby si žiadal jej obraz zvečniť v svojej duši. V jeho očiach bolo vela smútku a vrúcnosti, na ňom vidno bolo, že je Boženka skutočne jeho prvá láska. Boženka pozorne a s vďačným úsmevom počúvala slovám a sľubom Elviriným. Ju, ako každé mladé dievča tešily pohľadnice, ale neoduševňovala sa práve za herečky. Elvira pokračovala:

„Potom pôjdeme do Opatie, totiž mama a ja. Len sa toho bojim, že keď vyjmuc maďarčiny nehovoríme cudzie reči, ako sa tam dohodneme?“

„Oj, neboj sa,“ zamiešal sa Lacko s malým výsmeškom; „naša mama sa ti i tam vynájde. Už sa tuho ,emancipuje‘, začína s cudzími slovami, len že je to nehoda, že ich vždy tam užije, kde ich netreba.“

„Ale iď, ty posmešník,“ zavrátila ho Elvira tiež so smiechom. „Konečne istá som toho, že sa naša mama i tam nedá oklamať! Je na to praktická dosť a sama riekla, že kto má peniaze, tomu otvárajú sa všetky dvere.“

„To je naše šťastie,“ dotušil Lacko, „lenže, ak Andi dostane voľnú ruku, tak beda nášmu majetočku!“

Elvira na to nepovedala ničoho, ale obrátila sa zase ku Boženke, pokračovala vo svojom rozprávaní ďalej.

„Kým my tam budeme, bude náš „starý“ vyjednávať s pravotármi a iste, že ani on nebude zaháľať. Pripraví nám novú domácnosť. Pravdepodobne, že už na leto prevezme on správu panstva a potom vystrojíme veliký výlet do Breziniek. Tak sa menuje jeden majer. Tam musíš prísť i ty, dušička s tvojou mamou, lebo bez teba by sme sa tam necítili dobre, aspoň ja a Lacko, však hej, Lacko?“

Lacko zase prisvedčil. Jemu Elvira pri mnoho hovorila, ale prišlo mu to vhod, lebo v povedomí blízkeho a dlhého rozlúčenia, nebol vstave sám viac, ako práve bolo treba povedať.

Tým viac štebotala ďalej jeho sanguinická sestrička a snovala plány o budúcich zábavách a radovánkach vo veľmeste a vo velikých kúpeľoch. I Klasová mala čo počúvať. Zárožná hneď pri svojom príchode povedala: „S olovrantom sa netráp, drahá moja, my sme neprišli za to, aby sme sa najedli. Keď nám dáš dobrej kávičky, vašeho chutného žitného chleba a výborného masla k tomu, tak sme úplne spokojní. Radšej sa poshovárame a deti tiež, nechaj ich, nech sú spolu.“

A tak sa poshováraly, že Klasová opäť ztratila svoju spokojnosť. Ach, ako je druhým ženám dobre! Majú všetko, majú pohodlie, i zdravie, jedným slovom všetko! A krčovite túlila malého Štefanka, ktorý vyškriabal sa na jej kolená a matkou nespozorovaný, položil palček do úst i cmogal na ňom celkom spokojne a bezpečne. Nevedel ešte, že v maminom srdci zase rozmáha sa nespokojnosť a starosť.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.