E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Boženka

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Patrícia Šimonovičová, Veronika Gubová .  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 22 čitateľov


 

VI

Nikto v dome netušil, že je Boženka telesne i duševne chorá; že bola vážna, blädá a často i vyplakaná, pozoroval len Klas s nemalým nepokojom a sústrasťou, ale, on nevedel, ako jej pomôcť. Tak hovoriť s ňou, ako dosiaľ, nemohol, on sám trpel a mal dosť práce, aby premáhal sám seba. Pozoroval, ako ona sama stráni sa ho, uťahuje sa s deťmi to do kuchyni, to do chyžky svojej, len aby nebola pri rodičoch, o kterých domnievala sa, že ju nemilujú viac. Boženka nevedela, čo mysleť o svojom otčimovi; nepochopila ten výbuch hnevu u Zárožných, jeho chladnosť, ktorá zase okamžite zmenila sa v nežnosť a teraz tú zdanlivú ľahostajnosť. A on zase myslel si i potešil sa tým, že najlepšie, keď ona sama preborí sa k rozhodnutiu a pritom úfal sa, že akýmsi nimi netušeným obratom dostaví sa dosavádna harmónia a donesie pokoj a utíšenie myslám rozčuleným.

Krst malej dcérky odbavil sa v tichosti; hostí nebolo, lebo kmotrovia vzdialení, neprišli. Klasová vstala a konala zase svoje obvyklé povinnosti. S Boženkou bola veľmi nespokojná; obviňovala ju z nevďačnosti, ba i z lenivosti, čo dievčatko veľmi ťažko, ale bez slova a výhovorky prenášalo. Keď by sa bola požalovala, iste by jej mama bola riekla: „ach to sú len mazny; ja v tom veku“ atď. Tak načo? Nevedela tedy matka, že jej dcérka každý deň v zimničnom stave, každú noc v silnom potení borí sa so začiatkami ťažkej nemoce. Nevedela, že napadnuté pľúca ako rýchlo prepadúvajú zkaze. Zaujatá bola teraz výlučne malou dcérkou a premeškanými domácimi prácami.

Len kedy-tedy Boženka vyšla s bračokami na čerstvé povetrie, — a tu už temer ťažko jej bolo dýchať ostrý, mrazivý vzduch, ktorý tiahol dolinou. Počas jednej prechádzky Boženkinej prišla Zárožná navštíviť Klasovú. Bolo už zamrzlo a cesty napravily sa, ale Zárožná i tak pokladala svoj príchod za velikú obeť a to Klasovej i dala cítiť. Ona nedovolila ani kone vypriahnuť, len rozkázala ich pozakrývať, aby sa neprechladili.

Potom už nemohla sa zdržať, aby Klasovej nevyrozprávala všetko, čo sa stalo na Ondreja u ních; celý ten výstup a ešte pridala k tomu istej barvivosti. Klasová bola cele zdrtená a ujišťovala Zárožnú, že ona o tom nemala ani tušenia, pokorne prosila za odpustenie. Vyhovárala muža tým, že on, ako opravdový otec miloval Boženku a nevie sa spriateliť s myšlienkou, že ju musí dať od seba; je tedy v tom viac otcovskej žiarlivosti, no, on predsa nerozhoduje — a čo sa dievčaťa týče, to je ešte sprostý detvák, nevie, čo sa sluší, tomu ľahko bude napraviť hlávku.

Pokornosťou Klasovej príjemne dotknutá Zárožná pokračovala:

„Ja síce Boženku rada mám, ale predsa nerozumiem Andiho, že sa tak šiali za ňou, akoby iných nebolo a veru, nie že by som sa chválila, ale núkajú nám partie, áno, partie. Ale on nechce ani počuť; vôbec, tie naše deti,“ vzdychla z hlboka a tvár sa jej zachmúrila, lebo pomyslela na Elviru a na to, či v jej neprítomnosti zase nevysnovala dáku schôdzku — „neposlúchajú, idú za svojou vlastnou hlavou a svojim rozumom. I teraz ma Andi vypravil, on prosím Vás, ešte i to surové napadnutie pána farára odpustil a vyslovil sa, že ak narazí na prekážky, on nám všetko nechá tak, pôjde do Pešti a že bude tam viesť život ako vtedy, ba ešte, vraj, — veselší.“

Klasová vypočula toto bez poznámky, ale umienila si, že tak muža ako i dcéru vypliesni a konečne obom napraví hlavy, odpor trpeť nebude. Či je to nie veliká a nezaslúžená česť, že taký mladík kladie svoj život i budúcnosť do rúk takej nerozumnej žabe?

Klas prišiel domov z obecného domu, kde mal prácu a privítal Zárožnú zdvorile, ale nie ponížene. Vyslovil svoju ľútosť nad svojim náruživým vystúpením, ale neodvolal ničoho. A Zárožná nepozdvihla viac žalobu i odporúčala sa, keď prišla Boženka s deťmi, Boženka dostala od matky kázeň, potom jej dohovárala, že veď sa nemá čo báť toho Andiho, že keby vedela, aký je dobrý a milý. Boženka to vypočula a potom prosila Zárožnú, aby sa nehnevala, že to všetko zavinila len ona; otecko že sa nazdal, že kto vie, čo sa jej stalo.

„Veď sa ja nehnevám, horký že,“ uisťovala Zárožná a odporúčala sa. Keď sadala na koč, spýtala sa, či dačo neodkáže.

„Pozdravte, prosím, Elviru,“ prosila Boženka.

„A Andiho nie?“

Boženka za chvíľu pomlčala, potom rozhodne a jasno, temer veselo zvolala: „Áno, pozdravujem i jeho.“ Zárožná príjemne dojatá, spokojne sa usadila a kým druhí ešte pomáhali ju zakrývať a čakali, kým odíde koč, odbehla Boženka do svojho úkrytu, hodila sa na postieľku a v zúfalom plači uvoľnila ubolenému srdcu.

Druhého dňa chlapci, ako to často robili, pýtali sa na katolícku faru. I oni ako Boženka, radi tam chodili — a tento raz, aby len doma nemusela byť, išla s nimi i Boženka. Starý báči sa návšteve detí veľmi zaradoval, ale Boženky sa zľakol. Hneď ako prišla, zvolal: „Dievča, čo je tebe? Ty si premenená, či si chorá?“ Miesto odpovede, hodila sa Boženka starému báčimu okolo hrdla a nemohla sa zdržať plaču pretrhávaného prudkým kašľom. „Dieťa moje, úbohé dieťa,“ prehováral ju starec, pozorujúc jej tepnu a hladiac jej čielko, utíš sa, neplač, veď to všetko dobre bude, si troška prechladená, máš zase pľúcny katarh, a už i zanedbaný, horúčku, ale sa tomu dá spomôcť, teraz poď, sadni si sem na pohovku a utíš sa. Ja sa budem s mamou a oteckom shovárať.“

Ale keď sa s nimi shováral a preľaknutý Klas chcel naraz poslať pre lekára, povedala Klasová: „Ja myslím, že starý pán preháňa. Ona je nie tak zle. Uvaríme Boženke lipového kvetu, niekoľko raz sa vypotí (akoby sa nepotila každú noc!) a ona príde zase k sebe. Starý pán Boženku mazne, ako ju mazneš i ty a preto je taká svehlavá a zvlášte mne nedôverná. Ach, a to všetko doráža na mňa teraz, keď idú Vianoce a predo mnou leží toľko zameškanej a naliehavej préce a starostí!“

Dakedy plynie ľudský život po dlhý čas jednotvárne ako potok na rovine, lenivo sa poberajúci k svojmu cieľu a dakedy stíhajú udalosti druhú ako vlny rozvlnenej rieky valiace sa cez balvany strmého riečišťa.

Ešte pred Vianociami dostali Klasovci návštevu starca učiteľa so synom farárom. Boženka nemala tušenia, prečo ti prišli a to bolo pre ňu na toľko dobre, že sa zbytočne nerozčulila. Akoby chcela dať mame za pravdu, cítila sa jeden čas ceľkom dobre, len zimnica striedaná s horúčosťou nechcela ju opustiť. A keď i cítila slabosť, bála sa povedať, lebo vedela, že mama jej na to povie, aká ona bola v tom veku silná a zdravá. Po návšteve prišiel list na Klasa, v ktorom mladý farár žiada o ruku Boženkinu; dalo sa to očekávať, nebolo možno tomu vyhnúť a predsa Klasovi ten list vpadol ako bomba do domu. Klasová rozhodne žiadala, aby Klas hneď odpovedal; Boženky netreba sa ani opýtať, o láske tu ešte nemôže byť ani reči a vlastne Andi má väčšie práva, Klas súhlasil s tým, že dievča nemusí vedeť o tom, ale docela z inej príčiny a preto odpovedal priateľsky a rozhodne, že je teraz Boženka nemocná, aby pán brat počkal do jari.

Zatým prišly mnohé iné, úradné i domáce práce a nemoc detí a tak prišly i minuly sa Vianoce.

Andi poslal Boženke dary: knihy, cukríky, kvety, ale knihy ostaly neotvorené, cukríky pojedli chlapci a kvety rýchlo vädly v poháre na kasni nepovšimnuté. On sám prišiel v druhý sviatok; nedal sa odstrašiť ani nemocou Boženkinou, ani Klasovej patrnej nepriazne. On naliehal, aby sa čím skorej zasnúbili, ba i sobášili, sľubujúc, že odvezie Boženku na juh, ku moru, kde svieti i teraz slniečko teplé a jasné, kvitnú kvety a stromy a večne zelené vonné háje zovú k pobudnutiu a prechádzkam: A keď si Boženka žiadať bude pekné šaty, on jej ich kúpi, ozdobí ju šperkami, na každý pršťok, štihlý a prehľadný, dá jej prstenčok s briliantami a pri tom preberal Boženkine pršťoky, považujúc to už za veliký výdobytok, že mu Boženka ponechala rúčku v jeho ruke. Ale ako odišli Zárožnovci, Boženka nevládala sa ďalej opanovať a neuspejúc už dôjsť do svojej komôrky, omdlela. Klas ju zachytil klesajúcu a videl, že opúšťajú ju smysly, zachvátený obavou a výčitkami vlastného srdca, začal náružive obviňovať seba i ženu.

„My sme si ju sami usmrtili,“ volal, keď zdvihol ju ako pierko a niesol do chyžky. Teraz s hrozením zbadal, aká je už chudá a biedna. A keď ju uložili, neodišiel od nej, kýmkoľvek neotvorila oči a udivene pozrela na neho. Či sa jej sníva, že jej milý otecko znovu naklonil sa k nej, či snáď predsa neprestal ju milovať? Akoby sa bála, že je to len sen, zatvorila oči, ale jeho ruku chytila a vrúcne pobozkala. Upadla do vysokej horúčky a s času na čas i blúznila a tu Klas zvedel, čo ju trápilo, lebo častejšie opakovala, že majú vynáhradu za Boženku. Oj, keby si vedela,že teba jemu nikdo nevynahradí! V ťažkej obžalobe samého seba, v modlitbe, v slzách, ktoré nevidel iný len Boh a tichá noc, ztrávil Klas celú noc pri lôžku nemocného dievčaťa. Ráno poslal pro lekára, ktorému dôveroval a tento mu nedal mnoho nádejí. Po svedomitom prezkúmaní nemocnej, povedal lekár, že nemoc už priveľmi pokročila. Boženka pravdepodobne zdedila náchylnosť ku pľúcnej nemoci od otca, ale pri veľmi prajných okolnostiach a zdarilom telesnom vývine mohla tú náchylnosť udusiť, tu ale musely predchádzať silné duševné otrasy, veľké a viac razy opakované prestydnutia, následkom ktorých bol zprvu slabší, potom vždy silnejší pľúcny katarh ani raz dobre nevyliečený — a teraz, — len jedna pomoc je ešte možná: rýchly útek na juh do teplejších krajín, kde mnoho a teplého vzduchu môže vyliečiť pľúca tak napadnuté — k tomu mladosť a radosť života boly by napomáhaly jej prajný výsledok.

A k tomu nebolo možnosti. Na juh odviesť, to by ju bol mohol len Andi, ako svoju ženu, ale práve toto by Boženku zrovna usmrtilo. Andi prosil, aby mu ju dali, ale o tom Boženka nechcela počuť a po každom pokuse ostala horšie, tak že musel i on upustiť od toho. Keď raz Boženka vstala a sedela blízko teplej peci a prišiel Andi a videl ju takú zduchovnelú, pokľaknul pred ňou premožený citom a zaplakal. Láska jeho k tomu čistému dievčaťu bola pre neho tiež očisťujúca. Pozdejšie opäť vrhol sa do víru života, ale nie na dlho; zprotivil sa mu pustý život a odďaloval od pamiatky Boženkinej, ktorú spomínal si ako sväticu, ako svoj prvý, opravdivý ideál, svoju jedinú veľkú lásku. Na naliehanie rodičov vzal si Miminku, lebo ona ohľadom lásky nemala veľké nároky, ale uspokojila sa so skutočným, reelným stavom, čo jej úplne zodpovedalo.

Od Elviry dostala Boženka zvesť krátku ale obsažnú: v tichosti a neočekávane bola osobášená — s dišpenzáciou — s Bélom. Rodičia, aby vyhli väčšiemu pohoršeniu, prinútení boli povoliť, a aby mladí mali z čoho žiť, určil starý Zárožný platiť im 75 korún mesačne, kým Béla nedostane stanicu.

*

Marcové slniečko mnohosľubne zasvietilo oknom do zadnej, ináče hosťovskej izby, v ktorej ležala Boženka na svojom bielom lôžku. Bola samotná, ošetrovateľka, jej bývalá pestúnka, odišla domov pozreť deti, otecka odvolali ľudia, mama, tá pre ostatné deti, aby sa nenakazily, nesmela byť dlhší čas u nej.

Boženka obrátila hlávku ku obloku a vystrela vycivené ruky.

„Ó, ty Božie slniečko, voláš ma, lákaš ako pred tým, keď som bola malá!“ zvolala hlasite. „Oj zasvieť mi ešte, slniečko, zasvieť!“ A dívajúc sa do obloka, pozorujúc hru lúčov slnečných, spomínala si na detinské časy, keď toto jarné slniečko vábilo ju von, keď v jeho svetle ihraly sa deti ako roj mušiek tam pod stenou kostola keď odbehla na slnečnú stráň a hľadala prvé kvietky a s jasotom ich doniesla oteckovi a mame a keď si spievala pesničky, pri ktorých ihraly sa detičky na úslní. A teraz, ponoriac sa do dávnych rozpomienok zase začala si nôtiť.

Dozierala; videl to každý, len matka ešte úfala, ba v sanguinickej svojej povahe nevedela sa vpraviť v možnosť, aby ona utratila svoju dcéru. Veď ju ona milovala a chcela len jej dobro, len spôsob neulahodila.

Vedel to i Boženkin starý báči. Včera bol ju navštíviť a svojim milým láskavým slovom potešil i uspokojil. A keď odchodil, prosila Boženka:

„Báči, prosím, požehnajte ma, tak ako keď som bola malá!“

S pohnutím duše, prežehnal ju starý kňaz, a ona s vrúcnym pohľadom v očiach bozkala mu ruku. Od dverí obzrel sa ešte raz a pomyslel: „nikdy ťa už duša drahá, v tomto zemskom živote neuvidím! Ó, prečo som ja toto dožiť musel!“

Ešte si spievala, keď prišiel dnu Klas a niesol v ruke pomaranč. Spev Boženkin ho veľmi boľastne dojal, ale premáhal pohnutie, nútil sa k žartu, keď riekol:

„Bude sa ľúbiť, slečinka?“ Boženka s úsmevom vystrela ruky proti nemu.

„Pravdaže sa bude, môj pane,“ odpovedala.

Otčim sadol si na kraj posteli, vytiahol nožík a zdanlive horlive začal deliť pomaranč. Boženka prizerala sa s úsmevom, potom chytila mu ruku a s namáhaním posadila sa, povedala:

„Dajže to sem, otecko; vy mužskí ste dakedy veľmi nešikovní. Či sa to tak zachodí s tak vzácnym ovocím?“ Vzala nožík a pomaranč chcela ho rozkrojiť, ale v tom ju počalo dusiť. Rýchle odložila pomaranč, schytila šatočku, potom sa zachytila za rameno otca a výraz strachu a bázne zrkadlil sa na zduchovnelej tvári.

„Mňa dusí, otecko, škrtí ma, pomôž mi, nedaj ma, čo je to?“ Ručníčok podniesla k ústom a po malej chvíli bol krvou zbarvený. Klas jej utrel čelo pravou rukou, ľavou objal ju silno a privinul k sebe.

„Bojím sa, neopusť ma,“ prosila devuška.

„Neboj sa, dieťa moje, som pri tebe,“ povedal on zmužile.

„Môj drahý, milý, len teba som rada mala, dobrý je pán Boh, On všetko k dobrému vedie — ale sa bojím.“

„Neboj sa,“ opakoval Klas preniknutý slávnostným okamihom týmto. „Nie len ja nehodný, ale pri tebe je aj tvoj Spasiteľ. On ťa volá k sebe, On ťa žiada od nás, jemu ťa odovzdávam, vediac, že raz sídeme sa v oslávenom tele. Nikomu som ťa dopriať nemohol, len jemu, ktorý ťa miluje viac ako sme ťa milovali.“

Boženkine oči roztvorily sa široko a s úžasom hľadely na hovoriaceho, potom výraz tváre bol vždy spokojnejší, až ona zasmiala sa a povedala: „Otec! — Vidím, vidím!“

Ešte niekoľko ráz a vždy tichšie dýchala a potom klesla ťažko hlava jej na rameno otčimovo — bol koniec.

Nežno a pozorne položil Klas bezdušné telo na lôžko, narovnal, zatlačil oči, vediac, že nikdy viac v tomto telesnom živote ich neuvidí. Nikdy viac neusmeje sa naň to jasné, teplé nebe z nich. Keď jej poslednú túto službu lásky poskytol obrátil sa k dverom, lebo i jeho opúšťaly už sily. Vo dveroch stretol sa už so ženou.

„Čo vy tak ticho? Spí?“ opýtala sa Klasová.

„Spí, mama. Tvoja dcéra nás už opustila.“ Potom opustil izbu, poslal slúžku a po chvíli naplnila sa izba nárekom žien, ktoré Boženke prišly preukázať poslednú službu.

Matka s výkrikom vrhla sa na tichú postavu svojho dieťaťa. V plači a obviňovaní seba hľadala úľavu.

Klas ale vyšiel do zahrady, lebo chcel byť sám so svojim žiaľom. Slnce zapadalo, posledný lúč padol na jeho zkľúčenú postavu, sediacu na lavičke pod pustým krom orgovánovým, tam, kde sa v lete Boženka skryla pred Andim. Silný muž plakal, ako ešte nikdy, odkedy stal sa mužom. Veď teraz ztratil zdroj radosti a potešenia. Teraz po druhý krát odobrala sa jedna krásna časť jeho života: mladosť, radosť, šťastie. To, čo mu ešte ostáva, je boj a povinnosť.

Zašelestilo listie pod krokami; ticho prišiel ku trúchliacemu starý priateľ Rovinský a ako Klas povstal z lavičky objaly ho ramená starcove. Bez slova, bez stezku porozumeli jeden druhému, veď oba milovali to, čo v tomto okamihu utratili.

Čistým vzduchom ozval sa zvuk zvona, jeden po druhom a potom zahlaholilo všetkých šesť na väžiach oboch chrámov — a ľud zbehával sa a každé srdce zakvílilo za miláčkom svojim.

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.