Zajko Bojko

Ide, ide cestou v mochu a vždy ešte smutný trochu, že tak sám sa popletá do šíreho do sveta. Ide, ide horou, v lese, v uzlíčku si posúch nesie, keď tu zrazu v podlistí svetielko sa zablyští. Hľadí — vidí: v mochu, v kroví domček — azda perníkový, a v ňom — sa mu nemarí?! zlatá muška kuchári. Svätojánska muška asi lampášikom svietila si a na zlatom randlíčku varila si kašičku. Pošiel ku nej na podstienku, zaklopal jej na okienku: „Zlatá muška, zdravá buď, ku kašičke dobrú chuť!“ „Vitaj, zajko, keď si prišiel! Azda čo bys’ dnuka išiel…?! Znám ťa, Bojko, znám ťa, znám, dobrého ti čosi dám! Lebo, ak chceš, môžeš hnedky so mnou si zájsť na posiedky do susedov z orešia — iste sa ti potešia! Sused slávik ruží kvetom spieva mojim malým deťom — ta pôjdeme — z ochoty posvietim mu na noty. A ty, kamže — na prednovku?“ „Poslali ma na vandrovku, poslali ma svetom… kam? To ja smutný neviem sám…“ „Nič to, Bojko! I tu v tieni svet je krásny, utešený! Kvietok tu a kvietok tam…“ „Ale ja som, muška, sám…!“ „S tebou pôjdem hen po pníček, posvietim ti na chodníček…“ Zaďakoval pekne — ta a šiel ďalej do sveta.