Zajko Bojko

Ide, ide pod úvalom, trochu skokom, trochu cvalom, keď tu chýrna muzika zvrzi-zvrzi-zvrziká. Hľadí — slúcha, koho teší vyhúdať si po oreší, koho blaží tento svet, kde radosti preňho niet?! A to, ľaľa! Cvrček mladý husličky si pekne ladí, až mu samy dudi-dú krásne k tancu zahudú. „Dobré ráno, milý hrajko!“ „Dobré ráno, milý zajko! Kamže ideš zrána — kam?!“ „Ach, ja smutný neviem sám!“ „Jaj! Že smutný! Kto by, milý, netešil sa v tejto chvíli, keď, hľa, celý, celý svet samá pieseň, samý kvet?! Nechoď, zajko! U nás dosti naučíš sa veselosti: svadbu má dnes sused — het! zlatý motýľ Neposed. Ta pôjdeme ako iní, ponúknu nám medoviny: ja do tanca budem hrať a ty s mladou tancovať!“ „Ja nemôžem!“ Bojko zželie, „nemôžem ja na veselie: idem svetom… horami — bárs by už bol u mamy!“ „Nuž, keď nejdeš, ako čujem, aspoň ti zamuzikujem!“ A už vrzi-vrzi hneď: „Pekný je ten šíry svet…“ Vyhrával mu ani kmochu. Potešil sa zajko trochu, zaďakoval pekne — ta a šiel ďalej — do sveta.