ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za pohody, nepohody, rastú zajci ani z vody, štyria zajci ušatí, i ten Bojo strapatý. Tam pod dubom v chrastí, kriačku, hrávajú sa pri mesiačku a keď šantov dosť — ba moc, dávajú si Dobrú noc… Páli slnko na zem z neba, svieti, hreje, koho treba — ale zajkov v oreší slnko nikdy neteší! Sotva vyjde spoza hory, už sa kryjú do komory, do komory, temnoty, idú na nich driemoty. Drieme mamka, zíva starý, i mladí by spať šli vari?! Ba hej! Zajci pod dubom iné majú za lubom! Dopočula mladá chasa, kapustka už zelená sa kdesi dolu — ta veru, ta by radi k večeru. Ale čože! Dolu vrchom nie je sedieť pod lopúchom: po kameni, lopúší sto ráz „kopŕc“ cez uši! Ten to radí — onô iný, jak sa dostať do doliny, dolu vrchom z húšťavy — až im vhupne do hlavy: „Kúpime si veru sane, vysadneme rezko na ne a huš! dolu dolinou, za kapustkou zelenou!“ Čože, sane ako sane — ale kde vziať groše na ne?! Požičať? To mrcha vec! Kožou splatíš nakoniec… Sedia smutní ani sysly, každý húta, každý myslí, až ich Bojko v oreší, figliar, takto poteší: „Ejha! Poradím vám čosi! Veď už má len sane ktosi! Pôjdem — vezmem — budem mať — nemusíme kupovať! Zahrajte sa na skrývanky, kým ja kuknem dáke sánky,“ — a už trieli po lázku riešiť ľahkú otázku. Sotva zmizol na záhonoch, tužbuď! ani na sto koňoch cvalom-valom dokluše, bez rozumu, bez duše. „Čože sa ti, Bojko, stalo? Čože ťa tak hupky hnalo…“ „Jajaj! Smutná novina! Neveselá hodina! Sotva vyjdem — skok-dva, pane, do cesty mi čosi stane, veľké čosi zabočí — strach mu pozrieť do očí…! A to čosi malo pušku! — Piff! A už mám dieru v ušku. Ach, to bolí! Jaj, jaj, jaj!!! Čo máš nohy — utekaj!“ Ach, či sa mu všetci smiali, od smiechu sa krbáľali: ako ta šiel — smelý preds’, ako letel — molodec! „Čo len, synku, dierka v ušku! Ale keby na kožúšku — márne lieky-nelieky: amen ti je naveky!“ „To máš zato, milý pane, že si išiel kradnúť sane!“ Zajci sa mu rúhajú, mrkvičku mu strúhajú. „Spať už, deti!“ mama velí, „keď si mi len, Bojko, celý, viac o dierku — čože tam! Poď, uško ti ofúkam…“ Utíšil sa Bojko celky, vložili ho do postieľky — ale všetkým, buď čo buď, na kapustku prešla chuť. O chvíľu už, o minútku, spal už každý v svojom kútku, mama, tata, zajci malí, spali, spali, sladko spali od svitania do šera, do samého večera.