Zajko Bojko

Svitlo ráno — ale áno, nám bol večer, zajkom ráno — zrána, teda zvečera, Bojko preč sa poberá. Už ho mamka oplakala, do uzlíčka posúch dala: „Choď mi, Bojko, šťastne — aj na mamičku pamätaj!“ „Budem, mamka, budem zatým, kým sa domov nenavrátim, a to bude ťažká vec: pôjdem — pôjdem snáď i sveta na koniec!“ Rozlúčil sa zajko skrátka, zachlopili za ním vrátka a čos’ v lesa okruhu desne skríklo: „Huhuhu!!!“ Pohol sa on, pohol clivý, ani mŕtvy, ani živý, na srdiečku žiaľ i strach, sťaby už bol na márach. A dokola v hory kruhu desné čosi: „Uhú-uhú…!“ a výstražný z boru krik: „Cvik — dobrý zvyk! Kvik! Kvik, Bojo! Kvik…! Kvik…!“