Zajko Bojko

Prší, prší, len sa leje, v chyžke smutno, vonku zle je: sotva vyjdeš — ani z dier leje sa ti za golier. „Nič to, deti, íkom-fíkom, na rebríku — pod rebríkom: v nepohodu-nevoľu zahráme sa na školu. Do kola si posadajte, na slovíčka pozor dajte, naučím vás dneska snáď abecedu — ba i krát.“ A hneď Macko, Mucko, Mica, malá Méca parádnica, i ten Bojo — v povole posadali si v škole. Lebo čo i boli malí, že sa treba učiť, znali, a už tata — vážna tvár — učí zajčí šlabikár: „Starý zajac veľa skúsi, čo i mladý vedieť musí, lebo každý mrcha duch večne hrá mu o kožuch. Čujte teda! V zajčej vede čo je prvé v abecede: Keď to šuchne-buchne-ťaj! už i dupky utekaj! Druhé: ani šuchom-buchom neutekaj dolu vrchom: predné nohy krátke máš, tvoj by to šlo na rováš. Tretie: nikdy, namojveru, v súre nevleť v líščiu dieru: kmotra líška stíška „ham!“ a už si ty, zajko, tam! Štvrté: nebuď ako iní, nezabiehaj do cudziny, vôkol hniezda drž sa, hľaď: „Môj dom je môj pevný hrad.“ Ale zato uzdu pusti, keď ti príde do kapusty: od kapusty — smej sa, smej! zajci hustí — veru hej! Vedzte teda: smelý v duchu, vonku boj na šuchu-ruchu, kde len môžeš, zobni — ťaj! ale už aj utekaj!!! Prv než by sme mali skúšku, daj im, mamka, po posúšku, že by každý dobre znal, naučenie pamätal. Zvlášť ty, Bojko! Kto ti verí?! Zvedavý si vyše miery. Abys vedel: tatuško potiahne ťa za uško.“ Potiahol ho. A tak všetci rozmýšľali o tej veci, a zvlášť o tom jednom aj: „Šuch-buch-skok v bok — utekaj!“ Keď už skončila sa škola, posadali vôkol stola a mamička premilá pampúšiky delila. O chvíľu už, o minútku, spal už každý v svojom kútku, mama, tata, zajci malí, spali, spali, sladko spali od svitania do šera, do samého večera.