Zajko Bojko

Ide Bojko, ide clivý, ani mŕtvy, ani živý, na srdiečku strach i žiaľ, sám že ide v sveta diaľ. Ide, ide cestou v lese, v uzlíčku si posúch nesie, keď tu zrazu vo tôni „Cingi-lingi…!“ zazvoní. Slúcha — hľadí… V tichu, v taju zvonky-kvety vyzváňajú: „Cingi-lingi — lingi-let, pekný je ten šíry svet, bombi-lombi — bombi-bom a my v ňom — a my v ňom bom — bom — bom…“ A sotva ho zazrú, hnedky volajú ho na posiedky: „Poďže, Bojko, poďže k nám, nás je veľa, ty si sám!“ Poďakoval zvonkom-kvetom: „Nemám času — idem svetom…“ „Svetom, zajko? Ale kam…?!“ „To ja smutný neviem sám.“ „Nič to, zajko! V lete v zime dobrý s dobrým vždy sa sníme, choď len rovno v pochode po suchu až ku vode!“ Zaďakoval za tú radu, ide ďalej bez ohľadu a tie za ním: „Cingi-let — pekný je ten boží svet, cingi-lingi — bombi-bom a my v ňom — a my v ňom, bom — bom — bom…“