ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za pohody, nepohody, rastú zajci ani z vody, štyria zajci ušatí, i ten Bojo strapatý. „Veľké ste už, deti moje, Macko, Mucko, i vás troje, a nie dáka šepleta: všetci súci do sveta. Macko, Mucko — ni sto koní tých tak ľahko nedohoní — Micka švárna, Méca aj — obe súce na vydaj. Ba i Bojko bol by veru, čo už má i v ušku dieru, rytier chýrny v šír i diaľ — keby sa vždy neľakal! Dnes-zajtra už bude k letu, čas, by ste sa mali k svetu ako každý zajko pán… Čujte, aký ja mám plán! Na doline, na rovine, na tej veľkej močarine slávna býva muzika, čo až uši preniká. Umelci tam veľkí budú, čo muziku chýrne hudú, všetko samý jemný tón na bubienok, bombardón. Žaby, žabky, žaburiatka muzikujú, hudú skrátka, v bahurine, bezpeke: „Uhm-uhm — brekeke!!“ Na brehu si posadáme, po halierku, po dva dáme, bez šantov a bez kriku počujeme muziku. Ale k tomu, milý chlapku, čisté nech máš uško, labku! Preto všetci sem-tam skok — vykefovať kožúšok!“ Na doline, na rovine stojí žabiak v bahurine po kolienka-kolená: „Hrajte, hudci, hudená!!“ A hneď, čo len dychu malo, zahúdlo a zaspievalo hrubú, tenkú, vysokú, do smiechu i do skoku, v močarine v bezpeke: „Uhm-uhm — brekeke!!“ My sme chýrni muzikanti, aha-uhm — veru tak! Máme bubny, klarinety, huby-trúby, husle, slák, bum-bum — bum-bum-bum, cviky-zvyky i rozum, bum-bum-trara-bum-bum! My sme chýrni muzikanti, dudi-dudi-dudi — dú, naše gajdy kalamajdy aké chcete, zahudú, dú-dú — dudi — dú, do mysle ti neidú aké hajdy! Kalamajdy naše gajdy do tanca ti zahudú, dú-dú-dudi-dú — dú!!! Naša pieseň, to je pieseň, to je slávna muzika! V lete mlčí — zjari hučí, až ti uši preniká: kvak-kvak — to je tak — ak len nie je naopak, čuši-kuši, čo máš uši, dúchaj-slúchaj, ako sluší, kvak-kvak, smolka, slák — kvak!!! Cinu-cinu na mizinu nevyjdeme, z pomoci, že si plesy čosi-kdesi strojíme noc po noci, cin — cin — cinu — cin aky otec, taký syn — trara — trara — kto sa stará, nech sa stará, my sme zjari všetci jarí, cin — cin - cinu — cin — aká myseľ — taký čin čin — čin — činu — čin — čin!!! Učili sme, cvičili sme od večera do noci, kto má na to slabé uši, tomu nieto pomoci: bum-bum — bum a bum, len my máme vkus i um, bum-bum — bum a bum — bum!!! A vy, žabky-žaburiatka, do kolieska, do kola, tani-tani v všetky strany, ako káže svojvôľa! Hop! Hop! Hopi-hop! Prázdne vrece, prázdny snop Hopsa-polku, kalamajku, po brezine, po čečine, po tej našej močarine, ťap — ťap, ťapi-ťap, kto vyskočí, bude chlap! Skok — v bok horeznak! Kviky-kvoky-kvaky kvak — kvák!!!“ Jaj, či bolo krásne, verte! na tom žabom na koncerte, na tej žabej muzike, zvučno-hlučno veliké! Čo len zdravé uško malo, načúvalo-naslúchalo, a čo mladšie v potoku, dalo sa i do skoku. A čo zajci, mladí páni?! Nemôže byť inak ani, iba tiež že, premilí, do tanca sa pustili. Tani-tani tancovačka, bystrým nôžkam milá hračka! Ba i tata, i on sám: „Moje nôžky sem i tam…“ „… Musel by to chlap byť, čo by ma chcel nabiť — uhája! Musel by on čakať, ak by ma chcel zľakať — ťuhája!“ Žabiak spieva, hudci hrajú, zajci v tanci vykrúcajú, pokiaľ stačí dvorana: „Iháj! Ťuháj! Do rána!“ A boli by zajci malí vari dodnes tancovali, keby radosť, tralala! krátky koniec nemala. Zrazu výkrik…! „Jajaj! Rata!“ Skočia zajci, mama, tata — čo je, nikto netuší — len sú v mokrom po uši! Každý letel, jak by tasil, aby aspoň kožu spasil, a to — beda prečinu! Všetci rovno v barinu! Bola vám to smutná mela. Rodinka tá zajčia celá, a to vinou iba dvoch, na chlp mokrá ani doch… Ako išli, ako prišli, jak sa potom doma zišli — mračky-plačky, to sa vie, to nám nikto nepovie. Pozrel tata svoju chásku, vzal ju prísne na otázku: Kto to zreval na ratu, doriadil ich na špatu?! „Kto by?! Bojo ustráchaný! Večne des má za pätami…!“ A ten, v očkách strach i žiaľ: „Nuž keď som sa naľakal…“ Sedelo tam veľké čosi — ja, že hneď ma drví, skosí… skríklo kŕŕk! — a do mňa skok! Iste šarkan lebo zmok…“ „Že ťa večne svrbí laba! Veď to bola iba žaba! Robila tam muziku — a ty zaraz do kriku…!“ „Ale malo veľké oči — ja, že hnedky do mňa skočí…“ „Si ty, Bojko, bojo-boj…!!“ A mamička: „Ale môj…!“ „Tvoja večne plachá myseľ!“ „Sám som mokrý ani syseľ —“ „Vy ste všetci presmelí — a ako ste leteli…!“ „Dosť už, deti!“ mama vraví, „keď si mi len, Bojko, zdravý, po tom strachu, zázraku, vyčítam ti od ľaku. A vy všetci za tú skúšku zjete azda po pampúšku?!“ Že či?! Zjedli všetci hneď — sladučký bol ani med. O chvíľu už, o minútku, spal už každý v svojom kútku, mama, tata, zajci malí, spali, spali, sladko spali od svitania do šera, do samého večera.