Zajko Bojko

Ide, ide po lúčine, pasie očká po kvetine a mesiac mu svieti — hoj, i hviezdičiek celý roj… A tá lúčka sprava, zľava samý kvet a chutná tráva, tráva vonná, zelená po kolienka-kolená. A v tej tráve — čo to, čo je?! Pekných ušiek číchsi dvoje a dve očká zvesela vykúkajú z podbeľa. Ani sa mu neprisnilo, jak mu srdce poskočilo: v trávičke sa krčila zajačička spanilá. Hľadí Bojko — ostrí ušká… „Kto si, milá…?" „Ja? No — Nuška! Tak ma moja mama zve… A sme iba samy dve…“ Sadol k Nuške do podbeľa: „A nás veľa doma — veľa… že až miesta pre mňa niet, poslali ma v šíry svet…“ „Nič to, Bojko! Ľahká rada: k nám poď — mama bude rada, kašičky ti navarí — iste sa jej podarí!“ Nerozmýšľal Bojko, ľaľa, keď ho Nuška milo zvala: oba hnedky zvesela pobrali sa z podbeľa.