Zajko Bojko

Idú, idú po chodníčku, oba ani v sladkom sníčku, keď tu zrazu vo kroví domček celý ružový. A v tom domku mamka jará o svoju sa Nušku stará: „Kdeže si mi toľko tam?! A koho to vedieš k nám?!“ „Je to, mamka, Bojo veru a ide k nám na večeru — nablúdil sa svetom dosť… on je u nás vzácny hosť!“ Jaj, ako ho privítala, ako Bojka rada mala! Navarila obom aj kašičky i sladký čaj. Po večeri potom všetci posadali popri peci a tu Nuška: „Bojko — znáš, zostaň u nás — budeš náš!“ „Som už stará,“ riekla mama, „umriem — Nuška bude sama… A som tu dnes-zajtra… och! dosť tu miesta pre vás dvoch…“ Nerozmýšľal Bojko veľa, dohodli sa ľahko scela a hneď, čo i na rováš, vypili si oldomáš. A keď potom mamka, ľaľa, na prípecku zadriemala, šepol Bojko kamarát: „Nuška-duška… ja ťa rád…“ A mesiac sa milo smeje a po lese šťastím veje a pán cvrček vrziká: „Bude svadba veliká, na nej slávna muzika, vrzi-vrzi-vrzi-vrzi… vrzi…“