ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ak bola strašná noc po lubickej schôdzke, strašnejšie bolo ráno na pravom brehu Travny, v háji Rozmockého. Všetka náruživosť, strašnou búrkou nočnou potlačená, vybuchla hneď za rána na Bodričovci, v starej kontyne. Gottšalkova rada dozvedela sa všelijakými spôsobmi, že tajomné modloslužobnice, príčina strašných udalostí včerajších, sú buričky, vyslané z Arkony na udržovanie nespokojnosti pohanov a že sa skrývajú už dlhší čas u Rozmockého. Tam že našiel včera skrýšu a útočište i Jarbod Neletyč. Vybrala sa teda dostatočná výprava na lodiach za Travnu a obkľúčila pokojný dom Rozmockého.

Pán domu sotva stihol hodiť na seba plášť, bežal do Jarbodovej izby, aby ho vzal a schoval do včerajšej skrýše. Ako však ustrnul, keď ho tam nenašiel! Ako lev, starostlivý o svoju korisť, letel do druhého krídla domu v nádeji, že ho nájde v spoločnosti Jarmily a Živoslavy. Vrútil sa teda do ich komnaty, ale zasa ustrnul, keď tu uzrel len Živoslavu a Jarmilu. Stály pri okne a úzkostlivo pozorovaly, čo sa deje vonku. Drábi a desiatlici blížili sa opatrne, čakajúc azda, že z domu podniknú na nich vražedný výpad. Rozmocký už nemohol dlhšie otáľať. Pojal teda Jarmilu so Živoslavou, uviedol ich chytro do tajnej chodby a tak ako včera schoval okrúhle želiezko do plášťa. Sotva to vykonal, už aj lomcovali drábi náramnou silou bránou, až sa závory otriasaly.

Rozmocký, vidiac nevyhnutnosť, prestal hľadať Jarboda a šiel k bráne, aby sosňal závory a vpustil nepriateľov do svojho domu.

V tej chvíli uvidel Rozmocký i Jarboda, ako sa ponáhľa shora, aby bol svedkom výjavu, ktorý naň čakal. Nemohol zniesť, aby bol príčinou rozmnoženého nebezpečenstva, v ktorom sa beztoho nachádzal dom Rozmockého a ako sa mu videlo, i Jarmila; preto, vidiac výpravu z Bodričovca na viac lodiach cez Travnu sa prevážať, pevne si umienil, že sa Rozmockému stratí, aby nemusel byť predmetom jeho starostí a možno aj opätovného prekrytia a aby sa v príhodný čas vydal kniežacím drábom. Svoj úmysel vykonal navlas. Rozmocký už chcel znovu založiť poslednú závoru, mieniac schovať Jarboda, ale netrpezlivá chasa vrazila prúdom do brány, nečakajúc, kým by jej ju pán domu celú otvoril.

„Tu ma máte,“ uvítal ich Jarbod, „šanujte však po bodricky aspoň moje útočište, kde som si ranený oddýchol!“

„Poď teda; dobre si sa dovtípil, že si nám usporil hľadanie!“ odpovedal vodca drábov a odovzdal Jarboda stráži. „Lenže to je ešte nie všetko, prečo sme prešli cez Travnu, pán Rozmocký, vydaj i modloslužobnice, ktoré sa u teba vyše roka skrývajú!“

„Znatný dom je otvorený a viac nemožno žiadať od Rozmockého,“ hrdo odpovedal starec. Jarbod, hodiac významný pohľad svojmu ochrancovi, v ktorom ležalo všetko, čo môže cítiť vďačný mladík v hrudi, prekypujúcej láskou a oddanosťou, vzdával sa pokorne svojmu osudu a šiel pod strážou ku Travne.

Vodca drábov rozkázal po Rozmockého osvedčení prehliadnuť dom. Sám zostal s pánom domu úctivo pod návratím.

„Tak, pán Rozmocký,“ prihovoril sa vodca drábov, „vy ste sa nemienili brániť proti nám?“

„Ktože vám niečo podobného nahovoril?“ opýtal sa pokojne Rozmocký.

„Nuž Bodričovec, ba celá Lubica bola plná chýrov, že ste sosnovali strašnú vzburu!“ smejúc sa odpovedal vodca.

„Hahaha!“ rozosmial sa Rozmocký, „to iste natárali tí desiatlici! Poprali sa tu chlapi, desiatlici a sedliaci, ako to už býva, keď sa títo ľudia sídu.“

„Prekliata chasa! No počkaj, to všetko musí knieža zvedieť hneď, len čo sa vrátim. Veru, takto to môže byť. A knieža, namrzené tou národnou schôdzkou, si myslelo, že je už celý svet vzbúrený! Počkajte, desiatlici.“

Drábi sa vracali, oznamujúc svojmu veliteľovi, že nenašli ničoho. Potom ešte vodca sám prešiel všetky izby a presvedčil sa o pravde výpovede svojich podriadených.

Jarbod sedel na starej kontyne v čiernej komore, čakajúc pod krížom Spasiteľa na posledný výsluch, a potom, ak nebude chcieť vyzradiť, kto boly modloslužobnice, ktoré bránil pri rozvaline, na muky, na vykonanie ktorých boly tu strašné nástroje po stenách rozvešané.

Po odvedení Jarboda a po odchode smiešnej výpravy na pravý breh Travny ničím sa tak nezaneprazdňovala myseľ Rozmockého, ako rozmýšľaním o prostriedkoch, ktorými by sa mohol vyslobodiť Jarbod Neletyč z hroziaceho mu nebezpečenstva.

Vtipných výmyslov nemával Rozmocký nikdy nedostatok. Išlo mu len o to, aby vyvolil najlepší z mnohých prostriedkov. Zdalo sa mu, že vyslobodiť Jarboda patrí k najľahším úlohám, ktoré dosiaľ vykonal.

Vedel, že Gottšalk nie je ľahostajný ku svojej prvej žene a k dieťaťu z tohto blahého manželstva. A hľa, nielen že má v rukách toto dieťa, ale súčasne on jediný môže Gottšalkovi dokonale odpovedať na otázky, ktoré mu tento tak netrpezlivo a túžobne, hoc nadarmo, staval v onen deň návštevy v Lenčíne. Pri ľstivom a úskočnom myslení dalo sa vyhútať i to, ako by sa mohla sama kňahyňa dostať do Bodríc. Takéto plány letely cez čulú myseľ Rozmockého.

Vytiahnuc okrúhle želiezko zo svojho plášťa, ponáhľal sa do tajnej chodby a zavrel pozorne za sebou schodový rám. Oba milí väzni sedeli jeden proti druhému, nič si nehovorili, ale ich myšlienky si istotne odporovaly. Vstúpenie Rozmockého rozradovalo Jarmilu. Živoslava ostala meravá a neciteľná. Jediné pošeptanie v Jarmilino ucho postačilo, že dievča siahlo s rozveselenou tvárou za ňadrá svoje, vytiahlo svojho Triglava a odopnúc retiazku, dávalo ho Rozmockému. Živoslava, hnevajúc sa na oboch, hľadela stranou a neskoro spozorovala skutok Jarmilin. Ale prvý pohľad na dievča stačil, aby vykríkla a hodila sa zúfale na ochranu Triglava. Ledva sa však zlato zablysklo v rukách odvážneho starého leva, už bodol svojím želiezkom do vyčnievajúceho klinca; podivuhodný rámec schodov vyskočil, Rozmocký prekĺzol a chodba sa hneď zavrela so strašným treskom. Klinec šťukol dolu na svoje miesto a schody boly zasa pevné ako múr. Čo nasledovalo v tajnej chodbe, nech si láskavý čitateľ sám domyslí. Kto opíše Jarmilin strach, keď šla samotná so Živoslavou do skrýše? Kto vylíči sladkosť nádeje, keď jej šepkal Rozmocký, že jej Triglav má vyslobodiť Jarboda? A kto sa opováži opísať ľaknutie Živoslavy, keď videla Triglava v rukách Rozmockého?

V Neletyčovci sedí starý Neletyč vo svojej chyži. Gottšalk si vec rozmyslel; prepustil Neletyča i s Dargunom Bodrovičom a Moričom. Nechcel ešte väčšmi dráždiť ľud a želal si čo najviac zjednodušiť zapletené udalosti. Všetok svoj zreteľ, keď vodca drabantov vysvetlil stav vecí veľmi priaznivo pre Rozmockého, obrátilo knieža na vyšetrenie totožnosti modloslužobníc. K tomu, ako sa mu videlo, mal kľúč v lapenom Jarbodovi. Neletyč nevedel dosiaľ nič o svojom synovi. Preto tu sedí taký skľúčený, taký malomyseľný, ako ešte nikdy v živote. Kvílil nad ním celý dom.

Keď vstúpil Rozmocký do komnaty, Neletyč nepočul mocných krokov starodávneho priateľa, až sa priblížil k nemu samému. Tu, pozdvihnúc hlavu, otvoril svoje náručie a, nemôžuc od vzlykania a usedavého plaču hovoriť, zvolal jachtavo:

„Koho to vidím, koho to vidím uprostred svojho strašného osudu!“

„Buď zdravý, druh môj!“ pozdravil ho Rozmocký.

„Takéto stretnutie po takom dlhom čase!“

„Odmení sa — ak bude požehnané!“ odvetil priateľ Neletyčov.

„A čo ťa vedie do domu nešťastia?“ opýtal sa starec príchodzieho.

„Los tvojho syna! Či vieš niečo o ňom?“

„Od toho času, ako som ho počul včera rečniť s pomosta, som ho nevidel, a počul som o ňom len veľmi zmätené povesti. Ó, povedz, povedže niečo o ňom nešťastnému otcovi!“

„No, mal si ho vidieť, ako tým Dánom pomimo švov páral kabáty! Na môj’ dušu, dobre si ho vyučil!“ rozprával dobromyseľne Rozmocký.

„Bodrický to parobok, bodrický chasník; ale čo je to všetko hodno? Kdeže je a kde si ho videl s Dánmi sa potýkať?“ pýtal sa Neletyč.

„Šiel som sa podívať čosi neskôr na schôdzku, tiež mám na starosti akýsi dom a dvor a vieš, že človek, keď má ženy v dome, sa ešte i na schôdzku oneskorí!“

„Do paroma, veď si si azda nedoviedol z ciest nejaké pekné Češky?“ žartoval trochu rozveselený starý pán.

„Videl som dosť pekných krásavíc, ale keď som sa nikdy nevyznal v tomto umení. V Čechách by som sa bol, pravda, skoro naučil milovať, lebo to je krajina krásnych diev. Ale — nechajme si na druhý raz rozprávky o krásnych Češkách; teraz máme inakšie. Aby som to nakrátko povedal: prišiel som už k tej rumii a prúd národa ma schvátil; bol som za chvíľku v najlepšej pračke. Naši junáci sa vrhli ako levi na drábov a Jarbod bol čoskoro ozbrojený kyjom a šabľou. Ale potom prigalopovali Dáni a iba vtedy to začalo ísť do tuhého. Ten tvoj chlapec hodil sa ako tiger do sedla dánskeho koňa a bil kyjom tak udatne, že som sa i ja dal napokon strhnúť bojom. Vidiac však nevyhnutnosť, viedol som veci tak, aby sme len Jarboda ochránili. Chudák s dvoma poriadnymi ranami chcel si ísť ešte po tretiu. Tu som ho vyviedol z nešťastnej šarapaty a utiekli sme z Lubice; zaviedol som ho k sebe na Travnu.“

„Buď mi vítaný, poď, nech ťa tisíc ráz zbozkávam, Rozmocký!“ kričal Neletyč.

„Stíš svoju radosť, priateľko. Teraz je s ním najhoršie a teraz je najpotrebnejšia rýchla pomoc.“

„Pre večných bohov — hovor!“

„Odo mňa ho odviedli — do kontyny. Ako všetko šlo, niet času rozprávať; dozvieš sa všetko, až bude skončená robota. Nesmieme dopustiť, aby sa Gočalkovi kati kúpali v krvi znatného bodrického mládenca, hrom a peklo! to nesmieme dopustiť!“

Neletyča triasla zima. Rozmocký vytiahol zlatú retiazku s Triglavom: „Tu, hľa, je prostriedok, ktorým bude tiger skrotený. Tento zlatý Triglav musí byť čo najskôr v Jarbodových rukách. Inému sotva povolia prístup do čiernej komory, ako tebe, otcovi. Vezmi Triglava a odovzdaj ho Jarbodovi s naučením, aby pri vyšetrovaní nič nezapieral a iba dodal, že modloslužobnica, ktorú bránil, toho Triglava nosila na svojom srdci a teraz že ho posiela kniežaťu na pamiatku. Na toto osvedčenie musí potom Gottšalik odstúpiť od svojho úmyslu!“

Neletyč siahol trasúcou sa rukou po osudnom peniazi. Viera v jeho čarovnú moc, zdalo sa, upokojila jeho čuvy. Vidiac však na druhej strane peniaza písmená G. J., vykríkol s úžasom a prekvapením:

„Nemožno! Gočalko, Jarmila? Čo je to, Rozmocký? Pre večné tajomstvo bohov, odkiaľ máš Triglava?“

Rozmocký opätoval chladne strašné svoje slová, že nesmú vydať znatného mládenca Gottšalkovým katom a Neletyč poslúchol a šiel s osudným Triglavom na starú kontynu.

Neletyč prešiel prudkým, mocným krokom chodbu svojho domu a zastal pri bráne. Bolo mu čudné, že tu vidí stáť ozbrojeného desiatlika v kabani kniežacích drábov. Ešte čudnejšie mu bolo, keď ho desiatlik zastavil a bránil mu vyjsť z Neletyčovca. Poháňaný nebezpečenstvom, ktoré každú chvíľu hrozilo synovi, chcel sa dostať von násilím. Ale chlapisko nerozumelo žartu a bolo by bezmála kopijou prebodlo starého pána. Tu kde sa vezme, tam sa vezme obratný Daryč.

„Nuž ale, Balko, i teba už odeli do bekeša kniežacích drábov? A či, do paroma, nepoznáš pána Neletyča? Perún ti rozum múti?“ oslovil Balka položartom Daryč. Ale Balko chytro odpovedal:

„Či nepoznám! Veď ma preto sem postavili, že poznám pána Neletyča skrz-naskrz a so všetkých bokov. Mám rozkaz, aby som hockoho pustil do domu, ale von nikoho. Už tam mám Rozmockého i Neletyča a keď vojdeš i ty, dostanem i za teba mešec hrubých peňazí. Budú to kopy!“

Daryčovi svitlo. Dozvedel sa, čo chcel vedieť, a už bol pod bránou, tiahnuc za sebou do vzdialenejšej chodby pána Neletyča.

„Povedzte môjmu pánovi,“ hovoril Daryč prestrašeným hlasom, „že Pliesnič zasa behá s drábmi okolo Rozmokovca. Dozvedel som sa, že pána stíhajú; povedzte mu, aby zostal mimo domu, kým prejde búrka!“

I Neletyč mal čosi oznámiť Daryčovi. Ledva nadštrkol sopár slov o Jarbodovom nebezpečenstve a podotkol, aký prostriedok je v jeho rukách, už Daryč skákal od radosti a všetka prestrašenosť zmizla z jeho chlapského obličaja. „Sto bohov paromov!“ riekol, „tisíc šarkanov a tisíc mníchov by muselo byť na starej kontyne, aby som sa nepredral s Triglavom k Jarbodovi!“ A vezmúc zlatý peniaz, strčil ho do modrej kabanky. Hneď zmizol a už stál pri Balkovi. Desiatlik sa však postavil s hrozivým posunkom do pohotovosti.

„No, no, Balko, veď či už tak alebo onak,“ oslovil hrdinu s veselým žartom Daryč, „ale sa len azda nebudeme biť v cudzom dome! Ale či vieš, koľko hviezd ide do jedného mesiaca?“

„Hviezd do jedného mesiaca?“ opätoval Balko Daryčovu otázku a hlúpo vyvrátiac hlavu, hľadal mesiac po modrom blankyte. Tej chvíle použil Daryč, vyskočil z brány a smejúc sa ako dvojročný žrebec, s výskotom utekal popri pomoste rovno do kontynskej ulice. Balko krútil hlavou a prechádzal sa pod bránou Neletyčovca, stále si mrmlajúc popod nos: „Koľko hviezd ide do jedného mesiaca?“

Na Bodričovci je shromaždené množstvo národa. Ale kontyna je neprístupná bodrickému ľudu. Dáni strážia všetky vchody do nej. Daryč sa dostal bez dlhého obzerania a nazízania, ako by mal v kontyne zvláštnu robotu, medzi Dánov. Vo dvore a po kontynských chodbách veľmi mýlilo Daryča množstvo známych ľudí, sem i ta behajúcich. Bál sa, aby ho niekto nevyviedol ako vyzvedača, i behal i on sem a ta, ako by z jednej chodby do druhej napochytro vybavoval mnohé veci. Šťastie mu prialo: ako tu behal, stretol sa naraz so známym žalárnikom. Hneď s ním obnovil starú známosť. Slúžieval kedysi za starých pohanských časov s Daryčom u Gottšalka, vtedy bol mládencom u knahyne Jarmily.

„Do všetkých Perúnových striel, Daryč, či si ešte živý?“ riekol, zastaviac sa, žalárnik na Daryčovo oslovenie.

„Veru živý, a ako, kmotor!“ odvetil Daryč.

„Ká strela že ťa sem doniesla?“ merajúc ho podozrievavo, pýtal sa žalárnik.

„Tu, hľa, nesiem väzňovi peniaze; či by si ma nepustil do čiernej komory? Do čiernej komory sa nosí viac peňazí pre žalárnikov ako pre väzňov, rozumieš, kmotor?“

„Pst, Daryč; akože tomu rozumieť?“ potichu a už dôvernejšie hovoril žalárnik.

„Nesiem peniaze Neletyčovi do čiernej komory a ty iste dostaneš väčší diel z nich, len ma pusť k nemu na chvíľu, čo mu ich dodám.“

„Dobre, veď tie kresťanské novoty aj tak nestoja za nič; poď smelo za mnou, práve tak, ako si behal pred chvíľou, či vieš? Huncút, dobre som ťa ja pozoroval.“

Počas rozhovoru prešli cez dvor do jednej z odľahlejších chodieb, do ktorej zatiahol žalárnik Daryča, aby neboli pozorovaní. O chvíľu bol zavretý s Jarbodom i Daryč v čiernej komore.

Jarbod neveril svojim očiam, keď videl vstupovať do dverí Daryča. Ešte väčšmi bol pohnutý radosťou, keď počul o cieli jeho čudnej návštevy. Napokon, majúc Triglava v ruke, plesal radosťou, ako by už mal sláviť s Jarmilou svadbu. Videl už na jej hrdle onú krásnu retiazku. I peniaz shliadol na chvíľu, keď ho pri rozvaline Živinej vytiahla Jarmila zo záňadria a bozkávala ho. Teraz má zrazu Jarmilou vybozkávaného Triglava vo svojich rukách! Ó, tá rozkoš, tie blažené city. Bozkával drahý poklad a už len volal meno, čo mu bolo také drahé, opätujúc: „Jarmila, Jarmila!“ — V prvej radosti nevedel, čo už iného robiť, vyprázdnil všetky svoje vrecká a chcel Daryčovi sypať peniaze do lona. Nie peniaze, ktoré mal: svety by bol dal v tej chvíli Daryčovi.

„Nie tak, pán Jarbod!“ upozorňoval ho Daryč; „peniaze si len schovajte, tie sa zídu kresťanom, lebo tí mnoho urobia za peniaze. Predovšetkým ma musíte odtiaľto vykúpiť, lebo inak pôjdeme spolu na súd a vyšetrovanie!“ Jarbod si ovinul Triglava okolo hrdla, načo mu vravel Daryč úzkostlivo, opätujúc starostlivo, čo má hovoriť pred súdom: „Nie tak, pán Jarbod, Triglava majte naporúdzi. A ako som vám už povedal, musíte povedať, že modloslužobnica, ktorú ste bránili, nosila ho na svojom srdci; teraz že ho posiela kniežaťu na pamiatku. Či rozumiete, pán Jarbod?“

„Hahaha!“ rozosmial sa Jarbod, „veď viem, že Jarmila nosila Triglava na srdci, a práve preto ho nesosnímem s krku! Načo je Gočalkovi Triglav na pamiatku? Veď sa on nerád rozpamätúva na Triglava; Živu nám dal hodiť do Travny!“

„Pre večných bohov —“ skríkol Daryč.

„Nič pre večných bohov, ani slova viac, Daryč; Triglava nesosnímem s hrdla!“ rozkričal sa Jarbod a chcejúc zdvihnúť pravicu k hrozbe, zastenal od bolesti: rana ho napomenula nemilým pocitom k miernosti. Zdvihol teda chytro ľavicu a hrozil ňou, škrípajúc zubmi.

Daryč pozeral po stenách a zvolal s úžasom: „Tieto strašné nástroje, kliešte, klince, kliny, železné hrable, oceľové žíny, drótená klietka, bodavé čižmy — bŕ — bŕ! Pán Jarbod, to všetko sa má zmáčať vo vašej krvi!“

„Triglav je so mnou, Triglav, ktorého nosila na srdci Jarmila, pomôže zniesť a preniesť i tieto muky!“ odvetil nadšený mladoň a skákal napriek svojim ešte nezhojeným ranám po čiernej komore, robiac šramot a hýbajúc všetečne hroznými nástrojmi tejto mučiarne.

Daryčovi vstávaly dubkom vlasy. Vidiac však márnosť hádky proti mladíckemu zápalu, povedal podľa svojej obyčaje: „No, nech je už tak, či tak, ale sto bohov paromov, v krvi bodrického znatného nesmú sa kúpať tieto katovské nástroje —“

Vtom už otváral žalárnik dvere, ohromná závora buchla o dlažbu chodby, žalárnik vstúpil do čiernej komory a zavrel sa so svojimi väzňami.

„Nuž ako, či doniesla mnoho peňazí táto líška?“ opýtal sa usmievavo.

„Všetko je tvoje, starý pánko,“ odvetil Jarbod, „tu, hľa, je to!“ a sypal žalárnikovi peniaze do klobúka. Tento ich chytro nastrkal do vrecka a chvatne vyšiel i s Daryčom z čiernej komory. Strašidelné postavy vyzeraly zvedavo zo svojich izieb pri každom buchote s tej strany, kde bola dierna komora. Chodba viedla popri katovskom byte. Keďže malo byť ešte jedno pokojné vyšetrovanie Jarboda, aby sa Gottšalk dozvedel, kto boly modloslužobnice a v akom spojení stojí s pohanmi: očakávali kati vo svojich bytoch ten „posledný chod“ väzňa z komory. Ak sa nedosiahne žiadaného cieľa pri poslednom výsluchu, nastane práca pre katov.

A skutočne, o chvíľu viedol už žalárnik Jarboda. Väzeň kráčal zmužilo a veselo do súdnej dvorany. Knieža, bledé ako socha, sedelo bez citu za vrchstolom. Pred sebou malo krucifix a po oboch stranách sudcov. Toto posledné vyšetrenie viedlo samo knieža. Pýtalo sa Jarboda na podrobné okolnosti pri včerajšej udalosti. Stolbec, Pliesnič, Kvasnec a iní zranení stáli v úzadí dvorany, horiac žiadosťou pomsty a čakajúc netrpezlivo, aby mohli vydať svedectvo proti mladoňovi, ktorý ich zranil. Jarbod odpovedal po tretí raz a naposledy a vždy len to isté, čo skúsil a vykonal na Bodričovci. Na všetky ostatné otázky, ako: kto odviedol modloslužobnice, kde sa zdržujú, čie bolo to krásne dievča, kto tá starena, alebo neodpovedal, alebo hovoril sudcom tvrdé slová a výčitky.

„Milý mládenec,“ prihováralo sa k Jarbodovi knieža, „veď si videl, aké nástroje ťa čakajú v čiernej komore. Azda si neželáš, aby sme ťa nimi donútili vyznať pravdu? Nezabúdaj, že márne je všetko zapieranie!“

„Hral som sa s tými kliešťami,“ odpovedal Jarbod, „šľahal som sa tými kocármi, potriasal tými klincami a klinmi, hrabľami a nožmi. Ó, áno, všetko som si to už prezrel a tešil sa, že sa budem môcť ešte bližšie soznámiť s týmito smutnými nástrojmi vášho rozširovania kresťanstva! Naši veselí bohovia prišli k nám v tanečnom sprievode, s hudbou a plesom; starodávne pamäti nám zachovaly, že naši bohovia doputovali s blahobytom a rozkošou; preto si ich národ zamiloval! A vy, kati, nevyrvete lásku z našich sŕdc k týmto bohom spásy! Čím viac čiernych komôr nastaviate v Bodriciach, tým černejšie budú mená vaše a bohov vašich!“

Gottšalk videl, že vzdor mladoňov nemožno zlomiť hrozbami, preto uzavrel chopiť sa mocnejších prostriedkov.

„Do čiernej komory teda,“ vyriekol Gottšalk a zakryl si tvár rukami. Sudcovia zbledli, ale nikto sa neopovážil mierniť náruživosť kniežaťa. Jeden z prísediacich súdu odviedol Neletyča doprostred dvorany, kde mu dvaja drábi hodili na ramená čierny plášť. Potom odviedli hrdého väzňa zo súdnej dvorany. Na chodbe stálo množstvo zvedavých ľudí. Všetci tŕpli úzkosťou, keď videli kráčať takého krásneho parobka cestou ukrutnej smrti.

Čože to bolo, čo sa pohlo v útrobách tam postávajúceho priateľa Jarbodovho Daryča, keď videl znatného mládenca odeného do čierneho plášťa a vedeného na muky do čiernej komory?

Tiger sa tak nevrhá na svoju korisť, ako sa vrhol Daryč na Jarboda: v okamihu sa blýskal Triglav v jeho rukách. Drábi sa chceli vrhnúť naň, ale on rozrazil dvere na dvorane a vrhol sa s nekonečnou divosťou do súdnej siene. Postavil sa víťazne a držiac nad hlavou čarovné zlaté znamenie, hrímal:

„Neletyč chce na hanbu kresťanských súdov obetovať svoj mladý život! Jasné knieža, nepoškvrňuj svoj trón najohavnejšou vraždou. Jarbodova nevinná krv by kričala na teba i na tvoje potomstvo! Pozriže, najjasnejšie knieža: modloslužobnica, ktorú bránil Neletyč, nosila tohto Triglava na svojom srdci a teraz ho posiela tebe na rozpomienku!“

Medzitým vydral sa Jarbod z rúk drábov, hodil im na hlavy svoj plášť, skočil skokom jeleňa do dvorany, práve keď už Daryč skončil svoju reč a podával Triglava kniežaťu, i chcel vychytať poklad svoj z jeho rúk. Ale peniaz bol už v rukách Gottšalkových.

Jarbodovi sa penily ústa; preklínal Daryča a padal v mdlobách na dlážku súdnej dvorany. Daryč ho kriesil, na ramená bral a držiac ho v náručí, sadol si s ním na dubovú lavicu pri stene.

Gottšalk poznal dar, čo dal svojej žene v deň sobáša. Všetky blažené prežité časy, všetky hrôzy zbodaného svedomia hrnuly sa v spomienkach naň valnými prúdmi. Krv sa mu vovalila do vyblednutej tváre, srdce burácalo v prsiach. Pritisol Triglava na srdce; pot mu vystúpil na tvár — hojný potok sĺz tiekol po jeho lícach. Sudcovia, hoc neporozumeli čudným slovám, čudnejšiemu znameniu, predsa všetci plesali radosťou nad dobrým obratom strašnej udalosti. Gottšalk rozpustil súdnu stolicu. Skiold ho odprevadil celého zomdleného do kniežacej komnaty. O niekoľko hodín rozniesla sa po Lubici povesť, že Gottšalk robí prípravy odísť s družinou do Lenčína.

A Jarbod? Jarboda Neletyča dali do opatery, kým sa uzdraví. Daryča pozvalo knieža na dlhý výsluch. Starý žalárnik krútil povážlivo hlavou a s veľkou pokorou sa klonil pred Daryčom, idúcim víťazne od kniežaťa. Bál sa, že ho vyzradí pre peniaze, ktoré dostal od Neletyča.

A Jarbod leží v zadnej časti kontyny u starej ženy. Štyri príšerné postavy šeptajú si so starenou: všetko sa má stať tajne, aby nevznikol rozbroj v pohanskom ľude.

Po meste sa čoskoro rozniesly povesti, že Jarbod bol vyhnaný z krajiny. U Rozmockých čakajú stráže, aby chytili starého pána. Ten sa však nevracia. Namiesto neho nesie Daryč okrúhle želiezka a zvestuje Rozmockého väzňom, že sú väzňami kniežaťa Gottšalka. Potom, súc majiteľom listiny, v ktorej ho Rozmocký vymenoval za správcu svojho majetku, dal ju potvrdiť kniežaťu. Knieža mu potvrdenie neodoprelo a nový vladár rozsiahleho majetku za Travnou zaviedol tam nový život, stavajúc dlhý rad gazdovských budov a osádzajúc neobrobené stráne a púšte pracovitým bodrickým ľudom. V Bodriciach sa však šírilo kresťanstvo a nemecké živly zaplavovaly koryto občianskeho života. Medzi vernými pohanmi poletovaly čierne povesti o Daryčovej zrade.