ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na ľavom brehu Labe, tam, kde Ilmenava, opúšťajúc nemecké brehy, hrúži svoje vlny do tejto slovanskej rieky, prestierala sa na oboch brehoch hustá hora, ťahajúca sa po Lüneburg. Po ľavom brehu Ilmenavy viedla poľná, veľmi planá cesta k povestnému kláštoru. So všetkých strán viedly k Lüneburgu cesty dobre obsypané a vychodené; iba cesta od Labe neukazovala, že by po nej chodievalo mnoho pútnikov. Slnko už zapadalo a prievozníci na Labe čakali ešte na kohosi, sediac na koncoch širokého člna. Ilmenava vrážala s protiľahlej strany do valnej Labe a s ňou sa uberala ďalej k Hamburgu. Tiché vetríčky niesly sa korytom Labe.

„Keby už len tu boli! Ináč až zájde slnko a vzbúri sa vietor od Hamburgu, nebudú dnes nocovať na nemeckom brehu!“ vravel prievozník, sediaci na jednom konci širokého člna a pohrávajúci sa s veslom. Na rovine, prestierajúcej sa pozdĺž slovanského brehu Labe, bolo vidieť v tej chvíli obláčik prachu. Keď to druhý prievozník spozoroval, schytil sa, zarazil veslo a volal na súdruha:

„No, už len prichystaj čln na vodu, o chvíľu sú tu; vidíš tamten prach? To sú iste oni.“

Obaja sa postavili po prievoznícky, upravili tupý, ako odrezaný zobák ku brehu, takže do člna mohol vojsť hoci i voz.

Skoro prigalopovali dvaja jazdci. Prvý, chlap v plnej sile, bol odený v modrej kabanke a cez plece mal prehodenú šedivú hunku. Druhý bol mladý, asi dvadsaťpäťročný mních.

„Či ešte budeme dneska večerať v Lüneburgu?“ opýtal sa prievozníka chlap vo svetskom odeve. Prievozník, usmievajúci sa ako na známeho, odpovedal: „Ak sa lüneburskí kuchári omeškajú s večerou a ak mesiac posvieti príhodne, prečože by nie?“ A bokom zašeptal známemu: „Veď starý zvonár a mladý záhradník Dražko vás očakávajú, čo by i mnísi spali!“ Potom sa všetci zaneprazdňovali umiesťovaním koní do člna, čo sa chytro stalo. A prievozníci delili mocnou päsťou labské vlny.

„Cestu budeme mať nechýrnu, velebný otecko, cez tú svrčinu,“ prihováral sa prievozník mníchovi, keď pristáli s člnom na brehu.

„Tak?“ vravel mních, pozdvihnúc hlavu do výšky; „a čože ju ešte nevyšliapali Bodrici svojimi púťami do svätého Lüneburgu?“

„Nezdá sa, každý sa nám žaluje na zlú cestu od Labe do Lüneburgu!“ odpovedal prievozník. Mních sa vyšvihol na koňa. Jeho sprievodca hovoril medzitým so známym prievozníkom. Potom vytiahol peniaze, zaplatil mu za službu a galopoval za kňazom.

„Šťastnú cestu!“ volal za ním prievozník a sadnúc si so súdruhom na lavičku, rozdelili si hojný zárobok.

My teraz nechajme potĺkať sa neznámych jazdcov po vyjarčenej, kamenistej, haluzím a raždím pokazenej ceste z Polabia do Lüneburgu a podívajme sa do Lüneburgu kratšou cestou, letiac na krídlach mesiačika s vetríčkom obrazotvornej mysle po brehu dumnej Ilmenavy pod pošmúnne múry kláštora.

S kláštornej veže odzvonili už angelus. Starý opát kľačí ešte vo svojej cele pred Ukrižovaným. Dlhý register, složený v pergamenovej knihe, obsahuje nesčíselné mená, za ktoré sa modlieval starec k Matke božej. Svätú tichosť opátovej cely neruší nijaký tvor; ešte i vtáčik vo svojej klietke býva ticho, keď opát odriekava na kolenách modlitbu zrána i večera. Starček pamätá pritom na všetkých, ktorých si kedy poznačil, aby ich zavrel do svojich modlitieb.

Kláštor lüneburský je obtočený do polokruhu velikánskou záhradou, ktorá vysokými múrmi dosahuje až k ilmenovským brehom. Priečelie kláštora je slobodné a hľadí do malej, pod ním rozprestretej dediny, z ktorej návrším vedie široká hradská rovno do ohromnej kláštornej brány. Pravé krídlo kláštorné malo v zadnej časti niekoľko komnát, ktoré boly oddelené mrežami od odstatných dlhých chodieb kláštora. Tam bývala naša známa Jarmila Gottšalková a jej spoločnice. Tam nastala tichosť po večernom zvonení. Východ z tohto krídla viedol do kláštornej záhrady. Tam vrzgla bránička a Jarmila bojazlivo vstúpila do sadu. To bývalo jej útočište po dlhých, trápnych hodinách, ktoré musela tráviť v spoločnosti svojich vychovávateliek a vychovávateľov. Vedela si pri všetkej pozornosti, ktorou ju prenasledovali, nájsť v záhrade pokojnú chvíľu samoty, príhodnú dumaniu a túžbam srdca. Najobľúbenejšie miestečko mávala pod starou lipou. Sem donášala svoje žiale a žaloby, tu, uniknúc pozorne špehúnstvu svojich vychovávateliek, pálila svoje obete na rozkošnom ohníku.

„Živa blahodarná, kedy ma vytrhneš z tohto miesta múk a trápenia?“ vzdychla si pod lipou, keď sa posadila na sedadlo z brezových prútov upravené. Chladné vetríky šumely v košatej korune lipy. Jarmila sa zamyslela. Naraz tichučko vykríkla a zatlieskala rukami: „Hahaha! bohovia spásy, že som vraj povinná zabudnúť na vás! Tak mi radia vychovávateľky, tak lüneburskí kňazi. Ó, Živa večná, chráň ma ty sama, aby som nezabudla na teba. Lebo ináč ako by som sa mohla stať tvojou večnou pannou? Pevne verím, že ma vyslobodíš z týchto kresťanských osídel!“ Po takomto posilnení vo viere predkov obzrela sa dobre sem a ta a nespozorujúc ani najmenšieho podozrivého pohybu, zabehla trochu ďalej k lieskovému kríčku, vyniesla odtiaľ otiepku dreva, rozložila ohníček, položila naň prinesenú obeť a potichu spievala svoje piesne.

Zdalo sa jej, že nastáva akýsi tajný šumot, akýsi vzdych so dvoch strán. I pozerala bojazlivo a zastala tíško, ale vôkol bolo hlucho a nemo; len chladiace vetríčky šumely a mesiac, svedok na výšinách, tíško hľadel na krásnu modloslužobnicu. „Bohovia spásy sú v tvojej blízkosti, Jarmila, oni dýchajú nahlas; dávno si im už nedala chutných pokrmov!“ hovorila si sama k sebe a tlieskajúc rúčkami, pribrala sa zasa z chuti do práce. Sadla si na sedadlo, ohník pri jej nohách potichu prskal a mesiačik sa predieral milostným svojím okom cez lístie líp. Slávik na lieske spieval a štebotal výrečne plným hrdielkom, odpovedajúc súdruhovi, spievajúcemu na niektorej jelši alebo javore nad Ilmenavou a miešajúcemu svoju pieseň so šumom rieky. Skoro však zamĺkol slávičí spev, lebo deva pod lipou vydávala z hlbín pohnutých pŕs túžobné hlasy, spievajúc pri dohárajúcom ohníčku:

Ešte si chcela opätovať posledné slová, držiac ruku na tlčúcom srdci, keď sa strhol prečudný šumot nad jej hlavou v korune košatej lipy, prebudil ju zo sladkobôľneho dumania a naľakal dušu, tiesnenú tisícimi útrapami. Mladý mních skĺzol obratne s lipy. Jarmila sa ledva prebrala z úžasu. Mesiac ožiaril krásnu, bledú tvár s orlím nosom, holý krk, ako by z alabastru dlátom najlepšieho umelca vytvorený, skvel sa a dojímavo sa odrážal od hrubého odevu mníšskeho. Ako keď mesiac vypláva z hustého čierneho oblaku na jasnejší priestor, tak vyčnieval biely krk z hrubých, čiernych obojkov reverendy. Mních zastal pred ňou tak, ako stojí nábožný kresťan, pohrúžený v pobožnej myšlienke pred oltárom Najvyššieho. Jarmila nevedela v prvom úžase, kam sa vrhnúť. Nevdojak schytila krhličku a chcela zalievať hasnúci už ohník; ale hneď jej svitlo, že by už bolo neskoro ukrývať skutok najhriešnejší v celom Lüneburgu. Rútily sa jej na um hrozné pokuty, ktorými jej opát hrozil, ak by ju ešte raz chytil pri pohanských obetiach. Ale mladý mních nebol opátov vyzvedač, ani zradný špehún Márie lüneburskej, ako nazvaly Jarmilu v kláštore.

„Neľakaj sa, princezná! Uspokoj sa, svätá panna! Nebeské dieťa, tíško buď!“ chvatne hovoril mních, padajúc na kolená pred slovanskou devou. Jarmila dávno nepočula zvukov slovančiny, ale okrem hlasu, ktorému rozumela, nechápala význam a smysel slov mníchových. Odvrátila sa nevdojak a naliala zo záhradnej krhly vody do ohňa. Mladý mních nebol jej neznámy. Vídala ho častejšie v záhrade, keď sa prechádzavala s opátom pri vyučovaní náukám kresťanskej viery. Ale táto známosť obmedzovala sa na úctivé pozdravenie, na ktoré opát nemohol často ani odpovedať, súc zabratý prednášaním svätého učenia, a ona mohla mu venovať ledva najmenšiu pozornosť. Teraz prvý raz hľadela do jeho jasnej, ušľachtilej tváre a jej mysľou preletela Jarbodova postava v celej svojej kráse: aj by bola chcela zadívať sa na mnícha, ale chvíľa a postavenie boly plné nebezpečenstva. Osmelila sa však aspoň natoľko, že začala potichu hovoriť kľačiacemu mníchovi:

„Odpusť, velebný otče, že som zaujatá nezabudnuteľnými obyčajami; hľadela som si sama skrátiť večernú chvíľu; už sa to viac nestane vo svätom Lüneburgu!“

„Ó, nevyhovárajte sa,“ prosil mních hlasom plným túžby a lásky; „radšej vy odpusťte mne nešťastnému, že som sa opovážil špehovať vás pri vašich tak srdečných obetiach!“

„Vy ste teda častejšie vídali moje obete s tejto lipy?“ opýtala sa ustrnulá Jarmila.

„Ach, tak často, ako nečasto ste vy vzývali svojich bohov pod svätou lipou. Častejšie som vás čakával, ako ste vy k nej prichádzali. Ach, a vídal som vaše strachy pri úprimných obetiach. Ľakával i modlieval som sa s vami; poznám celý život i dušu. Miesto v košatej korune lipy je svedok mojich blahých hodín, ktoré som tam v pohľade na vás alebo v túžobnom očakávaní vás prežil. Tam som sa vyučil vášmu jazyku. Vaše slová sa vrážaly do mojej pamäti, opätúval som si ich v tých nekonečne dlhých hodinách, ktoré mi ostávaly po vašich obetiach. Na šťastie zvedel som skoro, že záhradník je rodom Bodric, i žiadal som ho o vysvetlenie slov; on sa čudoval a rozprával mi mnoho o živote v Bodriciach. Od tých čias bolo mi najsladšou úlohou učiť sa jazyku, ktorým ste vy tak prenikavo a krásne hovorievali s bohmi svojimi!“

Jarmila chcela uprostred reči zdvihnúť mnícha so zeme; ale ten, stále kľačiac, vyznával tajomstvo svojho srdca.

„My v Bodriciach,“ riekla, „kľakávame iba pred svojimi bohmi!“

Mních vstal.

„Vy ma teda, velebný otče, neprezradíte opátovi?“ opýtala sa Jarmila prívetivo. Mních schytil jej ruku, bozkával ju horúco a prosil, aby ho menovala radšej bratom ako otcom, lebo že ju naozaj po bratsky miluje. Jarmila ostala chladnejšia a začínala prichádzať k sebe. Prišlo jej na um, aby požiadala mnícha o vysvetlenie čudného názvu „princezná“, ktorým ju oslovil a ktorý nikdy neslýchala, iba keď Živoslava rozprávala povesti o princeznách.

„Povedzte mi, velebný otče, ako je to, že vy mňa, úbohú devu bodrickú, najnešťastnejšiu zo všetkých tvorov na zemi, nazývate princeznou?“

„Nemá to zvedieť teraz od nemeckého mnícha, keď sa to nedozvedela za štyri dlhé roky od mníchov lüneburských,“ taký hlas, zdalo sa, hrmel z neba, prestrašil oboch. Mesiačik ožiaril na záhradnom múre vysokú chlapskú postavu v modrej kabanke: hľa, je to jeden z jazdcov, čo sme z večera stretli v Polabí. Jeho spoločník, mladý mních, stál už pod múrom a bral sa medzi záhradnými hriadkami k cieľu ďalekej púte svojej. Nevedno, ktorý z nich vypustil oné slová.

„Ó, princezná drahá,“ hovoril Jarmile jej prekvapený spoločník hlasom plným úzkosti, „len jedno dovoľte. Dovoľte, aby som vás mohol obrániť, ináč budeme obaja nešťastní. Hľa, tamto ktosi beží k nám. Poznávam… poznávam v ňom svojho súpera a vraha. Zradí mňa i vás. Ó, dovoľte, aby som bránil vás i seba. Nebojím sa vo vašej obrane ani desiatich. Vedzte ešte, že ste dcéra kniežacia, zapudená, zavrhnutá i s matkou. Som gróf z Durinska. Vládnem nad hradmi i mestami. Keď i nie do rovného rodu, uvediem vás aspoň do stavu, ktorý bude primeranejší vášmu pôvodu, ako ten, čo vám prichystal opát s Vojtechom brémskym. Ó, keby ste vedeli, aké poníženie vám hrozí! Dovoľte, nech vás zachránim. Tu je kľúč od zadnej brány; o chvíľu budú tam dva osedlané kone, len čo zvíťazím nad zradcom. Prebrodíme sa cez Ilmenavu; kone nás donesú do slobodného Durinska! Ó, kniežacie dieťa — ó, večná rozkoš, dovoľ —“

Avšak už nestihol dopovedať, tým menej dočkať na odpoveď, lebo cudzí mních, pravda, nie domnelý zradca durinského grófa, blížil sa skokom k osudnej lipe, zdvíhajúc si nepohodlný mníšsky oblek, zpod ktorého sa blýskala mocná, krivá šabľa. Tu pustil reverendu z rúk, rozopäl ju, vytiahol šabľu a už sa rútil na grófa.

Ale aj tento bol dobre zaopatrený; vo chvíli aj on odhodil habit a stál tu s vytiahnutým širokým, rovným mečom. Mesiac svietil tak jasne, že bolo vidno ako vo dne, len aby dvaja hrdinovia, hnaní láskou, mohli skúsiť silu svojich ramien a mečov. Mladá vášeň kresala ohne. Meč sa srážal s mečom. Ako dva zúrivé levy útočili na seba mladí hrdinovia.

„Ha! Prekliaty Nemec, či tebe rástla slovanská deva? Pre teba doviedli na Lüneburg túto vílu z bodrických luhov?“ zvolal neznámy uprostred krutých sekov. A vtom natiahol ruku, skočil pod grófov meč a vbodol krivú šabľu do boku svojho odporcu. Durinský gróf padol na zem.

Jarmila poznala hlas Jarbodov. Závrat sa zmocnil jej, hlavy. „Ó, Jarbod môj — i ty si už kresťan!“ Padla polomŕtva, premožená hrôzami, čo sa valily na ňu.

Jarbod, vidiac, že súper je premožený, ponáhľal sa ochrániť drahý život Jarmily. Sklonil sa k nej, zdvihol ju do výšky a celoval jej zblednuté líca a chladné čelo.

„Už je koniec osudnej hry,“ vzdychal na zemi ležiaci gróf. Cítil hĺbku svojej rany. Vytiahol obrovský kľúč, vpichol si ho do krvácajúceho otvoru a vydýchol si bolestne.

„Neviem, kto si, mládenec udatný, ale neskoro pozorujem, že si nie lüneburský mních. A hoc aj kryje naše mníšske rúcho tvoju hrdinskú postavu, badám, že si nie nepriateľ Márie lüneburskej.“

Jarmila sa čoskoro prebrala. Celovanie horúcich perí túžobne vysnívaného Jarboda ju upokojovalo. Prvé slová z úst, oživených dychom lásky, prezrádzaly radostné prekvapenie: „Ó, Jarbod — ty si nie mních? Ty si nie kresťan?“

„Nie som mních, nie som kresťan. Jarmila, Jarmila.“ opätoval Jarbod potichu do Jarmiliných uší.

Jarmila vtisla horúci bozk na pery miláčika svojho srdca. Rozkošou pretekaly srdcia oboch mladých, pre seba narodených ľudí. Jarbod sa však skoro spamätal a pomýšľal na skončenie výjavu v nepriateľských miestach. Jarmila si utierala čelo a obzerala sa opatrne dookola.

„No, brat, ako je?“ opustiac Jarmilu, prihováral sa Jarbod premoženému nepriateľovi; „hodný si rytier, musím povedať, hodný si hrdina!“

„Ty si však stokrát hodnejší,“ odvetil slabým hlasom gróf. „Na znamenie mojej úcty k tvojmu udatnému ramenu prijmi ešte odo mňa vysvetlenie a radu. Cisárovič Henrich je vyhlásený za plnoletého. Z Wormsu tiahol so svojím dvorom na Harzburg pri Goslare. Tam je určené miesto a budúcnosť pre Máriu lüneburskú, pre tvoju Jarmilu. Tam prichystali hniezdočko pre slovanskú holubicu. Henrich si ju obľúbil na lanských poľovačkách, ktoré sa tak búrlivo konaly v okolí lüneburskom, a určil ju za okrasu krás svojho dvora. Vedz, že som ja opátov tajomník a viem o všetkých tajomstvách hriešnych dvorov nášho veku. O dva týždne dôjde Vojtech s panovníkom do Lüneburgu a Jarmila je stratená časne i večne. Chcel som ju zachrániť, ale ty si prevzal teraz tak hrdinsky moju úlohu. Vykonaj ju čím skôr, kým sa nevzbudí podozrenie a neprekvapia ťa, ako si ty prekvapil mňa.“

Tu si gróf oddýchol. Mocne tlačil kľúč do rany, z ktorej tiekla krv popri železe. K smutnému divadlu prišiel i štvrtý svedok, spolucestovateľ z Polabia, ktorému bolo dlho čakať na záhradnom múre a chrániť rebríky s oboch strán prehodené.

„Podajte mi, princezná, svätú pravicu svoju,“ prosil po chvíli gróf slabým hlasom. Siahol si za ňadrá po zlatej retiazke, na ktorej visel zlatý Triglav, čarovný majetok Jarmilin. „Tu je,“ vravel gróf, podávajúc zlato Jarmile, „vaše dedičstvo, ktoré prišlo s vami do Lüneburgu a ktoré vám odcudzili s pŕs. Klanievali ste sa Triglavovi pod touto lipou, nemajúc pri sebe drahého pokladu! Ja som sa modlieval na lipe s vami a za vás som bozkával tento chladný kov, ktorému ste vzdávali takú horúcu úctu. Dnes som zbozkával Triglava tisíc ráz — nevediac, že ho tisnem naposledy ku svojim perám. Bola to krádež, ale nebude ma za ňu azda trestať môj Boh. Triglav prišiel s vami a mal slúžiť ako mŕtva okrasa kláštorných sbierok. Vzal som ho, aby som ho vrátil jeho majiteľke, pravda, v nádeji sladších časov. Lež už je darmo; rád som, že som vám aspoň prihotovil rozkoš duše. Ó, majte svoj poklad plný tajomstiev; nevzdychali ste nadarmo po Triglavovi — tu ho máte, kochajte sa v ňom. Dlho sa tešte z neho. Jednu prosbu mi neodoprite; spomeňte si niekedy na priateľa, ktorý vás tak vrúcne miloval. A teraz si vezmite kľúč, namočený v mojej krvi. Otvorí vám bránu, a parobok, čo stojí pri nej, dá vám dobre osedlané, čerstvé kone. Šťastlivú cestu!“ Vytiahol kľúč a podal ho Daryčovi, tretiemu svedkovi tohto výjavu. Potom odvrátil gróf svoju tvár a majúc ruky složené, pozeral k nebu, ktoré sa práve začalo kaliť strhanými obláčkami. Krv sa vyvalila prúdom z otvorenej rany a durinský gróf vypustil dušu.

„Nech je už tak alebo tak,“ potichu povedal Daryč, „ale tento mníšik musel byť udatný junák!“ a ponáhľal sa popredku ku bráne.

„Keby som to bol vedel, mohol som sa toľko nenamykať s tými rebríkmi,“ dudral ktosi v šašine pri záhradnom múre.

„Do Perúna, ty si to, Dražko?“ odpovedal Daryč záhradníkovi. „Nečakal som ťa tu, keď som našiel rebríky prichystané podľa dohovoru.“

„Hm — mám sa ich teraz čo naskladať. Chvalabohu, že sa to tak skončilo; bola by to bývala krušná práca, kým by sa bola Mária dolu dostala. Napotil som sa! A mal som už zomrieť od strachu.“

„Nič nerobí; keď si len neumrel,“ odvetil Daryč; kto by aj hneď umieral? Povedz si, nech je už tak či tak a rob, čo máš. Teraz sa však hľaď vypratať z Lüneburgu, lebo sa budeš aj ty zodpovedať. A vieš čo? Nechám ti svojho koňa, ty potom zamkneš bránu a poponáhľaš sa do Bodríc. Tu máš mešec peňazí, prídeš s ním hoc i na kraj sveta. I gróf bude mať akiste veľa peňazí pri sebe; pozri, on už viac nevstane a my zatým uskočíme veľký kus!“

Tak sa dostal Daryč ku bráne.

Jarbod s Jarmilou bežali náhlym krokom ako duchovia za Daryčom. I Jarmila sa obliekla do mníšskych šiat, ktoré bol so seba shodil durinský gróf, keď sa chystal do boja s Jarbodom.

Za bránou odohral sa nemý výjav. Akýsi mládenec hľadel začudovane na neznámeho chlapa; vidiac však prichádzať dve mníšske postavy, upokojil sa, prijal nemo od Jarboda mešec s peniazmi a stratil sa nábrežím Ilmenavy. Jarbod potom pomohol do sedla Jarmile, vyšvihol sa i sám na koňa a uháňali cestou, ktorou pribehol pred chvíľou s Daryčom, pod lüneburské múry. Mesiac svietil cez svrčinu, ožiarujúc všetko do vesela. Ilmenava šumela švitorivo a slávik v jelšinách a javoroch spieval a štebotal živšie pieseň svojej jarnej lásky. Lüneburské kone uháňaly s mladými jazdcami. Ďaleko za nimi cválal Daryč a za ním ponáhľal sa Dražko. Záhradník zahodil do Ilmenavy kľúč, ktorým zamkol za sebou bránu záhrady lüneburskej.