ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po nešťastnej lubickej schôdzke a udalostiach, čo po nej nasledovaly, prestali už i tí najodvážnejší búriť proti kresťanstvu. Gottšalk nanovo utvrdil svoju moc. Znať sa túlila vždy väčšmi a väčšmi k nemu. A Gottšalk, posmelený dosiahnutými úspechmi, s veľkou prudkosťou a násilím vykoreňoval pohanskú modloslužbu. Staré rodiny, dodržujúce potajme až dosiaľ starodávne obyčaje, sťahovaly sa z Bodríc. Starý Neletyč síce ostal v Lubici, ale utratiac manželku, ktorá zomrela od žiaľu nad osudom svojho syna, vyhýbal sa spoločnosti. Sedával samotný vo svojej komnate, prechádzal sa niekedy večierkom po nábreží Travny, ale vypovedal všetku súčinnosť a záujem na verejných veciach. Háj Rozmockých, ktorý neobživol ani pri návrate Rozmockého starodávnym duchom pohanským, ostával teraz opustený. Neposkytoval viac útočišťa bohoslužbe starých modloslužobníkov pohanských. Mládež sa po kratuškom pobyte doma poberala zasa svetom, za dobrodružstvami. Živoslava sa akosi vymohla z Gottšalkových rúk a odišla na Arkonu. O Jarmile sa nevedelo napospol nič istého. Za čas si o nej rozprávali, ako ju knieža miluje a dáva vychovávať kdesi v Germánii. Ale i o tom prestali hovoriť, a život sa neobzeral na ubehnuté časy, ale rozlieval nové prúdy po zemi Bodricov. Dostanúc sa do vyhĺbeného koryta, plynul uprostred každodenných osudov, ako plynuly vlny milostnej Travny, kým sa nestratily v morských vodách. Podoba a tvárnosť života poskytovaly síce mnoho znakov obnovy, ale vo vnútri stroja národného života bolo mnoho hnilín. Živé kresťanstvo, ktorého vzdychy, slzy a sväté túžby sme videli na Rozmockom, nemalo vyvolených nástrojov, nemalo nadšených a zapálených prorokov. Nemeckí mnísi a vôbec všetci, ktorých povolaním bolo rozsvietiť pochodne slova božieho medzi Slovanmi, zvolili si ľahšiu cestu, zavádzali len formu kresťanstva a i tú pod ochranou germánskeho meča. Nemeckí králi a ich vazali bažili po rozľahlých krajinách slovanských; a mužovia boží chytro sa dali v službu týchto a niesli ľudu svetské jarmo miesto slobody synov božích. Kdekoľvek sa nemeckí mnísi dostali, váľali a borili pod záštitou svetského meča staroslovanské modly, stavajúc na ich mieto sochy svätých, zajímali slovanský ľud do svojej služby, dávajúc mu vonkajšie znaky nového náboženstva, ako zástavky, pátričky a iné. Namiesto pohanských pútí, ako boly zážinkové a iné, zaviedli svätocirkevné kresťanské púte. Slovanský ľud sa zpočiatku díval cudzím okom na tieto obnovy; potom navykol na také divadlo a oddával sa pod sochami svätých svojej starodávnej pohanskej modloslužbe, aby mal pokoj od tých, čo ho učili ustanovizniam ľudským. A tak človek nebol prerodený, pravé kresťanstvo veľmi bolo vzdialené od ľudu. Samy národné sviatky slovanské pripadaly práve na ten istý čas, keď i kresťania svätievali svoje hlavné sviatky. Na pospolitý ľud to všetko mocne účinkovalo; on si tým väčšmi ctil a vážil starodávne povesti o svojich bohoch; lebo z toho vonkajšieho lesku kresťanstva hľadela naň iba pretvorená forma starej bohoslužby a kresťanstvo mu predchádzalo iba ako nasledovanie jeho obyčají. Tu bolo otvorené pole duchovného účinkovania v smysle zákona, svedectiev prorockých a evanjelia Kristovho. Ale biskupi, keď dostali do svojej moci a k svojmu osohu dediny a hrady, uviedli ľud pod rozličné poplatky, nakladali svojvoľne so stádom ich starosti svereným, nestarajúc sa ani v najmenšom o osvietenie duchov podľa božieho plánu, ktorý mal Stvoriteľ od vekov s ľudským pokolením, keď mu zjavil seba v prorokoch a evanjeliu. Dôchodky slovanských obcí prešly pomaly celkom do rúk biskupských vladárov, ako to dostatočne vysvitá zo žalôb súčasných spisovateľov.

Tento neduh sa vzmáhal v slovanských krajinách na Labe a Balte tým väčšmi, čím väčšmi prechádzala v susednom Nemecku ríšska vláda do rúk posvetštených biskupov. Kolínsky arcibiskup Anno vyrval podvodom a násilím z rúk ovdovelej cisárovnej Agnesy následníka trónu, cisároviča Henricha (ktorý neskôr pod menom Henrich IV. vládol svätou ríšou rímskou) a v jeho mene panoval ukrutne a svojvoľne nad Nemcami.

V tomto čase strhla sa v Taliansku zvada medzi Honoriom II. a Alexandrom II. o pápežskú stolicu. Veľký vplyv na osudy sveta mal už v tom čase Hildebrand, potomný pápež Gregor VII. Tento sa tuho spieral Honoriovi, ktorého dala zvoliť za pápeža ovdovelá cisárovná Agnesa prostredníctvom nemeckých biskupov, a pracoval z celej sily na tom, aby pápežom bol Alexander, ktorého zvolili rímski kardináli. Anno bol vyslaný do Itálie, aby pracoval v smysle cisárovninom. Príduc do Ríma, robil sa, ako by pracoval pre nemeckého pápeža Honoria, ale čoskoro bol v radoch Hildebrandových a nadržoval i on Alexandrovi II., ktorý i zostal pápežom. Toto je čas svetových dejín, okolo ktorého sa krúti i naša povesť a v ktorom Anno nemohol sám dozerať nad cisárovičom Henrichom a bol nútený sveriť jeho výchovu inému. Sveril ju Vojtechovi čiže Adalbertovi, arcibiskupovi brémskemu, ktorého sme už i v tejto povesti spomínali.

Vojtech brémsky bol celkom iná postava ako Anno. Povahy tohto a onoho boly najrozdielnejšie a sebe najodporujúcejšie na svete. Anno bol ukrutný, mrzutý, drsný v obcovaní, svojvoľný tyran, ktorý, aby som len niečo pripomenul, cisároviča Henricha vychovával ako najobyčajnejšieho človeka, vlievajúc kláštornú latinčinu toho času kvitnúcu, korbáčom a prútmi do jeho hlavy. Svojmu zbujnelému služobníctvu dovoľoval robiť všetky roztopašnosti; keď však kolínske meštianstvo, povedomé svojej ľudskej dôstojnosti, zdvihlo rameno na odpor proti nemu, pomstil sa nad ním ukrutne a mestu naložil strašné tresty. Hrôzyplná to postava starého Germána.

Ale Vojtech bol slovanského pôvodu a zdedil celú dobrú i zlú stránku slovanského charakteru: mäkkosť správania i mysle, srdce životamilovné, schopné všetkých vplyvov, ale i nestále, v snivých ríšach pominuteľných radostí veľmi rado sa strácajúce, ducha, chtiaceho vidieť život a svet stále len vo farbistom, veselom rúchu. Pochádzal, ako už vieme, z Vietnikov na pravom brehu Labe osadených. Tam sa narodil uprostred veselého slovanského života, tam ho odkolísaly rodné snivé piesne a tam bol vybrane vychovaný. K tomu bol ešte nadmieru obdarovaný prirodzenou krásou tela, vynikal ostrým vtipom a schopným duchom, čoskoro sa vyšvihol na najvyššiu duchovnú hodnosť a získal si vysokou svojou učenosťou neobyčajný vplyv na krajinské veci. V čase, keď sa naša povesť odohrávala, zastával hodnosť brémskeho arcibiskupa a bol vychovávateľom a ochrancom cisároviča Henricha IV., následníka trónu svätej rímskej ríše. Ako taký potupoval Vojtech surového Anna a hrubých, nevzdelaných nemeckých vojvodov. Prevaha jeho ducha a učenosti stavala ho nad všetko, a on si toho bol vedomý.

Henrich našiel u Vojtecha nový život, oveľa radostnejší, ako skúsil u Anna. Život plný rozmanitých zmien, výstupov a príležitostí k počítaniu a zažitiu rozkoší nikdy netušených, tým menej prežitých. Veselosť a rozptýlenie šlo za radovánkami a rozptýlením. Cisárovič videl a cítil rozdiel; a kde si ho sám nedomyslel, tam pomáhal na nohy jeho úsudku Vojtech, porovnávajúc jeho terajší život so životom na dvore surového Anna. Brémy a Kolín stály proti sebe po každej príjemnej zábave a veselí. Vojtech sa oddávna snažil zbaviť Anna verejného vplyvu; tento živý Slovan nemohol sa napokon sniesť s ukrutným a ľstivým Nemcom. Teraz teda, keď mal vo svojich rukách mladú myseľ Henrichovu, koval horúce železo dvojnásobnou silou a pracoval na tom, aby si mládenec zhnusil a potupil svojho prvého ukrutného vychovávateľa, aby potom, keď dosadne na trón, odstránil ho zo správy ríše. Henrich užíval radostí, ktoré sa mu ponúkaly, o toľko nestriedmejšie, o koľko väčšmi ich bol zbavený na dvore Annovom. Vojtech brémsky bol v milosti ešte u otca Henrichovho, Henricha III., vtedy sa v ňom vzbudila myšlienka založiť škandinávsko-slovanský patriarchát, od rímskeho pápeža nezávislý a začať v ňom cirkevnú vládu. A teraz sa mu naskytla vítaná príležitosť poistiť si priazeň budúceho vládcu mocnej, takzvanej svätej ríše rímskej. Najbližšia budúcnosť sa mu zdala byť určená na zaistenie jeho blahých snov. Okrem tejto snahy, ktorou sa hľadel usadiť a zakoreniť v Henrichovom srdci, usiloval sa aj o zaistenie si ďalších priaznivcov; rozdával hojne prepoštstvá, biskupstvá, majetky a peniaze, aby si naklonil biskupov a ríšskych vazalov.

Roku 1064 slávil Vojtech svoje najväčšie víťazstvo nad Annom. Bol totiž vypravil Henricha do Uhorska, kde Belo urobil vzburu oproti Ondrejovi, zavraždil ho a Šalamúna, jeho syna, chcel pripraviť o korunu. Vojtech s Henrichom zvíťazil v Uhrách a poistil ich Šalamúnovi. Navrátiac sa s cisárovičom z Uhorska, slávil teda Vojtech víťazstvo v Brémach. Dal oslavovať cisároviča najvýmyselnejšími zábavami, okázalými slávnosťami a najrozpustilejšou veselosťou.

Raz popoludní sedel Vojtech po hlučných zábavách v nádherne upravenej komnate svojho paláca a veľmi živo sa shováral so starým opátom kláštora lüneburského, vážnym to starcom. Vysoká postava Vojtechova, stále ako struna na harfe vystretá, čelo okrúhlo sklepené a jasne sa blýskajúce, ústa najjemnejších zárezov, líca plné, biele, s okrúhlou, ako sa hovorí, rozštiepenou bradou a milý úsmev, obletujúci okolo úst a jasných očí, slovom chlapsky krásna postava v najlepšom veku, veľmi sa líši od naproti sediacej postavy lüneburského opáta. Tento sedí shrbený, malými, neurčitej farby očami pozorne a ako so strachom díva sa na arcibiskupa! Starobou má tvár ako by zmenšenú a hojné vrásky na nej dosvedčujú, že leto jej života už dávno prešlo.

„Nuž a akože sa majú ku Kristu tí moji zemkovia za Labou?“ opýtal sa Vojtech, keď si dlhšie pobesedovali o politických otázkach prítomného veku.

Opát povážlivo pokrútil hlavou, kým prehovoril; po chvíli odpovedal:

„Nedeje sa dobre s obracaním pohanov; rárožský biskup Ján zanáša sa viac svetskými vecami a nášho Pána Jezu Krista na kopijach a kyjoch nosí po Slovanoch; neukazuje im milú tvár Spasiteľovu, ani im nekáže sväté evanjelium. Neslýchať, že by niekedy šiel medzi ľud a rozháňal tmy pohanské. Bohatstva v Rarogu a Stargrade hojnosť, iba apoštolstva málo!“

Vojtech sa rozosmial. „To mi je za apoštola,“ vykríkol; „takých ľudí, hľa, vysiela Anno ad partes infidelium! Aký Anno, taký i jeho Jano. No veď ja jeho gazdovstvu urobím koniec. — Keby len nebolo dánskej úskočnosti, ktorá prekážala môjmu patriarchátu, nebol by sa svet dožil toho, čo sa teraz deje v Bodriciach.“

Opát poslúchal hrdého arcibiskupa bez pohnutia.

„Tvrdý je bodrický ľud,“ dodal opát zamyslene, „a zdá sa, že má v krvi svoje pohanstvo; máme na Gottšalkovom dievčati, na dcére z jeho prvého, ešte pohanského manželstva, už niekoľko rokov príklad tej nevykoreniteľnej pohanskej zarytosti!“

Vojtech sa zasmial a pošinúc stoličku k opátovi, opýtal sa ho dôverne:

„Tak teda tvrdo prijíma Jarmila kresťanskú náuku? A čo, vyrástla už z detských vrtochov? Či jej boly na osoh tie štyri roky, čo strávila v Lüneburgu? Ako sa rozvinuly vnady dievčaťa? Nebol som s Gottšalkom odvtedy, ako bol v Lüneburgu so svojou dcérkou. Ale vtedy sme sa veru obaja čudovali vnadám dievčaťa. ,Môžeš sa raz stať pamätným, dieťa moje,‘ povedal Gottšalk, keď som sa prihováral k rozkošnému decku a zahľadel sa do jeho hlboko zádumčivých, mocne vábiacich ťahov. Roky síce robievajú premenu vo veku, v ktorom je teraz Jarmila, ale bola by to výnimka, keby jej krása a vnady boly ešte vzrástly! Zvedavý som, ako o tom súdi starý pán brat!“

Tak dojímavo, tak ľahkomyseľne, túžobne štebotal arcibiskup, že opát, krútiac hlavou a pozerajúc nesmelo čiernymi očami na jeho veselú, krásnu tvár, vravel s akýmsi podozrením:

„Ó, to je tvrdá, tvrdá hlava. Hlava plná hrozných bludov, povier a predsudkov! Strašné, strašné je to i pripomenúť! Hjaja! hjaja! Keby tak vzrastala vo viere a učení, ako sa rozvíja stále a stále v kráse a rozkošných vnadách a ako je vtipnou pri vymýšľaní jemností, to by, pravda, musela byť vyhlásená svätou za živa! Ale čím zbytočnejšie je bohatstvo jej vnád a čím búrlivejšie sa zdá kvitnúť jej krása, tým strašnejšia je jej neschopnosť a celková ľahostajnosť k pochopeniu toho, čo je jedine cenné u Boha, k pocíteniu a porozumeniu učenia kresťanského!“

Vojtechove jasné oči, od ktorých modroty sama starčekova tvár sa zdala byť ožiarená, sypaly okolo seba žiarivé iskry. Sny, rozkoše a úsmevy obletovaly jemné zárezy úst a očí. Čakal, že opát ešte niečo riekne; ale ten zasmušil svoju tvár pri poslednom výroku; zamĺkol a podíval sa skúmave malými očami po arcibiskupovi.

„No, no, aký severus Cato, starý pán!“ odpovedal Vojtech. „Počuj, cvič, modli sa s ňou stále, milý braček v Pánu! Jánovi vyčítaš, že nevie obrátiť Bodricov, ale ty sám sa žaluješ na tvrdú hlavu malého, krásneho dievčaťa, skuhráš práve na hlavu plnú bludov. Načože ju tam máš skoro päť rokov, keď si nevedel so všetkými svojimi pomocníkmi a pomocnicami vykoreniť ani jej bludy? Čože robíte pri nej a s ňou? Veď azda nemá tajného a mladého slovanského rytiera, ktorý by večierkom vynímal z jej srdca, čo ste vy cez deň do neho naštepili?“

Opát sa zamračil a zdalo sa, že prichádza do rozpakov.

„Pokrstená je, za patrónku sme jej dali blahoslavenú svätú Pannu Máriu, i jej meno prijala namiesto svojho pohanského. Traja najlepší teológovia kláštora a dve mníšiky vykonávajú pod mojím spravovaním úrad jej vychovávateľov. A predsa ani svätý krst, ani naša usilovná starosť nemôže zlomiť náklonnosť jej duše k slovanskej modloslužbe. Stále sníva o Žive, o Jarovítovi, o Triglavovi, Svantovítovi a týmto podobných modlách. Vo svojom bláznivom modlárstve opovážila sa raz mne samému dokazovať, že Živa je naša Mária, Jarovít náš Kristus, Triglav naša velebná trojica, Svantovít Hospodin zástupov, a napokon ich slovanský ,otec nebeský‘ že je náš Otec nebeský. Malo ma vtedy poraziť, hoc, ako vidíš, nemám celkom nijakej náklonnosti k návalu krvi vo svojich suchých kostiach a tenkých žilách.“

Opát rozprával s prostotou pobožného človeka. Vojtech sa však nemohol zdržať smiechu a skočiac so stolice, začal, hrdo nesúc hlavu, so smiechom odpovedať opátovi, začudovanému nad jeho ľahkomyseľnosťou:

„Aby vás zahnal slovanský zmok do diery! Hahaha, to je znamenité! Krásna slovanská deva prevádza po lúkach svojej báječnej obraznosti nemeckých teológov! Hahaha!“ Keď sa po chvíli utíšil, sadol si zasa k samému opátovi. Opát nastrašene cúval, pozerajúc podozrievavo na arcibiskupa.

„Spôsob, ktorým vy, milí bratia, obraciate pohanov na vieru, je darebáctvo! Jedni tlačíte a sdierate ho, až piští a vreští a nemá čo jesť, druhí sdierate jeho myseľ so všetkých pokladov, ktoré prijal dedičstvom od matiek a otcov, dojok a susedov, a nedbali by ste, keby živý národ zabudol pre tie vaše kázničky a modlitbičky na rozkošné svoje podania, plné bájnych povestí a náuk, na svoje mravy, jazyk, obyčaje a piesne. Ja som arcibiskup a ak si chcem povedať pravdu, veru sú mi milé tie spomienky na dni prvej mojej mladosti! Ach, keď sme tak chodievali na vŕšky a výšiny stargradské, obetujúc Perúnovi, aký to bol veľkolepý život! Aký mohutný ruch, aká bujná veselosť, aká zábava, plná pestrých krás! Tá veselosť a rozkošný ples tisícov, tie hry, piesne, tance, preteky — veru tak sa mi to neraz rozihrá v pamäti, že všetky nové, umelo zariadené a také drahé zábavy pripadajú len ako tieň týchto tisícnásobných rozkoší! A čo ešte pri plavbách na arkonské zážinky! Ako kŕdle kačíc, husí a labutí, tak vyrážaly z riek kŕdle lodí a člnov, jedny plaviac sa k Arkone popri pobreží, iné sháňajúce sa po plachetných koráboch, na ktoré sa privesovaly. Vody Slovanského mora dostaly istotne svoje meno od tohto života. Všetci cudzinci, čo sa tade plavili, dívali sa na toto s otvorenými ústami. A ešte keď sa dorazilo na Arkonu, čo sme to tam mávali za slasti, rozkoše, veselia! Nie, nie, tieto naše rozkoše sa nemôžu k tomu ani prirovnať. Dnes sme ustatí po rozkošiach, ktoré si pripravujeme, vtedy sme boli čím ďalej spôsobnejší vyciťovať radosti života. Rozveselenému národu ukazovalo vtedy všetko, že jeho bohovia sú jeho pohostinní strážcovia a dávajú mu víno k veseliu a ruže pre vôňu a hrdlá k radostnému spevu, že k nemu hovoria pri každom párnom a nepárnom čísle, pri každom skoku koníka, lete vtáčika, pri fúkaní vetra, zobaní vtákov, v tíšine i búrke. Samý život a veselosť!“

„Ježiš Mária!“ vykríkol začudovaný a naľakaný opát, keď počul také výrečné chváloreči pohanských bludov. Triasol sa na celom tele.

„Hahaha,“ rozosmial sa Vojtech; „ľakáš sa i spomienok svojho arcibiskupa! A predsa si azda myslíš, že sa mi žiada chodiť i teraz na Arkonu na zážinky, mne, čo som vedel spraviť, že sú Brémy nezávislé od Kolína? Čože budeš robiť s pospolitým ľudom slovanským, ktorý ináč preciťuje rozkoše svojho sveta ako my. Tisícoraké živly prerazily do jeho krvi a sú mu zábavou a rozkošou života. Ale pravda a predtucha večnosti? Či mi rozumieš? Vy, bratia Nemci, bojíte sa pozrieť životu do očí a radšej sa ho snažíte len tak zozadu udusiť. To sa celkom protiví môjmu srdcu. Ja sa neľakám, keď vidím žiť s chuťou pohanským spôsobom; Ježiš si chce získať život a nie tupohlavých, hlúpych a polomŕtvych kostlivcov. Pane Bože, akože som sa ja stal kresťanom?“

Opátovi pri všetkej úcte, ktorú cítil k cirkevnému kniežaťu, bolo to už priveľa a rád by bol pretrhol arcibiskupovu reč. Preto na poslednú otázku chytro a výrazne odpovedal:

„Ja som ťa oddelil svätým krstom od zatratenia! Ja som sa modlieval za teba a modlím dosiaľ! A Boh vyslyšal moju modlitbu!“

„No pravdaže, amate páter! Chcem len povedať, že ma nie náuky nemeckých mníchov, ale nemecký život dovábil ku kresťanstvu. Bez toho by si ma ty nebol dostal do Ilmenavy ku svätému krstu. Môj otec býval županom Vietnikov na Labe a rád zápasieval na kopije s nemeckými rytiermi v Gostare. Tie búrlivé shony mládeže, tie turnaje, ten živý ruch — to schvátilo moju myseľ a to sa akiste zapáčilo aj môjmu otcovi, keď nechal županstvo a odišiel na cisárov dvor. Hahaha! Práve si spomínam, ako bol položený prvý začiatok môjho kresťanstva. U arcibiskupa v Gostare, kde sa cisársky dvor tak často bavieval, som všetko videl, skúsil, poznal a zažil, len som nepočul nič kresťanského o Bohu a Spasiteľovi. Raz odišla spoločnosť na poľovačku, ja ešte s inými mládencami som ostal doma. Chytro sme vymysleli čudný žart. Obliekol som sa do arcibiskupských slávnostných šiat a vtiahol s mladými barónmi a grófmi do hlavného kostola. Keď sa družina vracala z poľovačky a môj otec, ktorý šiel na čele, ozdobený dubovým vencom ako víťaz nad dvoma velikánskymi medveďmi, zhliadol sprievod, v ktorom som sa skvel ja ako arcibiskup; nebolo konca smiechu a rozprávkam, až sa dostala celá udalosť k ušiam cisára Konráda.“

„A či je už pokrstený?“ mal sa opýtať cisár. Vtedy sa totiž veľmi nedbalo, či bol kto pokrstený, alebo len robil, ako robia iní. Nikto sa nestaral ani o môj krst. Ale na dotaz cisára Konráda prišlo sa skoro na to, ako som ja vzdialený od kresťanstva i krstu. Ty si ma potom, amate pater, prijal do lona cirkvi. ,Z toho chlapca,‘ vravel vraj cisár, ,bude ešte časom vietinský arcibiskup.‘ Potom nastúpil na trón Henrich III. a ja som sa stal jeho miláčikom — a tak ďalej!“

Opát dodal pokašliavajúc: „Veľká milosť božia!“

„No pravdaže,“ hovoril zasa Vojtech, „arcibiskupom som z božej milosti; ale chcem iba poukázať na mnohé okolnosti, ktoré napomáhajú dielo nášho apoštolovania. Rád by som vám urobil pochopiteľným, ako si nemáte zatláčať oči pred diablom života a stále pľuť, ako by vám chcel do úst skočiť. Nebojte sa ho! Ja vám Jarmilu obrátim za dva týždne na lepšiu kresťanku, ako vy tam v Lüneburgu za štyri roky.“

„Hm!“ potriasajúc pokorne hlavou dokladal opát; „hm, aj to je možné, ale aké to bude kresťanstvo?“

„Tu to máme!“ štebotal zasa ľahkovážny Vojtech; „čože potrebuje ku kresťanstvu? K zásluhám Kristovým i tak nič nepridá; len nech sa vycvičí v skutkoch, ktoré jej zaistia život večný. A to je ľahká vec a závisí len od častého cviku. Nech sa jej len nezabudne otvoriť veselé koleso života, ukázať jej krásne rozkoše kresťanského sveta, nechať ju krútiť sa až do závratu v prúdoch tohto sveta a veru pomaly zabudne na svojich domácich bohov. A keby nechcela načisto zabudnúť, nuž tak jej ponechať vidiny, nech sa pokochá v dumných bájach a rozkošných obrazoch; náš kresťanský život odmelie predsa časom tieto výtvory bujnej obrazotvornosti. A kým zomrie, bude z nej kresťanka ako sa patrí. Ale či je naozaj taká mimoriadne krásna?“

„Ako som povedal, iste nepreháňam, keď hovorím, že takej krásy Germánia nevidela!“ odvetil opát.

„Dobre,“ odpovedal Vojtech, a po jeho tvári, zdalo sa, preletela nová myšlienka, „dobre, amate pater, pošlete mi ju sem. Gottšalk, viem dobre, nebude proti tomu, nestojí veľmi o ňu; na jeho dvore a v dome by mu dcéra pohanky a vyhnanej manželky neustále pripomínala nemilé chvíle zašlosti. Sama kňahyňa sotva vie, kto je Jarmila. Ale veď poznám pomery. Na mojom dvore sa Jarmila zaopatrí; ktovie, aká skvelá budúcnosť ju čaká. Cisárovič sa už tiež kresťančí, ako sa patrí, je z neho mládenec súci do sveta. Už mu tak netrčí zpod rytierskeho kaftanu mníšska reverenda, ako keď sem prišiel. A latinčinu, ktorú mu Anno všľahal ukrutne do hlavy, pekne som mu už odtiaľ vykúril. To má byť cisár podľa našej vôle! A čo, reku, keby sa tak zamiloval do Jarmily?“

Opát i Vojtech sa zamysleli; bolo to, pravda, rozchodné myslenie a jeho obsah opát dlho v sebe neudržal.

„Gottšalk na to nepristane; zdá sa, že nemieni dať vychovať zo svojej dcéry…“ No Vojtech nedočkal konca opátovej reči, ale skočil do nej netrpezlivo:

„Ó, to je najmenšia starosť, či privolí alebo nie; ak nebude chcieť, pomôžeme mu k dobrej vôli!“

„Neviem, neviem,“ krútiac hlavou vravel opát.

„Neviem a neviem,“ úškľabne sa posmieval Vojtech opátovi, „nič nevieš, nevieš ani Jarmilu obrátiť na vieru! Nevieš jej ani bludy z hlavy vytlcť. Ja ťa naučím, ako sa to má robiť.“

„Ľud bodrický dbá na čistotu a cudnosť, hoc aj je pohanský, to musím povedať,“ odpovedal opát, nepokojne krútiac hlavou a gúľajúc malými očami po komnate.

„Aha, na čistotu,“ odvetil Vojtech, vstávajúc so stolice a prechádzajúc sa po komnate; „prečože vzývajú tak náruživo Živu? Preto, aby im pomáhala v ich — ale čo potom! Neviem, veru, pre aké čistotné príčiny sa tak zdráha velebný pán opát vydať pohanské dievča, ktoré celý Lüneburg nevie pokrstiť, na dvor arcibiskupa a pána, aby sa tu pokrstilo?“

Aj opát sa zdvihol so svojho miesta a skloniac sa najprv pred arcibiskupom, potom tým hrdšie zdvihol hlavu a s iskriacimi očami vravel:

„Tu som k tvojim službám, najdôstojnejší, ale povinnosť a bezúhonnosť života káže mi povedať, že tvoje posledné slová obsahujú pochybnosť o najsvätejších miestach Márie Matky božej v Lüneburgu.“ Hlboká horúčosť siahala z duše nábožného starca.

„Choďte mi s očí, Nemci!“ pokračoval Vojtech o niečo pokojnejšie a viac dobromyseľne. „Staviate sa všetci, ako by ste neboli synovia Adamovi, ale nech len človek pozrie na vaše opátstva, kláštory, fary — aké to hojné, aké skvelé raje života!“

„Bohužiaľ!“ dokladal opát, pokyvujúc hlavou a opierajúc ostré oko na Vojtecha.

„Nuž pán brat teraz iste myslí i na sídlo brémskeho arcibiskupa?“ chytro dodával Vojtech a chytal jeho ruku, priateľsky sa k nemu kloniac.

„Veď sme starí známi,“ vravel; „ty si naozaj môj duchovný otec, vážim si ťa a chcem ťa mať najmä v pamäti, preto hovorím s tebou tak otvorene. Ver mi predsa, ver, že veselý život je jediný súci živel pre človeka i národ. Raz sa nemôžem smieriť s tým mníšskym, všetok ľudský život dusiacim prostredím. Ak chceme Slovanov pokrstiť, nemôžeme im brať život, jazyk, nevinné mravy, lebo keď im vezmeme toto, dovedieme ku Kristu ľud mŕtvy, kostry, z ktorých ani Ježiš nebude mať radosť. Vietnici už dostrážili Labe proti Nemcom. A stalo sa to tým, že nás nemeckí rytieri naučili žiť po nemecky! Videli sme, že sa za Labou žije veselšie. Pozri len, či tam teraz máš nejakého znatného, ktorý by sa nebol pokrstil?“

„Pravdaže je tak,“ myslel si opát, „lež čo pomôže človeku, keby celý svet získal a všetky poklady sveta na svoje rozkoše vynaložil, keď uškodí svojej duši?“

„A čože? Na toto kajúcne kázanie bude dosť času o tristo rokov; až dostaneme všetky tie milióny slovanských pohanov do lona cirkvi svätej — potom môže začať kázeň o pokání. Ja by som teraz otvoril Slovanom len rozkoše raja, dal by som im hudbu, skvelé púte, rozmarilé zábavy, hody a hostiny a celé kresťanstvo by som prispôsobil ich obyčajam a poňatiu života. Ale, pravda, a to je najhlavnejšie, odstránil by som všetky útlaky, sdierania a utláčania ľudu; lebo všakže je to nie smyslom evanjelia?“

„Z čohože sa budú potom vydržiavať biskupské dvory?“ opýtal sa opát, merajúc Vojtecha lišiackym zrakom a zabaľujúc do týchto slov hroznú výčitku. Vojtech sa však nedal pomýliť slovami a posunkami, ale usmejúc sa vravel:

„To som čakal, ba veru som vedel, že mi to nadhodíš. Preto ti vravím, že netreba toľko biskupstiev! Jeden patriarchát nad všetkými Slovanmi a Škandinávcami a pod ním dobre zariadené opátstva, kláštory so školami, fary, obsadené výrečnými ľuďmi, vykonaly by divy a zázraky. Lüneburg by som urobil sídlom takéhoto apoštolstva. Toto by sme potom ľahko vydržali, aj ovečky, pritekajúce do nášho ovčínca, doniesly by so sebou bohaté rúno. Či vieš, čo všetko zneje v mojej mysli?“

Ale tu nová udalosť prekazila ďalší rozhovor. Mladý cisárovič, parobok v prvej mladosti, vstúpil na čele hlučnej spoločnosti mladých barónov, grófov a dám každého veku do dvorany arcibiskupovej. Popod pazuchu viedol mladú dámu nádherne oblečenú. Neobzerajúc sa na opáta, šiel rovno k Vojtechovi a vravel, plný veselého humoru:

„Tak teda vymysleli sme si zasa zábavu! Bude to zábava celkom nová. Počkaj, sladký Vojtech! Pôjde sa na lüneburskú púšť, strávime dva týždne pod holým nebom, dáme si tam vyniesť stany, asi tak, ako počas uhorskej vojny. Potom sa budú strojiť poľovačky, hudba, lámanie kopijí a podobné! Aj, tu hľa, dámy sa tešia na búrlivý život, ktorý povedieme na lüneburských púšťach!“

„Všetko na mojom dvore je k službám tvojej výsosti; ale predsa by som rád vedel, prečo sa má zábava konať práve v nehostinnej lüneburskej púšti?“ opýtal sa Vojtech, sebavedome sa usmievajúc, cisároviča. Tento však, štrngajúc si ostrohami a zvŕtajúc sa medzi pánmi a dámami, zdalo sa, nepozoroval viac Vojtecha.

„To je čudné vnuknutie!“ dumal potichu arcibiskup. „Zdá sa mi, že láska i tu zasa strojí svoje vrtochy; láska, ktorú pripravujem svojmu chovancovi, metá, tuším, napred tiene a roztáča svoje kolá až po jeho srdce, zamotáva ho už napred do svojich milostných vláken!“

Cisárovič prehovoril a usmial sa na každého a každú a len potom sa obrátil k Vojtechovi a odpovedal na jeho otázku: „Nuž vidíš, arcibiskup môj, rád by som videl hranice svojej ríše a nazrel, hoc len zďaleka, do rozchýrenej modlárskej Slávie, s ktorou mali toľko roboty otec i dedo i dávni vojvodovia germánski! Slýchaval som mnoho o Labe, a podívame sa aj na germánsky Sion, na Lüneburg!“

Vojtech sa poklonil pred cisárovičom a ukážuc na opáta, vravel:

„Tu môžem tvojej výsosti hneď predstaviť velebnú hlavu lüneburského kláštora.“

Henrich až teraz spozoroval opáta. „Tak?“ prihovoril sa mu: „nuž, velebný otecko, prídeme k vám na nocľah; ako je u vás s pivnicou? Či máte dobré vína?“ Cisársky mládenček počínal rozhovor žartovne a prívetivo.

Opát, hlboko sa kloniac, vravel: „Nadmieru oblaží naše útočište, ak budeme takí šťastní, že uvítame Vašu Výsosť v Lüneburgu! Najlepšie vína rýnske, české, uhorské a iné budú k službe.“

„Rýnske víno nechcem od tých čias, čo som sa tak nasilu vykúpal v Rýne, keď ma Anno vyrval z rúk cisárovnej matky a dal odviesť na loď, z ktorej som ja chcel ujsť skokom do Rýna. Nuž ale české a najmä uhorské sa mi páčia!“

S tými slovami odvrátil sa zasa od opáta, ktorý čakal, že sa cisárovič bude dopytovať na stav kláštora a iné verejné veci.

„Ale akože, páni,“ vetí ku svojej družine, „či nás tam niekde nenapadnú Lutici, Bodrici alebo podobní barbari? Spomínam si, že tam kdesi za Lüneburskom bývajú títo naši vrahovia!“

Dámy sa poľakaly a nemecké rytierstvo štrngalo šabľami, kričiac jednými ústami: „To by sa germánske meče popásly na tých psohlavcoch!“

„Hahaha, to je dobrá chasa!“ zvolal Henrich. „Počkajte, len čo budem cisárom, vyplatím najprv Anna za jeho gramatiku a potom pôjdeme všetci tam za Labe a poľujúc a spievajúc zaženieme do mora slovanských barbarov! A potom budeme tancovať, či nie?“ pri tých slovách uchopil svoju dámu a skáčuc a vrtiac sa prostriedkom družiny, odchádzal ku dverám. Za ním sa vyhrnula celá spoločnosť.

Opát, krútiac a potriasajúc stále hlavou, hľadel na Vojtecha tvárou plnou výčitiek.

„Nuž, ako vidím, Jeho Vysosť je mládenec do sveta súci!“ riekol po chvíli.

Vojtech sa zasmial. „Neber tak prísne, čo si videl; po zábavách býva myseľ náklonná k posmeškom. Cisárovič je, pravda, trochu ľahkomyseľný, ale to sa poddá, za krátky čas doskáče i on a bude z neho cisár, ako hovorím, po našej vôli!“

Tak Vojtech zakrýval slabosti mladého nástupcu trónu a opát, uberajúc sa od arcibiskupa, krútil hlavou.