ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo po bodrickej vzbure. Veľžrec arkonský sedel v dvorane kontynskej ako na tŕni. Odrazu sa nepokojne mykol. Začul známy buchot v prednej sieni. Dvere sa otvoria — a Kotynič vstupuje do komnaty. „Náš Kruk je kráľom v Bodriciach!“ boly prvé slová veľžrecovho tajomníka.

„Tak teda Svantovít pomáhal?“ opýtal sa, usmievajúc sa spokojne, Budučič. „Museli ste náležite konať svoje povinnosti, šuhaji! Čo je s Gočalkom, Jarmilou?“

„Všetko šlo ako na šnúre,“ odpovedal Kotynič. „Gočalko s Jarmilou sú mŕtvi; onen na oltári Boha ukrižovaného Spasiteľa, táto pri oltári Triglava vypustili svoje duše!“

Budučič zasmútil. „Tak sa to predsa muselo takto skončiť! Ó, nešťastné ľudské zaslepenie; kniežatá sa radšej dajú vraždiť, ako by nechaly žiť svoj ľud slobodne s jeho bohmi!“

Po krátkej prestávke sa zasa opýtal:

„A dievča Jarmila?“

Kotynič neodpovedal hneď; zdalo sa mu, že si potrebuje dobre rozvážiť, ako by dal najlepšie zvesť o nej. „No,“ riekol po chvíli, „to je niečo neobyčajného! Je veľmi pamätihodné, že ju Lüneburg nemohol za vyše štyroch rokov odviesť od našich bohov!“ Budučič poslúchal netrpezlivo a, nemôžuc sa dočkať konca, skočil Kotyničovi do reči: „Azda jej nejaký bodrický junák odviedol srdiečko od predsavzatia, aby sa stala večnou pannou Živy, nie?“

Kotynič povedal úzkostlivo: „Jasnoveľmožný, odpusť dievčaťu, ktoré v toľkých pokušeniach vernosť svojim bohom zachovalo. Po pravde, je nemožné vidieť Jarmilu a nezamilovať sa do nej, nemyslieť na sviazanie sa s ňou večným sväzkom!“

„Pozriže, pozri,“ dodával veľžrec, merajúc Kotyniča iba jedným okom, „ako prosí i môj tajomník! To som poslal do Bodríc veľkého priateľa dievčat, Žive posvätených, keď si každá kráska nájde svojho junáka! Kohože, povedz už všetko, si našla Jarmila?“

„Práve to ju ospravedlní pred tebou, jasnoveľmožný. Najhodnejší hrdina, posledný oštep roduvernej rodiny Neletyčovcov, stal sa pánom, mužom a ochranou Jarmily. Jarbod, o ktorom spievajú v Bodriciach chvály jednými ústami, je jej vyvolený. Tam, kde padla Onodragovna ustatá žitím, oddal som Jarboda Neletyča s Jarmilou, jej dcérou, a to na Triglava, ktorý sa tak mocne v celom tomto deji prejavil! Starý víťaz Neletyč plakal od radosti!“

„No, nechže bude! Nájdeme v Slávii ešte dosť panien pre Živu. Lež čo bolo v tej veci s Rozmockým? Živoslava naskladala hrozné žaloby na neho a ešte na smrteľnej posteli som jej musel sľúbiť, že potrescem ,tohto zradcu našich, bohov‘, ako ho menovala. Či je to možné, že by sa aj on bol sklonil k Nemcom?“ dopytoval sa ďalej Budučič.

Kotynič sa zamyslel, dlho len vrtel hlavou, napokon začal: takto hovoriť: „To je druhá otázka! A aby som povedal pravdu, ani jej celkom nerozumiem. Viem, že Živoslava; mala mnoho príčin žalovať na Rozmockého, ale Rozmocký sa nikdy nesklonil dvanástim Nemcom. Je to zvláštne, čo ústa Rozmockého rozprávajú o divoch a zázrakoch božích. Tak to hýbe srdcom, tak jeho slová zapaľujú hrejúce ohne vo vnútornostiach. Svantovít vie, čo je to, ale ja by som ti želal, aby si mohol poslúchať Rozmockého, jasnoveľmožný náš, aby si potom porozumel jeho slovám; ja som mal i tak mnoho iných starostí! A musím povedať, že som cítil v sebe iba nové ohne, ale slovám som nerozumel!“

„Toto je čudný zvestovateľ!“ skríkol Budučič; „čože to bolo, do sto hromov paromov?“

„Neviem,“ odvetil Kotynič, „len to viem, že ma jeho slová zahrievaly. Ale príde na Arkonu, sľúbil mi, že príde k starému známemu!“

Budučič sa zamyslel. „No býval kedysi Rozmocký veľký spevák, spievaval nám nové piesne a hrávaly v ňom žilky! Naozaj zohrieval i nás. Nuž a tie dobrodružstvá po svete tiež azda vzkriesily v ňom mnohú novú myšlienku! Čože je s Plusom?“

„Pripojil sa v Lubici k nám a robil znamenité veci; udatný bojovník, ale potom odvádzal Bodricov od nášho Kruka.“

„Hm,“ dodával Budučič, „azda by bol radšej sám dosadol na Gočalkov prestol? A potom?“

„A potom,“ končil Kotynič, „Vagri a Bodrici ho i s novými vzbúrencami zabili.“

Budučič zalomil ruky a pozdvihnúc oči k nebu, zvolal: „Či nemohla byť vykúpená sloboda národa bez takého veľkého krviprelievania! Pluso žičil národu, nebol najhorší z kresťanov, škoda len, že Bodrici nemali miery vo svojom boji. S takýmito ľuďmi by sa azda dalo predsa vykonať niečo dobrého pre národ! Ó, kedy príde na tento svet človek, ktorý by, držiac v mocnej ruke žezlo vlády, rozvinul zástavu slobody všetkým a pre každého!“

Kotynič ešte rozprával Budučičovi, ako chceli Bodrici nechať kňahyňu pri pokoji v krajine, ale keď ju zastihli ako zaprisahávala chlapca Butu a päťročného Henricha, aby hrozne pomstili vrahov jej manžela, odviedli ju z kniežacieho hradu, zaopatrili peniazmi a poslali na korábe do Dánska.

„Nuž ale,“ končil Kotynič svoju reč, „v behu tých búrlivých udalosti nenašiel som čudnejšieho, odvážnejšieho človeka nad Daryča! Gottšalk mu dôveroval, ľud ho najprv ctil, potom nenávidel; Rozmockého zradil, poslal do vyhnanstva a predsa jemu slúžil; vládnuc nad jeho majetkom, sám ostal chudobný, Neletyča vytrhol po prvý raz z rúk súdu, po druhý raz z rúk tajných katov, zradil Živoslavu, aby ju zachránil, na Labe sa poznal s prievozníkmi, v Lüneburgu so záhradníkom a hrobármi. Všetci mu museli slúžiť, on bol všade a slúžil všetkým, všetko poznal a najlepšie svoj národ, všetkým bol osožný a najväčšmi poslúžil svojmu národu!“

Budučič poslúchal Kotyniča s úžasom. Keď skončil, odobral sa od veľžreca a šiel si oddýchnuť po dlhých prácach.

Ak by niekto z mojich láskavých čitateľov a roztomilých čitateliek nerozumel slovám, ktorými hovoril posledne Kotynič Budučičovi svoje chýry, musíme, nechtiac, sami začínať rozprávku slovom a slohom ako dosiaľ, odoslať každého na dokonalejšieho vypravovateľa starých dejov, všetkých nás majstra a láskavého kriesiteľa zabudnutých dejov — nášho čarovného Šafárika. Tento odklínač a oživovateľ našich starožitností takto píše, a to najlepšie vysvetlí Kotyničove slová o Krukovi a o týchto udalostiach: „Knieža Gottšalk bol zabitý v meste Lenčíne (7. júna 1066), biskup Ján, kňazi a mnísi, ba všetci kresťania, ktorí padli do rúk rozzúrenému ľudu, boli usmrtení bez ľútosti v hrozných mukách, chrámy a kláštory boly rozmetané a pohanstvo po celej zemi obnovené. Gottšalkova vdova so synmi Butom a Henrichom bola poslaná nazpät do Dánska. Vodcom ľudu v tom povstaní bol Pluso, švagor Gottšalkov. — — — Bodrici zvolili si za panovníka mohutné knieža ránskeho Kruka, syna Grinovho, ktorému i Lutici, od cisára Henricha IV. vojnou skľúčení, dobrovoľne sa poddali. Tento mocný kráľ panoval od r. 1066 do 1105 a po šťastných bojoch s Nemcami a Dánmi pripojil ku svojmu panstvu celé Holštýnsko. Za jeho vlády dosiahla ránska sihoť, už, v IX. storočí navštevovaná od mníchov korvejských, potom znovu do pohanstva pohrúžená a za dlhý čas samostatná, prevahu v celom polabskom Slovanstve. Chrám arkonský zatemnil starobylú slávu Ratarov!“

Tomuto Krukovi sverili teda Bodrici seba a osudy svojej krajiny.

Koniec.