ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prúd času letí neustále. Ľudia v ňom plávajú dnes, ako plávali včera a budú plávať zajtra. Vždy noví, vždy noví plavci bez konca a bez kraja. Ako mnoho ľudí, ako mnoho vzdychov, náuk, slov videli a počuli sme už len v tejto krátkej povesti z časov dávno — dávno minulých! A predsa, čo je toto piesočné zrnko, vyňaté z oceána histórie jediného národa, proti horám a oceánom dejín človečenstva?

Dívajme sa ešte chvíľu do osnovy ľudských dejov vo svetle a tme života napradených. Máme jar roku 1066 po narodení Pánovom.

V Lenčíne je hlučno. Krásny jún vyviedol zo zeme všetky nádejné úkazy požehnaného roka. Gottšalkovo mesto sa vlní ľudstvom. Odkedy sa Lenčín ponemčil a pokresťančil, nebolo v jeho múroch toľko cudzích postáv, toľko pohanov z okolitých i ďalších strán Slávie. Slovanskí modloslužobníci sa čím ďalej, tým väčšmi odcudzovali Gottšalkovi a jeho mestu. Sami Bodrici upadali vždy do väčšieho posmechu u svojich súkmeňovcov. Pravda je, že bol práve výročný trh v Lenčíne a obchod tohto mesta vzrástol desaťnásobne proti predošlým časom, lebo susedná Germánia a neďaleká valná Labe boly nadmieru osožné pre rozvitie, sa obchodu a kupectva. To však predsa nemohlo dostatočne vysvetliť čudný obraz, ktorý sa viac podobal dňu národnej schôdzky lubickej, pred siedmimi rokmi odbavovanej, ako Lenčínu obchodnému a trhovému. Ako by sa bola preniesla do Lenčína celá Arkona v svätvečer zážiniek. Také je tu množstvo lišiackych pohanských tvárí. —

Knieža Gottšalk sedí so svojou ženou, princeznou dánskou, v komnate rodinného hradu. Kňahyňa túli sa k svojmu manželovi. Drží v lone svojho najmladšieho synka Henricha. Je na smrť bledá, ako by tušila nešťastie. Gottšalk nesdieľa jej strachu a výrečnými slovami i dôvodmi usiluje sa rozohnať jej obavy. Kňahyňa stojí na svojom a žiada muža, aby sa skoro odobral na nejaký čas do Dánska ku svojmu svokrovi.

„Čože sa ti robí, milá žena?“ opýtal sa Gottšalk s údivom, pohrávajúc sa s kaderami malého synka Henricha. „Kto by sa mohol zdvihnúť proti tejto mocnej ruke, ktorou držím tak tuho uzdu verejnej správy?“

„Ó, ako často sa klamú kniežatá sveta tohto, keď sa považujú za dosť mocných proti vzdoru bujného ľudu! Videla som tie lišiacke, tie hrôzou dýchajúce postavy, ako sa preháňaly v tajomnej náhlivosti na hrade,“ odpovedala kňahyňa a zakryla si tvár rukami.

„Nuž čože? Pohania sa sišli hojnejšie ako inokedy na trh do Lenčína. Je to znak blahobytu a rozšíreného obchodu!“

Kňahyňa, tlačiac tvár do dlaní, opakovala stále rovnakým hlasom svoje hrôzy.

„Krv mi tuhne v žilách, keď si pomyslím na tie obrovské postavy a ten vzdor v ich tvári. Ako by bolo peklo vychrlilo na svet všetkých diablov. Ako by sa vrútili so všetkých strán a vo všetkých ľudských podobách do Lenčína. Ó, Gottšalk, utečme prv, než bude neskoro!“

Knieža odpovedalo s istotou:

„Upokoj sa, dieťa moje! To je detská úzkosť, čo ťa trápi. Veď Gottšalk stojí teraz mocnejšie ako kedykoľvek predtým. Búrlivých Rozmockých, Neletyčovcov, Moryčovcov a odbojnú bodrickú znať striasol som si naveky s krku! Ľud ide za svojou prácou a zamestnaním.“

„Skiold mi vravel, že jeho špehúni vídavajú čudný a tajomný ruch na brehoch Travny a pri zálive lubickom, ale najmä v háji Rozmockých a na volynských koráboch, čo tu pristávajú!“

Gottšalk odvetil mrzuto:

„A čo Skiold! Veď ten vždy vidí v komárovi ťavu. Skiold si má najmenej čo žiadať, aby sa pohania vrátili do Bodríc so svojimi ,bohmi spásy‘. A keby niečo pozoroval, iste by mi to zavčasu oznámil.“

„Aj mladý Neletyč sa túla po Bodriciach; naši ľudia ho vídajú!“ dokladala kňahyňa. Stále ešte hlasom plným úzkosti a strachu.

Gottšalk sa usmial. Po chvíli sa však zasmušil a trudne zamyslel. „Naozaj by som si želal, aby som ho nebol kázal rozštvrtiť tým ohavným katom; naozaj, naozaj by som si želal, aby sa Jarbod radšej túlal po Bodriciach. Trpel som veľmi výčitkami svedomia.“

Vtom pretrhol rozhovor kniežacích manželov Buta, ich najstarší syn, ktorý pribehol, sotva popadnúc dych, do komnaty.

„Čo je — Buta?“ vykríkla naľakná kňahyňa, hľadiac nedočkavo na chlapca.

„Akási bláznivá pohanka ponáhľa sa do kniežacích komnát. Nedá sa nikomu pristaviť, že vraj musí hovoriť s kniežaťom!“ odpovedal, prudko si oddychujúc, Buta.

„Ó, beda, beda! To je istotne tá dávna postava z mojich snov! Zasa som ju videla po dlhej prestávke včera v noci vo sne!“

Gottšalk sa triasol na tele a tisol na svoje prsia dieťa i matku, chtiac ich utíšiť. Medzitým sa dvere prudko otvorily a Jarmila Onogradovna vstúpila do kniežacej rodinnej chyže.

„To je ona, to je ona!“ vykríkol Buta a vybehol dverami, čo viedly do susedných komnát. Henrich, vinúc sa k matke, začal nariekať. Kňahyňa pustila dieťa vedľa seba na zem, zalomila rukami a zvolala bolestne: „To je strážna postava mojich hrozných snov. Túto, túto vídavam vo sne. Povedz, kto si a čo od nás chceš?“

Jarmila sa uklonila pred kniežacími manželmi. Jej postava sa zdala náležať iným svetom; biela sukňa so zlatým životom prsia obopínajúcim, vrkoče z hustých, čiernych vlasov spletené a spod lipového, ľaliami prepleteného venca ako dva veľké hady sa vinúce, na krásnom, okrúhlom hrdle zlatá reťaz so zlatými a striebornými peniazmi.

Jarmila, matka úbohá, nevie nič o dcére Jarmile. Nevie. Lebo keby vedela, čo vieme my, nebola by prišla do tohto stavu a sotva by sa bola zjavila na kniežacom dvore. Jej obrazotvornosť zápasila s ranami života a neúprosných osudov. Obzerajúc sa nepokojne a hádžuc pohľady na Gottšalka, začala hovoriť vo vytržení:

„Pozri, knieža, na svoju nevestu! Práve tak som bola upravená k povestnej svadbe Gočalka s Jarmilou! Len to, hľa, tu, kde je to prázdne miesto na mojom hrdle, tam býval Triglav, tvoj dar, s umelým lipovým vencom a značkou Jarmily a Gočalka! Pozri, knieža, na nevestu, či je nie tá istá! Tá istá, ako si ju viedol od Triglavovho oltára. Pravda, pravda, niečo sa zmenilo na neveste, tvár, ach, tvár je azda nie tá istá. Tú zožral čas a žiaľ!“

Gottšalk viedol tuhý boj. Ani nepozrel do tváre Jarmilinej. Hrozné výčitky valily sa na jeho svedomie. Po chvíli sa vzchopil a hnevom roznietený podbehol k nej, aby sa jej zbavil silou. Jarmila stála ako kedysi socha Živy na Bodričovci v Lubici. Čierne, krásne oči opieraly sa so žeravým ohňom v oko a tvár Gottšalkovu, hneď bledú, hneď rozpálenú. Dlhý žiaľ nalieval do Jarmiliných čŕt bledé tiene. Na jej čele leskla sa nevyčerpateľná láska, ružová a neuhasiteľného ohňa, a víťazosláva vedomia, že dosiaľ trpela nezaslúžene Gottšalkovou vinou.

Gottšalk ostal stáť ako zamrznutý pred jej divokrásnou velebou. Kňahyňa zahľadela sa na svoju sokyňu. Slýchavala kedysi o Jarmilinej kráse, ale nezamenila s Gottšalkom nikdy slova o nej: bola to nedotknuteľná rana na srdci kniežaťa. „Aká to krása!“ zašeptala nevdojak po chvíli a zakryjúc si tvár šatkou, šla do výklenku so zvlykaním a plačom: „Ó, ako ju musel Gottšalk milovať!“

Gottšalkov hnev utíšil sa v tichu žalosti pred Jarmilou! Všetok hnev a odvaha spľasly a chlapská sila sa roztopila.

„Čo si odo mňa žiadaš, Jarmila? Prečo prichádzaš búriť môj pokoj?“

„Triglava žiadam, Jarmilu žiadam, potom — žiadam —“ nedopovedala však tretí predmet svojej žiadosti; akýsi divý blesk sa mihol po jej tvári, rozosmiala sa a zvrtnúc sa tri razy dookola a vystrúc ruku po kniežati (ako robí deva v slovanskom tanci, keď sa má zatočiť s milým), ostala stáť pred nevďačným manželom.

Gottšalk, vidiac strašný stav Jarmilin a rozpomenúc sa so stiesnenou mysľou na zažité krajšie dni, rozplynul sa v nárek. Na jej otázky nemohol dať odpovede. Jarmila, stojac ako vykonávateľ večných výrokov, rozkazovala krásne a strašne:

„Daj, knieža, materi, ktorá stratila všetko, jej dieťa! Keď si už zavrhol dieťa a matku, nepoškvrňuj sa aspoň krádežou! Rozkazujem ti v mene večných zákonov, vydaj mi Jarmilu!“ Sila vedomia urazenej manželky, potupenej kňahyne a matky, olúpenej o dieťa, plynula nezdolateľne zo všetkých čŕt jej tváre.

Kňahyňa, stojaca pri okne, nemohla zniesť tieto hrôzy. Počula prvý raz, že z pohanského manželstva jej muža je živá aj dcéra. „Pre božie milosrdenstvo,“ zvolala, lomiac rukami, „povedz nešťastnej materi, kde je jej dcéra! Gottšalk, daj jej dieťa, daj dieťa Jarmile!“

Gottšalk, premožený dvoma útokmi spojených žien, zakryl si rukami tvár. Obe kňahyne stály, čakajúc na odpoveď.

„Jarmila je v Lüneburgu, kde ju lepšie, jej pôvodu dôstojnejšie opatrujú, ako by ju mohla opatriť matka.“ Na chvíľu nastala hrobová tichosť. Skoro ju pretrhla Jarmila, dumajúc, ako by sama pre seba:

„Že v Lüneburgu? Ha! Živa moja, Triglav môj a všetci bohovia spásy, urobte to zasa tak ako kedysi! Dajte, aby Lüneburg bol tým dcére, čím bol otcovi! Ha, rozsvecujú sa mi svetlá; Arkona stojí predo mnou, Svantovít vstáva mocne! Ó, potecha strápeného srdca, vitaj! Hahaha! Z Lüneburgu som ja dostala kniežaťa pohanov Gottšalka. Moja Jarmila je v Lüneburgu! Nech dostanú Bodrici i kňahyňu z Lüneburgu, ako dostali odtiaľ knieža. Ďakujem ti, knieža, ó, ďakujem srdečne, že si nedal moju dcéru rozštvrtiť ako Neletyča a desaťnásobne ti ďakujem, že si ju poslal do Lüneburgu, odkiaľ som ťa ja kedysi dostala. Ó, tam musia byť arkonskí žreci! Iba z ich rúk mohol vyjsť onen Gočalko!“

Tak líčila tieto svoje vidiny, že by sa bolo muselo i kamenné srdce pohnúť k plaču a ľútosti. Cit s hrôzou kráčaly spolu. Veľké skúšky života, ukrutené pokúšania osudu boly v jej mocnom hlase, v jej skrúšených vzdychoch. Vtom sa opäť zjavil vo dverách Buta. Vbehol do komnaty a rozprával celý udychčaný, že sa ľud búri, že ozbrojení cudzí ľudia behajú po uliciach, kričiac „vkrivolša, vkrivolša“, mladého pohana, ktorého ľudia nazývajú Jarbodom Neletyčom, nesú vraj po meste na kopijach a ľudia mu mecú na nosidlá vence a stelú pred neho haluze a kvety!

„Triglav z teba hovorí, chlapče!“ vykríkla Jarmila, nemôžuc sa dočkať konca rozprávania. Sklonila sa pred kniežaťom a ponáhľala sa ku dverám. V otvorených dverách sa ešte zastavila a hodiac plamenným zrakom po Gottšalkovi, vravela nadšene:

„Moje krvavé a neustále krvácajúce srdce bude s tebou do smrti; ale ty už nezažiješ ani so mnou pokoja na zemi!“ S tým zmizla, mihnúc sa okolo Skiolda, ktorý, nepozorujúc ju, ponáhľal sa ku kniežaťu náhlivým krokom.

„Knieža, na koňa, teraz je nie čas tráviť chvíle v sladkom rodinnom mámení!“ zvolal Skiold, vstupujúc do komnaty celkom zablatený. Práve v tú istú chvíľu zvolala kňahyňa, spínajúc ruky a odvracajúc sa od okna: „Bože milosrdný! Dánska krv už tečie na predhradí!“

Gottšalk bežal v ústrety Skioldovi a chytil ho nemo za ruku. Skiold však chladno a s úsmeškom odpovedal:

„Rozštvrtený Neletyč jazdí po Lenčíne; Jarmila, pokrstená v Lüneburgu, páli obeť Žive v chráme Matky božej; verný Daryč sype Vagrov, Ránov, Uznoimanských zbojníkov, Luticov a bodrických sedliakov z peleší Rozmockého hája; Neletyč, ten pokojný starec, neškodný v Lubici, predsedá ako knieža na schôdzke v meste. Mocný kniežací Lenčín je plný pohanov! Milé knieža, neostáva nič iného, iba sadnúť si do sedla a pozrieť na vlastné oči, čo sa ešte dá urobiť!“

Skiold pustil uzdu utajenej dosiaľ zlosti, horkosti a nenávisti. Škľabil sa zlomyseľne a náročky opakoval slová zo súkromných rozhovorov s kniežaťom. Gottšalk bol ako decko; ťažko mu bolo byť chlapom v takom mocnom, návale najprotivnejších citov. Ešte srdečnejšie tisnúc a potriasajúc Skioldovou rukou, hovoril plačlivo: „Ty môj ochranca! Ty si môj spasiteľ. Vytrhni ma z nebezpečenstva. Zabudni na krivdy, ktoré som ti nevedomky spôsobil, odpusť ľudskej slabosti, pre ktorú som vždy videl na ľuďoch lepšiu stránku, tú ohavnú nepozorujúc. Neletyč teda nebol rozštvrtený? Daryč ma zradil? Jarmila je nie viac v Lüneburgu?“

„Na koňa, knieža, na koňa!“ opätoval Skiold a knieža ako pokorný sluha, ani sa nerozlúčil s deťmi a manželkou, bral sa za Skioldom. Kňahyňa vylievala žalostné slzy, pozerajúc za kniežaťom nešťastným. Malý Henrich vytasil svoj malý mečík, postavil sa oproti materi a volal po detsky: „Neboj sa, kňahyňa, však ja dám tým pohanom! Pozri na moju šabľu, takto im bude hlavy stínať!“ a sekal šabličkou okolo seba. Kňahyňa sa rozveselila detským vtipom a pritisla Henricha Gottšalkovca k srdcu, strašne v prsiach burácajúcemu. Nevedela, pravda, v tie časy, ako hrozne má raz naplniť Henrich tieto prísahy proti pohanskej, teraz víťaziacej Slávii. Lež kam skúmavá myseľ mieni zaletovať? Poďme len poriadkom veku a dejov ľudských.

Gottšalkov kôň sa spínal, čujúc štrngot zbraní na predhradí. Knieža, posadiac sa do sedla, vyrazilo bránou prostriedkom shromažďujúcich sa vojakov a náhlivo rozkazovalo, čo bolo treba k útoku na pohanov. Ešte nebolo všetko v poriadku a už sa hrnuly na námestie tlupy bodrických povstalcov. Gottšalk, nečakajúc na ďalšie posily, po ktoré sa ponáhľal Skiold, udrel so svojimi na pohanské tlupy a rozprášil ich víťazne po krátkom boji. Gottšalkovi vojaci spievali veselo, sláviac hrdinské knieža. S jednej strany prichádza na predhradie Skiold, s druhej biskup Ján, každý na čele svojich, tamten Dánov, tento bodrických kresťanov. Plesu a vítaniu niet konca.

Gottšalk cítil sa dosť mocným, aby vo tri strany podnikol útok na vzbúrený Lenčín. V prostriedku velilo samo knieža, s ľavého boku mal udrieť na lenčínske zatarasené ulice Skiold, s pravého boku, na námestie a najmä na zajatý chrám Matky božej, biskup Ján so svojimi čatami. Po skončení boja mali sa všetci sísť v predhradí.

Boj sa začal a trval vyše päť hodín s rozličným šťastím po uliciach Lenčína. Rozrazené tlupy kniežacích vracajú sa na predhradie. I biskupskí sa dali na útek a shromažďujú sa tamže. Jediný Skiold víťazne rozváľal tarasy a vytisol pohanov z niekoľkých štvrtí mesta. Víťazne spievajú Dáni a obsadzujú ulice. Skiold galopuje na predhradie, slávený od vojska svojho i kniežacieho, aby sa poradil s kniežaťom, ako pokračovať v boji. Tu však vie, že je to iba začiatok boja a že ešte len nastáva tvrdá práca. Pohani sú najmocnejší na námestí a sústredení sú v susedných štvrtiach. Tam vraj, ako udávali špehúni, roznecuje mladá deva zápal pohanov. Z okolitých krajov prichádzajú vraj vždy nové posily. Sobrali znovu všetky sily a urobili útok na pohanov. Teraz sa bojovalo krutejšie ako prv. Naraz sa však vojenské šťastie začalo kloniť ku kniežaťu. Stisli tuho pohanov, biskup Ján s jednej, Skiold s druhej strany. Ale obe strany si musely oddýchnuť a prichystať sa na nový boj. Ale prv, ako sa minula, chvíľa, určená na oddych, strhla sa ako vietor nová búrka pohanov. Čoskoro prišiel Skiold na predhradie, soptiac hnevom. Plamene zlosti a nenávisti šľahaly mu z malých očí. Nepozrel ani na knieža, ktoré mu podávalo ruku, a len tak bokom škúliac vravel:

„Múdre, jasné knieža! tu máš hotovú kašu! Takýto, hľa, je ten tvoj švagor! Sveril si na psa slaninu!“

„Milý Skiold, aká to chladnosť? Či je tento nebezpečný čas príhodný na to, aby sa rozfukovaly staré nepriazne a kojila náruživosť osobných hnevov? Nuž čože urobil ten nenávidený Pluso?“ dohováral Gottšalk prísne Skioldovi. Tento sa však zlostne uškľabil a uprúc horúčkovité zlostné oči na užaslé knieža, opätoval tázavo jeho slová:

„Čo urobil Pluso? Či ešte nevieš? Nevravel som ti tisíc ráz, aby si Plusovi nič nesveroval? Aby si ho obkľúčil špehúnmi, aby nemohol robiť nič skryte, bez môjho a tvojho vedomia? Čo spravil? Hm! Vedie na nás celé čaty rozličnej pohanskej sberby z Lubice do Lenčína. Tomu ctibažníkovi sveriť to hniezdo vzbury — Lubicu!“

„Nám na pomoc azda?“ neisto odpovedal strápený a na tele sa trasúci Gottšalk.

„I ja som tak myslel,“ pokračoval Skiold; „ale skoro by som bol pre tento blud padol do jeho rúk. Moji Dáni ma však vysekali!“

„Nemožno, nemožno! I Pluso ma zradil? Ó, nešťastný zradca, ktorého som choval ako hada na svojich prsiach!“

V tej chvíli zasa sa začaly sbierať kniežacie vojská na predhradí; bitka sa rozpálila znova po celom Lenčíne. Prichádza pomoc kresťanom i pohanom. I chladní kresťania, vidiac nebezpečenstvo, siahajú k mečom a kyjom. „Kyrie eleison“ znie so všetkých strán a bojovná pieseň kresťanov roznecuje bojový zápal a hrdinstvo vo vojsku. Na predhradí sobrané čaty znova sa rútia na námestie „vyrvať Matku božiu z rúk pohanov“. Všetko sa ta ponáhľa. Pohania utekajú, kresťania víťazia, už je i námestie obtočené a zúžené so všetkých strán. Len jeden útok ešte — a bude oslobodený chrám Matky božej. Kým sa to však stalo, nové čaty pohanov, blížiace sa s krikom „vkriolša“, hnaly sa útokom na Dánov, ochraňujúcich kniežací hrad. Starý Neletyč s vytiahnutým mečom, majúc po boku mladého žreca so zástavkou, išiel napredku na koni a viedol opatrne svoj ľud k útoku.

Skioldovým zrakom neušlo, čo sa dialo v Lenčíne. Bodol koňa a priskočil ku kniežaťu, ktoré práve vydalo rozkaz na útok na námestie a chrám, a potichu, ale odhodlane vravel:

„Chráň sa sám, najjasnejšie knieža; my sa nedáme pre teba rozsekať, dosť už tieklo v Lenčíne dánskej krvi!“

S tým odletel ako vietor a keď dogalopoval na predhradie, dal trúbiť na pochod. Dáni odcválali vzápätí slobodnou štvrťou z Lenčína. Gottšalkove čaty urobily divý útok na pohanov, ale boly odrazené. Gottšalk podnecoval svojich. Tu však naraz zbadal, že ho akýsi starý jazdec chytil za ruku. Knieža poznalo Rozmockého.

„Ó, ktorý anjel ťa nesie ku mne v čas môjho nešťastia?“ opýtal sa Gottšalk a podal mu dôverne, ako na usmierenie svoju ruku. Rozmocký ju prijal a vravel potichu kniežaťu:

„Poď, knieža, neľakaj sa, v dobrých, v najlepších rukách budeš schovaný. Pluso má v moci celé hnutie a len čo ovládne rozhárané náruživosti ľudu ako sa patrí, uvedie ťa zasa na kniežaciu stolicu. Spoľahni sa na mňa a na svojho švagra. Ale niet času na váhanie!“

Ale vtom cvála už i biskup Ján so svojimi pobočníkmi ku kniežaťu a veselo kričí: „Naše je víťazstvo, hoc i Dáni ušli! Ty stoj, knieža, mocne pri svojich a na svojom práve!“

„Ó, biskup náš, ty neobrániš knieža!“ zvolal Rozmocký a mocne ťahal Gottšalka za sebou.

„Ha, zradca, ako si sa dostal medzi nás?“ zvolal biskup na Rozmockého. Už sa chceli pobočníci vrhnúť na starého Bodrica; ale ten, vidiac potrebnosť, pohol bujnú paripu a cválal ulicou na predhradie. „No, už je darmo; Gočalkovi niet viac pomoci!“ mrmlal si Rozmocký pod fúzy a dorazil medzi Neletyčove vojská, ktoré medzitým zaujaly kniežací hrad.

Biskup Ján, sám Gottšalk a saskí vojvodovia s verným ľudom bojovali udatne, ale chrám dostali znova do rúk pohania a začínali odtiaľto nový boj, ženúc sa víťazným útokom na kresťanov.

Chrám Spasiteľov, Gottšalkom vystavaný, stal sa heslom kresťanov; ta mali tiahnuť a tam sa mali znova pripraviť na útok. Malé návršie, s ktorého vpravo sa dalo prezrieť predhradie i s ulicami, čo do neho vbiehaly, vľavo bolo zas vidieť námestie s chrámom Matky božej, kde boli pohania pánmi. Ta sa teda ponáhľajú kniežacie čaty. Biskup Ján, naplnený ľútosťou i žiaľom, priblížil sa ku kniežaťu a šeptal mu do uší, aby sa už nevydával v nebezpečenstvo, ale sosadol s koňa a nasledoval ho. Biskup ho voviedol do chrámu Spasiteľovho. Pri dverách mu vravel:

„Malá už ostáva nádej, knieža, na naše víťazstvo! Všetko vynaložím na tvoju ochranu; v chráme si najbezpečnejší. Naša sila sa tu sústredí. Uvidíme potom, čo sa dá robiť. Azda i Rozmocký nesmýšľa s tebou zle!“

„Ó, iste nie; čítal som mu v tvári dobrý úmysel!“ odpovedal Gottšalk.

Biskup zavrel chrámové dvere a ponáhľal sa znovu do zúfalého boja.

Gottšalk stratil rovnováhu duševných i telesných síl. Postúpil túžobne k hlavnému oltáru, na ktorom mu žiaril utešivo Spasiteľ, rozpätý na kríži. Sklonil svoje kolená a modlil sa pokorným srdcom:

„Bože Otče, Stvoriteľ môj, odpusť mi všetky hriechy moje pre nevinné a ukrutné rany a smrť Ježiša Krista! Zmiluj, zmiluj sa nado mnou, nad mojimi dietkami, nad ženou mojou, úbohou nešťastnou; tebe ich oddávam, porúčam, za nich u teba skladám svoju modlitbu! Pane, pozri s kríža svojho na Jarmilu, zajatú pohanskými bludmi; obráť ju k sebe, ako si obrátil Šavla a spas dušu jej i moju! Ó, Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil!“

Tichý šumot a šramotenie zpoza bočného oltára prebudily knieža zo sladkého, skrúšeného dumania a vyplašily ho, ako naháňaného a v húštine schovaného jeleňa, zo svätej skrýše modlitby, v ktorej sa cítil taký bezpečný. Knieža pozrelo bojazlivým, ale bystrým zrakom v tú stranu, odkiaľ pochádzal šum, a čo zazrelo? Bočný oltár ozbíjaný zo svojich kresťanských okrás, holý, zdrancovaný sa zjavil jeho zrakom. Tam, kde sa zaskvievaly skrýše Najvyššieho, stály pohanské bôžiky, a po svätých obrazoch ani stopy. Ohník praskotal na kamennom stole oltárnom. A pred oltárom stála Jarmila, podobná viac socha Žive ako sebe. Bola sa vkradla do chrámu, keď už bol boj po celom meste rozplamenený a sama svojou rukou urobila ako vedela okár Triglavovi. Gottšalk žasol pri strašnom a žalostnom pohľade, tušiac najväčšie nešťastie.

„Tak by sme tu boli prvý raz po dlhých, dlhých rokoch zasa sami — najmilší!“ povýšeným hlasom začala hovoriť Jarmila od oltára. „Tušila som, že ťa ešte uzriem. Ponáhľala som sa od teba k dieťaťu. A tu mi vnukol Triglav, ten, ktorého si ty zavrhol so mnou, aby som mu urobila oltár tam, kde prv stával jeho chrám, ktorý si dal zrútiť a vystavať na jeho miesto chrám svojmu Spasiteľovi. Kto ti vnukol, aby si sem vnikol v ten istý čas? Ó, keby bol jeden pôvodca našich vnuknutí!“ —

„Jarmila rozkošná, čo robíš so mnou? Obráť sa k jedinému Bohu a on dá, že ešte budeme šťastní!“ prosil Gottšalk so zalomenými rukami.

„Ja som šťastná,“ odvetila Jarmila, „lebo mám zasa Triglava, mám dieťa; lebo vedz, nešťastný otec, že tvoja dcéra Jarmila slúži našej matičke Žive vo vašom chráme, ktorý ste pomenovali chrámom Matky vášho Boha. Ja však, pozri len, ako veselo horí obetný ohník! ja však pálim obete nášmu Triglavovi v chráme vášho Spasiteľa! Ó, a pritom som samotná s tebou, zas ťa mám! Lebo vedz, že bohovia moji a ty ste moja rozkoš, moje kochanie. Vidíš, porozumievaš už, aká som šťastná?“ I ona odstúpila od svojho oltára a prišla ku kniežaťu, dotkla sa jeho ruky svojou horúcou a trasúcou sa a bozkávala ju s nenásytnou živosťou. „Ale ty, Gočalko môj, ty si nešťastný, či je pravda? ty si veľmi nešťastný?“ dodávala, tlačiac jemne jeho ruku na svoje srdce a túliac sa ku svojmu manželovi.

Gottšalk sa triasol hrôzou, čo v ňom povstala duchovným rozporom lásky, ktorá znova v ňom ožila a triasla ho zimnične. Úzkostlivo vykríkol:

„Čo robíš so mnou, čo robíš so mnou, Jarmila?“

„Ó, povedz, Gočalko môj, povedz, že si nešťastný!“ doliehala Jarmila mocnými slovami na knieža.

Gottšalk zdvihol trasúcu sa ruku manželky a prvej lásky svojej a pritisol ju k horúcim svojim ústam, šeptal ticho: „Odpusť, Jarmila, odpusť!“

„Ó, ja som už odpustila. Ja som naveky šťastná. Zasa vstávajú chrámy našich bohov v Bodriciach, duša Onodragova, čo zaletela k otcom, teší sa nado mnou s otcami otcov. Zlatá sloboda, slobodienka zasa prichádza k Bodriciam. Žobráci dostanú rúcha, hladní sa nasýtia, umučení, skatovaní vstanú, vstanú všetci napiť sa z rohu Svantovítovho. Ale, Gočalko, ľúbezný môj Gočalko, ty si nešťastný?“

„Nešťastný, Jarmila moja, nesmierne nešťastný je Gočalko!“ vyslovilo knieža a složilo svoju hlavu na Jarmiline prsia, vlniace sa vnútornou rozkošou. Slabá chvíľa zmocnila sa kniežaťa kresťanov, zatiaľ čo jeho bojovníci na uliciach Lenčína za neho krvácali.

Jarmila hladila čelo, tvár, skleslú hlavu Gottšalkovu a prihovárala sa mu:

„Ach, knieža moje, vráť sa z Lüneburgu na slovanskú Arkonu! Tam ťa čaká rozkoš a veselosť! Čuj ten hukot mora! Von sa už dvíhajú nepokoriteľné vlny života tvojho národa! To bohovia spásy hýbajú národom. Vráť sa k nim, oni sa utíšia: národ ťa vezme na svoje ramená a blažene, blažene bude zasa tebe, nešťastnému, ako v onen deň!“

S tými slovami viedla Jarmila Gottšalka ako obetného baránka k svojmu oltáru. Anjeli kvílili v nebesiach, klaňajúc sa pred kráľom všetkých kráľov a prosiac v slávospevných žalmoch a piesňach za dušu zbedovaného, skleslého Gottšalka.

Jarmila kľakla si pred soškou Triglava a stiahla so sebou i knieža, ktoré sa sklonilo s ňou. Chvíľa slabá, tichá, plná osudov. Pred chrámom rozhodoval sa boj v prospech pohanov, tu v omdletej duši Gottšalkovej vzmáhaly sa nebeské živly. Biskup Ján, ťažko ranený, otvoril chrám a zavrel ho chytro za sebou. Chcel ešte zachrániť knieža, chcel ho odovzdať preoblečené pod Plusovú ochranu, ktorý, zmocniac sa najvyššej vlády a poraziac kresťanov, všemožne sa staral o oslobodenie kniežaťa. Všetko bolo prichystané, pred chrámom Spasiteľovým stála ešte nepremožená posledná podpora a ochrana.

Ján, postúpiac doprostred chrámu, zazrel netušený obraz. Neveril očiam, začalo sa mu v nich tmieť ako v poslednej chvíli života. Postúpil ďalej a tu padol zreteľný hlas do jeho uší. Jarmila volala v nadšení: „Bohovia spásy, vševládny Triglav, víťazný Svantovít, odvráťte záhubu od môjho Gočalka!“

„Ježiš Mária!“ zvolal Ján, „Bože všemohúci, ty nás spravodlivo tresceš za hriechy naše i kniežat našich. Lebo nám, ó, Hospodine! svedčí zahanbenie tvárí, i kráľom našim a kniežatám našim a otcom našim: lebo sme hrešili proti tebe. Pánu Bohu nášmu patrí milosrdenstvo a zľutovanie, keďže sme sa mu protivili a neslúchali sme hlasov Hospodina Boha nášho, ktoré predkladal pred oči naše skrze služobníkov svojich prorokov!“ S tými slovami padol biskup Ján čelom na studenú dlažbu. Gottšalk po boku Jarmilinom sa spamätal, kam až ho zaviedla zemská láska a strach o život a jeho radosti. I odskočil ako lev z osídel sa vytrhnuvší, lenže už neskoro, lebo práve v tej chvíli vyslovoval slabým síce, ale zreteľným hlasom služobník cirkvi Ján kliatbu:

„Gottšalk nech je odovzdaný satanovi!“

Trieskanie na chrámové dvere, štrngot zbraní, erdžanie koní, krik a nekonečný lomoz ozýval sa v blízkosti chrámu ako hučanie najväčšmi vzbúreného mora. Vtom vyrazil dav s náramným treskotom brány svätyne kresťanov a pohania vrútili sa do chrámu. Biskup Ján stal sa prvou obeťou rozzúreného ľudu.

Jarmila držala kŕčovite Gottšalka za ruku a povýšeným, zúfalým hlasom kričala, zdvíhajúc svojho Triglava, ktorého prijala od svojej dcéry pri prvom stretnutí: „Toto miesto chráni Triglav!“ Na jej výkrik zastavily sa zástupy pohanov a namierené hroty kopijí a šabieľ klesly v nečinnosť. Ľud stál ani zamrznutý. Jedni hľadeli na oltár Triglavov, druhí sa čudovali Jarmile, tretí sa ľakali Gottšalka, ktorý sa im díval v ústrety neohrozeným strašným pohľadom. Ale opravdivá modlitba spravodlivých tajne účinkovala.

Gottšalkovi dodal ducha pohľad na toľké nebezpečenstvo. Hrôza utrpení Kristových zmenšila vedomie utrpení, ktoré môže zniesť hriešnik, a posilnila v jeho duši moci, ktoré kriesia očakávanie Hospodina. Víťazný blesk preletel cez jeho zbiedenú tvár a zapálil v nej odvahu všetkých kresťanských mučeníkov. Knieža vytrhlo sa mocne z Jarmilinej ruky, vrhlo sa skokom udatného leva na oltár pod kríž Spasiteľov a hrmelo s vytiahnutým mečom, a hlasom vojvodcu v oheň boja postaveného:

„Nie, nie Triglav, váš boh rukou ľudskou urobený, ale ten sám jediný, ten ukrižovaný Spasiteľ môj, nech ma ukryje vo svojich ranách a naučí ma žiť i mrieť! Tebe, Ježišu, porúčam svoju dušu!“

Tisíc striel zafičalo v tej chvíli z chrámových priestorov a pokrylo Gottšalka, pod Spasiteľov kríž smrteľne klesnuvšieho. Jarmila strhla so seba svoje okrasy, vykríkla: „Gočalko, umieram s tebou,“ a padla mŕtva pri Triglavovom oltári. Zúfalý úsmev obletoval jej studené ústa, keď Bodrici, spití víťazstvom, doniesli víťazoslávne Jarboda a Jarmilu do chrámu Spasiteľovho, toľkými hrôzami poškvrneného. I Rozmocký docválal na svojom koni pred chrám a podajúc koňa Daryčovi, ktorý ho sprevádzal, ponáhľal sa do chrámu zachrániť knieža. Ale už bolo neskoro. Ľud sa ledva zdržal násilia i proti tomuto, pohanom už veľmi podozrivému znatnému Bodricovi. Chladnými zrakmi meraly ho rozzúrené zástupy. Ale jeho vyhnanstvo, lesk jeho mena a iné zásluhy chránily ho tajomnými závojmi pred úrazmi, s nesčíselných strán mu usúdenými.

Jarbod a Jarmila plakali žalostne nad mŕtvolami svojich rodičov. Pri ich boku stál Kotynič, mladý žrec arkonský, a utieral si prúd žalostných sĺz, tečúcich mu po tvári. Rozzúrený ľud, keď sa nsýtil pohľadu, začal trieskať všetko náradie a nivočiť okrasy. Potom sa vyrútil do mesta, z ktorého sa rozutekalo všetko, čo sa klonievalo pred krížom Spasiteľovým. Po uliciach horely ohne a žreci stáli pri oltároch napochytro urobených; národ pohanský klaňal sa bohom spásy.