ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nie, nezhynieme! hoc nás sudba tiesní, a často trpkosť myseľ, srdce kruší, a neraz žiaľny tón znie v našej piesni, kým pochybností hajno krúži v duši. Hoc nie sme počtom veľkí, kolosálni a nedávno len jarmo z väzov sňali, však náš je Dunaj plavý, lunovalný, naša i Tatra s žulovými valy. Nie, nezhynieme! kým v nás vôľa planie a počúvame vyšších vzletov zvanie. Nie, nezhynieme! hoc je neraz clivo v tom vlnobití svetového vrenia, v ňom zmietaní sme vírom náruživo, kým paripe čias nozdry mstou sa penia. Nás drží vedno viera v mladosť rodu, čo znova kráča hrdo cestou žitia, bárs nechápe vše tú najnovšiu módu, bo dušu jeho svojské žriedla sýtia, a dúfa v prasilu, čo predkov jeho viedla, že obstál v búrkach ako štíhla jedľa. Nie, nezhynieme! hoc chleba len skrovno, a i ten neraz slzou zarosený, kráčajme smelo, odhodlane, rovno, vždy nesúc v srdci poklad drahocenný, že otcov našich útechou tiež býval, že boh je v pravde, láske nepremenný, s ním nezmetie nás zloby divý príval, a požehnané zase skvitnú lány, hoc zavítal by niekdy i rok planý. Nie, nezhynieme, bo nechceme zhynúť, žiť chceme, žiť a hoc i v borbe tvoriť, sa k svojmu s láskou neoblomnou vinúť a dušu v prameň krásy zase noriť. Krkavcov hajno zmizlo v chmárach čiernych, čo na mŕtvolách našich pásť sa malo, stráž stojí múrom vôkol synov verných, je pravdou to, čo driev sa snom len zdalo: Nie, nezhynieme! život svieži prúdi bleskami, nádej v omladnutej hrudi.