ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Posvätným menom národa a s túhou vrúcnou zvlášť my v ústret méte kráčame, bárs v šík sa zráža zášť, a hoc i satan zreťaziť by Zem chcel našu zas a sputnať dušu nevoľou zapadlých, dravých čias. Nech blýska v zraku Krásy cit, nech v srdci Pravda dlie a myseľ žiarnej osvety nech v stálom jase bdie. Nech sval sa vzpruží, dmie sa hruď, ňou nadšenie nech plá, a hrdosť, ktorá štítom je, nech síli Sokola. Hoc ideál je vysoko a v ceste hložia dosť, nech v pružnej chôdzi veselo obodrí Bratstva cnosť, bárs mrak by zvisol Tatrami a kabonil sa Říp, kol Moravienky zasvišťal zas nepriateľský šíp. Kde nesvornosti zavládnuť by chcela slepá svár, tam vztýčime my zástavu, nech minie smútku kar; nech pamätajú národy, že stojí naša stráž, by v bezpeke sa cítil aj najďalší vlasti kráž. Vlasť ľúba, krvou skropená a vymanená z pút, hoj, hruďou detí zacloní najmenšej viesky kút; bo drahá každá hruda nám tej Zeme, ktorú v dar dal dielom v dejov zápole života Hosudar. Slobody zlatý géniu, nermúť sa — stojí šík, čo v otuženom vedomí reč chráni, kroj i zvyk i krby svojské, svojský spev a ducha nášho žiar, by z neho ani iskierka nevyšla viac na zmar. Prepášte bedrá k oslave, nech blčí vatier plam, nech symbolom je víťazstva, v ňomž Svetlo ráňa klam. Nech žije, žije blažene z pút vykúpený rod a neraní ho v rozbroji viac zášte smrtný hrot!