ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ja „v reťaz zapojený európskych vlnobytí“, jak zdvorile ste riekli mi v liste nedávnom, dľa vzoru Shelleyho chcem tiež so zdvorilosťou jemnou, čo podobná je jeho, odvet vám teraz dať: Dvom odpovedám vraz a v otvorenom liste, bo škatuľkám chcem vyhnúť tisícich otázok, ja nerád intervievy, hoc besedujem rád a úprimnosti vrúcej som vždycky priateľom, chcem básnicky vám vetiť, že nie sme chrobákmi, čo nabodnúť ľzä s vášňou pilného zberateľa a ukryť pod sklo vnadiac nás hojne naftalínom, by porušením ľahko nám krídla nesplesneli… Keď vidím, jak sa psovsky viete ruvať, bratia, mne krv sa mení v blen a srdce divo búcha a všetky sny o krásach ľudskosti sa tratia, kým budúcnosť sa zdá byť piesku púšť len hluchá, ba víziou zriem často tak na plátne ducha vidu nesmiernu skazu, ktorá všetko jemne kmáše a čujem, ako drsným krokom hordy idú, by imanie vám vzali najvzácnejšie vaše, čo storočia tak zdatne zhromaždili v celky s napnutím rezkých duší, rozžhavených vierou v ideál slávny, preradostne veľký, nadchnutých jeho jasom božskou mierou: Zbratrenie ľudstva národov v sieň jednu skvúcu spravodlivosti objímanú ramenami… Oh, kde si, sne ty bájny?! Neraz vzdal som vrúcu ti poctu hrde vypnúc hruď, v nej súcit samý… Dnes žlč keď z rtov sa pení, kypí zlostne z pera, keď blato letí v tváre jasné miesto vône a človek horší vzhľad má ako dravé zviera, ba celá scéna v nízkej pažravosti tonie, mňa obletujú chmúrne mračná, haliac oči mútňavou smútku smútkov, boľastného desne a celý vesmír v kúrňave sa žravej točí, hruď zvierajú tie najkrutejšie steskov tiesne, zúfalosť zavše ako pekla žiara seká, do útlocitov srdca ukrutným jatagánom^[7] invektív skepsy, zmietaná sťa búrkou rieka, a najradšej bych vtedy do vás udrel lanom, spradeným pevne z húžiev lián džunglí divých, bo tu už Lásky svätej obeť nepomáha, ni slzy žiaľne očí krotko dobrotivých, veď Ona na pranieri stojí celky nahá, pomáhať nemôže, bo sputnané má ruky, len Psyche ak ju, chúďa, teší ešte v duchu — dnes škoda každej cnostnej žertvy, škoda muky, keď ľudia svojho boha cítia iba v bruchu, keď s úškľabom sa diabla škeria ranám Krista, de Sade hľadí z víčiek, chlipne vyškerených,^[8] keď bláznovstvom sa zdá im iba snaha čistá… Čaporom z lián džunglí pevne zauzleným^[9] do čeliadky tej chabej šľahnúť smelo, by všetkým satanom sa v očiach stmelo a rozliali sa na smolu…