ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď spadli putá a slobodienky skvúci ideál sme vyzdvihli na štít, bo nehrozila nám už viacej sudba krutá a s jarným spevom vence sme počali viť mieru a víťazstvu k sláve, tu znamenie, hľa, vo výšinách vzplálo a akoby nás vystríhalo pred úskalím tisícich hriechov a chýb a neviditeľná sťa ruka by písala plamenným písmom: Tmy hojne, ba priveľa v hlavách i srdciach, veď sny horečné mátožia stále, nezacelené rany pália ešte, sťa zvierali by osudnej minulosti kliešte, jak noc by nebola uprchla cele… Majte sa všetci ku činom bdele, meč treba trímať voždy na obranu, však lutna i harfa ľúbezne nech znie, a nech sa múdrosť šíri ladne po lánoch a nivách i sadoch, nech pevne vo vašich sa zahniezdi radoch s osvetou združená svorne! Veď svetlo umu a jasné cítenie, že láska premáha svár, prinesie národu obrodu zbratania, prinesie zmierenia radostný dar. Tak zjavenie, čo siahalo na hruď každú, v nejž plápolá citová žiar… Nuž k práci sa úsilnej, by ten chorovod slovenských mláďat nemusel pravdu si po cudzích salašoch uštvatý s nárekom hľadať! Keď v dušu útlunkú zaseješ semiačko dobra, ono v nej vyklíči meniac sa nevidne v obra, keď v srdce zaštepíš vrúblik, hoj, ušľachtilý, po čase vyženie, stanúc sa oporou hrdinnej sily, ak vôľu vznetlivú pokropíš myšlienok rosou, stane sa osudov tisícich centrálnou osou… — — — — — — — — — — — Géniu slobody, vystriže perute branné, a zacloň pred zlobou výkvety života ranné, rod nový nech jasá brnený zdravím a slnený krásou, by nikdy nezvisnul nad hlavou národa čierny mrak minulých časov!