ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rec, kto sa vyhne svojej sudbe, kriel tmavých šelestiacej hudbe, čo nesie sa sťa vzdušný tieň v pobytov zemských smavú sieň? Kto zamedzí, by anjel smrti neprišiel z diaľok vyslaný, hoc hneď aj kruší, korí, rmúti?… Nik! — Určením to vyšším je, že zrno, Pán čo zaseje, keď zišlo, v klas sa vtelilo — hoc človeku i nemilo — podťatý srpom koscovým, ku zemi klesol v mihu oka: tým zrnom božím človek sám, čo mal by svietiť ako chrám, v ňom vládne súlad, ducha vzlet, plá v sýtych farbách krásy kvet… Však svet ten zvodný často marí, čo v srdci rastie, svieti z tvári vnútornou žiarou zjasnenej a v krutú borbu vrhá ducha, čo pieseň ladnú radšej slúcha jak divých víchric trepoty. Je osud básnika už taký, že trpieť musí času tlaky, sa boriť v trudoch, prácach hojne, hoc srdce mäkké, bohabojné ho volá k hodu lásky len — tak často cit, ach, vrhne v plen tej krutej seči v bojoch žitia, čo dušu lístkom k zemi schytia, a pritisnú až k prachu hrúd tú zbedovanú, hriešnu hruď… Rec, kto sa vyhne svojej sudbe?!