E-mail (povinné):

František Švantner:
Suky

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 11 čitateľov


 

Suky

Králičku nad Bachratou pozná každý valach, čo pasie v týchto končinách, lebo podľa nej rozmeriava si čas od Félixa po Bartolomeja. Na Félixa sa zelená farba rozpije po temene Králičky ani po bučine na prvého mája a okolo Bartolomeja z poludňajšej strany Králičky pod skalou začínajú sa zapaľovať brusnice. Nedočítali by ste sa o tom v žiadnom kalendári, ale vie to každý gazda, čo drží ovce, lebo keď sa Králička zelená ani bučina na prvého mája, nuž treba sa redikať so salašom na hole, a keď dozrievajú brusnice pod skalou na poludňajšej strane Králičky, treba zase zohnať statok dolu; inakšie by sa nevyradoval. Nieto takého zákona, ale jestvuje taký zvyk aj u nás, len čo je pravda; zvyk je dôležitejší a trvanlivejší ako zákon.

Pre valacha má deň svätého Félixa a svätého Bartolomeja len tú zvláštnosť, že vtedy musí zanechať ležovisko. Inakšie nemá k nim žiaden vzťah. Ba sa srdí, ak gazdovia pri jednačke na fašiangy zanovite sa pridržiavajú oboch svätých, lebo on zas verí, že o koľko dní po Félixovi sa vyrediká na hole a o koľko dní pred Bartolomejom zoženie ovce dolu, o toľko funtov ťažšiu oročku si odnesie zo salaša na zimovisko. No jeho oči začahujú ku Králičke oveľa častejšie, lebo ráno musí striehnuť, či Králička už horí, na obed, či je slnko nad poludňajšou skalou, a večer, či Králička už drieme, aby sa mohli ovce načas duriť do strungy. A durenie do strungy je pre valacha taká dôležitá práca, ako pre farára modlenie z breviára. Niet potom divu, že valach vidí Králičku i zatvorenými očami.

Nuž, berúc čas podľa Králičky, nemohlo byť viac ako tri po polnoci, lebo jej temä bolo také tiché a tmavé ako ostatné hole, čo sa vôkol nej husto tlačili ani širočizné chrbty spiacich zvierat. No obloha nad ňou sa navidomoči čistila, akoby do jej fialkovastej farby pár kvapiek mlieka bolo spadlo. Ale na dolinách ešte nesedela hmla, hoci podľa ostrého vzduchu a prenikavej vône kosodreviny chystal sa slnečný deň. Vtedy o takom čase doliny už ležia ani pod perinami. — Neubudlo veľa z noci, — povedal by slabý spáč, ktorému by sa boli v tú dobu rozlepili oči. Lenže sotva sa vtedy poblíž Bachratej našiel taký, lebo rúbaniska, kde by mátožili rubači, toho roku v tomto kraji nebolo, a valach vám o tretej zaspí aj na šibenici.

Boli teda tri hodiny po polnoci z nedele na pondelok, keď asi päťsto krokov od prašnického salaša, ktorý čupel v konštivári ani divá kura v hniezde, ozvali sa chlapské hlasy. Hovoriacich nebolo vidieť, lebo Bachratá v tých miestach zaostruje náhle svoj chrbát v skalnatý hrebeň. Hrebeň sa asi v polovici láme a vytŕča smelo do oblohy skalný roh, nad ktorým je jediný ako-tak bezpečný priechod, ale pod ním letí do hĺbky nebezpečná stŕmava. Z diaľky táto skupina bielych skalísk i za rohom vábi oči divokou krásou, lebo je z tejto strany hôľ jediná, ale zblízka ľaká ich závratom. Hlasy ozývali sa za hrebeňom, kde obloha mala ešte stále farbu olova a kde sa noc ešte plavila širokým tokom. Patrili zaiste valachom z prašnického salaša. Príčina ich oneskorenej vychádzky by sa ťažko uhádla, lebo valach má v jednu noc sedem pokušení, aby opustil ohnisko a išiel sliediť po kosodrevine. Ale ďaleko od pravdy nebudeme, ak povieme, že mohli byť na priechodskom salaši, ktorý leží na tejto strane hrebeňa a kam sa len predvčerom vyredikali, lebo treba poznamenať, že tam hore, kde sú ľudia na dosah božej ruky, musia sa priateľstvá medzi susedmi lepšie pestovať ako dolu.

Valasi sa istotne štverali už k skalnému rohu, kade mienili prejsť na túto stranu. Nemohli byť ďaleko od hrebeňa. Ak by bol niekto hádal podľa hlasu, bol by zaiste čakal, že sa ich hlavy majú hneď vynoriť nad hrebeňom, lenže na holiach sa podľa hlasu neodporúča odhadovať, lebo kým hlas prejde od úst k uchu, desaťkrát sa ťukne o bralá a každé bralo mu pridá sily.

Rozhovor nebol veru priateľský:

— Opatrnejšie poď!

— Idem tak, ako sám chcem.

— Zaškrtím ťa, sopliak!

— Sprobujte, už máte jednu pamiatku odo mňa, nuž bude aj druhá.

— Nefrflal by si, ty žobrák, keby sa mi valaška nebola zachytila o konár.

— He! —

— Mohla si ťa potom tvoja mať zasoliť alebo zaúdiť!

— Aj vám sa to mohlo poľahky stať!

— No veď ešte príde na psa mráz, i keď si ma pošpintal.

— Neujdem vám.

Slová sa rúcali ani skaly a nikde sa nevedeli pristaviť, ani na oblohe, ani na zemi: tam hore bolo vysoko a tam dolu hlboko. Mohli ľahko opáliť priam po čele. Tí dvaja, čo sa zhovárali, museli mať tvrdé čelá.

— Oj, príde, a nie zadlho, ak ťa ešte raz uvidím poňuchávať za mojou ženou.

— He!

— Zahluším vás oboch ako psov!

— He!

— Choď si ešte mater cicať, otca ti!

— Nepoznali ste môjho otca, nuž mu dajte pokoj!

— Alebo hoň svoju kornutu.

— Lepšia by bola ako vaša žena!

— Baran!

— Nezadierajte už, lebo vás otrepem o tie skaly a nech vás pre mňa potom čerti berú!

Chladné vlny vetra prevalili sa cez ktorési sedlo a otreli sa o hrebeň ani chlpaté chvosty. To boli poslovia brieždenia.

— Už som vám povedal, že by som sa s vašou ženou nechcel špiniť.

— Keby sa ti neprášilo z úst!

— Povedal som a je!

— A kto sa kasal pri nej predvčerom medzi kosodrevinou?

— Ja som ju ta nevolal!

— Tak som ju ja poslal!

— Viete dobre, že som tam z nej neodhryzol.

— Nebolo to prvý raz.

— Ech, prestaňte už, radšej sa podlapte lepšie, nechcem si pre vás ešte dolámať kosti.

Vietor sa ešte divšie oprel o skalisko a zašuchotal ani had medzi suchým lístím. Vtedy sa vynorili hlavy. Boli blízko seba, ako zrastené. Jedna sa vypínala a prehliadala spokojne chrbty hôľ, ktoré sa pred jej oči náhle museli postaviť, druhá bola neprirodzene previsnutá, akoby sa chcela kotúľať po ostrom hrebeni. Toto zoskupenie hláv muselo z diaľky vyzerať divne. Azda v stredoveku zapichovali tak hlavy sťatých zločincov po strechách na výstrahu. Azda za tatárskeho plienenia trčali tak hlavy úbožiakov zakopaných do zeme. No takáto pripomienka dávnych čias mohla pozorovateľa zaujať len malú chvíľu, lebo hneď potom objavili sa i valasi, ktorým tie hlavy patrili. Boli dvaja. Dve hlavy, štyri ruky. Mali by byť aj štyri nohy a dve postavy, ale boli len dve nohy a jedna postava. Tak sa to aspoň zdalo od koliby. Kto by v tú chvíľu bol sedel ďalej, povedzme na temene Králičky, bol by videl len jedného človeka, ozrutného, čo vystúpil zo skaly ani z mohyly, čo zodvihol oblohu na svojich pleciach ani vrchnák truhly a chce prekročiť dolinu ani obor. No kto by sedel blízko, povedzme v neďalekej úžľabinke, bol by rozoznal zreteľne, že na skalný roh vystúpil valach, ktorý niesol na chrbte iného valacha ako mater päťročného chlapca. Ten na chrbte bol starší. Mal previsnutú hlavu a zakrvavené koleno. Druhý bol mladší. Vzpieral sa pod svojím bremenom ani spotený žrebec. Nad skalným rohom sa rozkročil a zastal, lebo mu vietor povážlivo podvracal nohy; musel si nájsť rovnováhu. Ale ani potom nepoberal sa z nebezpečného miesta. Poškuľoval na stŕmavu, akoby odhadoval jej hĺbku a akoby sa dal do uvažovania, čo by sa stalo s chlapom, ktorý by zletel tadolu. Mohol by sa zachytiť svrčiny, čo popri skalnej stene vyrástla azda do polovice, ale to by sotva stihol. Táto stena nie je ako stena. Na viacerých miestach je vydutá, akoby ju voľakedy, keď sa ešte nepoužívala olovnica, stavali štyria majstri. Má pri sebe aj dva piliere, ktoré sa asi v druhej tretine oddeľujú od skaly a driapu sa sami k oblohe ani dve vežičky. Parom ho vie, načo sú tie dva piliere. Keby stena bola z dreva a čo aj z tehál, nuž mohlo by sa povedať, že naozaj sú oporou, ale stena je taká tvrdá skala, že tvrdšej sotvakde nájdeš a vraštená je hádam do pol Bachratej, ak priam nesiaha k jej základom; nuž načo tam piliere. Pred troma rokmi zletel dolu zo skalného rohu akýsi Faško z Beňuša, ktorý tiež išiel z priechodského salaša. Keď ho druhý deň doniesli v plachte na kolibu, mal ohavne rozštiepený črep, azda vo štvoro dolámané nohy a z chrbta mu trčali tri rebrá. Povrávalo sa vtedy, že sa tak dokaličil na tých pilieroch.

— He —

Vrkol valach len tak pre seba, akoby sa mu hnusila spomienka na dokaličenú Faškovu mŕtvolu. Aj ten na chrbte musel na ňu myslieť a príkrila sa mu, lebo zatvoril tuho oči a nebol by sa vtedy za svet pustil do škriepky so svojím druhom.

— Držíte sa ani repa.

Vetrisko sa prevalilo cez hrebeň a odporne zaskučalo. Postava nad skalným hrebeňom sa zaknísala, akoby sa mala i so svojím batohom prevrhnúť do priepasti.

Voľakto hrozne zaklial.

— Mohol by som vás aj tak poľahky…

Zo skalnej trhliny vyplašil sa krahulec, zatrepotal nad hrebeňom a začal zvoľna krúžiť.

— Ale vaša žena je suka.

Valachovi sa podarilo prevládať vetrisko. Šibol ešte raz zlostne dolu strminou a začal zliezať opatrne zo skalného rohu na chodník, čo sa predieral cez kosodrevinu až k salašu.

Krahulec hodil sa z výšky na nejakú korisť.

Valasi išli chvíľu bez slova. Mali ťažkú chôdzu, ale ešte ťažšie myšlienky.

Potom sa ozval ten na chrbte:

— Ondro!

— Čo?

— Naozaj si nemal nič s mojou ženou?

— Už som vám povedal, že bačuľa je suka!

— A ona mi…

— Čože?

— Ech.

— Suka.

Svetla pribúdalo. V kosodrevine sa prebúdzalo vtáctvo. Ozývalo sa však len ako zo sna. Hlásky boli čerstvé a tenušké.

— Ondro!

— Čo?

— Zlož ma!

— Veď už mám od vás mozole na pleciach aj na chrbte!

Boli práve v úžľabine, kade čurčala do doliny voda. Voda tiekla prudko. Niekde aj padala. Zvonila o skaly ako spiež a chladila väčšmi než vietor, ktorý šuchotal v tých miestach v kosodrevine. Na psici sa už blyšťala rosa. Ranený sa do nej vystrel, akoby chcel zomrieť.

— Ondro!

— Čo?

— Rozrež mi nohavice!

Oslovený musel najprv odkrútiť návleky a len tak začal rezať. Pod súknom objavila sa chlpatá píšťala zaliata krvou. Krv bola čerstvá.

— Dočerta, bača, veď vy stekáte!

— Rež!

Hore vyššie krvi pribúdalo.

— Čo ste skôr neotvárali ústa?

— Rež!

Nad kolenom objavila sa rana. Išla až na kosť a nebola zaschnutá. Krv sa z nej valila odspodu. Valach si spomenul, že takéto živé rany treba tuho podviazať. Vyvliekol návleky z krpca a počal nohu tuho sputnávať. Krv premokala slabšie. Ranený za ten čas ani nemukol a keď sa potom valach na neho pozrel, mal oči zatvorené a vlasy mu rozčuchrával vietor.

— Už nezdochneš, — povedal a išiel si do potôčka omyť ruky od krvi. Vtedy po chodníčku od koliby pribehol huňatý psisko s otvorenou a upachtenou papuľou. Bola to bačova suka. Ešte v behu pár razy chrapľavo zaštekala, potom obehla ležiaceho, oňuchala mu vlasy, tvár, slabo zapišťala, zaskučala ako dieťa, ktorého zlý sen trápi, a hneď zasekla chlpatý chvost medzi nohy, hlavu natiahla do oblohy a zdĺhavo zavyla. V diaľke jej odpovedali iní psi.

Valach vzal do dlane vody a mienil ovlažiť ležiacemu ústa. No suka vycerila na neho biele zubiská a zlostne zavrčala. Poznala nepriateľa.

— Duna, fuj!

Suka si sadla k bačovej hlave a zavrčala ešte hrozivejšie. Valach frkol na ňu vodu, ale tá sa nepohla.

— Tak si ho stráž, divoch! — povedal a pustil sa dolu ku kolibe.

Salaš bol tichý. Psiská zaiste ešte vylihovali pod strieškou pri honelníkovi. Keď otvoril na kolibe dvere, na lavici hneď za ohniskom, kde obyčajne ležiava bača, zazrel čosi biele. V šere, aké v kolibe ešte bolo, nedalo sa hneď zistiť, čo to môže byť, ale on vedel, že je to žena, ktorá od večera čaká na túto chvíľu. Pristúpil blízko k nej. Žena spala, lebo jej bolo dlho čakať. Bola len v košeli a v suknici. Na jednej ruke spočívala jej hlava, druhá visela voľne dolu z lavice. Táto ruka bola nahá. Aj plece, po ktorom sa chlpili čierne vlasy, bolo nahé. Táto ruka i toto plece sa mu zabeleli v očiach, keď vstúpil do koliby. Táto nahá ruka a toto nahé plece sa mu beleli v očiach aj vtedy, keď pri nej stál. Boli belšie ako košeľa. Zbadal to len v to ráno, keď sa vrátil z priechodského salaša a keď nechal polomŕtveho baču ležať v úžľabinke pri vode, hoci to mohol zbadať prv, lebo táto žena sa ho od určitého času prestala hanbiť. Ruka i plece boli belšie ako sneh.

Valach stál zarazený. Divil sa tomu, hoci vedel, že má pohnúť rukou, dotknúť sa prstom nahého pleca, pomykať spiacou, aby sa zobudila, lebo jej muž leží neďaleko odtiaľ zakrvavený. Vedel to, ale ani okom nemihol, ani prstom nepokýval, a keby nebolo tej nahej ruky, čo visela až k zemi, a toho nahého pleca, ktoré počínalo hriať tvár ani podplamenník, vysadený z pece, nuž bol by sa najradšej zvrtol von a bol by sa najradšej pustil dolu grúňom, aby o ňom na prašnickom salaši viac nechyrovali. A pravdepodobne bol by tak urobil aj navzdor nahému plecu, lenže žena sa zobudila sama.

Táto žena možno ani nespala, len sa tak robila. Možno donedávna sledovala všetko pomedzi zruby. Možno videla celkom zreteľne, ako sa postava s bremenom objavila na hrebeni Bachratej, možno pristavovala dych, keď sa táto postava začala hojdať, akoby chcela svoje bremeno zvrhnúť do priepasti, počula zaiste aj štekot bačovej suky a možno len vtedy sa urobila spiacou, keď zazrela, že sa valach približuje ku kolibe. Vravíme tak preto, že táto žena neotvárala oči ako ľudia, čo plašia spánok. Rozlepila ich naraz a hneď ich mala čisté a čerstvé ako horské jazero. Zablýskala nimi ako šelma, ktorá zaňuchala blízko čerstvé mäso.

Keď zazrela pred sebou meravú postavu chlapa, založila previsnutú ruku vysoko za hlavu a spriečila sa v páse tak, že sa jej prsia rozvalili vo dvoje. Zrebná košeľa ich pridržala. Valach sa zaknísal. Chcel hľadať po kolibe miesto pre svoje oči. Nechal ich však tak, lebo na rozvalených prsiach im bolo dobre.

— Zabil si ho? — vrkla.

— Nie, — odpovedal sťažka.

Jej hlas sa podobal trochu sučke, ktorá sa učí brechať, a trochu novej kose, ktorá zaťala do skaly. On cítil pri reči neistotu, akoby sa mu vyrážky na jazyku povyhadzovali. Pokúsil sa to aj ponaprávať, ale hneď si uvedomil, že pre tie pupence by to bolo ťažko.

— Mal si ho tak, ako som ti radila.

— Ech!

Začala sa pomaly obliekať. Najprv oplecko, potom kvetovaný brusliačik. Jej pohyby boli ladné a svieže. Rozširovali vôňu a teplo. Zväzovali tuho oči a podlievali kožu pálčivou krvou. Bolo ťažké sledovať ich dlhšie pohľadom. Žena o tom pravdepodobne vedela, ale nebála sa. Obliekanie predlžovala. Bola ako had, čo sa vyhrieva na rozpálenom slnku pred očami človeka, o ktorých vie, že mu neublížia, lebo sa ho boja. Bola ako mačka, čo preťahuje svoje prehriate telo a súčasne iskrí na korisť.

Táto žena hrešila každým pohybom.

— Podaj mi čižmy.

Striasol sa ani kôň po kúpeli, nerozumel dobre, čo sa od neho žiada, lebo mal v ušiach a v očiach plno ružového a voňavého tepla.

— Podaj mi čižmy!

Pohol sa ako strom, do ktorého sa oprel víchor. Vtedy zbadal, že je ťarbavý.

Pri obúvaní suknica sa jej priveľmi vykasávala nad kolená. Pribral sa za ten čas počítať oštiepky na polici, či reku cez noc niektorý nezmizol, ale oštiepky sa podobali kolenám.

— Neboli by rátali na teba, lebo zo skalného rohu sa zrútil aj Faško.

— Ech —

Odlepil rýchlo oči od oštiepkov a vyvliekol sa pred dvere, bolo mu treba čerstvého vzduchu, lebo v kolibe sa už mal pridusiť. Ešte nikdy nebolo v kolibe tak dusno ako vtedy. Pred kolibou mal sto chutí pustiť sa dolu do doliny… lenže…

— Ech!

O chvíľu vyšla ona.

— Kde je?

— Tu v žľabe.

Išiel popredku. Počúval, ako cupká za ním. Musela mať krok o polovicu menší od neho. Počul, ako jej šuští suknica. Pripomínalo mu to slnkom vyhriatu perinu, ktorou ho mater kedysi bola prikrývala. Dakedy mu bola celkom za pätami. Vtedy sa mu chcelo zvrtnúť a urobiť čosi, ale sám nevedel, čo by to malo byť.

Keď prichádzali k žľabu, vybehla proti nim bačova suka, ktorá ešte stále strážila baču. Vyskakovala na ženu, brechala a vyla, akoby chcela žalovať. Prečo nevedia psi rozprávať?

Žena trochu postála a keď suka znovu sa pokúsila pred ňou vyskočiť, kopla ju tuho do brucha. Trafila dobre, lebo suka urobila dolu vrchom niekoľko kotrmelcov a ešte sa začala na mieste bláznivo vrtieť, akoby si naháňala chvost, potom, skučiac, zavliekla sa pod kosodrevinu.

Bača sa nehýbal. Tak ležiavajú aj mŕtvi na doskách, ako on ležal.

— Kto mu podviazal ranu?

— Bol by stiekol.

Prikľakla k ležiacemu, povolila nad ranou návleky, odkrútila a zahodila ďalej do kosodreviny. Rana sa hneď naplnila krvou ako vyschnutá studňa vodou, ak naďabíme na žriedlo.

— Veď si ho zabijete!

— Do kolena si mohol i sám.

Suka pod kosodrevinou zdĺhavo zavyla. Žena sa pohla ku kolibe.

Valach chvíľku postál, nevedel si nič počať. Čosi sa mu tislo hore hrdlom. Chcelo vykĺznuť von a strašne zarevať, tak aby sa dolina prebudila, tak aby sa Bachratá zatriasla, ale on to pridúšal, tíšil v sebe, lebo sa toho sám bál. V pomykove pozrel sa na suku, akoby u nej hľadal ratu. Tá sedela stále pod kosodrevinou, dívala sa ľudskými očami na neho a zavše vyvrátila nabok hlavu a jednou stranou pysku zdĺhavo vyla. Vedel, že by sa už naň tak divo a zúrivo nehodila ako prv, keby sa k nej priblížil. Vedel, že ak by vztiahol k nej ruku, stočila by sa do klbka a začala by ho lízať.

— Duna, poď sem!

V nešťastí sa uzatvárajú najväčšie priateľstvá.

— Duna, poď sem!

Duna zatrepotala chvostom.

— Duna, — chcelo sa mu vravieť, — ja som ti nechcel ublížiť, ani ti už nikdy ničím neublížim, Dunička moja, to vie aj sám Boh, ale…

Medzi kosodrevinou zabeleli sa oplecká. Plávali v zelenom mori ani kráľovské labute.

— Ech!

Išiel za nimi.

Potom prešla azda polhodina. Za túto polhodinu vietor dul tak divo a zúrivo, akoby chcel povytrhávať všetku psicu na Bachratej a pozanášať ju kdesi za skalný roh. Po polhodine obloha sa aj na západe vyčistila. Bola potom celá biela a priezračná ako závoj, za ktorým sa rysuje tvár mladuchy, alebo ako kvapôčka rosy, čo sa blyští na lupeni jabloňového kvetu. Chcelo sa ti do nej vnoriť tvár, chcelo sa ti v nej okúpať, lebo si bol presvedčený, že po takom kúpeli by celé telo omladlo. Ale tam nad Králičkou bol kus oblohy jednako len žiarivejší. Podobal sa briliantu, na ktorom sa teplý lúč rozštiepil na sto drobunkých zlatých triesočiek. Triesočky sa pohybovali, leteli na všetky strany ani šípy, zapichovali sa do modriny, ktorá sa chcela chytiť plameňom. Každý nasledujúci šíp zaletel ďalej ako predchádzajúci. Keď sa zapichol, zatriasol sa a vydal zvuk, ktorý nebolo síce počuť, lebo šípy zapichovali sa veľmi vysoko a veľmi ďaleko, ale istotne zvonil ako sklenené zvončeky na vianočnom stromčeku. Zlatých triesočiek bolo vždy viac. Zaplavovali vždy širší kus oblohy. A naraz oči spáča, ktorý by, povedzme, ležal na psici pri potôčku v úžľabine neďaleko skalného rohu, museli by sa zaliať svetlom a jasom, lebo nad Králičkou, kde do tých čias preletovali zlaté triesočky rozštiepeného lúča ako svätojánske mušky, vyšľahol plameň taký veľký a taký pálčivý, že sa chytila od neho celá obloha a začala sálať teplým jasom. Bolo v nej viac lesku ako v pohári, do ktorého sa leje víno, bolo v nej viac vône ako v ruži, ktorá sa rozvila cez jednu noc, bolo v nej viac krásy ako v hudbe, ktorá doliehala z neznáma občas k uchu. Po tomto mal sa už len objaviť kráľovský sprievod s bielymi paripami v čele. Kráľovský sprievod sa neobjavil, ale temeno Králičky sa pokrylo zlatou čiapočkou. Čiapočka vyzerala ani korunka na hlávočke neviniatka, oblečeného len do bielej zrebnej košieľočky.

Narodil sa nový deň.

Vtedy z kosodreviny nad kolibou vyrútila sa bačova suka. Zo tri razy skočila do dvier, akoby ich chcela vyraziť, potom si sadla a začala do nich vytrvalo štekať. A hneď zatým vyšiel na chodník bača. Vliekol sa z nohy na nohu, hľadel na zlatú čiapočku a celým hrdlom volal:

— Drichmoši, vstávať, Králička horí, durte do strungy!

Spod striešky sa vykrbáľal rozospatý honelník a ešte sediačky, obložiac dlaňami z oboch strán ústa, zavolal do doliny:

— Ha-hooo!

Tak, aby dolina vedela, že na prašnickom salaši už duria.

Vtedy aj na kolibe niekto otvoril dvere a začal odháňať bačovu suku.

Tá sa nedala.




František Švantner

— slovenský prozaik, učiteľ a osvetový pracovník Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.