ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

František Švantner: Malka a Nevesta hôľ

Dielo I

Slovenský spisovateľ

1962

Vydal Slovenský spisovateľ, vydavateľstvo Sväzu slovenských spisovateľov, v Bratislave roku 1962, v edícii Pôvodná próza.

Zodpovedný redaktor Rudolf Turňa.

Druhé vydanie.

Vytlačili Tlačiarne Slovenského národného povstania, n. p., Martin, závod Ružomberok.

Strán 328.

František Švantner (Človek a dielo)

Ak by sme si „civilnú tvár“ Františka Švantnera, tejto literárnej osobnosti, predstavovali podľa jeho diela, podľa jeho čarovných a čarodejníckych poviedok zo zbierky Malka, či podľa dojmu, ktorý v nás vzbudzuje fantasticko-rozprávková krajina jeho Nevesty hôľ, boli by sme sklamaní. Svojím občianskym životom, osobnými a sociálnymi záľubami a prácou bol tento autor fantastických rozprávok vonkoncom netajomný, striezlivý, ba i prívetivý a skoro vždy veselý. Jeho priatelia z detstva a z mládeneckých rokov si naň spomínajú ako na ochotného spoločníka v zábavách. Za jeho srdečnosťou, ktorá nebola nikdy hraná, skrývala sa však niekedy aj irónia, ale to malo u neho zvláštny dôvod.

Začneme tými najzvyčajnejšími životopisnými dátami.

„Narodil som sa 29. januára 1912 na Bystrej. Je to stará haviarska dedina pod Ďumbierom neďaleko Brezna, podobného rázu ako sú všetky ostatné, ležiace v úzkej doline, tiahnúcej sa od Podbrezovej cez Čertovicu na Liptov, a to Mýto, Jarabá a na druhej strane Boce…“

Tento i ďalšie citáty sú z vlastného Švantnerovho životopisu, uloženého v LAMS v Martine.

Taká je základná situácia, miestopis Švantnerovho života a diela. Áno, i diela, lebo námety, priestor, ľudí, príbehy a reč vydoloval Švantner v tomto kedysi haviarskom prostredí. Predstavme si ešte, že je to kraj, ktorému udávajú tón vrchy a hole Nízkych Tatier, Ďumbier, Gápeľ, Chopok a Trangoška.

Otec: „Robil vo fabrike v Podbrezovej ako všetci ostatní Bystrania. Bol to človek rozumný, rozvážny, ale uzavretý, najmä k nám deťom. Hrával na husliach a na ťahacej harmonike. Veľmi rád a veľa čítaval. Pamätám sa ešte dosiaľ živo na tie zimné večery, keď sedával pri stole pod petrolejovou lampou a čítal nám nahlas zo starej švabachom tlačenej knihy, kým sme my deti s materou čuchrali vlnu alebo lúpali fazuľu pri sporáku.“

Matka: „… pochádzala zo Starých Hôr. Bola jednoduchšia, pracovitá a poslušná. Ani ona neobľubovala posiedky s ľuďmi. Nemala na to ani kedy, lebo musela sa starať o malé hospodárstvo, ktoré si spolu s otcom nadobudli a ktoré sa neustále rozširovalo. Bola skúsená a rozpoznávala ľahko v ľuďoch skrytú zámernosť, preto bola opatrná. Ako dievča chodila po svete s tovarom, ako to dosiaľ robia ešte Starohorky. Na takejto ceste za živobytím, niekde vraj vo Viedni, stretla sa aj s otcom. Po celý čas žili v dobrej zhode. Nepamätám sa, že by sa boli niekedy pohašterili. Mali spolu celkom päť detí, všetko chlapcov, z ktorých dvaja zomreli. Bol som najmladší a tak trochu od malička, hlavne od starších bratov, otĺkaný.“

Ďalej Švantner rozpráva o škole, kde „nejako zvlášť nevynikal“, o učiteľovi maďarónovi a pijanovi, o meštianke, do ktorej chodil. Nakoniec si „zvolil“ učiteľské povolanie.

„Na štúdiá dali ma rodičia hádam preto, že v tej dobe, keď som vyrastal na chasníka, prestali prijímať za učňov do továrne, kde po exámene na ľudovej škole obyčajne chlapci z našej dediny odchádzali, nuž otec určil, že bude najlepšie, keď sa mi zaistí nejaká štátna služba. Učiteľskú dráhu som si vybral sám, lebo sa mi zapáčilo, že budem môcť tak neustále narábať s knihami.“

A teraz preskočme niekoľko rokov a zastavme sa vo Švantnerovom prvom učiteľskom pôsobisku, v Mýte pod Ďumbierom. Švantner sem prišiel ako „správca a učiteľ“ na práve zriadenú obecnú školu (predtým boli len cirkevné). Plný ideálnych predstáv o svojom povolaní narazil hneď na množstvo nezrovnalostí. Zdalo sa mu, že sa obec o školu nestará, to by však, ako sám hovorí, „terajším biednym časom ešte ušlo,“ no horšie je, že sa obecná škola stala semeništom rozporov a svárov medzi miestnymi cirkvami. Čo však Švantnera trápilo najviac, to bola otázka mravnej výchovy detí a funkcia školy v živote pospolitosti vôbec.

Slová, ktoré napísal do školskej a obecnej kroniky r. 1933, boli ostrou a „bezočivou“ kritikou zo strany mladého učiteľa. Nás však zaujíma na tejto Švantnerovej invektíve čosi inšie: jeho postoj k dobovým spoločenským problémom. Poprel a odmietol úlohu, ktorú hrala vo vtedajšej školskej výchove cirkev, poprel jej idey, náboženskú morálku vôbec. To bola na vtedajšie časy a v danom prostredí, ktoré nijako nevynikalo osvietenosťou, viac ako dosť. Ako štátny (teda nie cirkevný) učiteľ si to mohol do istej miery dovoliť, no iba do istej miery. Švantner dovolenú mieru náhľadov, aké sa očakávali od učiteľa, prekračoval aj inak. Začal sa zbližovať s robotníkmi, viedol pre nich po večeroch vzdelávacie krúžky. No ani v tomto prípade nešlo mu o to konvenčné vzdelanie, o tú skromnú mieru vedomostí, ktorá sa vo všeobecnosti vyžadovala. Naopak. Vedel, že robotný človek je predovšetkým „výrobca tovaru“, že ho ťažká práca „vyčerpáva až do špiku“. Preto pokladal za potrebné vysvetľovať mladým robotníkom skôr podstatu ich životného postavenia, a to v presnom sociálnom zmysle. Rozoberal s nimi po večeroch, ako mi potvrdil jeden z účastníkov týchto besied, aj Marxov Kapitál. Túto činnosť vykonával Švantner uprostred sociálnej krízy, keď boli nezamestnanosťou zasiahnuté široké vrstvy obyvateľstva. Získalo mu to sympatie i úctu prostých ľudí. Ironický vzťah k svetu bol zase u Švantnera podložený ostrým kritickým postojom k spoločenskej pretvárke, k falošnosti, k zbytočnému naparovaniu sa „nadradených“ vrstiev. Nenávidel meštiactvo, najmä však jeho malomeštiacku podobu. Cítil sa hlboko spojený s ľudom, a to vôbec nie teoreticky alebo len zo zásady. Švantner bol bytostným demokratom, žil podľa svojich zásad. Neprekvapí nás preto, keď v jeho životopise čítame, že v tomto čase písal sociálne poviedky: „Boli písané pod dojmom práve vtedy sa rozvíjajúcej hospodárskej krízy a nezamestnanosti, ktorá zasiahla hlavne priemyselné kraje nášho vidieka, preto sú aj sociálneho zafarbenia. Neskoršie na Mýte pod Ďumbierom, kde som začal učiť, vznikali ďalšie rozprávky. Mohlo ich byť na celú zbierku.“ Aký však bol ich osud? O tom Švantner píše toto: „No nejaký literárnik, ktorý raz bol cez dedinu prechádzal, vyžiadal si odo mňa celý rukopis, že ho vraj v novej edícii vydá, ale zdá sa, že sa mu nehodil: alebo edícia sa rozpadla, alebo rukopis sa zapotrošil, lebo som sa s ním viac nestretol.“

Jednu poviedku, pravdepodobne z tohto súboru, nachádzame však v časopise Svojeť (ročník 1933 — 34, č. 1). Volá sa Výpoveď a je podpísaná pseudonymom Fraňo Bystran. Jej téma? Robotník v podbrezovskej fabrike dostane výpoveď a v duševnom rozrušení spadne do valcovne a zahynie. Jeho mladej žene sa má narodiť dieťa.

Aj v ťažkých rokoch rozpadu predmníchovskej Československej republiky stál Švantner na strane tých, ktorí bojovali za jej zachovanie, a neskôr sa uvedomele postavil proti nastupujúcemu klérofašizmu. Ako učiteľ na meštianke v Podbrezovej odmietol vstúpiť do HSĽS, hoci sa to od neho vyžadovalo. Len ťažká choroba mu zabránila, že sa nemohol zaradiť medzi ozbrojených bojovníkov Slovenského národného povstania, hoci sa zúčastňoval práce v revolučnom národnom výbore.

Po oslobodení r. 1945 zamenil Švantner viac učiteľských pôsobísk a zomrel tridsaťosemročný (r. 1950) na mozgový nádor.

Aká je zložitosť jeho osobnosti, o ktorej sme hovorili na začiatku? Keď si porovnáme tematiku jeho prác z tohto zväzku s jeho životopisom, pozastavíme sa pri jej zvláštnej „odľahlosti“. Veď to, o čom tu Švantner píše, sú väčšinou povesti a rozprávky, hrôzostrašné príbehy, neuveriteľné udalosti…

Švantner bol totiž z rodu tých bytostných romantikov, pre ktorých je rovnako príznačné a typické kriticky sa vyslovovať o spoločenských vzťahoch, bojovať proti všetkému starému, obmedzujúcemu, ponižujúcemu a súčasne skutočnosť fantáziou pretvárať, vymýšľať si, rozvíjať ju na základe predstavivosti. Svojím bystrým intelektom a racionálnou zložkou svojej osobnosti je úzko spätý s dobou, s najaktuálnejšími spoločenskými otázkami, no svojou citovosťou je hlboko spriaznený so svetom svojho detstva, s detskými zážitkami vôbec a nadovšetko s prírodou. Preto sa v jeho diele vedľa sociálnych rozprávok z prvej polovice tridsiatych rokov mohli vyskytnúť aj práce, v ktorých hlavnú úlohu zohral jeho zmysel pre fantáziu a nesmierne jemný a mocný vzťah k „tíšinám lúčin, k pasienkom, k horám a velebným vrchom“ a k celému bohatstvu dedinského folklóru.

Zložitosť jeho osobnosti a súčasne i jej jednota je v tom, že na skutočnosť reagoval cez najjemnejšie zložky svojej senzibility. Tak si vieme vysvetliť jeho spoločenskú kritičnosť i to zakotvenie jeho literárneho diela v krajinách fantázie. Pravda, už v prvej sociálnej rozprávke Výpoveď z r. 1933 badáme čosi z jeho citovo krajne vzrušeného pomeru ku skutočnosti, ten víchor citu a zmyslov, taký typický pre neskoršie rozprávky. A naopak, sústredenie sa na podivuhodné a fantastické príbehy, napájané vo veľkej miere zo zdrojov ľudovej rozprávkovej fantázie, prevážilo v jeho diele vtedy, keď všetko naokolo v spoločenskom svete odstrašovalo veľmi citlivého Švantnera svojou neľudskosťou a až obludnosťou.

Švantner písal svoje poviedky v rokoch druhej svetovej vojny, za vlády klérofašizmu. Svet rozprávok a svet prírody stali sa preňho priestorom, v ktorom sa cítil voľne, slobodne. Tu bol v ovzduší, ktoré jediné bolo preň dýchateľné.

Švantnerovo dielo môžeme správne pochopiť len zo vzájomného vzťahu doby, v ktorej vznikalo, a charakteristických znakov jeho osobnosti. Švantner prudko odmietal svet sociálnej nespravodlivosti tridsiatych rokov, poznačených biedou a nezamestnanosťou, a celkom sa odvrátil od politickej skutočnosti tzv. slovenského štátu. A keďže už v jeho sociálnych poviedkach (máme tu na mysli jednak spomínanú Výpoveď a najmä rukopisnú prácu z druhej polovice tridsiatych rokov Prvý sneh) nachádzame stopy silnej osobnej reakcie na neľudskú tvárnosť doby, mocný individuálny prízvuk, tým skôr pochopíme, že vo svete prvej polovice štyridsiatych rokov, politicky a sociálne preň neprijateľných, dostáva sa v jeho diele do popredia svet jeho osobných zážitkov.

Švantnerove poviedky z tridsiatych rokov sú v podstate expresionistické, sociálnosť je v nich poňatá subjektívne, spoločenské problémy sú prežívané osobne. Pravda Švantner nebol v tomto čase literárne nejakým výnimočným zjavom. Stačí, keď uvedieme, že obdobný expresionizmus nachádzame napr. i v novelách Margity Figuli (v zbierke próz Pokušenie), ba predtým napr. i v „sociálnom epose“ Martin Nociar Jakubovie od Ľuda Ondrejova. Rozdiel je len v tom, že vo Švantnerových prácach nachádzame väčšiu mieru subjektívneho pretvárania skutočnosti. Švantner však nebol nejakým výnimočným zjavom ani tematikou svojho diela v rokoch štyridsiatych. Počnúc Chrobákovou zbierkou noviel Kamarát Jašek z konca tridsiatych rokov, objavujú sa v slovenskej próze čoraz viac diela folklórne zamerané, neraz poznačené rozprávkovosťou. Dnes už niet sporu o tom, že také práce, ako sú Tri gaštanové kone od M. Figuli alebo ako je novela Drak sa vracia od D. Chrobáka sú výrazom doby, vznikajúcim zákonite v politických pomeroch za tzv. slovenského štátu, keď sociálno-kritická próza mohla byť uverejnená len v tejto podobe.

Ak Margita Figuli hľadala liek na spoločenské neduhy v ľudovej morálke, Dobroslav Chrobák a František Švantner, v zhode so svojimi individuálnymi umeleckými sklonmi, ešte viac zdôrazňovali rozprávkovosť, fantastickosť a výlučnosť svojho diela. Najmä Švantner. Už v mladosti ho zaujali najprv rozprávky, potom dobrodružstvá, v dvanástom roku už čítal s veľkým záujmom Dostojevského, Poea, Stevensona, Huga. Obľubuje si fantastické a démonické rozprávky. „Veľmi rád som ich potom rozprával spolužiakom v škole, keď pán učiteľ bol inakšie zaneprázdnený, alebo kamarátom na pašienke večerami pri ohni,“ hovorí o tom on sám.

Vo všeobecnej orientácii prózy v štyridsiatych rokoch na oblasť folklórnu našiel si teda Švantner nielen svoj vlastný uhol vyprávania, svoju literárnu metódu, ale aj „svoje“ námety. Tento pokrokový človek, kriticky mysliaci vzdelanec, orientoval sa v zhode so svojím temperamentom a pod tlakom nepriaznivej doby na rozprávkovú a fantastickú tematiku.

*

Pokrokovosť Švantnerovej tvorby sa jasne zračí najmä v jeho románe Život bez konca, ktorý Švantner dokončil tesne pred svojou smrťou. Predchádzajúce jeho dielo svedčí, akou vývinovou cestou pritom prešiel, a zostáva v našom vedomí ako dielo s vysokou estetickou hodnotou. Jeho novely i román Nevesta hôľ sú neobyčajne účinné a sugestívne. Možno dokonca povedať, že Švantner je výnimočným tvorcom fantastickej novely i z hľadiska svetovej literatúry. A jeho román Nevesta hôľ nás dodnes očarúva svojou zmyslovou krásou a tým, ako vzrušujúco vedel jeho autor evokovať silu a velebnosť slovenských hôr.

Švantnerovo umenie vyrastá zo sveta ľudových povestí, balád a rozprávok. Sme presvedčení, že niektoré z príhod, ktoré nám rozpráva, začul priamo z úst ľudového rozprávača: tak „prirodzene“ pri všetkej svojej fantastičnosti pôsobia. Išlo mu však aj o vzbudenie mocného dojmu, o vyvolanie napätia, a preto zatajoval časť svojho príbehu, podával ho postupne, odhaľoval ho tak, aby ani na chvíľu neochabovala čitateľova pozornosť. Švantner podchytil a skvele domyslel tento spôsob podania udalostí. Zachováva pôvodnosť ľudového podania, lebo svoje príbehy vkladá do úst konkrétnym osobám, básnicky štylizujúc ich nenapodobniteľný jazyk, plný originálnych prirovnaní a zvratov. Dej sa rozpráva z ich hľadiska, odvíja sa tak, ako ho (alebo ako by ho) kedysi vyformovala fantázia prostého človeka, s celou jeho vierou v nadprirodzené a ľudskému rozumu nepochopiteľné zjavy. Udalosti v poviedke Stretnutie rozpráva napr. strážnik na píle, Ondrej Žienka. Pravda, je to rozprávanie v rozprávaní, lebo hlavnou osobou príbehu je tajomný človek, ktorý môže byť i vrahom svojej ženy. Rozprávač nás núti uveriť, že sa do sveta ľudí mohol akýmsi tajomným spôsobom pripliesť aj prízrak. Aby však tajomnosť a neurčitosť dejov a spolu s tým i napätie novely boli čo najintenzívnejšie, nadobúda tento prízrak znaky priam fyzickej existencie. A výsledok? Ťažko povedať, či rozprávač zabil svoju ženu a či nie, a v pochybnostiach nás necháva i záverečná otázka Ondreja Žienku, ako ju zabil.

Podobne je vyrozprávaná i poviedka Zhanobená krv. Tu však vraha poznáme bezpečne, no nevieme, ako a kedy zniesol svoju obeť zo sveta. Dejové napätie vzniká ako výsledok konfrontácie dvoch plánov novely, toho, čo vidíme, čo sa odohráva pred našimi očami, a skrytého priebehu najzávažnejších dejových udalostí. Vrah sa na konci, po svojom čine, prizná a sám sa udá, no priebeh vraždy zostane utajený.

S ďalšou epickou variáciou stretávame sa napr. v novele Aťka. Aké vlastnosti mala vlastne táto kobyla, kedy a za akých okolností sa vracala k svojmu prvému pánovi, to môžeme len hádať. No aj tu sa tajomné deje podávajú a filtrujú cez vedomie ujčeka Maca, ktorý len komentuje a hodnotí zo svojho stanoviska.

Ale Švantnerovi nejde len o vzbudenie napätia a o zaujímavý dej. Táto črta Švantnerových poviedok tvorí síce ich umelecký pôvab a dodáva im silnú, neobyčajnú pôsobivosť, no je v nich ešte niečo. Švantnerove novely sú totiž súčasne a neoddeliteľne od svojej dejovej stránky a dynamiky i aktom poznania a mravného hodnotenia tajomných udalostí. Pravda, tento ideový moment Švantnerovho diela nie je atoľko zreteľný a jasný ako napr. v novele Tri gaštanové kone od M. Figuli. Prejavuje sa vo všetkých troch prípadoch veľmi nenápadne, no je organickou a neodmysliteľnou súčasťou politického sveta Švantnerových výtvorov.

Pri otázke, ako vlastne Ondrej Žienka v novele Stretnutie zabil svoju ženu, nie je síce vyjasnenie príbehu, no zreteľný náznak mravného hodnotenia celej udalosti. Ktosi je za tento hrozný čin zodpovedný. Ak neveríme halucináciám a marivám (a z deja môžeme predpokladať, že im Žienka neverí), potom môžeme otázku „kto je vrah“ formulovať celkom konkrétne. Ešte nápadnejšie sa mravné hodnotenie udalostí prejavuje v poviedke Zhanobená krv: je ním priznanie vraha k činu. To, pravda, vzbudzuje ďalšiu otázku, či bol vrah mravne oprávnený pomstiť sa za „zhanobenú krv“ svojej sestry, no nesmieme zabúdať, že sa tu pohybujeme v osobitom svete, kde sa zlo odpláca zlom a kde zločin musí byť nevyhnutne pomstený. Ani novelu Aťka nemožno si predstaviť bez toho neustáleho uvažovania a rozmýšľania ujčeka Maca, ktorý chce rozviazať uzlík záhady.

V samom základe Švantnerových poviedok je viac či menej nápadne skryté i hodnotenie života, aké nachádzame vo svete ľudovom.

Popri týchto novelách stretávame sa v zbierke Malka i s prózami celkom iného typu, v ktorých sa tajomné skĺbenie udalostí nakoniec celkom objasní a rozuzlí. Taká je novela Malka a Šabľa. V krásnom baladickom príbehu o Malkinej láske a smrti sú vzťahy medzi osobami nejasné len dočasne, kým na ne Malka nedoplatí vlastným životom. A podobne i démonická postava z novely Šabľa stane sa nakoniec len odpornou a neľudskou. Taká je ostatne logika celého radu týchto noviel: od tajomna k jeho objasneniu, od prítmia a šera k dňu ľudského rozumu a k mravnému stanovisku.

Predovšetkým pre tieto estetické a ideové hodnoty sú nám Švantnerove novely dnes blízke a pochopiteľné. Veď i v takej na prvý pohľad naskrze tajomnej novele-povesti, ako sú Piargy, nad zdanlivou neľudskosťou jednotlivých motívov (scéna pôrodu nemého dievčaťa) víťazí nakoniec život a nad osudovosťou zas láska a spravodlivosť (motív záchrany Klementa Pilarčíka a jeho ženy Johanky v prírodnej katastrofe pri zániku osady). Aby sme na Švantnerovo veľké umenie v tejto poviedke aspoň poukázali, upozorňujeme čitateľov na jedinečnú scénu Johankinho prebudenia z bezvedomia, scénu, ktorá v tejto svojej špecifickej podobe nemá páru v slovenskej literatúre.

Švantnerove sugestívne a čarovné novely rodili sa v podstate ako lyrické výtvory, teda na základe dojmu a z dojmu, ako nám o tom sám zanecháva svedectvo: „… celá novela Malka vznikala pri zvukoch valašskej píšťaly. Námet: keď som jedného jarného dňa sedel v mladine a počúval trilkovanie valacha, ktorý pásol neďaleko stádo oviec; spracovanie za zvukov, ktoré som večerami sám vyludzoval z tej istej píšťaly, keď som ju bol od valacha kúpil.“ Tak si vieme vysvetliť, prečo Švantner okolo roku 1942, keď Malka vyšla a keď sa rozhodoval, ako pokračovať vo svojom diele ďalej, siahol po rozprávkovom námete Nevesty hôľ. Bol autorom s výnimočne hlbokými lyrickými sklonmi a fondami, no nesmieme zabúdať, že až po r. 1945, keď sa spoločenská situácia radikálne zmenila, keď si doba priam vyžadovala, aby sa umenie orientovalo na skutočnosť a vyjadrovalo nové spoločenské tendencie a ideály, vedel Švantner vytvoriť rad realistických noviel a napísať taký významný realistický román ako je Život bez konca.

O vzniku svojich diel, iste v súvislosti s Nevestou hôľ, Švantner napísal: „Doterajšie práce vznikali väčšinou pri bezprostrednom styku s prírodou, priam vtedy, keď som sedel na grúni vysoko, vysoko nad svetom a všetkými zmyslami vnímal, ako dýcha podo mnou dolina a okolo spieva hoľa.“ Švantner vedel takto hlboko prežívať prírodu, ba v akomsi panteistickom nadšení neraz splynul s ňou „v jedinú bytosť“ (to sú jeho vlastné slová). Keď sa o nej priberal písať, „nestačil ani pohľad, chodil po nej, dotýkal sa jej tvarov, vdychoval jej výpary, nakláňal sa nad kvety, prehryzoval bylinky a neurobil na papier ani jedinú čiaročku, kým nemal v sebe celú jej vôňu, jej chuť, jej teplotu, celú jej surovosť.“

Keby aj nebolo týchto slov, Švantnerovo dielo nás presviedča o hĺbke, o úžasnej, zmysly rozochvievajúcej konkrétnosti jeho pomeru k prírodnému svetu. Je to temer až milenecký postoj k prírode (vychutnávanie všetkých jej zmyslových kvalít), vyvolaný azda aj tým, že svoje dielo písal pod tlakom otrasných vojnových udalostí, pod váhou neľudskosti hitlerovskej armády. Švantner túto situáciu ťažko prežíval a snažil sa ju aspoň vnútorne premôcť krajne intenzívnym vzťahom k prírodnému, zmyslovému celku. Významný socialistický český prozaik Vladislav Vančura vyslovil raz myšlienku, že citlivý spisovateľ neraz reaguje na vojnové udalosti tak, že sa upne, že priľne k prírode ako ku zdroju stabilnosti, trvácnosti, ako k spredmetnenému bytiu. Tento výrok sa vzťahuje najmä na Švantnera, pretože u neho boli všetky predpoklady takéhoto „splynutia“ s „nemennými hodnotami“ prírody.

Aj v Neveste hôľ je iste mnoho fantastiky, ktorej pôvod môžeme odvodzovať i zo Švantnerovej osobnej rozpornosti i ťažkého prežívania vojnových udalostí. Fantastická a rozprávková je jej hrdinka Zuna, démonický Tavo, vlkolak mlynár a ostatné nereálne bytosti. Vo Švantnerovom texte nachádzame mnohé štylistické i motivické biblizmy, ba celé pasáže parafrázujúce milostnú lyriku Piesne piesní. Využíva ju však prevažne esteticky (ako napríklad Chrobák i Margita Figuli). Švantner sa svojho času zžil s prejavmi „ľudovo-barokového sveta“, pritom sám bol, predovšetkým ku koncu svojho života, presvedčeným ateistom. Švantnerovo dielo sa zrodilo z ľudovej fantastiky. No Švantner sa s touto fantastičnosťou svojho diela nakoniec rázne vyrovnáva tým, že dáva čitateľovi pocítiť čisto podmienený, rozprávkový ráz svojho diela. Hrdina vyprávania, vyjadrujúci autorov vnútorný svet, sa nakoniec Zuny vzdá a vráti sa do reálneho života, k ľudským starostiam a útrapám. Tento posun fantastiky k reálnemu nám umožňuje lepšie pochopiť nielen Švantnerovo dielo, ale aj jeho samého.

Fantastickorozprávková a démonická podoba Nevesty hôľ ustupuje dnes už do úzadia a do centra našej pozornosti sa dostáva prírodná realita zobrazená Švantnerom v celej svojej zmyslovej kráse. Lyrický obsah tohto diela, jeho konkrétna zmyslovosť, obraz prírody vo všetkých jej podobách a premenách ostáva trvalou hodnotou. A z tohto hľadiska je Nevesta hôľ dielom nesporne pravdivým, zviazaným so skutočnosťou. Slovenské hory sú jeho „hlavným hrdinom“. Že je ich obraz vskutku reálny, o tom sa môže presvedčiť každý, kto spoznal alebo spozná tú časť Nízkych Tatier medzi Ďumbierom a Srdiečkom, ktorou sa nechal inšpirovať a ktorú tak intímne poznal a mocne ľúbil aj František Švantner.

Zbierku noviel Malka a prózu Nevesta hôľ treba chápať aj ako článok vo vývine autora samého, a článok dôležitý, bez ktorého by sme nemohli pochopiť jeho posledné, významné dielo Život bez konca, v ktorom sa celkom priklonil k spoločenskej realite.

Sugestívna sila Švantnerovho ľudského slova, nadväzujúceho na svojrázne spodobenú oblasť ľudového myslenia, zmyslovo bohaté zobrazenie krásy našej prírody a vysoká estetická hodnota spojená s ideovými zložkami, sú schopné obohacovať duchovný svet socialistického človeka.

Ján Števček