ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo sparno. Slnko pražilo na vyschnutú zem a na veľké staré stromy obšírneho parku. Ohromné lipy, dubiská, hraby a iné stromy stáli nemo, bez šumu, bez pohybu ako skamenené. V takom horúcom bezvetrí ani plno zakvitnutá lipa nevonia; ona zatají svoje dýchanie; vtáctvo mlčí okrem otvrdnutého vrabca, ktorý škrečí vždy. Po nebi vysoko švihajú lastovice, malé šedivé motýliky ospanlivo lietajú ďateliniskom.

Uprostred parku, pod hustým, mohutne rozkonáreným divým gaštanom vyvieral bohatý, tuhý prameň, kolmo zo zeme vrel, takže hladina studničky večne sa búrila a vlnila hrubým klokočom. Nad studničkou bola do zeme vsadená kamenná tabla s nápisom:

Starý nápis, starou českou slovenčinou alebo slovenskou češtinou zložený bol učeným človekom, kedysi poslucháčom univerzity wittenberskej,^[1] Gregoriom Columbinim čiže Gregorom Holúbkom, ako sa volal vulgo. Vyryť dal ho pán Šimon Burínsky, veľký a štedrý podporovateľ „literního umení“, majiteľ pozemku. Hovorilo sa, že si Burínsky veľmi ctil „magistrum ludorum Buriniensium“,^[2] nie to, čo teraz…

Kornélia Kunovičová (tak sa volala mladá deva, čo si práve zastala nad prameňom) pocítila starú pravdu epitafu, keď, vytiahnuc z koženej kapseľky tľapkavý pohár, vo tri vrhy sa napila studenej vody. Skutočne, hodno bolo ísť vyše pol hodiny vyprahnutým, horúčosťou znemeným poľom kvôli takému, telo i dušu posilňujúcemu, nevinnému pôžitku. Ona obzrela sa okolo, prešla ručníčkom horúcu tvár a zahľadela sa na neveľký, na jedno poschodie vysoký dom pri parku.

Opustený dom, pamätník dávnych časov! Horné obloky zakryté boli šedivozelenými žalúziami, spodné prosto zabité neohobľovanými doskami. Vôbec celé hniezdo bolo v neobyčajnej zapustenosti. Do parku nebolo treba ísť bránou kaštielika, ale prosto cez pováľané dosky a palisády parkanu. Tade prešla i Nela Kunovičová, bezpečná, že ju nik nepristaví, že nezabreše na ňu pes z opusteného dvora.

Temer denne takto chodievala do spustnutej usadlosti pánov Burínskych, lebo doma vo vieske Prachove nemala sa ani kam prejsť, tam bolo suchopárne a nemalebne. Prachov mal žírny chotár, po daždi menil sa v Blatov, nemal stromovia (časté požiare vyhubili sady okolo stodôl, a Prachovania nemali ochoty stromy sadiť), nemal potoka, iba slizavý, z bahien sporo tečúci „jarčok“, kúpeľ pre husi a kačky. Ján Kunovič, otec Nelin, nehľadal krásu, ale úžitok, keď sa zakúpil v Prachove. Prachovská pšenica bola ťažká „ako brok“, jačmeň prvej sorty, pivovarský. Deva teda hľadala kus chládku, zeleň a šero húštiny.

Okrem toho i poézia neistých chýrov viala z tohoto zabudnutého kúta. Všeobecne známe bolo, že posledný Burínsky bol fanatickým prívržencom povstania roku 1848; potom, keď ruské vojsko potlačilo revolúciu, rakúske lapalo ozbrojených pri Világoši, medzi nimi chmatlo i Burínskeho. Na šibenicu odsúdený, na doživotný žalár omilostený Burínsky ušiel po sedemročnom živorení v kazematách špilberských.^[3] Kam sa podel, nik nevedel. Statky konfiškovali, neskôr oddali jeho žene, ktorá žila vo Viedni. Prachovský majetok, najmenší, temer len vila, zapustol celkom. Hovorili, že Burínsky žije v Amerike, amnestiu neprijal za príkladom Košúta,^[4] ale že prichádza každoročne tajne, nocou do kaštielika, prechádza sa izbami, pootvárajúc zaprášené žalúzie. Nik ho sám nevidel, ale každý sa odvolával na hodnoverných svedkov. Zase boli i také chýry, že Amerikán chodieva do Pančavy k Palčíkovi, k tomu záhadnému Palčíkovi, ktorý vrčí na ľudí ako chorý pes a, čudák, má krčmu na samote pre furmanov, krčmu bez pálenky! Má dcéru či chovanicu, vraj veľmi krásnu, a odieva ju nádherne, neukazuje svetu. Málokto ju videl. Ono Pančava ležala hneď na kraji ohromného, suchopárneho boru… i o Palčíkovi kolovali naozaj horské chýry. Tak sa hovorilo, a pre Nelu dodávalo to zaujímavosti parku i kaštieliku.

Oddýchnuc si málo, Nela pobehala temer celý park, navštívila obľúbené kútiky, húštinky, a potom sadla vo svojej „svätyni“. Bolo to miesto husto zarastené zo všetkých strán. Starý peň bol jej pohodlným operadlom, nanosila k nemu machu a tak sa vpravila do pohodlného položenia — aby mohla čítať. Z kapseľky vyňala malú knižku. Nablízku bolo počuť slabý, sladký hrkot odtoku z prameňa. Bolo jej veselo a slobodne okolo srdca… Taký slávny mier, taká čistota, sladká lieň, taký ledva čujný dych nekonečnej, plavno tečúcej životnej sily… aká to veleba, aký to nevysloviteľný pôžitok samoty. Ona bola vo veku, v ktorom človek sám seba má rád, zaľúbený je do vlastnej osoby… Ona ľúbila svoje beloskvúce ramienko, s úľubou hľadela na štíhlu, dlhú rúčku, na malé nôžky. Možno, i rozvíjajúca sa ruža tak horí nevinnou samoláskou a planie samoobdivovaním…

Knižka bola fádna… skoro ju hodila na lono, oddala sa cele bezmyšlienkovému, bezprostrednému požívaniu odpočinku a duchovnému zabudnutiu.

Vtom počula blížiace sa kroky a temný hovor. Dvaja mladí ľudia šli od prielomu hore chodníkom priamo k studničke. Počerný, vysoký, s dlhými ramenami, v dlhom bielom kapute unaveno kráčal; pri jeho boku sviežo šiel druh, pobelavý, niečo nižší, dosť malebne oblečený. Kroky počula Nela už jasne, ba i niektoré slová.

„Tu musí byť,“ začula hlboký, prsný hlas, „hoci nebol som tu už od rokov!“

„Keby z nej aspoň pivo vyvieralo,“ bolo počuť druhý hlas vo vyššom tóne; „ale ty si vodový cicerone…^[5] Chodíme od prameňa k prameňu ako smädné barany…“

Prišli k studničke. Bolo počuť jasne každé slovo, ba ešte i dýchanie mladých upachtených ľudí… Nele bolo úzko. Čo robiť? Musela okolo prameňa, a keby i bolo možné húštím stranou, nemohla nevzbudiť šuchotom šiat pozornosť neznámych… Chvíľu čakala nerozhodne.

„Pil si takú vodu v tvojich nemeckých metropolách?“ zaznel sonórny hlas.

„A ja ti ešte raz tvrdím, len v meste možno žiť po ľudsky, a i to nie v každom…“

„Nie, braček; ver mi, ohromná centralizácia musí raz prasknúť, a ľudstvo sa pohrnie nazad do šíriny, po menších grupách… Vlny ľudstva sa roztečú.“

„A utvoria smradľavé, stojaté bariny!“

„Nie, veliké, zdravé more…“

Nele bolo otupno nevdojak špehovať rozhovor neznámych, skryla knižku do kapseľky a pošla k studničke.

Mladí ľudia boli prekvapení. Prvý našiel sa pobelavý šuhaj s peknými fúzikmi, strhol klobúk a povedal:

„Ah! prameň má svoju vílu… a my sme si nepýtali dovolenie… Odpusťte! Ale tu sme už raz… Janko Kamenec, maliar na štúdiách — to som totiž ja… A tu duplovaný doktor Vladimír Radovský…“ Kamenec tieto slová hovoril po nemecky, stredonemeckým dialektom. Rodom z čistého sedliackeho koreňa, mal veľké vlohy naučiť sa cudzím jazykom, ale i podrečiam.

Vladimíra Radovského zamrzel žartovný tón i nemčina Kamencová. On sa zapýril a hnevne pozrel na Kamenca… A nebol by pri svojej vrodenej chúlostivosti oslovil devu — ale mu blyslo, že to môže byť len Kunovičová; pamätal sa na jej veľké brunasté oči, keď ju vídal pred piatimi rokmi v Buríne.

„Odpusťte, slečna, môjmu veselému kamarátovi… však ste dcérka pána Kunoviča… my ideme práve k vám… po cestách… chceme urobiť poklonu… Pamätáte sa, v Buríne…“

„Veľmi dobre… šach ste hrávali s tatuškom, i na zábave ste boli s nami… Ale tomu už tak dávno, nebola by som vás razom poznala.“

„Aká milá romantika,“ zamiešal sa Kamenec. „Obnovenie známosti náhodou, pod gaštanom pri tomto kastalskom prameni…^[6] Ostatne je to pre nás oboch dobré omen.“

Nela nepozrela na Kamenca, roztvorila slnečník a riekla Vladimírovi:

„A tak budem vodcom, tatuška bude rád.“

I pošli. Medzi oboma mladými išla Nela svojím ľahkým krokom. Minul jej sedemnásty rok — nie div, že sa jej zaľúbilo dobrodružstvo pri prameni… Ta vyšla sama — a tužibuď, vedie si razom dvoch švárnych, hoci trochu čudných ľudí.