ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vladimír Radovský dlho blúdil poľom, keď bol k utiekol Kamencovi do záhrady. Šiel tuhým krokom, aby fyzickou námahou ukrotil v sebe hryzavý bôľ. Ani nezbadal, keď sa ocitol pri bôre pred Palčíkovou pančavou. Vošiel, nevediac, čo chce v pustom dome nezľudného človeka. Palčík ani nevítal hosťa, ktorý si pýtal vína, ale zazrel na neho a odišiel. Bol oblečený polosedliacky a poloremeselnícky, k čomu akosi nepristávala dlhá, šedivá brada. Až o chvíľu sa vrátil s pohárom vína a postavil ho pred Vlada s posunkom, ktorý hovoril: „Na, pi a choď.“ Vlado začal reč, starík odpovedal s „hm“ a „tak, tak“. No konečne dostal od neho toľko, že bol kedysi u starého Burínskeho v službe, ako poddaný, že je teraz svet zlý a podlý… že chovanicu dal do kláštora a teraz že je sám a čaká smrť. Vladovi bolo príjemne hľadieť na tohoto pustovníka, na jeho zlobnú tvár a počúvať jeho opovržlivé reči o živote a ľuďoch… Ale cudzím bôľom svoj neumŕtviš, cudzia nenávisť sveta tvoje sklamanie s ľuďmi neosladí. Zaplatil a odchádzal.

„A hrdý Kunovič čo robí?“ zamrmlal mu Palčík. „Mamone slúži, mamone! Naše staré hniezdo ide zhrabnúť, pravdivý írečitý majetok Burínskych? Nedobre, mladý pán! V tom nebude požehnania.“ A Palčík zachlopil dvere.

„Divná vernosť,“ pomyslel si Vlado, „alebo čo je to iné?“ Ale on nemal času dlho myslieť na cudzie starosti a podivínstva. Šiel domov.

Ustatý telesne, už pozdne otváral zadnú bránku, aby nespozorovane šuchol do izby. No na prahu sedela učupená dvorníčka a driemala. Ona sa zobrala a s akousi radosťou vítala Vlada:

„Och, pán urodzenký… už čakám, čakám… milosťpán prosili, aby ráčili k nim do kabinetu, — sú sami! Och, pán urodzenký… bieda nastala… nemožno žiť…“ a potom pokračovala šepotom: „Zuzku za vlasy vláčili, vlastnými rukami bili… och, och, bár by toho moje oči nevideli… Veď i paniu, milosťpaniu… prosím nech sú taký dobrý — slovíčko, nech povedia slovíčko pre zmilovanie božie… Ako to možno tak svojich, svoju krv… A slečna, úbohá, v čeľadníku, zavretá… Och, bože môj!“

Stará zhovorčivá dvorníčka začala plakať ticho, ale, vidno bolo, hojne pritom slziac.

„Ja som vedela, že je Zuzka všetečnica, vypínala sa… stužtičky, kordovánky, vyšívané zásterky… slovom, vetroplach popanštený! Nevedela si uctiť dobrotu; veď ju mali ako za svoju, ako kišasonku kŕmili… robotu len ľahkú, len pletky… och, pán urodzenký, veľká bieda nastala… Prosím, len k nim nech ráčia… prosto, tretie dvere… Chodia už dve hodiny po kabinete, takým veľkým krokom, a mrmlú… Ach, poznám ich… to je zle, keď mrmlú!“

Vlado odoslal babku a zostal stáť v polotemnej chodbe. „Hrdý Kunovič,“ prišli mu na um slová Palčíkove. Príčinu biedy ľahko uhádol z reči dvorníčky — ale prečo jeho volá Kunovič? Áno, i on je vinníkom, on mal ihneď oznámiť to, čo zbadal pod výmoľom. Cítil, že sa nohy pod ním trasú, keď zaklopal na dvere kabinetu. „Kto je?“ ozval sa tvrdý, akoby oceľový hlas, takže ho Vlado ani nepoznával. „Radovský,“ riekol Vlado a badal, že mu hlas viazne v hrdle. Kunovič zadupal nohami, odrigľoval dvere a prudko otvoril. Izba bola slabo osvetlená stiahnutou lampou, na ktorej bol zelený nástrešník.

„Kade blúdite, doktor? Váš list prišiel neskoro! A vašu odobierku neprijímam. Či to pekne bežať, keď sa dom borí?“ opýtal sa dosť ticho Kunovič a chodil ďalej priestrannou pracovňou.

„Bol som v poli… zašiel som až k boru… počasie je príjemné.“ — „Sadnite si, priateľu, sadnite…“ Vlado sadol na kožený diván za stôl. Cítil sa istejšie, keď bol medzi ním a Kunovičom nejaký predmet. Bál sa búrky. Celý jeho bôľ na okamih ustúpil strachu pred týmto presilným, akoby z ocele uliatym človekom. A okrem toho, veď i sám bol vinný pred Kunovičom: i on miloval jeho dcéru, a tak dlho mlčal o tom, čo znal. On citom a dušou to isté spáchal, čo onen ľahtikár skutkom. Pot mu vystúpil na čelo.

„Vidíte pred sebou nešťastného človeka,“ začal Kunovič, vždy pri slovách zastal, nehľadiac na Vlada. Pokým chodil, mlčal. „Áno, nešťastného, a čo je pre mňa najsmutnejšie, hlúpo nešťastného.“ Prešiel na druhú stranu izby a vytiahol knôt lampy, takže razom bolo silné svetlo. „Nemôžem vám vyjadriť, aký vulkán^[44] hnevu, aké peklo bôľu a hanby buráca vo mne. Dievčisko ma sklamalo…“ No Kunovič potom upotrebil výraz, ktorý striasol Vladom, takže vyskočil, nahol sa cez stôl a akýmsi nezrozumiteľným mrmlotom, záplavou nesúvisiacich, v hrdle zadrhnutých slov pretrhol Kunoviča. Ale Kunovič neustal, každé jeho slovo bolo vyslovené s vrúcim jedom; v jeho prsiach žblnkal hnev, on chripel, bil sa päsťou nemilosrdne do čela, takže bolo údery jasne počuť. To neboli teatrálne údery a posunky, to boli údery, zapríčiňujúce fyzickú bolesť.

„Iného by táto podlosť od vlastného pankharta ponížila a zdrvila, že by sa plazil bôľom — vo mne budí zúrivosť, mne pripravuje vernú, strašnú smrť… Ja sa divím, že žijem… Moja nádej, moja ľúbosť, moja pýcha, moja nádhera! Nie rukami, celým lonom hodil na ňu boh dary… krásu, um, zdravie… Ako perlu obložil som ju čírym zlatom… na prsiach som ju nosil, zaľúbený som bol slepo, oddane, modloslužobne… Nie krivého slova, ani krivého pohľadu odo mňa nezakúsila… Veno som chystal ako malej princeznej… Môj dom… čistý, hrdosť našincov, predmet závisti vrahov… Dobre som robil, nahých som odieval, hladných kŕmil, nemocným prístrešie postavil. A to sa všetko zrútilo jedinou naničhodnosťou… jedinou podlosťou, strašným bludom… už som na spodku priepasti… hlbšie už nemožno. Počujte… prosil som vás, aby ste boli svedkom toho, čo bude pravdou, aby ma falošne nebrali… Môj dom je zhanobený, a ja som sa pýšil jeho vysokou čistotou… Ja ho idem rozdrviť, ja predám všetko a ujdem ta, kde nikdy nechyrovali o Jánovi Kunovičovi… Vy viete teda, keď ma razom nebude… Nie…“ Kunovič klesol do veľkého pružného fotela s vysokým, taktiež na pružinách poduškovaným operadlom. „Ani to nie je dosť… neviem, neviem…“ Pozrel na svoje pištole, krížom zavesené nad písomným stolíkom… Jeho oči boli vypleštené, ruka na kresle sa triasla.

Čo mohol tu povedať, čo urobiť úbohý Vlado? Šiel umenšiť to, čo sa stalo? Každý pokus zrazil Kunovič záplavou strašných nádaviek… Radovský sa celkom zmútil: „Nie, pán Kunovič, vy prepínate strunu, akoby ste chceli naschvál, aby praskla… Upokojte sa… vypočujte, uvážte. A konečne, ktovie, či úmysel Burínskeho…“ No tu ho pretrhol Kunovič hrozným hlasom: „Ani slova o tom… tá do špiku kostí červami za živa prežratá čeliadka, a moje kvitnúce dieťa…“ Kunovič zaškrípal zubami… Slzy mu vyhŕkli do očú — hádam po prvý raz od malunkého detstva… On sa utíšil.

„Prosím vás, neopúšťajte ma… divno — svojich nemôžem zniesť, ani ženy, ani sestry, ale vaša prítomnosť mi poľahčuje… hovorme o inom. Čo ste čítali… čo je s vašou drámou?… Ostaňte, prosím vás…“ Vladovi až teraz bolo ľúto, keď Kunovič prestal zúriť a jeho bôľ javil sa krotkosťou, akej u neho nikdy nevidel, keď pozoroval, že na toho mohutného mužského ide slabosť a jeho prírode neprimerané, razom na neho naskočené skrotnutie.

„Čím som sa previnil?“ povedal, hľadiac pred seba… Vlado si pomyslel: „Práve tým, že si myslel byť nehriešnym,“ a zase mu prišli na um Palčíkove slová „hrdý Kunovič“; on v hĺbke svojho citu nejasne ešte síce, ale dosť čujno cítil, že hrdosť bola jeho úskalím, a predtuchou, zvláštnou ľuďom fantastickým, bál sa, že bude nielen úskalím, ale priepasťou. A sám mal toho dosť na svojej mäkkej duši! Vedel o zátvore čistej, nebeskej devy, ktorá razom z nevinného, radostného, plného žitia ocitla sa v hroznom položení nešťastnice, otcom káranej s neslýchanou tvrdosťou…

Kunovič dlho sedel nemo. Potom vzchopil sa z fotela… prešiel dva razy chyžu…

„No, dobrú noc, priateľu, dobrú noc…“

Vlado sa zobral, rád, že sa minuli chvíle, zažité v takom rozčúlení. Zamkol sa a ešte dlho písal. Zdalo sa mu, že vo chvíli rozladenia a duchovných múk bude vedieť napísať scénu bôľnu… ale nevyšlo iné, ako náruživé výkriky, nesúvislé vety, prozaické rozberanie zúfalých citov… To, čo má byť pri poetickom, najmä dramatickom diele medzi riadkami, o čom osoby síce nehovoria, ale čím sú nesené ako balón vzduchom, tá éterická časť duchovného tvorenia chýbala jeho riadkom. Keď zaspával, prišla mu na um divná, a predsa tajne potešiteľná myšlienka. Či sa nezblížila Nela k nemu svojím nešťastím? Jej šťastie, bohatstvo, zriedkavá krása, oprávnené nároky… veď toto utvrdzovalo priepasť… ale teraz… Neopovážil sa pomyslieť, že by bola priepasť preklenutá nešťastím, pokleskom… no nemohol potlačiť tajné nádeje a túžby.

Kunovič zas stiahol lampu, obul pantofle a so sviečkou v malom svietničku prešiel celým domom. Ženu našiel pri modlitebnej knihe, neriekol nič a vyšiel. Dvere do čeľadníka, v ktorom bola Nela, boli zatvorené, služobníctvo spalo alebo čušalo. Zamkol veľké dvere a potom položil sa na kožený diván v kabinete.