ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kunovič vláčil Vlada poľom až do večera: on totiž kupoval burinovský majetok a prezeral ho dôkladne. Radovský s rozpálenou hlavou a trasúcim sa srdcom musel voľky-nevoľky krokáriť, počúvať, že tu je žltačka, židom-árendátorom vycivená, tu výmole hatia priechod a rastú ešte vždy — ale že lúky hraničia s Klinom; ležia hneď za Plavou… No že desaťtisíc je primoc, dá osemtisíc, a to iba pre zaokrúhlenie prachovského majetku. Advokát z Burina, ktorý mal prísť vyjednávať menom viedenskej vdovy, že je prešibaná šelma, treba dať pozor. Kaštieľ je stará chajda — dal by ho iste so zemou zrovnať… I park je luxus — no jeho Neluška ho rada má. „Moja Neluška…“ to slovo znelo z jeho úst nežne. Vlado za celý čas pozoroval, že málo citlivý Kunovič vinie sa k dcére s nežnosťou, a odpúšťal mu chladné správanie sa proti žene, a ako sa zdalo, i synovi, ktorého málokedy spomenul, a vždy s dodatkom „drahé portepé“.

Zunovaný telesne a rozladený, Vlado nedočkal na večerný čaj a utiahol sa. Ale v izbe tiesnili ho steny, vzduch i ťukanie hodín. Vyšiel. Prechádzal sa ulicami už celkom pokojnými. Mesiac bol zakrytý nehustým oblakom ako lampa abažúrom. Domky stáli v jeho polohmle ako mátohy… On šiel hore slizavým potôčkom, vytekajúcim nad dedinou z hlbokého, drobnou trávou porasteného výmoľa. Výmoľ bol starý, na jeho spodku uspeli vyrásť ohromné vŕby i borovice. Vlado sa spúšťal dolu príkrymi briežkami, a zase vystupoval nahor. Na malej planinke, pod troma vysokými borovicami mali dedinskí Cigáni svoju búdu. Otvorom sliepňal slabý plamienok a dym vil sa hore pňom stromu, tratiac sa v hustých ihliciach. Vlado obišiel búdu, okrúženú zápachom cigánčiny. Malý psík štekol dva razy. Čierna hlava sa zdvihla na prahu búdy a zase sa položila v otvore na mech. Niekoľko temných slov, a zase bolo ticho. Starý Mišo dobre vedel, kto to blúdi jeho revírom. Už sa tešil na revizitu za grošom a močkou.

Mesiac sa oslobodil z oblaku, výmoľ ožil so svojimi obrysmi, výbežkami, stromami. Kalná ináč voda potôčka dostala farbu matového striebra. V močidlách trblietalo sa mesačné svetlo.

„Pustý kraj, a predsa aký dojem, aká poézia,“ podumal Vlado a spustil sa veľmi príkrym briežkom k potôčku. Sadol na pažiť, podoprel si hlavu lakťom.

Slabý šum potôčka jedine rušil absolútnu tíšinu. Jemu začalo byť úzko v úzkom výmoli, šuškanie vody ho desilo… Zobral sa nahor malým kopcom, ktorý ako pyramída kužeľovite trčal zarovno cesty. Z neho videl temné strechy domkov naľavo, sprava do výšky vystupujúce úhory, mohutné obrysy dvoch stodôl. Mesiac postriebril ich široké, starobou hnedé doskové brány.

„Tam, v tej tme, v miešanine tých snopkových striech, ako perla v močarine, kryje sa bytosť, vysoká a čistá! Ona sa odráža od svojho okruhu ako holubica, zaletená v kŕdeľ havranov. Ona svätica, pri nohách tvrdého egoistu, pri boku neváženej, len na úsluhy používanej matere. A bohatá!“ Posledná myšlienka podobala sa hrobovému kameňu, ktorým sa zatvára krypta naveky. Ale okrem toho, čo je on? Kde jeho postať, jeho pôda?

Radovský ľahol bokom na kužeľ a hľadel, ako sa hadí úzunký, na bielo vystúpaný chodník hore úhorom, na pokraji menšieho výmoľa, ústiaceho do veľkého. Ním sa dalo prejsť skrátenou cestou do Burína. Stadiaľ neraz vyzerali Janka Špalka s poštou.

Na chodníku sa zjavil čierny punkt. Vlado uprel naň svoje bystré oko. O malú chvíľu sa presvedčil, že to bol človek, schádzajúci z úhorovej výšinky… A že to bol mužský, bolo vidno z tieňa, ktorý hádzali rýchlo postupujúce nohy. „Pol desiatej dávno preč,“ zamrmlal Vlado, „vari nie hosť k nám?“ Nad tým „k nám“ sa zarazil! Mesiac zase zašiel za oblak, dosť hustý, sklonený nad západným krajom, chodníka nebolo vidieť — úhory, chodník i výmoľ sa premenili v tuhošedivú tablu, končiacu sa menej šedivým obzorom.

Brána bližšej stodoly stratila postriebristú farbu. Pri vysokom plote okolo stodoly mihlo sa čosi bieleho. Vlado zatajil dýchanie. Dva biele punkty — tie videl dosť dobre; boli to rukávce dedinskej devy. Pomaly privykli Vladove oči na premenu svetla, a hoci oblak šíril sa a hustol, on mohol polovidieť, polotušiť postavu ženskej.

„Všade ticho,“ zašeptala ženská, pobehnúc ku kraju stodoly… „Bože — veď to šepot vrtkej Zuzky, Kunovičovej slúžky,“ pomyslel si Vlado, a už chcel vstať, aby nebol svedkom hádam nejakých záletov. Jemu bolo nepríjemné niečo podobného zvedieť o dome, v ktorom žila Nela. No ako sa dvihol — klesol nazad na kopeň. Spoza stodoly vystúpila štíhla ženská postava a bojazlivo pošla napred. Od Vlada k nej bolo asi tridsať krokov. Nebolo pochybnosti — to bola Kornélia Kunovičová. Ona prechádzala sa svojím pružným krokom, takže sa raz blížila, raz vzďaľovala od kraja veľkého výmoľa a kopňa. Vlado viac čutím než zrakom badal harmonické kolísanie jej postavy. On skutočne zamrel, skamenel; jeho vôľa sa stratila, údy neposlúchali. Iba čuvy boli napäté neprirodzenou ostrotou. Počul šust jej voľných šiat. Zuzky nebolo. Ona zašla za uhol stodoly.

Nela pošla bystrým krokom ďalej… a stratila sa v tme… Keď počul zase šust jej šiat — už nebola sama. Pri jej boku kráčal mužský; bolo počuť jeho silné dýchanie.

„Obneskoril som sa,“ hovoril mužský zle vyslovovanou nemčinou, „prosím odpustiť…“ a ešte bolo počuť jeho hlas, ale obaja sa obrátili k stodole. Obaja šli rýchlym tempom. Ona hovorila chytro a pološeptom — nebolo rozumieť ani slova… No keď sa opäť blížili k výmoľu, zastala:

„Dobre,“ povedala, „ale toto je posledný raz;“ šepot menil sa v hlasné hovorenie. „Niet výhovorky. Vám musí byť jasné moje položenie. Tak ďaleko nemožno. Zbohom!“

„Ale, preboha, dajte si povedať, slečna! Všetko urobím! Rozkážte, roztrepem guľou túto biednu hlavu. Ale teraz vybúšiť, teraz, keď som ničím, znamená byť vrahom vlastného šťastia, rušiteľom krásnych plánov. A potom, či mám najmenší dôkaz?“

„Nie je vám dosť, že som tu? Keby ste ani nevideli, cítiť by ste mali purpur hanby na mojej tvári!“

„A kto je tam pri stodole? Kto počúva každé slovo, hoci ani nerozumie, ale vidí každý pohyb? Ani len svojej teplej rúčky ste mi nedali! Závistná koža rukavice nedá dotknúť sa vášho zlatého tela… Ťažké podmienky veru našich riedkych hodiniek… ba minút… Skloňte aspoň hlávku svoju na toto plece… to mi bude dôkazom, že smiem všetko obetovať… Vy sa hráte so mnou… hráte…“

Oni odišli. Ale zďaleka počul Vlado rozčúlený hlas Nely. Akože bol jej mäkký, krásno-tichý hlas schopný toľkého rozčúlenia?

„A tak teda… naposledy… povedala Nela, keď sa už tichým krokom blížila; on šiel dvoma krokmi za ňou. „Pevne verím, pán Burínsky, že i pri tom ,naposledy‘ nebude horkou moja rozpomienka na vás, že vy nebudete príčinou horkosti, alebo — hanby mojej…“

„Kornélia — ešte je čas!“ On zastal a rozovrel ramená: „Stojíme obaja na zvrate celého života… Kornélia — slečna!“ Hlas znel mu náruživo. „Ďakujem vám za všetko vysoké a nezemné, čo som pocítil… vy ste ma pozdvihli, z bahna vytiahli, osvätili — a teraz ma nazad rúcate?“

Nela stála celkom nad výmoľom. On sa jej blížil. Náruživo dýchal, rukami po nej siahal…

„Ani krok, pán Burínsky!… tu sa vrhnem, ak urobíte krok!…“

Burínsky stál, zalomiac ruky…

„Zuzka!“ zvolala Nela zvučným hlasom. Spoza stodoly ukázali sa biele rukávce.

Nela vyhla Burínskemu a bystrým krokom šla priamo oproti slúžke. O chvíľu obe zmizli v ulici.

„Smiešno!“ riekol k sebe Burínsky; „bláznivá osôbka! A ja trkvas, trkvas, trkvas!“ Ľudia zo zlým svedomím alebo tajným bôľom často hovoria nahlas sami sebe. Mladý elegán sa razom schytil a behom letel hore chodníkom.

„A ty si ho nechytil za hrdlo!“ zničený riekol Vlado, taktiež nahlas… Už rosa začala padať, už sa belelo nad úhormi, keď skrahnutý a otupený bôľom a strasťou našiel sa Vlado na kužeľovitom kopci. Pozbieral sa, zima ho drvila, hlava mu horela. Zišiel z kopca, ako stroj prešiel dedinou, vošiel do svojej chyžky zadnými dvierkami od záhrady. Zamkol zdnuka dvere: keď ho volali na obed, odkázal, že je chorý; Kunoviča nebolo doma, mal pokoj. Začal hľadať medzi papiermi svoje včerajšie verše. Nikde ich nebolo. Konečne popoludní, fyzicky premožený, zaspal na diváne, oblečený od včera.