ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vladimír Radovský, syn jedného z prvých našich buditeľov, vnuk a pravnuk učených predkov, skutočne mal v mape dva doktoráty, juridický i filozofický, a s oboma zostal na ľade: nevedel, čo začať… iba zahľadel sa akoby do nejasnej diaľky, zamával svojimi dlhými, mocnými ramenami, i zostal sedieť vo Vrbovciach, v bibliotéke, zdedenej po troch dedoch a otcovi. Pre neho to bola živá bibliotéka: každý bachant, každá stará brožúrka hovorila k nemu rozličnými zastaralými jazykmi, a z toho vznikla mnohonásobná vrava, splývajúca pre jeho uši v krásnu symfóniu. Bola to celá miešanina symfónií, taká poprepletaná, že Vlado nemohol niktorú určite vybrať… Písal, písal — hovorili o ňom, že má v matraci miesto morskej trávy samé rukopisy, ale rukopisy boli mŕtve ako morská tráva. Jeho známosti boli kolosálne, ešte i do špeciálností sa púšťal, a priviedol každú až do minucióznosti. V Zürichu profesor vyššej matematiky žasol nad jeho problémami v odbore „pravdepodobných veličín“ a prorokoval mu veľkú budúcnosť, na ostudu súdruhom, ktorí málovravného „Ungara“ pokladali za nahlúpleho. A ona to nebola nahlúplosť, ale nekonečná srdečná dobrota a skromnosť. Skromnosť, ktorá nie je morálnou zásluhou, ale tak je vrodená ako i talent a um. Jeho oberali o peniaze, fajky, čerpali z neho poučenie, rady. On stál ako studnička — berte, veď zo mňa večne vyviera. Rozum vyvieral, ale peniaze často došli, a Vlado ocitol sa v krajnej biede. Potom hrýzol za mesiac suchý chlieb a zapíjal ho vodou.

Hodil sa i na mechaniku; mal vynájsť akýsi čudotvorný ventil. Jeho výpočty boli hlboké, ostroumné a budili obdiv toho istého profesora. Ale v modele ventilu vždy ešte čosi chýbalo. On pracoval na ňom i doma, a to tajne v zaprášenej bibliotéke, ktorá skoro sa premenila v dielňu. Kamaráti sa to akosi dozvedeli, a nechýbalo mu posmechov. Ale jeho sa tak málo dotkol posmech ako vydieranie groší.

„Ach, Voloďa, Voloďa,“ pýtal sa ho medik Vavro (nedokončený ani po osemnástich semestroch), „že si vraj vynašiel parnú kefku na zuby?“

„Ba že ideš s pomocou elektriky šošovicu oberať.“

„A husi šklbať,“ dokladali iní.

Vlado zamával dlhými, mocnými ramenami a zahľadel sa svojimi veľkými, temnými očami v neurčitú diaľku.

Len jedno ho mohlo pohnúť… žart nad slovenským dielom. Vtedy sa Vlado rozohnil. Nedávno mu riekol Kamenec:

„Ty si rytier, opravdivý bláznivý rytier. Dokončils’ štúdium, dva diplomy máš, a predsa je z teba nič. A to všetko pre tú tvoju hlúpu slovenčinu. A mňa vždy hrešíš, že som hodil cez bord ten mladícky nezmysel. Nadávaš mi do zradcov za to nevinné „z“ na konci môjho mena,^[7] a preto, že som prijal štátne štipendium, že som bol v Düsseldorfe a Mníchove ,ein Mitglied der ungarischen Künstlerkolonie‘,^[8] že som vystavil svoje slovenské otrhané chalupy, husi a prasiatka v maďarskom oddelení. Mal som svoje babraniny vystaviť v salóne na Myjave alebo v Bobrovci, kde niet ani vrabcov? Za mnou! Odhoď fantázie a bozkaj županovej tridsaťročnej naivnej dcére tľapkavú ruku — tak dôjdeš niekam. Spraví ťa profesorom všetkých nevynájdených ventilov, ale z Vladimíra musí byť Aladár.^[9] A čo na tom? Či neostaneš tým, čím si? Či tvoje vedomosti, použité, budú menej hodný než takto, keď hrdzavejú?“

Vladimír Radovský sa zapýril, buchol päsťou na stôl…

„Hnusák! hnusák! Prašivá ovca! A na akom gymnáziu si študoval? Kto vás zbieral po dedinách, pankharti, pohádzal na rebrovec, ako štence neumyté, neučesané? A toho milého starca poznáš, čo ťa hostil týždne, a potom ti otvoril prvú cestu do sveta? Ako sa tešil, úbožiak, keď badal v tebe neobyčajný talent, tešil, že i my budeme mať umelca. Teraz odpočíva v hrobe; možno pľuť na jeho svätú mohylu…“

Ale Radovský, keď sa vyhovoril, zase klesol nazad vo svoju nekonečnú trpezlivosť… Kamenec ho znal — odišiel akoby nahnevaný, ale vedel, že Vlado skoro za ním dotiahne do malinkej krčmičky vrbovickej. Kamenec bol proti Vladovi ako korok proti žule, a predsa temer vždy korok správal pohyby žuly. I na túto cestu Kamenec vytiahol Vlada z Vrbovíc…

Pomaly šli mladí ľudia v predpoludňajšom sparne… Kamenec sa dul a nič nehovoril, Vlado zbieral celú silu hovoriť, ale každú myšlienku, ktorá ho pokúšala, pokladal za nemiestnu, nezručnú… Skoro prišli k suchej dedine, medzi strechy a dumno zívajúce stodoly. Spúšťali sa dolu dlhým dvorom, po hlinenom, pevne ubitom násype, medzi žltými stenami stajní a kôlní. Na dvore bolo ticho, vymreto. Niekoľko sliepok hrabalo v pazderí. Kohút bojovne zakotkodákal, uvidiac ľudí, vystrel hrdinsky svoje hrdlo, dúhovo mihotajúce sa v bleskoch poludňajšieho slnca. Červený podbradník sa mu zalengal. Ale i pri mužnom kdakote odbehol za kopu hnoja, volajúc za sebou sliepky. Obloky predného stavania boli založené prútenými, blatom omazanými okenicami. Človiečika nenašli ani na dvore, ani v dedine, na hlavnom mieste, kde stál kostol, fara, škola…

„Tu sme doma,“ povedala Nela, keď prišli k veľkému kamennému domu, obsadenému agátmi. Otvorila malé dvercia popri bráne, aby vpustila hostí.

Pred nimi zjavil sa široký dvor s malou záhradkou, preplnenou kvetmi. Naprostred záhradky bol tenušký vodomet. Dvor bol čistý ako umytý tanier. Ešte i dlažba z mačacích hláv (okrúhlych pieskovcov) zdala sa akoby vyumývaná, práška nebolo. Studňa s pumpou obložená bola kresaným bazénom a žľabmi z tohože materiálu.

Nela vbehla do domu ohlásiť matke hostí.

„Braček,“ riekol ticho Vlado, „viem, že je Kunovič pedant poriadku, ale toto je ani v Holandsku, kde vraj i stajne parfumujú.“

„Naozaj, všetko je jednoduché, ale páchne kyslým poriadkom… Brr… Hľa, i tie stromy ako sú dovysoka umelo vedené a akoby mydlom vyumývané. Okolo múru obrovnávka, búdka ako z cukru, ale všade primnoho symetrie… brr!“

„Veď v poriadku je krása. Krása je v istom ohľade najvyšší stupeň poriadku!“

„Nech čert slúži tvojej kráse! Také krásne sú logaritmy,^[10] taký krásny je kvadrát alebo kruh, vykrojený kružidlom. V umení niet prísnej symetrie a prísneho poriadku… Tys’ krásny mužský, ale len preto, žes’ taký neporiadny!“

„U mňa sa bránka zatvára!“ bolo razom počuť mocný, stentorský^[11] hlas spoza múrika, za ktorým bola dohánová plantáž. Strojne stáli v riadkoch veľké rastliny s tuhozelenými, bujnými listmi. Pomaly dvíhal sa široký slamený klobúk a potom vystrela sa veľká, mierne tučná postava asi päťdesiatročného mužského v ľahkom plátennom kabáte, bez vesty. Na širokých prsiach, ako sviežo napadnutý sneh, belela sa košeľa, tuho škrobená, kravata bola strojno uviazaná, briliantový gombík blýskal sa v slnku. Na rukách mal robotné rukavice.

„Vitajte, pán filozof!“ zvolal potom zdvorilejším, skoro srdečným hlasom, keď poznal Radovského; „ešte vždy v tom prekliatom švábskom kapute? Mladý človek, hanbite sa! A tento pán?“ Kunovič preskočil múrik elasticky, ako mladý gymnasta, a podával Vladovi ruku, z ktorej zvliekol rukavicu. Ruka jeho bola biela, silná, no podlhovastá a súmerná.

„Kamenec, akademický maliar, na štúdiách… odpusťte, že sme k vám zabŕdli po ceste…“

„Vitajte, majstre,“ obrátil sa s radosťou k maliarovi. „Ach, teší ma! Takých ľudí potrebujeme! Takých, čo Heglov^[12] rúcajú, boha za nohy držia alebo nohavičky chlapcom prášia, máme už dosť. Veľmi ma teší. Ale pešo chodiť v takomto sparne! Vám, páni pristalo by ku mne zavítať na perovej bričke s gumovými ráfmi!“

„Niet peňazí, báťuška!“ povedal ticho Vlado.

„Hanbite sa! Peňazí je dosť, celý svet iné nerobí ako peniaze. Múdry musí mať vždy dosť peňazí… ale nekňučať, nehrať sa na žobrákov… Vidíte, mám len jednu škvarku po sedmoslivkárovi — a peňazí mám dosť. Hlavu hore, nedať sa, dopredku sa tisnúť!“

„Ale my nič nemáme, nič sme nezdedili…“

„Nihil possidentes, omnia habentes,^[13] znáte to slávne slovo! Načo máme hlavy, komu kopú zlato a pre koho zreje ťažká pšenica? Vari len pre kury a holuby? Ale choďte sa oprášiť… ste ako mlynári.“

„Originál,“ povedal Kamenec, keď sa priatelia skladali v malej, tienistej izbe s dvoma posteľami. Kamenec už stál nad umývačom a lial si na šiju vodu, sviežu ako z prameňa. Priniesla ju drobná, vrtká slúžka celkom v sedliackom kroji burínskeho kraja, len prielegantné čižmičky a moderná zásterka ukazovali, že sa trochu popanštila v zámožnom dome. „Originálny človek; vidíš, takého som ešte u nás nevidel. Nie je zeman?“

„Nie, rechtorovič. Braček, z nás ti všetko vystane!“

„To je pravda, keď taký chudák mohol vyrásť, ako doktor Radovský… ale čo sa necúdiš?“

Kamenec si drhol mocnú ohorenú šiju uterákom.

Vlado sedel na stolci a hľadel pred seba svojím meravým, dlhým pohľadom…

S paňou vítali sa akosi divne. Starý ich ani nepredstavil, oni len hádali, že to domáca pani, a poklonili sa. Ona len tak prešla mimo, ľahko hlavou kývnuc. Vlado znal Kunoviča len z Burína, kde stál jeho poschodový dom; ale i tam ho vídal najviac v krčme alebo kasíne, panej ani nevídal. Bola ona z oných „neviditeľných“ hospodýň, ktoré i pri svojej „neviditeľnosti“ sú osou celej domácnosti. Ony prichádzajú i odchádzajú ako tieň, ale každý ich krok je účelný; v kuchyni, v komore, na dvore, v záhrade, všade všetko ide ako po šnúrke, akoby samo od seba, bez námahy a krikľavého komanda; ale keď oddiali sa neviditeľný genius loci^[14] (čo sa síce veľmi zriedka stáva), hneď je všetko hore nohami. Dôležitosť takej osoby sa badá, až keď jej niet.

Príchod dvoch hostí nič nezmenil v pevnej mašinérii Kunovičovho domu. Kamenec sa priplichtil k Nele, čítal jej, kreslil, strúhal epigramy a rozosmial ju neraz tak, že ušla od „strapatého Nemca“. Doktor celé hodiny presedel v rozhovoroch a hádkach so starým. Kunovič si veľmi vážil Vlada, hoci málo s ním súhlasil.

„Smiešne je to, mladý človek, a askéta,“ hovoril vo svojom pohodlnom kabinete po obede, srkajúc čiernu kávu, tuhú ako oheň. „Každý žije, každý umrie, ale nie je jedno, ako žije… Čo ma po prázdnej nádobe — chcem síce i nádobu, ale i obsah. Obsahu treba do života… Braček, nie je jedno suchý zemiak a paštéta… pekný čistý dom a chajda…“

„Každý umrie, povedali ste, a ani to nie je jedno, ako umierať,“ pretrhol ho Vlado, ostro pozrúc na jeho mohutné, výborne vypestované telo. „Veď nežijeme len paštétam a čiernej káve.“

„Kto by to tajil; ale žijeme i zemi; nie len, ale i. Nepozerajte tak podivne na môj embonpoint, vy furták! I ja žijem jedným krokom s vývinom ducha svetového, čítam päť anglických a francúzskych revue, viem o každom pokroku a úpadku vo svete literárnom, spoločenskom, umeleckom. Hľa, tu na stole vidíte posledný Zolov^[15] román, posledný zväzok diel grófa Tolstého.^[16] To nie je zem a hmota, to je duch, milý priateľu. Ale pritom chcem spať na elastickom drôtovom matraci, fajčiť dobrú cigaru k dobrej mokke, piť výtečné staré víno, a to dosýta, nie chlipkať ako nemecká stará panna svoj ,Blümchenkafee‘.^[17] Napred vo všetkom! Aké to máte mníšske náhľady? Pah — ostatne znal som i mníchov, čo nosili hodvábne pančuchy!“ A po takýchto viac-menej barokových apostrofách začal rozvíjať pred udiveným Vladom svoj myšlienkový svet, skritizoval umne darvinizmus,^[18] hovoril o cirkvi, o najnovšej nemeckej filozofii, o nových smeroch v umení, o národnom hospodárstve. On prechádzal od predmetu k predmetu… Mnohých vecí dotkol sa povrchne, ale s neobyčajnou ostrotou a pádnosťou. Jeho krátke, jadrné vety boli lesklé, určite razené, ako nové mince. Vlado neraz pozoroval i falš ponímania, ale nemohol ju ulapiť, bola hladká ako pĺž. Známosti Kunovičove voňali, tak rieknúc tlačovou farbou, boli sviežomoderné. Stál akoby na stráži pri dverách civilizácie, aby mu ani jedna otázka neunikla; ale keď ju už videl, potom nestaral sa hrubo o ňu. Mocná osobnosť Kunovičova svojím tieňom pokryla i mýlky a štrbiny. Bol v ňom oheň popri rozvitom ume, a čo ľudí láka, estetická príťažlivosť: bol krásny, i pri päťdesiatke zdravý ako dub, silný, muskulózny i pri svojej tučnosti a všetky jeho pohyby a posunky boli zaokrúhlené, jemné a pritom silné. A taký bol i jeho duch. On leňošil s olympskou dôstojnosťou hodiny, dni, týždne, ale keď sa oddal do práce, kypela v jeho bielych, jemne vypestovaných rukách. V obchode, pri písomnom stole, v gazdovstve, všetko mu išlo ako po masle. Za hodinu napísal viac listov, a to všetko dielnych, než iný za pol dňa. Praktik, polyhistor, bonviván a idealista zvláštneho druhu. Hoci trovil na deti (syn mu bol poručíkom u ulánov), na seba, hoci bol štedrým podporovateľom verejných diel (sám na svoj účet vystavil v Buríne špitál), štedrým hostiteľom, že i literatúru silne podporoval, bohatol a rozširoval svoje obchody, nadobúdal preciózy, obrazy a rozširoval svoj burínsky dom.