ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď Kálnayka zbadala, že Alfréd jej nenavrátiteľne ufrkol, preniesla svoju protekciu na belavého podsudcu, ktorého volala svojím „bielym pudlíkom“. Rozumie sa, jej muž od tej chvíle vyznačoval belavého podsudcu a urobil z neho interesantného mladého človeka s veľkými výhľadmi, s istou kariérou… On dával tajnostne znať, že závisí len od podsudcu, aby bol preložený do hlavného mesta k zákonodarným prácam istej kodifikačnej komisie. Belavý podsudca razom dostal kurz — povolávali ho, lichotili mu, obdivovali ho. Kálnayka vedela do behu poslať celé žurnály chýrov o jeho dobrých vlastnostiach. Ale preto s Burínskym neroztrhla zväzky. Protektorka premenila sa na nezištnú, dobroprajnú priateľku, najmä čo jej zveril svoj román, pravda, bez mena a pod pečaťou hrobového tajomstva… Ach, ona bola celá v ohni… jej pekné, veľké oči zvlhli slzami súcitu, ona bola oduševnená, pohnutá, rozjarená. Burínsky pridal svojej ľúbostnej zápletke romantickú omáčku, ah, a tá bola pravou pochúťkou. Polnočné schôdzky, nebezpečenstvo, slzy, hrozby, tajnosti, sokovia, to všetko pomáhalo. Burínsky to rozprával tak živo, s takým duševným účastenstvom, že sám veril i tým prifarbeniam, ktorých v skutočnosti nebolo…

Pani Kálnayka vzala z kapseľky biely, parfumovaný ručníček, malunký a tenušký ako pavučina, a prikryla si ním oči. Jej oblá hruď sa vlnisto dvíhala. Burínsky sedel pri nej na malom taburete; plač Kálnaykin bol taký pravdivo citný… keď strhla šatôčku, oči jej boli červené a líca vlhké… Burínsky zošuchol sa z tabureta a chytil jej ruku. Ruka sa voľne poddávala jeho bozkom: „Adela — božská Adela — nevedel som o vašom srdci, o vašej prekrásnej, súcitnej duši! Aká krása, aké bohatstvo! A vy sa nehneváte na mňa? Ó, veľkodušná, ó, šľachetná!“ A Kálnayka znovu začala plakať, ale už nie nad románom priateľovým, ale nad svojou krásou, veľkodušnosťou a šľachetnosťou.

Burínsky, ako mnohý slabocharakterný, a najmä čisto egoistický človek, ktorý myslel, že pre neho je všetko dobré a príjemné na svete, a najmä to dobré a príjemné musí sa dať dosiahnuť bez námahy — bol skutočne pohnutý, taký pohnutý, že to už nijako neladilo sa s jeho románom. On náruživo tisol ruku svojej priateľke a tesno sa prihol k jej postave. Ona ho objala i vybozkávala na pery i hrdlo. Bol zmätený… Slovom, Kálnayke nebolo ťažko po krátkom odpore dostať z Alfréda všetko najavo, pri novom spečatení hrobového tajomstva.

V Kálnayke sa len tak rozklokotala jej stará náruživosť spájať mladých ľudí (s tajnou, novou radosťou, ako ich rozvadí a roztrhne), že bola celá v ohni: jej tvár omladla, oči dostali lesk, aký kedysi za mladi mávali. „Som cele vašou — rozkazujte, čo možno, všetko urobím, biedny mladý človek.“

Vstala a prešla izbou v nepokoji. Nové city v nej vznikli, a tiež sladké.

„Aha, prepyšný bachráň… moralista… mňa prezval hetérou…“^[37] Prepustila Alfréda blahosklonne, milo potrepala ho po líci… „Ej, ej… aký Paris, aký Paris! Chystajte lode, moderný Paris!“^[38] Usmiala sa za odchádzajúcim:

„Netrápte sa mi príliš, biedny mladý človek… čakajte a dúfajte.“

A potom ešte dlho chodila izbou, ale jej tvár už stratila náter omladnutia, a stala sa rezkou, pritom vyzývavou. „Ach, Gustík, kebys’ vedel,“ pomyslela na svojho muža, „kebys’ vedel! Povedať — nepovedať?“ Váhala. Ešte nie je vec zrelá, ešte by bol triumf predčasný… Počkaj, ty kritik mravov, počkaj, posmešník… Ah, ako to bolo, ten hrubý vtip? Oh — že môjmu salónu chýba iba klavírmajster… Počkaj, nadutá, slovácka, rechtorská papuča!“ Vmyslela sa do hnevu tak, že dýchala, akoby bola chvatom bežala hore burínskym vrchom.

Kálnay prišiel z kasína, galantne bozkal žene ruku a potom líce, ktoré mu ona z obyčaje nadstrčila… „Ach, anjelik, srdiečko,“ riekol Kálnay a bozkal jej ešte i druhú ruku. „Zadržali ma… také všelijaké zvesti idú svetom — pah, čo po chýroch.“

Adela sa strhla a prisadla k nemu, keď zasadol k vyprážanému kuriatku, donesenému obstarnou domovou kľučiarkou. On zastrčil servítku za stojatý golierik a peknými, bieluškými rukami začal krájať chutné kuriatko. Jedol tak chutne, že i sýtemu človeku robil chuť.

„Aké chýry?“ opýtala sa ho žena chladnokrvne, ale pritom zatajila dych.

„Ah, čo tam po tom; to teba sotva zaujíma. Šuškajú čosi o tej slávnej sporiteľni — vieš, ako ju môžem vystáť… Bohatý Seeligmann vraj vypovedal svoj vklad, a ten židák cíti čerta na sto míľ,“ on nožom i vidličkou razom podniesol kus kuriatka k ústam, „a to veľký vklad.“

Kálnayka vypustila zadržaný dych a obdarovaná zlým chýrom, s neukrotiteľnou túžbou želala i zo svojej strany obradovať mužíčka zlým chýrom, ale predsa sa premohla mlčať.

„Pravda, Kunovič má mnoho akcií?“

„Veľmi mnoho! Už pri zakladaní nahrabal, i potom skupoval… preto sa tak nadúva. Nebolo prístupu k nemu. A konečne — veď len nás žerie ústav… Tomu sedliačiskovi váľajú komplimenty, uchádzajú sa o jeho pohladkanie. No — veď i jemu príde čas… Ja zbieram, zbieram dáta. Podporuje kadejaké zradné ciele, prituľuje ľudí podozrivých. I teraz u neho žijú akísi panslávski kolompoši.“^[39]

Kálnay upil si vína a šťukol jazykom.

„Ale ja ešte odídem, pyštek zlatý, vo vinárni máme malú poradu… Budeš mať hostí?“

„Ah, neviem, či kto príde, moje zlato. A ani netreba. Som ustatá, anjelik môj sladký.“

Sotva uspel Kálnay poďakovať sa za večeru a bozkať ženu na nadstrčené líce (bol to nečujný bozk letkom, ona sotva cítila dotknutie na líci), už predizba zašumela príchodzími. Kálnay zostal chvíľu, vítal hostí, každému vedel povedať príjemné slovo, a stratil sa nepozorovane. Jeho nikdy nikto nepostrádal, keď ho nebolo, a on nikoho netiesnil, keď bol doma.

Príjemnosť pobytu v tomto dome nebola v hostiteľovej milote, ba ani pani nebola nenahraditeľná; príjemnosť bola spojená s celým domom ako s celkom, s útulnými miestnosťami, s tým vzduchom, s tou výsluhou, s tými pohodlnými divánmi, s čalúnmi tegethovej farby,^[40] s plyšovými taburetkami, s intímnymi nišami, kútikmi, s mäkkými kobercami… Nik nevedel udať, v čom vlastne väzí príťažlivosť, lebo stalo sa i to, že sama pani utiekla s migrénou do spálne, ale spoločnosť ešte dlho zostala, ani nebadajúc jej neprítomnosť. — I dnes každý vchádzal s usmiatou tvárou, vytešený, plný očakávania a nádeje na oddych a zábavu. A ako vždy, i teraz každý našiel i oddych i zábavu, hoci sa nikto o to nestaral… Spievalo sa, tancovalo; či sa hrali, či len besedovali, či sa prechádzali, či obzerali albumy, všetko bolo veselé a príjemné, a každý odchádzal uspokojený. Genius loci.

Belavý podsudca vchádzal už smelo a smelo prisadol vlečku Adelinu, hovoril mnoho, a všetko vychádzalo umne, lebo našlo pochvalu u „kráľovnej“ na fotelovom tróne. Zahrmel klavír… štyri ruky búchali na úbohé klávesy, i začal sa tanec, omnoho zábavnejší než na prvom noblbále.^[41] Páry po tanci rozišli sa po nišiach a kútikoch, stáli za širokými čalúnmi, posadali na kanapy v prednej ohromnej izbe, slabo osvetlenej dvoma lampami. Neskoro sa rozišla spoločnosť. Každému bolo ľúto, že už odbila druhá hodina po polnoci. Adela našla už muža v posteli, ešte čítal noviny.

„Už ste sa rozišli, anjelik?“ riekol, neprestávajúc čítať; „bolo veselo?“

„Veselo!“ riekla žena a pritom zívla na celé ústa. „Čo nového?“

Už pri zhasenej svieci Kálnay povedal žene ešte niekoľko klebiet a noviniek, vzdychol hlasno a začal pochrapkávať…

„Ej, keby som chcela — mohla by som mu zahnať driemoty!…“ A to nepovedané tlačilo ju ako upír. Nemohla dlho zaspať, a potom už v polosne pocítila horúcu vďačnosť proti nevernému zbožňovateľovi a precitla. Zdalo sa jej, že ani muž nespí pri jej boku vo svojej posteli.

„Dušička,“ povedala polohlasno a nahla sa k jeho hlave.

„Čo chceš?“ ozval sa.

„Nepočul si niečo v meste o Kunovičovej dcére?“

„Nepočul…“ mrmlúc riekol Kálnay a zaspal.

No ráno nezabudol na túto otázku a ňou, ako dobrým vrtákom špunt z fľaše, vytiahol zo ženy celú tajnosť penzionovaného zbožňovateľa. Pravda, ona mu prilepila na ústa dobre známu a osvedčenú pečať hrobového tajomstva, ale celá hrobná rúška nebola taká hustá, že by nebolo cez ňu presvitlo jedno-druhé. Konečne Kálnay nebol klebetár, už pre svoje „intímne“, „dôverné“ postavenie, o ktorom vedel skutočne mlčať ako hrob. Ale Kunovič razom prechádzal pričasto hubami burínskej hautevolée v posledné dni, a tak i Kálnay nezdržal sa narážok, ktorých sa tak bojí Hamlet v onú osudnú noc, v ktorej hovoril s duchom svojho otca.

I stalo sa, že o Kornélii Kunovičovej išla povesť celým mestom, a nebol div, že sa našli dobroprajní priatelia, ktorí chýr zaniesli Kunovičovej sestre, tetke Žanke. Osoba rezolútna, charakterom podobná bratovi, išla priamo na otca do Prachova vo svojom starom batári,^[42] ani nehovoriac s dcérou. Žanka všetko povedala bratovi. Kunovič bol trafený priamo do srdca, o ktorom myslel, že dávno utratilo spôsobnosť cítiť.

Výbuch jeho citu bol surový a tyranský, konformne jeho násilníckemu charakteru. Nela nepoznávala svojho otca… Len mať s nárekom, vzbúrivším celú dedinu, ochránila dcéru od surovosti do besnoty nahnevaného otca… Ona niesla rada a oddane úder jeho mocnej ruky, keď, zavrúc devu do Zuzkinej izbice, zastala pri dverách… Nech na nej ukrotí hnev… čo je už po nej… ona už nemá čo čakať od života… Nela, učupená v izbe, počula od otca slová, ktorých zmysel nerozumela, ale dobre vycítila, že v nich bola pohana, počula, že otec s matkou zle nakladá, počula jej krik: „Najprv mňa ubi, najprv mňa, a potom rob, čo chceš — tvoje dieťa je.“ A tieto hrozné slová od matky, ktorá bola taká nevravná, trpezlivá, podejstvovali na Nelu divným spôsobom; prv zlomená, nešťastná, hotová pokoriť sa do prachu zemného — razom sa vzopäla… krv otcova zaihrala v jej žilách ako rozpustená láva! Razom vlietla v jej zahanbenú, uníženú dušu vzdorovitosť a tvrdosť — a pritom súčasne zaihrali v nej city nikdy nepocítené, ani len nešípené. Razom obrovská jej vina klesla na malú neprístojnosť, razom vedela tisíc výhovoriek a ospravedlnení. Mocne triasla dvermi: „Otvorte… otvorte… tu som… mama drahá, pusť!…“ No dvere zostali zatvorené… „Otvorte!“ zvolala takým hlasom, ktorý prebíjal steny mohutného staviska, a jej útle ruky lomcovali zámkou. Šum a mocné kroky za dvermi zatíchli.

„Na oči nech mi nechodí!“ bolo posledné slovo, ktoré počula. Klesla na slúžkinu maľovanú truhlu a zmysly ju zanechali… Jej sa zdalo, ze chcela vyjsť na vysoký, strmý vrch, ba že musela vyjsť hrozným, neodbytným nútením, ale dychu bolo málo v jej prsiach a nohy jej boli ťažké. Nútila sa, namáhala, a keď nemohla nijak priamo, kľakla na kolená, spustila sa na ruky a tak štvornožky liezla nahor. Ale i kolená i ruky boli ťažké, ako z olova, a dychu ubúdalo úžasne rýchlo, už sa dusila, už sa chcela oddať a cele ľahnúť; ale to nebolo možné, nútenie pochodovať bolo ešte väčšie ako jej slabosť, ťažšie a trápnejšie než jej bezvládne údy. A keď už tieseň ležala na nej ako hora, keď už nebolo možné znášať celú hrozivú ťarchu položenia, razom cítila na čele tvrdú, teplú ruku, a na jej tvár padali hojné slzy nad ňou stojacej matere. A to posledné už nebol sen, ale bola pravda. Ale to netrvalo dlho… Zas bolo počuť ohromný hlas, strašný a divý… „Von, von! Dom zrumím nad tvojou babskou hlavou!“ — a tá pravda ustúpila zase malomocnosti, brodeniu fantastickému, zase strmý vrch, zase ťažkosť v údoch, a zase ohromná, dušu rozrývajúca nevyhnutnosť pohybovať sa nahor. Ale pomohlo čosi… už je na tom vytúženom vrchole, na ktorý musela… už… ešte jedným kolenom… ale vtom upadla do úplného bezvedomia. Všetko zmizlo, i hora, i ťažkosť údov, i strach, i nevyhnutnosť — i ona sama. Mier.

Keď precitla — bola okolo nej tma… Pomaly poznávala, kde sa vlastne nachodí, kam vlastne skryla ju mať pred hrozným výbuchom otcovho hnevu. Bola to Zuzkina izbica, jednoobločná, do ovocnej záhrady. Pomaly prichádzali jej do umu spomienky toho, čo sa stalo — kedy — pred akým časom — nevedela. Zima ju začala triasť, taká vnútorná, nie vonkajšia zima. Telom ležala na maľovanej truhle, jej hlava bola na slúžkinej posteli, na modrom vankúši, ktorý musel niekto podložiť pod jej hlavu. Kto, nevedela. Ona pravdu matkinej krátkej prítomnosti zmiešala so snom a blúznením. Ale divno, cítila v sebe silu, akúsi strašnú, nedobrú silu. Vstala. Mriežkovaný oblok. Celkom väzenie, pomyslela si… Tu začula oblokom akési zavýjanie, polohlasné, nepretržité, ako ženy plakávajú nad mŕtvym, keď vykladajú a lamentujú. A táto celkom malicherná okolnosť ju upútala… Ona podišla k obloku — otvorila jedno krídlo. Tenký, žalostný, tichý plač, či kviľba… sama nevedela. Čerstvý nočný van osviežil jej tvár. Kvílenie neprestávalo. „Slečna, naša slečna,“ bolo počuť pod oblokom, a zase ozvalo sa kvílenie, ťahavé, tiché, srdcelomné… Janko Špalko sedel pod samým oblokom, učupený na malunkom mieste. „Čo ti je, Janko?“ pýtala sa Nela. Kviľba zatíchla a egrešové kríčky zašumeli, chytajúc svojimi ostrými tŕňmi vetchú, dažďami ožltnutú halienku utekajúceho chlapca. A už svitalo, prvé, matné pablesky predsvitu zachytávali sa o kľukaté haluze starých slivkových stromov. Nele bolo ľúto chlapčeka — škoda, že ušlo, nebožiatko… a on má pravdu, nevinná, detská duša má pravdu! Ľahla oblečená na slúžkinu posteľ a zamotala hlavu do ťažkej, lacnej modrej podušky. „Úbohý, milý chlapček.“ S tou myšlienkou zaspala ťažkým, oloveným, neobčerstvujúcim snom, akým spávajú chorí.