ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Janko Kamenec už nenašiel Radovského v chyži; povedali mu, že šiel zadnými dvierkami dvora do poľa. „I list tu položil pre milosťpána,“ riekla stará dvorníková. — „Ach, ten starý čudák upláchol! Čo je to?“ Ale jeho čudovanie malo narásť prosto na úplné nedorozumenie, keď zbadal celý dom obrátený čím hore, tým dolu, keď videl nariekajúcu Zuzku výskokom bežať zo dvora a počul hromový hlas Kunovičov. Živý dom, plný služobníctva, razom stal sa prázdnym… všetko sa pouťahovalo kamsi, len búrka hromového hlasu potriasala domom… Kamenec stál v chodbe a nevedel, čo má robiť… Utiecť zdalo sa mu neprístojným, a zostať svedkom pri nejakej rodinnej dráme bolo ešte horšie — no inej voľby nebolo. Sestra Kunovičova práve vychádzala na starožitnom batári z druhého, gazdovského dvora… On zapískal na kočiša oblokom.

„Mám malú prácu v Buríne,“ povedal starej panne (tetkou Žankou menoval ju celý kraj), keď pristúpil k batáru; „odvezte ma, slečna,“ a chcel na kozla. Kunovičová urobila mu miesto vedľa seba. — „Utekáte?“ riekla drsne a pozrela nie veľmi prajne na neho, tak bokom, akoby sa na neho hnevala. A ona i hnevala sa skutočne, a to na celé mužské pokolenie hnevom starej panny, celkom oprávneným. Kamenec robil tak, že nevie o ničom, a začal rozprávať smiešne výjavy zo svojich študijných ciest. Sprvu tetka Žanka mlčala a hnevno hľadela na chrbát kočišov, na jeho krátku, vyšívanú vestu a červený krk.

Ale Kamenec dôveroval svojmu furtáctvu, a našuchoriac svoje belavé vlasy, hovoril neprestajne. Konečne nahnevaná tvár tetky Žanky zmraštila sa neprirodzene (ona bojovala so smiechom); Kamenec neprestával a hovoril už veľmi smiešne nemožnosti. Tetka nevydržala a zasmiala sa hlasno. Kamenec s komickou galantnosťou pritúlil sa bližšie. „A tak sme už svoji!“ riekol, „a ja som sa už naozaj bál zaucha.“

„Choďte, furták, choďte!“ stránila sa tetka Žanka.

„Chvalabohu!“ oddýchol si Kamenec, keď zostúpil pri panskom hostinci z batára, „archa Noemova, a v arche starý drak; ale som rád, že ma odniesla z prachovského vzduchu. Smrdí elektrinou.“ Na pošte si našiel hŕbu listov. Obchodník s obrazmi oznamoval, že nepredal z jeho vecí ani jednu, a prosí, aby mu oznámil, čo s nimi, kam poslať, a pripojil konto… O Husiarke, vystavenej vo výstave odmietnutých, poslali mu výstrižok z novín. Kritika bola zničujúca… Druhý výstrižok hovoril pochvalne, ale tak, že autor za tou pochvalou cítil dobroželanie kritika, a tá pochvala ho zrazila viac než oná trhanina. V tom trhaní bolo i malé uznanie, že obraz je „flott“ maľovaný, a to malo viac váhy než dobrodušná, zaklauzovaná pochvala.

„Čerti v tom väzia,“ riekol, ale bolo po humore. Bol zrazený až k zemi… Razom zmizlo z jeho duše všetko ľahtikárstvo a on cítil sa zahanbeným a vinovatým pred celým svetom, pred bohom, ľuďmi i samým sebou. Bál sa ľudí, idúcich po ulici, každý z nich mal právo jeho odkopnúť, každý bol lepší… cítil slabosť… on by sa bol poddal teraz každému, kto by ho bol napadol. Ľutoval a kajal sa, že bol časom smelý v slovách a bezpečný v očakávaniach. Zaliezol do malej, čistej vinárne. Za dubovým neprikrytým stolom, pijúc víno z veľkého pohára, oddal sa trápnym dumám. Bol vo veku umeleckej nezakončenosti, rozorvanosti, ale keď chcel hodiť všetko nabok, zase ho len čosi hnalo k palete. Šumná meštianka nalievala mu kvaterky do velikého pohára a akosi podozrivo hľadela na hosťa, takého samotného, s tvárou rozpálenou a pritom akosi bezvládne opustenou. Keď pomaly i hostia začali prichádzať, zobral sa. Jemu boli nepríjemné suché, určité, šťavnaté tváre burínskych remeselníkov, ktorí od práce prišli na kvaterku „orešianskeho“. Pravda, pomyslel si, oni môžu byť spokojní a šťastní; tomu sa vydarila čižma, onomu azda rakva — mne nič, mňa všade posielajú k dratve a hoblíku! „Pravdu majú! Vo mne niet vzletu, sedliacka slama mi trčí z boty… mal som zostať doma. Tuším, niet pozdvihnutia — náš brat je predestinovaný na remeslo… A ešte že národ!! Drámy, obrazy!! Čižmy, rakvy! Najmä rakvy!“

Kamenec, vyjdúc na ulicu, cítil obľahčenie, jeho utlačená myseľ, vínom rozohriata, stala sa ľahšou.

Idúc okolo domu Kálnayho, uvidel pani Kálnayku v obloku s belavým podsudcom. Ona bola vyvalená na obločnej poduške, on stál tesno pri nej a smial sa piskľavým chichotom. Kálnayka napravila si na nose zlatom vrubený cviker a zahľadela sa na neznámeho, strojne oblečeného maliara. „Kto je to, neviete?“

Podsudca nahol sa nad ňou do obloka. „Neviem. Azda herec. Majú prísť sem, výborná spoločnosť.“

„Ah, áno! Dvom dám kvartieľ — oznámte to slúžnemu, zbiera abonentov.“ Kálnayka sa cele rozohnila pri myšlienke na príchod potulných hercov a kývla hlavou Kamencovi. On nevdojak siahol po klobúku a zastal. Sám nevedel, ako sa ocitol v Kálnaykinom salóne; že nebol herec, nerobilo nič, ba naopak, záujem bol ešte väčší, keď sa vylúpil z neho „Künstler“. Kálnayka bola elektrizovaná. Akomodačná príroda Kamencova pomohla mu, jemu sa páčilo takéto dobrodružstvo, z ulice skočiť rovno v prvý salón slávneho mesta Burína. On bol zábavný, hral na piano, spieval nemecké romance, potriasal svojimi dlhými pobelavými vlasmi. Celý večer bol centrom spoločnosti. Nie menej vzrušená bola domáca pani, ona bola celá ružová, prvá aplaudovala; volala ho k fotelu na taburet, takže belavý podsudca zle zazeral. Kálnay robil sprvu mračnú tvár, on vedel, že maliar hostil u Kunoviča, ale hneď, ako videl, že slnko ženinej priazne svieti na neho, usmial sa, menoval ho majstrom, prehyboval svoj štíhly elastický driek, ako robieval v prítomnosti vzácneho hosťa, a zmizol neopovedane.

„Ah, aký máte život, vy umelci,“ príjemným, sladkastým tónom hovorila po večeri Adela, pritiahnuc Kamenca do útulného kútika, „vo veľkom meste — všetko je vám prístupné, všade dvere dokorán, a tie zábavy; úspech, česť, sláva.“

Kamenec si kúsol do jazyka, lebo už chcel cynicky hovoriť o holote a cigánčine umeleckej; ale dáma ho zabávala, bolo mu prismiešne a podivné tak razom z hĺbky poníženia, aké cítil vo vinárni, preniesť sa do sféry, kde ho obdivujú, kde mu závidia. A na dáme bolo toľko grotesknej miloty, že nechcel razom vyhupnúť z toho samoklamu.

„No i mnoho starostí, mnoho práce, mnoho mrzutostí…“

„Ah, a tie modely… ateliéry… šampanské po seanse…“ povedala s milým úsmevom a udrela vejárom Janka po ramene. Nahla sa k nemu blízko, takže lakťom opierala sa o jeho plece, a hľadela mu zhora do očú.

On sa musel usmiať a bozkal jej ruku:

„To za váš milý úder,“ riekol.

Ona sa už opierala o jeho plece celou pyšnou hruďou… Robila to s takou nenútenou, slobodnou nevinnosťou, že sa Ján až počudoval a s citom sladkosti znášal neobyčajné priľnutie. Ona neodtiahla sa od neho, ani keď prišiel „biely pudlík“ alebo muž.

Dom sa naplnil, Janko Kamenec musel zase koncertovať; doniesli veľké lepenky — on kreslil karikatúry, niekoľkými črtami uhľom hádzal na lepenku komické scény… Potlesk, obdivovanie, a koniec bol, že namiesto nádejného maďarského potulného herca pani Kálnayka mala na byte i chove — umelca.

Kálnay vedel mu urobiť dobrý chýr v meste… a Kamenec vedel tomu chýru vyhovieť — on ihneď obrátil kepienok — na čo i tak nebolo mnoho treba. Spieval to, čo chceli počuť, hovoril len po maďarsky a nemecky. To „z“ na konci mena ukázalo všade svoju silu. On bol ich už na druhý deň, kreslil do albumu hostiteľky, vozil sa s ňou sám do „villeggiatúry“, ba dal sa na portrétovanie, čo nijako nebolo jeho vecou a čo nerobieval. No, vyhovoriť sa hostiteľke bolo nemožné… ona prosila tak milo, tak sa tešila, akoby v tom bolo jej celé šťastie.

Kamenca silne obklopil onen nenútený, príťažlivý, zábavný a bezstarostný život, ktorým dýchal celý dom; sloboda, aká panovala v ňom, i tak bola po jeho vkuse; on pobyt svoj považoval za liečenie silného úderu a svätosväte si sľuboval, že keď odtrnie rana, zasadená zprávami o „Husiarke“ a ostatných jeho prácach, zanechá svoju čudnú Circé^[43] a hodí sa s novou silou na serióznu prácu.

A toto predsavzatie uchlácholilo jeho svedomie, on začal portrét, ku ktorému sa Adela obliekla dekoltovaná po hranicu možnosti a blížila sa k nemu koketne i kamarátsky spolu.

V meste sa vedelo, že belavý podsudca začína mať výhľad na kategóriu hasnúcich hviezd na Kálnaykinom vždy jasnom a vždy hviezdnatom nebi. On to i sám cítil, ale nevedel sa odtrhnúť… bol šťastný a spokojný, keď mohol konať „kráľovnej“, ba i novému favoritovi malé, príjemné služby. „Biely pudlík“ aportoval výtečne a počúval so sklonenou hlavou rozkazy veliteľky. Mala nad ním vládu opravdivej suverénky a používala ju. Za to smel za nimi ako tieň — pravda, pri vychádzke do „villeggiatúry“ sedel na kozle, z vily posielala ho Adela často do záhrady pre veľké jahody. Vtipy Kamencove znášal s úsmevom človeka, všetko dobre rozumejúceho, hoci ich ostrotu nemohol chápať, lebo kľúč k nej mali len dvaja: Kálnayka a „umelec“. Čo bolo Kamencovi najdivnejšie — on razom zblížil sa s Kálnaykou nie na žart, — bez všetkých stupňov, príprav, a zblížil sa silnou omamujúcou náklonnosťou a vžil sa tak do pomerov burínskych už v prvé dni, akoby bol tam žil od detinstva. V sladkom chmeli, v zmyselnom ovzduší burínskej Circe práca išla mu zle, mechanicky. I portrét dámy, ktorá ho tak dôkladne opantala, sa nedaril; Kamenec ustavične zotieral a zase maľoval a znova zotieral. Jemu bolo možné nasládzať sa ženskou nežnosťou, ale nebolo mu dané zvečniť ju štetcom a farbou.