ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vladimír Radovský pevne uzavrel odísť, ale nie bez rozhovoru s Nelou. Pravda, jej obraz v jeho duši razom sa zmenil, „dobrota a čistota panenského srdca“ ustúpila záhadnej, démonickej kráse, ale predsa len kráse, ktorá ho ešte väčšmi pritiahla a vzbúrila… Za niekoľko hodín pod lieskou a v izbe pocítil bôľ nad samým sebou, nad údelom večného postrádania blaha, ktoré sa mu ukázalo a ihneď nemožným stalo; od večera nad výmoľom cítil bolesť nad ňou, nad Kunovičom, jeho domom, nad rodinou, stojacou dosiaľ ako hradba a česť robiacou slovenskému dielu. Či nie je on poslaný bohom, aby pomohol, zachránil, čo sa dalo zachrániť? A tu zalomil svoje dlhé silné ramená, lebo ihneď s myšlienkou činu padla na neho bezmocnosť a slabosť charakterová ako dusivá hmla… Niekoľko dní vyhýbal, váhal, raz balil, zase len zostal. On pozoroval Nelu — a nebadal u nej nijakého rozdielu, nijakej premeny… tie isté hlboké, spytujúce oči, tá istá prostota a nevinná milota… A predsa vedel, že zase mala schôdzku, dňom pri Columbiniho studničke, že slová pri výmoli stratili význam, rozlučujúci ju s Burínskym.

Kornélia Kunovičová nepočúvala od svojho otca inej kritiky burínskeho života, ako tú, že jeho umová a vzdelanostná úroveň je nízka, jeho materiálny podklad neistý a čiastočne umelozávratnícky. On sa smial nad úzkym rozhľadom burínskej pseudointeligencie, nad malichernosťou záujmov, nad primitívnym vzdelaním a malokramárskym panštením. Smial sa, keď Kálnay menoval svoju vinohradnú drevenú búdu „villeggiatúrou“ (ona ležala neďaleko boru, pod malým kopcom, kde boli kedysi vinohrady), a Slepičkay svoj dedinský barak „nostra residentia“.^[34] On sa smial nad dobre zaslúženým ruinovaním burínskych pánov a tu i tu nad ich hladným patriotizmom. Vcelku mohla Nela len toľko vyňať, že Burínci sú hlúpejší, namyslenejší a chudobnejší než jej otec. Od matky nepočula ani toľko; pre tú nejestvovala vôbec nijaká burínska spoločnosť. Jednoduchá, na svojich chudých ramenách nesúca temer celú naozajstnú ťarchu obšírneho hospodárstva a domácnosti, akuratesou a požadovačnosťou mužovou sťaženú, nemala času pozerať za duchovným vývinom dcéry, a konečne nemala pre to ani pravej spôsobilosti vzdelanostnej, a ako sa zdalo, ani útlosti materinskej. Ona niesla pokorne rabstvo dobrovoľne prevzaté a ustúpila raz navždy nadvláde mužovej, hoci ju on nemiestne neupotreboval. Toho nebolo treba, lebo už bez vykonávania a nadvlády popri ňom nemohlo byť inej vôle. Pri takom bujnomocnom strome nemohla mať samostatnosti útlejšia bylina. Ona sa starala, aby mužove požiadavky v domácom poriadku boli vyplnené do posledného bodu, aby bielizeň dcérina bola biela ako sviežo napadnutý sneh, aby sa jej izba lisla čistotou a poriadkom: čo požadovala móda, čo žiadal svet — o to sa musela starať sama Nela a hrbatá švadlena z mesta, ktorá nemo sedávala celé týždne v ženskej izbe nad šijacím strojom. A tak mať, v istom ohľade niže dcéry, stála k nej v akejsi služobnosti.

Nela nemohla mať pochopu o tom, že už zblíženie sa ku kruhom burínskym vťahuje človeka do nemravného kráža. Nemravnosť burínskej spoločnosti nebola v ľudských pokleskoch, ba ani v hriechoch, bez ktorých niet ľudskej spoločnosti, ale bola to nemravnosť akoby všeobecná, neosobná, kaziaca ešte i vzduch nad mestečkom, a spočívala v úplnom nedostatku istého podkladu spoločenského, v nedostatku všetkých nehmotných cieľov, pre ktoré ľudia skupili sa v obce a mestá. Niečo čisto zverského býva v takýchto bezcieľnych organizmoch. Radovský prezval Burín „vlčou kolóniou“, ale Nela nevidela toho potvrdenia od otca skutkom; ona videla naopak, že ta chodí, žije s nimi a prichádza nazad sebavedomý, čistý, víťazný; jeho pozdravujú v Buríne na dvadsať krokov, a on nad nimi tróni svojím rezkým, poloopovržlivým vtipom. Často zostáva do noci, ale ráno vstáva svieži; vymytý, vyholený sadá za stolík alebo ide do poľa. Čo môže byť zlého a neprístojného v Buríne a v jeho spoločenstve, prečo tak horlí proti Burínu staručký farár?

Čo bolo neprístojného i pred ňou, to boli schôdzky s Burínskym, a ona usilovala sa urobiť koniec hre, ktorú predsa pokladala za zlú a ktorá bola sprvu taká zábavná… Ale príduc večer od stodôl — razom pozorovala, že už nemá sily pretrhnúť spojenie, že ono už panuje nad ňou, a nie ona nad ním. Ju opanovala silná túžba zveriť otcovi svoju tajnosť… s tým i zaspala nepokojným snom. Ale na druhý i tretí deň nezverila sa, a na štvrtý zase povolila schôdzku následkom náruživého listu a hrozby o samovražde.

Pri Columbiniho studničke už nebolo Zuzky… Azda práve preto bol Alfréd taký delikátno-zdržanlivý, preto budil dôveru svojou pokornou, poslušnou tvárou. Ona kľaknúc nahla sa k prameňu s tľapkavým pohárom v ruke a podávala mu ho naplnený… no on schvátil s pohárom i ruku; voda zbehla z obráteného pohára po Neliných šatách… pohár padol do trávy… jej ruka sa zatriasla v jeho ruke. „Nely — moja Nely!…“ zvolal. Ona sa zdvihla — no Burínsky rýchlosťou blesku zovrel ju do náručia. Divné, dosiaľ nikdy nepocítené teplo zohrialo ju v hrudi, ona zavrela oči a bezvládne poddávala sa jeho rýchlemu, až bôľne silnému celovaniu. On bozkával jej ústa, líce, oči, zdržujúc padajúcu ramenami tesne pri prsiach… No konečne predsa neudržal — ona klesla na obe kolená… Nad ňou schýlený držal oboma rukami jej malú voňavú hlávku a bozkával ju na temeno… Tu ona zaplakala hlasno, vyskočila a zovrela ho ramenami.

„Prosím vás — už choďte,“ riekla rýchlo: „vaša som — tvoja… tvoja!“ A zase mala jeho tvár pokorný výraz… zase celý jeho zjav stal sa delikátno-zdržanlivým… prosil o odpustenie… Nelu bodla táto premena. „Čo už teraz? Načo odpustenie… Oddala som sa mu, tam som, večne jemu patrím… a hľa, ako ľahko poslúchol moju prosbu…“ podumala, keď on schytil pušku, a pozdravujúc malým klobúkom so štetkou, mizol medzi mohutnými stromami starého parku. „Tak — začiatok je tu,“ šeptal, usmievajúc sa blaženým úsmevom, a bozkával si dlaň; „ale tá sviežosť — tá vôňa! Ako rosa, ako ranná rosa! Nikdy som to nemyslel!“

Nela zdvihla pohár, načrela a osvežovala si horúce čelo. Studené kvapky tiekli po tvári, sčervenanej studom, slasťou i bôľom. Tu razom po slastnom, zmyselno-nežnom opojení upadla v odporný chlad… ju pálili pery od jeho horúcich, priam páliacich bozkov, ale nie viac sladkým ohňom, ale fyzicky bôľnym… Veď i ranila si peru vlastným zúbkom. Poludnie sa blížilo — zobrala sa… zbehla ku kaštieľu. Vždy zabité, mohutné dvere do parku boli otvorené… Razom jej prišli na um temné, dobrodružné chýry, a ona sa striasla a šuchla behom okolo nich povaleným parkanom. Polozhnité dosky zavržďali pod jej ľahkým, pružným krokom, a ona sa naľakala toho zvuku ako niečoho neobyčajného… Akási hrozba znela v tom praskote — a tu ju čosi zachytilo za šaty… Bol to len hrdzavý klin vyvalenej palisády, ale i v tom nevinnom trhnutí bolo niečo hrozného… ona sa nehľadela rukou odhačkovať, ale trhla celou silou; divno — prečo také úzkosti pre nič? Veď dvere zabudol zavrieť otcov architekt, ktorý oceňoval stavisko, a starý, zhnitý parkan nie je nič strašného, a jeho hrdzavé klince môžu iba zachytiť okraj šiat! A je biely, letný deň, pred ňou čisté pole, nie azda noc a cintorín, kde by i také malicherné príhody mali ustrašujúcu moc.

To strašné nebolo ani v otvorených dverách, ani v prasknutí polozhnitej dosky, ani v hrdzavom klinci, ale v nej samej, v jej duši, ktorá sa razom stala inou, v jej mysli, ktorá sa premenila. „Strašná lekcia, a nikdy viac!“ podumala, ale práve to bolo strašné, že to bola lož. Hneď zatým zbadala verne a jasne, že to bola lož, a v tom, že sa nemohla tešiť tým „nikdy viac“, bol celý úžas, ktorý ju objal ako pálčivá zimnica. Ona razom, i pri úžase a bôli, vedela, že ho nemôže opustiť. Práve tá divná premena ju v tom utvrdila, premena v sebe i jeho tvári a pohybe. Ju to neurážalo, ale bolelo a priťahovalo zlomiť i tú poslednú hrádzu, ktorú, ako sa zdalo, kládol medzi seba a devu, akúsi hrdú silu, takú nebezpečnú pre ženské srdcia. Jeho pokora bola ostatkom tej hrdosti, on sa ňou bránil ozajstne, cele sa jej oddať, bez všetkých podmienok; on nebol ešte jej vrúcne a cele.

Navečer za plantážou, na pažiťovej lavičke, nad ktorou sa pnela stará hruška, už nerodiaca, ale trpená iba pre tieň, ktorý dávala, našiel Vladimír Radovský Nelu, a zoberúc sa s poslednou silou vôle, šiel širokým krokom, silne nohami udierajúc zem, rovno k nej, akoby mal vôľu prehodiť ju i s hruškou cez nízky múr do potôčka. A ona i divne pozrela na jeho strmo sa valiacu figúru a málo zbledla. Ona upodozrievala hosťa, že šípi čosi, a okrem toho mala i hriešok proti nemu; jeho verše bola odobrala Zuzke, keď slúžka, riadiac chyžku, dvíhala zo zeme papier. Že by ona bola predmetom týchto výlevov neohrabaného poétu, o tom ani tušenia nemala.

„Kamenec sa vrátil z výletov,“ riekol dôležite, akoby v tom bola nejaká udalosť pre Nelu, „a priniesol hodne štúdií…“ Hovoril so zajakaním, a že sa mu Nela uhla, sadol na samý koniec pažiťovej pohovky, červenal sa, nevediac, čo počať so svojimi dlhými ramenami, ktoré mu zavadzali.

„Som zvedavá… a je on dobrý maliar — čo súdite?“

„Myslím, veľmi pozoruhodný talent, ale, ale…“

„Nuž?“

„Mnoho začína, a potom neskončí, zunuje, zahodí, bojí sa práce, akoby niečo mohlo byť bez trudu, zármutku, dešperovania. Neúspech ho zarazí a zoslabuje. Je v ňom umelecká žila, ó, je!“

„A pri takej malej energii nevyschne i žila?“

Vlado sa zamyslel.“

„Ach, bojím sa, bojím, že i on bude takým pustokvetom ako ja, i mnohí iní… Niet v nás božieho požehnania, niet blahodate!^[35] Duch veje nám nad hlavmi, on znáša sa z výše ako holubica, ale nesadá na naše hlavy, nepredchýna naše útroby! Tak nás je málo, malá cirkvička bojujúca, a schneme, schneme. Niet obrodenia… a hľa, zo všetkých strán nebezpečie, nebezpečie jednotlivcom, rodinám…“ On začal hovoriť plynne, ale keď prišiel k slovu „nebezpečie rodinám“ a zbadal na svojej tvári spytujúci, ohnivý pohľad Nely, začal sa zase zajakať a dokončil sadu neskladne, s dlhými pauzami v tom zmysle, že nástrah čihá všade plno, a my sme neobrnení, nepozorní, dôverčiví…

Nela sa pohla, primkla bližšie k Radovskému a silne spustila ruku na jeho rameno. Nikdy taká elektrická, sladká a pritom bôľna triaška nepreletela jeho mocným telom. On so strachom pozrel do bledej, neobyčajne rozjarenej tvári, jeho priamo omámil blesk lúčistých, spytujúcich zrakov, jeho pomiatla blízkosť jej tvári, ktorá bledosťou dostala výraz nebeskej miloty, akéhosi utrpenia a posvätného bôľu…

„Nehovorme v hádankách, pán doktor, povedzme si pravdu,“ ona spustila ruku: „Vy viete moju tajnosť, vy viete o mojom…“ Chcela povedať „priestupku“ alebo „poklesku“, ale slovo nechcelo na jazyk.

„Preboha, slečna, ako by som smel, preboha…“

„A odsudzujete ma, a to prísnym súdom… voľno vám použiť vedomosť… len von s tým, choďte, povedzte!“

„Nikdy z mojich úst, ani samému sebe… vy ste mi svätica, vy ste mi anjel!“

„Pekný anjel,“ s trpkým úsmevom riekla Nela, „čo dáva rendezvous večerom nad výmoľom… veď to iný nebol… Zuza čosi zbadala a dozvedela sa od Miša, že ste večerom blúdili tade… netajte.“

A tu bol Vlado pri koreni; tu bola príležitosť vyplniť svoj zámer spasiteľný, s ktorým sa nosil a boril vo dne i v noci, ktorý ho prikoval na Kunovičov dom. Ona mu sama podbehla, núkala sa: tu som, zachráň ma, tu som, predstav mi, poblúdenej, celý úžas môjho bludu… Ale nie… Vlado zalomil ruky, zahľadel sa ako do nesmiernej diaľky, a jeho ústa šeptali: „Anjel… svätica… ideál!…“ Zašušťali jej šaty, a len to ho upomenulo, že vstala… Pred očami robili sa mu kruhy… Už necítil blízkosť jej tvári, jej dýchania…

„Nuž, povedzte, pravda, či nie?“ Ona stála nad ním.

„Ja nič neviem, len to, že vás ctím ako sväticu, ako česť, ako najvyššie, ku ktorému môže pozdvihnúť sa duch môj…“

„Nič mi nevyčítate? Boli ste v onen večer tam?“ On mlčal. „Povedzte, že nie?“

Plantážou bystrým krokom šiel Kamenec, pod pazuchou mapa. Nela sa naklonila rýchlo nad Vladom a pošepla: „Odobrujete?“ — „Odobrujem,“ riekol Vlado ako stroj. Keby v tej chvíli od neho žiadala život, krivoprísahu, zločin — on by nebol mohol povedať „nie“. Celá jeho bytosť zachvievala sa pod vplyvom jej krásy a túžby, ktorou horel; celá bola podmanená, ujarmená, a vôle, rozsudku nebolo. Kamenec zadivene zastal na chvíľku — potom žartovne bozkal Nele ruku… „Priniesol som vám dar,“ riekol veselo, „azda ho prijmete — hľa, šumná kopaničiarka… to jest originál je šumný; zdrapil som ho horko-ťažko v záturských kopaniciach, kde tohoto filistra čakajú, ale, vidím, darmo. Krátky ťa pozdravuje,“ riekol rýchlo Vlado a rozvinul z mapy štúdiu, ktorú posvätil Nele. „Ale sme sa jej i s učiteľom naprehovárali… Nedajbože sedieť. Že by ju vraj volali ,maľovanou Betkou‘! Divá koza.“ Pri týchto slovách uspel Kamenec pozorovať Vlada, i na Nelu ostro pozrieť. „Prisámbohu,“ pomyslel si, „tí sa tvária ako po zaujímavom tete-a-tete!“^[36] — Nela pozerala obrázok a poznamenala: „Prekrásne! Bude mať tata radosť… on tak rád obrazy… hneď sa idem pochváliť… Ďakujem,“ podala ruku Kamencovi: „ďakujem srdečne!“ a odchádzala. — „To za tie halušky…“ zavolal za ňou maliar.

Kamenec sa hodil do hereckej komickej pózy… „Netaj! Tu to máš napísané,“ a dotkol sa Vladovho čela; „si zaľúbený ako hlucháň, hlucháň! Nehovoril som? Nevaroval som ťa?“ Vlado chcel jeho reč pretrhnúť. Kamenec razom premenil komickú pózu a tvár sa mu zasmušila. „A ona tiež? Veď tu stála nad tebou ako mladá breza nad močidlom! Ale nie… idem z Burína, tam som počul iné verzie… tam som počul nepekné…“

„Čo si počul?!“ zareval Vlado neprirodzeným hlasom, vyskočil z pažiťovej pohovky a chytil Kamenca tak silne za plece, že maliar pocítil silnú bolesť.

Kamenec sa nemohol razom vyslobodiť, mocná ruka držala ho ako v skrutke. „Blaznieš?“ riekol položartom a poloudivene.

„Čo si počul?“ chríplym hlasom opätoval Vlado, a keď sa Janko vymkol, chcel ho chytiť pod hrdlo, ale zdrapil iba pekne uviazaný ručníček.

„Ty naozaj nežartuješ,“ povedal celý červený a odhodil Vladovu ruku, „či ti naozaj ušiel rozum? Chceš sa biť… Som k službám, na päť krokov sa strieľam cez ručník. Ale nenapádaj človeka ako vlk… Vlado — čo ti je?“

Vlado klesol nazad na pažiť a položil hlavu na ruky. „Odpusť,“ povedal ticho, „odpusť.“

„Braček — to je mnoho…“

„Nehovor!“ pretrhol ho Vlado, „preboha, nehovor! Oh, ako to páli, ako to páli…“

Kamenec našiel svoju flegmu. „Nuž, hovorme ako ľudia. Letím sem ako bez ducha, chcem raz byť rytierom, a tu mi Vladimír Radovský mašľu odväzuje z hrdla a plece chce rozpučiť… V Kálnaykinom salóne — vieš, je to salón,“ maliar urobil posunok, „ide pomluva na Kunovičov dom, že domáca slečna máva tajné schôdzky, a vieš s kým? Že vraj s Burínskym. Tu treba niečo urobiť. Je toho plné mesto. Blbosť! Ty tu na stráži! Sme dvaja. Môžeme pekným kúskom razom zapchať huby — ja ti mám plán…“

Vlado sa vzchopil a polobehom zmizol v plantáži…

„Vlado!“ volal za ním Kamenec, „počujže, tys’ potrebný!“

Vlada nebolo.

„Naozaj, Radovský nemá všetkých pohromade,“ riekol sám sebe hlasno, a zoberúc mapu, šiel ticho k domu. „Alebo?“ zamyslel sa, „čo ťa nepáli, nehas.“