ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nie ako z očisťujúceho ohňa vyšla Kornélia z trojdenného zatvorenia; skok z úplnej, neviazanej slobody a samostatného nažívania, z voľných prechádzok až po ponižujúce zatvorenie na očiach celého obšírneho domu, dediny, kraja zlomil v nej akúsi drahocennú nádobu, roztrhol útlu duševnú sieť, cez ktorú hľadela na svet. Tá sieť čiastočne zahaľovala to, čo bolo v živote tvrdého, obecného, surového, a prepúšťala pohľad len na to jemnejšie, tajomné, fantasticko-poetické. Sieť padla, a surová, triezva skutočnosť ležala pred ňou v celej obecnej nahote. Ona sa tak rada mala, keď v parku, vo „svätyni“ pozrela na svoje beloskvúce ramienko, na štíhlu rúčku, na malé nôžky a sľubovala si od týchto telesných predností životnú sladkosť… Teraz už nevedela sa tešiť takou nevinnou samoláskou. Boli jej protivné i nežné podlhovasté ruky, sneh a tvrdý tvar pŕs, línie ramienka; sama nad sebou sa striasla. Stránila sa ľudí, ale dobre cítila, že je nad ňou stráž… Kam sa podela sloboda?

Kunovič nebýval doma celé dni — cestoval, sedel v Buríne, a keď i prišiel, ľudia chodili k nemu, takí nepríjemní ľudia s ustaranými tvárami, odchádzali naplašení alebo nahnevaní. Tetka Žanka prišla, a to už i s pinčlíkom a mačkou, s háčkovaním a nedokončenou pančuchou. Radovský odcestoval ku Krátkemu do záturských kopaníc. Žatva stála, pani Kunovičová nevychádzala z práce, na ktorú sa hodila celou silou, akoby sa chcela umoriť a zodrať. Zovnútorne išlo všetko starým poriadkom, ale vnútornú trhlinu nespojovala ani hrmotne veselá žatevná činnosť, ani prítomnosť tetky Žanky, ani nebývalá obchodná pilnosť Kunovičova. On prehadzoval veľké sumy, zavádzal široké obchody, kupoval, predával, veľké sumy vyzdvihoval, zase splácal, chodil Burínom ako výbojca v podmanenom meste. A v tomto ruchu stála Nela osamelá ako vo vyrúbanej hore mladá breza, ktorú ušetrila sekerášova balta preto, že bola — neužitočná.

Leto chýlilo sa ku koncu. Vlnisté pole prachovské stalo sa jednotvárnym, strniská a úhory. Po večeroch už ozývalo sa hulákanie rozpustilej mládeže: to bolo hrdinstvom, opilo hulákať po desiatej, i keď bol mládenec triezvy — prachovská móda. Ostatne ani triezvosti nebolo mnoho: bujné žitné pole toho roku dalo ohromnú úrodu — nielen prachovská krčma, ale i burínske „pečienkárne“ hemžili sa prachovskými halenami a kožuchmi. Prachovania zapaľovali fajky dvoma zápalkami odrazu — prostriedkov mali na to; boli spurní, zanedbávali kostol a hrešili na kňaza — nuž, hojná žitná^[45] žatva.

Za daždivého dňa bolo Nele nevýnosne v dome. Otec bol v Buríne, kam ho pozvali zvláštnym poslom, tetka Žanka kládla paciáns, mať bola, ako obyčajne, neviditeľná. I zachcelo sa jej podýchať sviežim, vlhkým povetrím. Vyšla do gazdovského dvora, stadiaľ k humnu, okolo ktorého rástli vysoké topole. Dážď prestal, bolo mokro, ale jej kožené vysoké topánky chránili nohy. Nepozorovane za ňou priplichtil sa Janko Špalko. Oddal jej list. Bol to list od Alfréda Burínskeho. Nela poznala písmo na adrese.

„Kto ti dal list?“ spýtala sa Nela, červenajúc sa a hneď zatým blednúc. „Ten pán, čo tu boli s rebríčkom… prikázali mi ho oddať slečne, keď bude sama.“ Špalko bol hotový za Nelu skočiť do ohňa, nielen oddať list… Natešený odišiel, obzerajúc sa, či ho niekto nezbadal. Nebolo nikoho. Nela šuchla do humna polootvorenou bránou. Vysoké steny snopov pnuli sa z oboch strán toku, rozširujúc zápach slamy. Skryla sa v záčin, druhou doštenou bránou, zdnu zapretou, padalo svetlo na list, ktorý trasľavými rukami bola otvorila.

Sotva stačila prečítať hrozný list — počula krik tetky Žanky. „Nela! Nela! Kade sa túlaš? Nela, domov!“

Nela rýchlo utrela slzy, ktoré jej vyhŕkli, a vyšla… Tetka Žanka sa jej sprotivila ako nikdy. Všetka horkosť, nazbieraná dňami i nocami, razom ožila a zhustla v devinej duši, celá studenosť, mraziaca srdce, rozšírila sa po jej útrobe. Ona triasla sa zimnicou, keď prišla do svojej chyžky, uriadenej ako vždy s akurátnosťou neslýchanou. Jej protivila sa i tá akurátnosť. Večer nebola pri večeri, dvorníčka jej priniesla kuriatko a čaj. Tetka Žanka prišla sa presvedčiť o jej stave… Ah — zas jej neverili, zas ju strežú… neustrežiete… Tetka Žanka odišla celkom spokojná. Našla neter polovyzlečenú a trochu rozpálenú. Načo sa aj brodí blatom! Kázala jej ihneď ľahnúť. Nela ešte pri nej rozhodila vrkoče a pristavila stôl k posteli.

Zaoblačené nebo neprepúšťalo hviezdny svit. Ticho spala dedina, slepo hľadeli obloky. V dome Kunovičovom bolo ticho.

Tu ozvalo sa v ovocnej záhrade slabé pisknutie — a vtom zabelela sa v oblôčku šatka.

Nela cele oblečená, zahalená v dažďový plášť, ticho otvorila dvere. V chodbe boli dvíhacie postele, v jednej spala dvorníčka, v druhej nová dievka. Nela počula ich pokojné dýchanie. Ticho otvorila závoru, pritisla nazad dvere. Ovocná záhrada bola v čírej tme. Ona šla maninou, nie chodníkom, a zavadila zavše o pne slivák. Z korún spŕchal dážď a kropil jej plášť i tvár. Už začula dupnúť kone… Zase pisknutie… Bola pri plote… plot viac nahmatala, než videla. Chytajúc sa kolov plota, šla za pisknutím, tichunkým, ako keď lastovička v hniezde zo sna zašteboce. Tu zazrela nad kolmi plota iskru… oheň tenunkej cigarety… Pošla na to miesto a zdvihla obe ramená. Iskra zhasla, dve ramená sa nahli cez ostré konce plota a chytili ju pod pazuchy. Ako pierko preletela deva cez plot a ležala polozamdletá v ramenách Alfréda Burínskeho. V tom živo, nastrašeným štekotom zavyla Norma… Bolo počuť jej beh záhradou. V ľavom obloku kmitlo svetlo a zase zhaslo. Spustil sa hustý dážď a hnevno šumel v korunách starých stromov… Vozík sa pohol blatnatou poľnou cestou. Burínsky držal Nelu v náručí, tisol jej hlávku k prsiam. Veľkým plášťom prikryl seba i devu. „Poháňaj!“ zavolal. Kone sa vzopäli, a čľupkajúc barinkami, leteli i po hlinačke s chvatom. Vozík sa nadhadzoval… zašli úhormi. Na každej brázde sekli kolesá, a Alfréd mal čo držať devu, aby nevypadla… Začala hlasno plakať… On pokrýval jej tvár bozkmi a náruživo šeptal slová lásky.

„Ďaleko, len ďaleko,“ úpenlivo prosila deva, „ta, kde nikoho nebude, len ty… kde nebude ani spomienky…“

„A prečo plač, taký hlasný… prečo plač?“

„To prejde, Alfréd, prejde… Veď ťa milujem… čoho mi viac treba?“

„Upokoj sa, Nela — všetko bude dobre.“

„Ach, čože môj… mne je dobre, už som spokojná… už sa teším na stanicu, na železnicu, kde nebude známych tvárí, kde bude všetko cudzie…“

Alfréd jej maľoval nový život… Ujcovo dedičstvo ho urobí samostatným… jeho láska bude ju chrániť ako nepreboriteľnú pevnosť. Šťastie, šťastie!

Po dvoch hodinách rýchlej jazdy vozík zastal. Nela zdvihla hlavu.

„Už je to stanica? Tak prešiel čas…“

Ale železničnej stanice nebolo… vozík zastal pred Kálnayho „villeggiatúrou“.

„Nemožno dnes; vidíš, zase sa spustil dážď,“ hovoril Alfréd neistým hlasom, „tu pokŕmime, oddýchneme si…“

Nela nevedela jasne myslieť. Čas od prečítania listu po tento čudný okamih bol bitkom nabitý takými duševnými potraseniami, že v hlávke úbohej devy všetko sa miatlo. Ona nasilu chcela vidieť vo vile železničnú stanicu, černejúci sa bor za vilou zdal sa jej ohromným vlakom. Obloky vinohradnej búdy boli osvetlené. Alfréd zniesol Nelu z voza a postavil na nohy pod podjazdom na suchú tehlovú dlažbu. Dvere, dvojité, mocné, otvorili sa, akoby samy od seba. V poloosvetlenom pitvore vzala devu do náručia pani Adela Kálnayka.

„Ó, dušenka, holubička moja,“ riekla, celujúc devu na líce i hrdlo, „oslobodená rabyňa, oslobodená junákom…“ a viedla devu do jasne osvetlenej izby, stŕhajúc z nej zručnými rukami dažďový plášť i kapucu.

„Ach, krása… ach, milunká… Väznili ťa, trápili…?“

Kálnayka zaplakala, vtiahla devu na diván a obsypala láskavosťami, bozkami a hladkaním.

„Ukáž tie slávne oči, o ktorých znejú lýry našich poetov…“ Schytila ju pod briadku a zdvihla jej tvár proti svetlu…

„Ale ony sú plné sĺz… nie sĺz bôľu, ale šťastia! Ach, Alfréd, Alfréd — aký šťastný, veď to perla! Alfréd, vy ste miláčik bohov, vám musia svety závidieť. Taká krása, taká milota!“

Nela sa neprotivila láskaniam, ba jej utlačenej duši bolo lichotenie príjemné. Alfréd stál nad ženskými vedľa divána a bledý hľadel so šťastným úsmevom na svoju korisť. Slová Kálnaykine zvučali skutočne veľkou radosťou, pravda, bola to iná radosť než tá, ktorú vyrážali slová a bozky. Bola to triumfálna radosť, akej nikdy nepocítila. So zručnosťou výtečnej duene^[46] obsluhovala Nelu, napojila ju horúcim čajom, ponúkala ťažkým červeným vínom. Nela oblizla vína.

„Ach, len skôr zase do cesty,“ povedala, „mne je hrozná blízkosť… domu… ta, zabudnúť všetko…“

Kálnayka očami stretla sa s očami Alfrédovými. On ich rýchlo sklopil.

„Výborne,“ podumala, „ešte i to! On jej čosi nahovoril…“

Kálnayka sa tešila na „hroznú romantiku“. Začala sa odoberať.

„Až naraz,“ prosila Nela; „i my pôjdeme. Alfréd všetko pripravil vo Viedni… Tam bude tajný sobáš, a potom ta, do diaľky, do diaľky…“ A zas sa stretli oči Alfrédove s jasajúcimi očami jeho priateľky.

Nela kŕčovite držala ruku Adely, akoby sa bála, že jej ujde prv, než zase oni sadnú na voz. Konečne sa vytrhla Adela, a vyšla dvermi z osvetlenej izby. Alfréd sadol k Nele a bozkával jej útlu ruku. Vtom zahrmel pred podjazdom kočiar. Nela skočila z divána a siahla po plášti. Koč prestal hrmieť, prešiel na blatnatú cestu. Na ňom sedela šťastná Kálnayka. V tme a daždi nemohla sa neusmievať.

„Dnes nemôžeme ďalej, holúbok,“ začal Alfréd, bledý. Jeho spodná pera sa triasla. V očiach svietil mu neistý, raz silnejúci a raz slabnúci plameň. Dýchal často, odryvisto, keď bral z rúk Neliných mokrý plášť. „Tu sme, duša… vonku dážď a cesty nepriechodné. Ráno…“ Nela pozrela na tvár Burínskeho, a predtucha niečoho strašného padla jej razom do duše. Tak sa zjavuje človeku, blúdiacemu horou, malé svetielko; ale čo je ono aké malunké, udáva smer. To svetielko bolo v očiach a tvári Alfrédovej… Nela odstúpila dva kroky…

„Voz, čo práve zarachotil, odviezol dámu?“ spýtala sa, a jej ústa ostali otvorené, jej krásne, spytujúce oči svietili lúčistým úžasom, zrazu ako hrom do duše udretým strachom, úzkosťou umierajúceho decka.

Alfréd neodpovedal na otázku, ale skokom priľnul k deve a ovinul jej štíhly driek pravým ramenom.

„Čo nás do dámy, čo do všetkých dám tohoto sveta… Kornélia… ty si už moja… drahá… nič nám nebráni, nik nad nami.“ Z líc Alfrédových ustupovala bledosť, pera sa už nepotriasala. Tuhý prúd krvi udrel mu do tvári, do slúch.

Nela sa vymkla spod jeho ramena. Šla k dverám. Boli zatvorené na zámku. On jej otváral bočné dvere do izby, osvetlenej mäkkým polosvetlom, temperovaným červeným lampovým nástrešníkom. Lampa visela nad odostlanou beloskvúcou posteľou a hádzala červené svetlo na čipkované široké podušky.

Mráz zlomcoval devou. Jasne pochopila všetko… Utíšila sa. Zoznanie jasné a určité neustrašuje. V Nele celou silou dejstvovala priama, pevná vôľa. Všetko, čo sa stalo do tejto chvíle, preletelo bleskom jej hlavou s určitou jasnosťou, jej posúdenie všetkých udalostí, až po zradné zmiznutie „šľachetnej dámy“, ktorá ich mala viesť až k oltáru, až po „cestovanie na železničnú stanicu“, po všetky „potrebné poriadky“, bolo pravidelné a verné. Oslnená vyšším svetlom, čítala v tvári Alfrédovej ako v knihe. Ona klesla na stolec. Alfréd kľakol pred ňou a položil jej hlavu na lono. Ona sa nestrhla… Ba ešte trasúcu sa rúčku položila na jeho hlavu. „Zle mi je, drahý,“ riekla s tichým úsmevom, „prosím o pohár vody.“ Burínsky videl svoj úspech… videl, ako sa Nela poddáva pod moc nevyhnuteľnosti… V duši slávil Adelu za plán a radu. Odbehol do pritemnenej bočnej izby a hodil radostný pohľad na jej výstroj z ľahkej a zručnej ruky Kálnaykinej. Z krištáľovej grafiny, stojacej na stolíku pri bielunkej posteli, nalial vody. Ruka sa mu triasla. Nesúc pohár na tanieriku (pohár hrkotal o nerovné dno tanierika), počul nehlasný, tupý výstrel. Nela schvátila jeho revolver (ktorý bol vzal na expedíciu a položil na stôl) a strelila si do pŕs. Šaty umiernili silu výbuchu. Našiel ju v predsmrtných kŕčoch na zemi pri stole. Jej tvár padla na zem. Obrátila sa… líce mala zašpinené dlážkovým prachom. Otvorené, hasnúce oči strašným, spytujúcim výrazom hľadeli do povaly, ba akoby do nekonečna, do neznáma. Bledý ako smrť Burínsky hodil na seba plášť, odomkol kľúčom dvere, ušiel z izby, zamieril blatnatým poľom do Burína. Ani hrozná udalosť, ani pohľad na umierajúcu krásavicu nezahlušil v jeho duši ľútosť nad nevydareným pokusom… Nie bôľ lomcoval ním, ale jed a strach pred možnými nepríjemnosťami, súdmi, vyšetrovaniami. Cválal premoknutou poľnou cestou, vietor trhal mu z pleca plášť a studený dážď šľahal mu do tváre.

„Pekná ,pastierska hodinka‘,“ mumlal, „ako mi sľubovala Adela — nech ju tam čert berie, kde je! Všetkému je ona vina… Mal som ísť pomaly a iste… Ale ona ,únos, romantický únos‘ a ,patriotický úder na zradný dom‘!“

Celá zúrivosť jeho hluchej duše obrátila sa proti Kálnayke. Ochladený vetrom a dažďom uspokojil sa, keď už prešiel na burínsku hradskú.

„A predsa to bolo hrozné!“ premýšľal. „Aká diabolská katastrofa! Pred sekundou na stolci život, krása, vôňa… a po sekunde krv, smrteľné kŕče… A to zašpinené líce!“ Jemu tisol sa do duše strašný kontrast. I blesk zhasínajúceho oka predstavil sa mu živo…

„Po čom túžil zhasínajúci, spytujúci sa zrak? To už nebol zemný pohľad! On prosil, tuším, o milosť, o záchranu! Bah! Ani som sa len nesklonil k umierajúcej! Ba či i naozaj umrela? Nemohla to byť iba mdloba z poranenia?“

Burínsky cítil, že by sa mal kajať.

No blízke mestečko zahnalo z duše Burínskeho posledný cit pokánia. On vrazil do bočnej ulice, kde býval, ľahol oblečený na posteľ a zaspal tuhým snom.