ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Radovského netrpelo na kopaniciach, uprostred prekrásnych dubových a bukových hôr, pokrývajúcich Vysočinu až temer po temeno. Blúdil horami, zárezmi, obchádzal lysinu Vysočiny, na ktorej bola meračská pyramída z troch veľkých brván a krížom popribíjaných latiek. Krásy výhľadu z Vysočiny nevnikli do jeho duše; oko videlo, ale spojenie s dušou bolo pretrhnuté. Oko videlo ďaleký vŕškovatý kraj, rozvaliny dvoch malebných hradov, blesk strieborných vôd, hmlisté línie pohoria, veniec dedín a belejúce sa punktíčky tam, kde bolo mestečko, ale z videného, z línií, farieb a farebných tónov neutvorilo sa nič v jeho predstave, nebolo zachyteného obrazu. Telesné unavenie bolo jediným výsledkom celodenného blúdenia. A sám Krátky, predtým jeho miláčik, bol mu protivný. O inom nehovoril, ako o skudnosti dôchodkov, o kozom mlieku a o nízkych domácich starostiach. Keď mu Vlado pripomenul staré rojčivé časy, hodil rukou a odpľul.

„Keby mi len zase nezosypali potuchnuté žito, zlodeji!“ odpovedal, akoby nebol rozumel poznámke, alebo schválne vyhýbal rozpomienkam; „a to, braček, čím bohatší kopaničiar, tým skúpejší… Taký chrapúň sedí vo svojom domku, a keď vyjde predo dvere, vidí sprava, zľava i prosto len všetko svoje… ale zato rechtorovi pozmetá všakovú gebuzinu pri zosype. A pri ofere niet takej gombičky, ktorú by som nebol dostal miesto grajciara! Mám celú zbierku, ukážem ti ju.“

„Celkom sa zosedľačil, ohlúpol,“ pomyslel si Vlado a šiel nadol do svojich Vrbovíc, do svojej prachom zapadnutej bibliotéky. Stará kostolníčka až potom zbadala, že je pán doma, keď sa večer zasvietilo v oblokoch; pribehla s prachovou handrou a zmetákom… „Netreba dnes, milá pani kostolníčka, i tak sa vyspím…“

„A kde ste ráčili tak dlho… môj už hovoril, že ste zase do Nemiec odišli, ale ja som neverila. — Vrzuľka umrela, čo ste doma neboli, päť sirôt zostalo, a otec pijan; pán farár boli chorý, zďaleka prišiel doktor, netrúfali im — ale buď bohu chvála — už im je dobre. Ach, svet je zlý — pred týždňom zhynuli Krepkovej husi a Bachárovi sa do komory vlámali: ráno našiel škrich prázdny, boli i žandári…“

„Dobre už, kostolníčka, ráno mi rozpoviete…“

Jemu bolo tak otupno pri novinkách posluhovačky ako pri Krátkeho zosypových a gombičkových starostiach. Sadol na rozkývaný diván, keď kostolníčka odišla, a pohrúžil sa v dumu, na ničom kladnom neosnovanú, ale predsa bolestnú a pritom odpornú.

„Pekne som osvežel cestovaním, pekne som nazbieral síl, našiel som pekný východ zo svojho položenia, ako sľuboval Kamenec, keď ma ťahal stadiaľto…“ Pozrel na steny, vlastne na regále, plné kníh od zeme až do povaly (posteľ stála nie pri stene, ale v kúte pri regáloch, i v bočnej úzkej izbietke bolo všetko samá kniha), pozrel na stôl, zavalený kremeslami,^[47] pilinami, kresbami (tam bol hotovil model), pozrel na písomný stôl, na ktorom ležali zaprášené rukopisy, zväzky, a pocítil to isté hnusenie, čo pri Krátkeho suchých rečiach a novinkách kostolníčky. Cesta a jej naoko nepatrné príhody zobrali mu mier i na tom mieste, ktoré jediné mohlo uspokojiť jeho dušu. Už mu nič nehovorili veľké bachanty, viazané v bielom, teraz už ožltnutom pergamene, nič zbierka prvotlačí, brožúr, nič inkunábuly,^[48] zachraňované a cenené jeho dedmi ako poklady. Nebolo vravy oných rozličných zastaralých jazykov, nebolo symfónie… nemo a otupne stáli jeho miláčkovia na regáloch tisového dreva (ako sa pýšil predtým i týmito hrubými policami, lebo vraj ony chránia knihy od moľov a iných knihových žúžalov), hoci nezmenili sa v ničom, ničím sa neprevinili.

Na druhý deň začal riadiť bibliotéku — veď to bývalo jeho milé zamestnanie — ale skoro klesli jeho mocné ramená do lona. Z tupého onemenia vytrhol ho Paľko Vavro a začal ho objímať: „Teš sa so mnou… tu je diplom… tituluj ma… som ti kolegom. Doktor der gesamten Heilkunde,^[49] sláva! Dosť si sa ma nahrešil… Tu som, osadím sa, vezmem hodné dievča so šupákmi… Sláva!“ Vavro behal po izbe… „A ty zase tu sa ideš zasedieť? Ja ti na hlave spálim tie tvoje čarbaniny a z ventilov nech Cigáň klincov nakuje. Do života!“

Keď odišiel natešený bývalý starý študent, Vladimír klesol ešte do väčšieho smútku. Tešil sa síce z úspechu Vavrovho, ale pri ňom tým smutnejší bol jeho vlastný stav… Ešte i Vavro, ktorého celý svet odhodil ako strateného, predral sa do života, Vavro, ktorého dary boli skromné, život ľahký, ba ľahtikársky…

„A pravdu má… osadí sa, ožení sa a bude mať čestné, výnosné a dôležité stanovisko v živote. A ja…?“

Začal pracovať na svojom Cheopsovi, a s hrúzou poznal, že pracovať je úplne neschopný. Jemu sa priamo bridili už utvorené postavy, tón vysokopárnych jambov a celý duch, vejúci z rukopisu, tridsať ráz prepísaného a prepracovaného. Autorské muky zachvátili ho silou mimoriadnou. A to sú veľmi zlé muky, dušu ubíjajú. Napracuješ sa, napremýšľaš, noci prechádzajú, sny sú nepokojné, všetko hučí, všetko je pretkané jednou mysľou — a tu nezdar, nemôžeš ďalej, si nespokojný, ale čo len nespokojný — si nešťastný, duševne chorý, sám seba nenávidíš, hanbíš sa a zúfaš. A taká jemne naladená duša, ako duša Vladimíra Radovského, cíti dvojmo autorské muky, lebo ona sa netrápi pre osobnú slávu, pre zisk, pre úspech vonkajší… tá duša myslela a chcela prispieť k veľkému, pre ňu svätému dielu, a nielen chcela, ale považovala to za svätú povinnosť, a nezdar za svätokrádež, za hnusný hriech a podlosť. Iný by hodil rukopis do pece, začal niečo iného, alebo vôbec nezačal nič, a uspokojil by sa. Nie tak Vlado. Cítil, ako sa rozpoltila jeho hruď, keď prišiel v práci po hranicu, ktorá nedovoľovala ďalej ani kroka. A Prachov? A jeho vysoká, beznádejná láska?…

Vlado hodil rukopisy pod regál, k ostatným mŕtvym… pod regálom bolo celé kolumbárium^[50] začatých i dokončených prác — a keď už rukopis ta zašmaril, nebolo preň viac vzkriesenia.

„A už s tým spisovateľstvom tvorivým je koniec — koniec, koniec!“ riekol sám sebe. Na druhý deň pribral sa do novej práce. Téma ho dávno pútala a bol už urobil k nej štúdiu. „Spisy a vplyvy slovenských latinákov“ mala sa nazývať kultúrno-literárna práca, čerpaná priamo z prameňov, kníh a rukopisov spisovateľov, písavších na Slovensku latinským jazykom.

Vladimír Radovský okrial a vhĺbil sa ihneď do práce… Už i nádeje začali sa rodiť… pôjde po Slovensku na hľadačku za rukopismi… Je to pole celkom neobrobené, vďačné. Zase začali bachanty hovoriť, ale, žiaľ, zase prinaraz, prihlasno. Nastrčil ucho k jednému, tu volal ho druhý. Melódie začali sa prepletať, zase počul zmes symfónií, a nedajbože vybrať jednu presne a určite. Nesmierny vedecký aparát, nazbieraný po univerzitách, v tichých nociach, po bibliotékach, na prednáškach, tlačil ho, tiesnil a mýlil. Ale on chytil sa vedeckej práce so zúfalou húževnatosťou tonúceho, vediaceho, že iného brvna spásonosného niet a okolo zíva smrťou hroziaca hlbina morská. Zaháňal obraz Kornélie ako príšeru, utlmoval city lásky ako pokušenia zlého ducha… Práca išla, materiály sa množili, výpisky už tvorili statnú hŕbu… Ale keď mal prísť k vlastnému plánu diela, keď mal utvoriť celok, náhľadný obraz, všetko sa pomútilo, volalo jedno cez druhé, hlásilo sa k slovu, odtískalo iné materiály… celok mizol, obrazu nebolo, ale bol konglomerát, bol chaos… a z chaosu, ako z hmly a temnoty, vyrastala postava anjelskej devy, a nad ňou skrivená tvár démona, šírili sa jeho rozprestreté ramená, ruky s pazúrmi… Ramená diabolskej obludy ovíjali pomaly postavu devy, pazúry vpíjali sa do beloskvúcej hrude… Možno, v tom okamihu vyskočil červený plameň krvi z jej devických pŕs, a oblednutá tvár padala na zaprášenú dlážku izby…

A medzitým, čo Radovský kŕčovite trímal brvno nádejnej spásy, nad Prachovom vzniesla sa búra. Pre Kunoviča nedarmo pribehol schválny posol z Burína. Keď skočil z voza pred panským hostincom, stretol niekoľko burínskych pánov, ktorí na neho akosi podivne pozreli a potom ledabolo pozdravili. V sporiteľni našiel už hotovú vzburu. Od niekoľkých dní nestačili vyplácať vklady, a dnes ráno kto neprišiel, bol kasír so „svetovou vzdelanosťou“. Darmo ho hľadali v byte a po všetkých krčmách… A keď toho nebolo, vysvitlo, že chýba ešte úradník… Toho síce našli, ale už pri súde, kde prosil, aby ho dali do väzby… Vyznal, že už od roka paratil s kasírom veci neuveriteľné. Celá škoda nedala sa ani len šípiť, isté bolo, že chýbali sumy, ktoré ohrozovali jestvovanie celého ústavu. A vždy prichádzali nové a nové Jóbove zvesti.^[51] Kunovič bol angažovaný s ústavom na desatoraký spôsob… Do neho leteli ako šášky… Jeden pád zapríčinil pád druhý, tretí… Podmínované stavisko rútilo sa následkom jedného výbuchu. Okolo piatej poobede bolo temer isté, že ústav sa nedá zachrániť… Značná časť Kunovičovho majetku bola pochovaná pod jeho rumami.

A tu sa dokázala Kunovičova nezlomná sila: on stál ako mohutný dub vo vetroch, na neho zo všetkých strán dobíjajúcich, telegrafoval, písal, hľadal pomoc, tešil, nádej budil… „Eh, čo, niekoľko tisíc… peniaze boli i budú — netreba hlavu opúšťať,“ hovoril na schôdzke účastinárom a úradníkom v zelenej izbe sporiteľne… „Vidíte, ja nesiem škodu hlavnú… hej, ako sa budú rojiť intabulácie^[52] na môj čistý majetok — ale nezúfam; ešte možno mnoho zachrániť.“ A zase navrhoval, posmeľoval, takže skutočne vzbudil nádej u mnohých.

Priniesli poštu. Kunovič sedel pri obloku a čítal rýchlo otvorený list. Všetko zatíchlo… mnohí mysleli, že azda prichodí odnekiaľ spása… Kunovič sklonil hlavu… Jeho prsia, mohutné, oblé, začali ťažko dýchať, chrapot sa ozýval z nich…

„Preboha, zase niečo?“ zvolali prítomní.

„Nič, nič,“ riekol Kunovič, „zlé zprávy od syna…“ a vyšiel. Ešte vždy bol jeho krok silný; ale hlava už nesedela tak hrdo, povedome na jeho mocnej šiji. Bola sklopená a nabok nachýlená. On šiel do svojho domu v ulici a zaprel sa do izby, kde nocúval, keď ho niečo v Buríne na noc zadržalo… Úder bol hrozný: Eugen písal, že keď nedostane obratom pošty dvadsaťtisíc, musí kvitovať,^[53] ba možno, musí urobiť ešte niečo horšieho… Prehral v kartách, a to gavalierom; inej pomoci niet… tri dni má lehotu — po troch dňoch musí platiť… Celá garnizóna vie o tom.

I pri riadnych okolnostiach bol by citeľný úder zle podejstvoval i na takého silného mužského — ale teraz, pri burínskom krachu, prevyšoval už i sily Kunoviča. Ľahol na diván a z pŕs mu vyvieral ťažký, neprestajný ston… No skoro sa zobral… Zaťal zuby, hrdo hodil hlavou a zašiel do kasína…

Išla hra. On, akoby sa nebolo nič stalo, prisadol a hral vysoko s flegmou, ktorú obdivovali. „Už mu je jedno,“ pomysleli si zlostní, „čert ho berie tak či tak.“ Kálnay usmieval sa mu superzdvorilým úsmevom a žartoval medzi hrou.

„A kde väzí Burínsky?“ opýtal sa podžupan.

„Hja,“ riekol s úsmevom Kálnay a bľuskol na vážnu, trochu zblednutú tvár Kunovičovu, „mladí ľudia majú všelijaké záujmy.“

Kunoviča bodlo spomenutie toho mena priamo do srdca; na jeho srdci bola nezažitá rana, ktorej nebolo radno dotknúť sa; badal pohľad Kálnayho, vedel, koľko zlostnej radosti bolo v tomto človeku, ale zdržal sa. Len pozrel na Kálnayho takým oslepujúcim pozorom, že tajomník a agent majetkov spríjemnil tvár a rýchlo doložil:

„Burínsky je šťastný človek, strýc v Amerike mu umrel a zanechal veľký majetok. Polovicu dedí jeho línia… Stavať, páni!“

Starý penzista sedel pri širokom chrbte Kunovičovom a hľadel so záujmom do jeho karát. Bol on verný kibic, spojoval svoj kibický záujem celkom so záujmom hráča, ktorému práve hľadel do karát — kto to bol, bolo mu jedno, on nebol prijímač osôb.

„Vína!“ zvolal Kunovič. Sluha už vedel, akého vína želá si dobrý hosť, nezabúdajúci nikdy na dusér. Priniesol v tlstom pohári staré červené víno a postavil k ľavej ruke. Kunovič, nehľadiac, čiahol po zvyku za pohárom a vypil víno na dúšok. „Ešte raz,“ riekol a postavil väčšiu hŕbku bankoviek. Prehral. Keď Kálnay rozmotal chumáč, zbadal, že boli medzi bankovkami stovky.

Ako skúsený a opatrný hráč, Kálnay hneď zbadal, že Kunovič vhral sa v náruživosť, že ide slepo do výšky skoro neobyčajnej. Peniaze začali sa presýpať z banku ku Kunovičovi a naopak, takže ostatní hráči, karty berúci, stali sa temer len figurantmi. Starý penzista vyvaľoval oči, triasol sa, hľadiac v karty, ktoré Kunovič bez gustovania odkrýval. Sumy rástli… ticho bolo vo dvorane, len pravidelné „dám“, „neberiem“ a iné krátke slová bolo počuť. Neraz bol už bank slabý, ale zase sa zmohol. Kunovič bol v prehre. Kálnayho hodina bola už dávno prešla, on by sa rád bol vymanil…

Vtom vkročil do izby Kamenec, a nevidiac nikoho iného, pošiel rovno ku Kálnaymu. Bol bledý ako vápenná stena… Nahol sa nad neho a riekol mu čosi do ucha. Kunovič sa urobil, že nevidí Kamenca, ktorý mu bol protivný svojím preskočením z tábora do tábora. „Alfonz,“ pomyslel si, „a opovážil sa u mňa hostiť.“

„Pol banku!“ riekol hnevno. No Kálnay razom položil kladu karát na stôl a vstal… „Čo to?“ v nedorozumení opýtal sa Kunovič, ktorý chcel teraz udrieť rozhodne na bank.

„Pardon!“ povedal Kálnay hlucho, a zoberúc klobúk, ušiel rýchlo, nestačiac zo stola zobrať všetky peniaze. Ľudia pozerali jeden na druhého, penzista sa zamračil, jemu bolo pretrhnutie hry horkým sklamaním. „Pol banku chcel staviť,“ pomyslel si… a rýchlo schytil kladu karát, aby videl, čo by bolo vyšlo. „Eh, škoda, preškoda… mali sme šláger!“

Kamenec až teraz zbadal Kunoviča, a zarazil sa. Strašné mu bolo vidieť človeka v kartárskej spoločnosti, v dyme, pri pohároch, na ktorého čaká úžasná zvesť…

„Pán Kunovič —“ začal Kamenec… jeho hlas sa triasol.

Kunovič sa neozval, vypil ostatok vína a zdvihol sa zo stolca.

V bilardovej izbe dochytil ho Kamenec.

„Hneváte sa, máte právo, ale odpusťte, okolnosti…“ Kamenec s trasúcou sa čeľusťou, rýchlo, trhanou rečou oznámil Kunovičovi, že jeho dcéra Kornélia leží mŕtva s prestrelenou hruďou vo vile Kálnayho.

*

Prešlo päť rokov. Na prachovskom cintoríne na hrobe Kornélie Kunovičovej vyrástla vysoká tráva, ale nik nechodí pomodliť sa na opustenú mohylu. Tá, ktorá by chodila, ľahla si vedľa nej: mať.

Janko Špalko po strašnej smrti veliteľky zmizol z dediny i celého kraja… hovorili, že sa prilepil k vandrovníckym komediantom a zahynul biedou a vysilením.

Kunovič nemohol udržať majetok, nie pre straty burínske, ktoré temer nahradil šťastnou špekuláciou, ale pre klesnutie vlastnej energie a odchod duše hospodárstva, úbohej Kunovičovej. Len čo ju vyniesli na cintorín, pošlo v dome všetko naopak, nešťastie išlo jedno za druhým; Kunovič zunoval, predal majetok a vtiahol do mesta, do svojho domu v ulici. Tetka Žanka vedie jeho domácnosť a hráva s ním piket. — Darmo posiela ho časom z domu: on nevychádza a stal sa zabudnutým človekom. Často sedáva nad knihami a vypisuje svojím krasopisným, no ťažko čitateľným písmom citáty. Na obecenstvo burínske hľadí s tým istým opovržením ako počas svojej slávy a sily. Syna odvolal z vojenskej služby: „To nie je pre nás,“ riekol, „nauč sa robiť,“ a zaopatril mu miesto hospodára pri veľkom panstve.

Ako Cheops a ventil, tak i vedecko-literárna práca Radovského zostala nedokončená… i to, čo napísal, nedá sa použiť, i pri nahromadenom materiále. Žije, temer nevychádzajúc zo svojej kutery; len časom v ošumelom kabáte navštevuje okolných dobrých ľudí, posedí, pohovorí, a zase sa utiahne na celé mesiace. Duša mu vždy horí šľachetným ohňom, myšlienky rastú ako kvet, ale ako pustokvet, nemajúc v sebe plodného zárodku.

Kamenec sa stratil z Burína hneď po katastrofe a nikto o ňom neslýchal. Hovorili, že dlho žil na Dolniakoch u bohatého gavaliera, s ktorým i cestoval po Európe. Kálnay kvitne ďalej: razom dostal mastný úrad, ktorý by ho vlastne nútil odísť z Burína do veľkého mesta… no úrad i plat má, ale Burín z „dôležitých príčin“ neopúšťa. Pani Kálnayka tiež postúpila: pri jej tróne sedáva barón, opravdivý barón, s opravdivou sedmorožkatou korunkou na manžetových gombíkoch. V jej salóne je práve tak teplo a príjemne ako predtým; je síce menej hlučno, ale predsa veselo, a okrem toho nadovšetko už-už ide poslať baróna do penzie, lebo má výhľady na grófa, s opravdivou deväťrožkatou korunkou na manžetových gombíkoch.

Burínskemu americké dedičstvo nechodilo a nechodilo — hodil sa na istejšie: na politiku; vyvolili ho do snemu, a on začal zápoliť s Kálnaym, ale márne, tajné spojenia agentove sú nerozborné. Burínsky chodí do snemovne iba pre plat, ináč v Buríne robí politické nečistoty a v Pešti žije pustým životom snemových, nič neznačiacich darmošľapov.