ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Cestou do Burína Kunovič bol zlej vôle: čakali ho nemilé diela s kúpou; opieral sa širokým chrbtom o kožené operadlo bričky, ktorej kolesá prepadali sa v hlboko vyjazdených koľajach poľnej cesty. Za šaragľami, na sene a ovsenom mechu, pokojne, ako v hniezde, ležal Janko Špalko s veľkou koženou poštovou kapsou cez útle plece; to bolo jeho miesto. Vedel si ho tak pripraviť, že mu bolo pohodlno. Vôbec Janko vmestil sa všade a všade mu bolo pohodlno. Jeho útle, žilnaté tielko nepožadovalo temer nijakého priestoru; hovorili, že raz zaspal vo zvone, a zobudili ho, až keď šli poludnie zvoniť. Celkom to nebolo tak, ale skoro; on totiž zaspal nad zvonom, na brvne zvonovej stolice.

Brička doháňala a predbiehala ľudí, idúcich na trh. Tu poháňala ženička prasiatko, uviazané za zadnú nohu povrázkom; tam išli gazdovia, vyhybujúc vozu a zdvíhajúc klobúky. Keď vyšla brička z poľnej cesty na hradskú, kone sa rozbehli a Kunovič sa začal lepšie cítiť.

V Buríne bol trh ľudnatý, ako vždy v tomto centre dosť bohatého kraja. Hovorilo sa: „Burínsky trh je viac hoden než inde jarmok.“ Voz si musel pomaly prerábať cestu námestím popri veľkom „panskom“ hostinci. Jeho panskosť bola v tom, že bol na poschodie, ošarpaný, že vjazdná podbrána bola blatná a mäkká mnohoročným konským trusom, že po stenách boli maďarské nápisy; úzke temné schody išli na prvé poschodie strmo ani rebrík, špinavé a klzké. Priestranná krčma v prízemí vrela národom, ohromný dvor bol preplnený panskými vozmi.

Na námestí bolo živo. Tváre všetkých ľudí boli usmievavé a sviatočné. Ženičky boli čisto vyobliekané, nové kordovánky lisli sa v slnku, plachtice, čepce so širokými čipkami, rukávce beleli sa ako sneh. Bolo vidno, že títo ľudia, hoci zaujatí vážnym dielom trhovým, opustili doma všetky všedné starosti a tu boli oživení, sviatočne naladení. Prachovania, stretajúci Kunoviča, dobrodušne sa usmievali, ešte i takí, ktorí doma mali s ním hádky; oni ho pozdravovali, ako by bol novým, dávno nevideným, milým hosťom. Ženičky neuspokojili sa kývaním hlavou, ale prihovárali sa: „Aj oni na trhu, ich milosť?“ Že bol Kunovič na trhu v Buríne, bolo zrejmé, a otázka planá, naoko nič neznamenajúca. Ale ona predsa mala svoj dobrý zmysel, čo ako zdalo sa naivno-zbytočnou. Ona mala zmysel: vitajte tu medzi cudzím svetom; vy ste náš, my sme vaši dobrí známi, susedia, a máme právo vás osloviť. Pri soche Márie na nevkusnom stĺpe (sama socha bola novo pozlátená a horela v jasnom slnku nad ľudom) bol stisk taký veľký, že Kunovičov voz už nemohol ďalej. Kone dvíhali hlavy nad ľudstvom, búrili sa. „Nože skôr k nám!“ riekol Kunovič netrpezlivo Jožkovi, ktorý sa zahľadel do davu a klátil bičom.

„Vari ľuďom po chrbtoch,“ zamrmlal.

Dom Kunovičov bol v ulici. Pán nevydržal, a pokým sa Jožko žartovne vadil s babami, ktoré mu nemohli vystúpiť, skočil z bričky. „Janko, bež na poštu, a ty, Jožko, nakŕm riadne, tu budeme obedovať.“ Janko Špalko zliezol spoza šaragieľ a vŕtal sa množstvom ako nebožiec.

Nedarmo bol Kunovič zlej vôle: u advokáta, potom u notára bolo dosť mrzutosti. Advokát tajnostne narážal na lepšieho kupca, a notár mu pošepol o možnosti procesov, lebo pomery Burínskych boli zapletené. „Je tu už od nejakého času mladý Alfréd Burínsky; on je synom po bratancovi toho Amerikána — svižný mladík s rozumom a konexiami; tu grasuje ako prvý švihák, vodí ostatných ako baran ovce… Medzi vínom robí narážky na staré práva… slovom…“

„Tu je len otázka: má právo advokát predávať menom starej Burínskej, či nemá?“

„Ale má… veď ja len tak… Človek musí byť obozretný… Ostatne…“

Janko Špalko našiel so svojou kapsou Kunoviča už u verejného notára. Kunovič utiahol sa do kúta, iné stránky predstúpili pred notárov stolík.

Medzi listami poznal ihneď synov rukopis na adrese. List rozpečatil prvý. Obsah jeho bol najvýš nepríjemný. Hoci Eugen dostal na každého prvého svoju riadnu výpomoc, „Zulag“, písal nonšalantne, že potrebuje obratom pošty dve tisícky na nepredvídané, pre kariéru potrebné výdavky; on ich s netrpezlivosťou očakáva, a ak by táto požiadavka presahovala mieru otcovskej štedrosti, prosí, aby mu boli pripočítané do materinského dedičného dielu.

Čo sa týkalo kúpy prachovského majetku Burínskych, Kunovič jasne videl, že si notár podáva pod stolom karty s advokátom a možno i s mladým Burínskym, o ktorom počul rozličné chýry; on sa neľakal ani lepšieho kupca, ani procesov… cenu chceli vytisnúť čím vyššie. Proti tomu mal zbraň: „Zožerte si svoju paflagóniu,^[24] ja ju nepotrebujem…“, hoci vedel, že tou príkupkou jeho prachovský majetok nie o desať, ale o dvadsaťtisíc bude viac hoden, a okrem toho strčí ruku do regálneho práva.^[25] V takých veciach Kunoviča prekabátiť bolo nemožné, on svojím prísnym, svetlým pozorom hľadel, ako sa hovorí, do brucha malomestským malicherným intrigánom; ale predsa ho mrzelo vidieť intrigu proti sebe a svojim legálnym záujmom. Znal dobre malicherné intričky malomestské, znal kráľovnu všetkých citov a myšlienok burínskej „inteligencie“: závisť, a nedivil sa, že sa na neho oborila — on sa vedel s ňou boriť. Burínčania závideli si všetko navzájom, majetky, suknice, záušnice, frajerov, ba ešte i podagru chcel mať Kodkodáky celkom inakšiu, panskejšiu ako Slepičkay, a Mrkvay závidel Prepeličkaymu hrvoľ. No čo ho zamrzelo, ako ešte nikdy, bol synov list. Nie pre peniaze, hoci i v tom bola neskromnosť, ale pre nedetinský, chladný tón. Sám nepripisoval váhu peniazom a videl v nich niečo, čo musí byť, ako musí byť vzduch, keď chceme dýchať. On mal zásadu, že pre mysliaceho človeka peniaz je vždy hotovým sluhom, len treba zacengať. Jemu bolo ľahko skočiť do sporiteľne, ním samým založenej, napísať tri riadky, aby vyzdvihol peniaze. On vedel, že kasír, žid s umne žmurkajúcimi očami a „svetovou vzdelanosťou“, spýta sa ho s úsmevom: „Len toľko, veľkomožný pane?“ a sám úslužne vyexpeduje peniaze za eskadrónou. Ale spomenutie dedičstva po živej matke ho zamrzelo… Pravda, základom jeho dobrobytu bolo ženino veno. On cítil v liste narážku na túto okolnosť.

„Jedináčik,“ pomyslel si, „zmaznaný; nevie, čo je starosť.“ Ihneď uzavrel, že syn musí domov. A hneď u notára, na pisárovom stolíku, ktorý sa úctivo vyhol, napísal svojmu synovi fajným, temer krasopisným, ale predsa ťažko čitateľným písmom: „Žiadané ide popoludňajšou poštou. Želám si vidieť svojho ulána; vezmi si urlaub čím skôr a príď na dva-tri týždne do Prachova pozrieť mať i sestru. Dostaneš odo mňa žrebca krásnej bronzovej masti. S božou pomocou na dedičstvo ešte budeš čakať. Tvojej dobrej materi nechce sa ešte pod trávnik. Maj sa dobre a príď.“

Zo sporiteľne tiahol Kunovič k hostincu medzi radmi vozov s obilím. O gréfy boli stojmo opreté vrecia, otvorené. Židia behali od voza k vozu, hmatali do vriec, prizerali sa zrnu, voňali, škerili sa. Ďalej stáli šiatre pernikárov, okolo ktorých bolo najživšie. Podveselení sedliaci, prekárajúc pernikárov, kupovali ich tovar… Ženičky sa jednali s hračkárom o koníky, píšťalky, probovali rapkáče… Podnapitý gazda široko sa valil cestou, na svojom starom klobúku mal ešte dva nové, jeden na druhom, a na pleci pár čižiem. Bolo už dávno cez poludnie, keď Kunovič rýchlo stúpal k hostincu.

V panskom hostinci sedela obedná spoločnosť už pri čiernej káve. Ako v každý trhový deň, všetky úrady po obede sviatkovali. V ten deň prišlo do Burína celé okolie, obed bol hlučný, Cigáň hral, a čo lepší gazdovia, zostali do večera, ba i do noci. Hore v „kasíne“ išla hazardná hra. Kartárstvo malo tu svoje periódy. Časom utíchlo (obyčajne odchodom nejakého obľúbeného, silného hráča), a zase prišla doba, v ktorej sa rozhorela ako horský plameň, požierajúc všetko zôkol-vôkol, nielen vysoké stromy, ale i kríčky a trávu. Popri veľkom, centrálnom makaovom^[26] banku vznikali menšie pre menších bôžikov, pisárov zbankrotovaných zemkov a takú čeľaď, o ktorej nik nevedel, skadiaľ sa berie, odiaľ prišla a kam sa poberie po veselom trhovom dni. Trhová, jarmočná džentry, postrach hostinských, lebo rada „blitzovala“; prichytená, robila škandál.

Obedná spoločnosť privítala Kunoviča radostným prívetom, hoci naskrze nepatril medzi nich po národnom a politickom presvedčení. Jeho nebolo možno nevidieť, neuvážiť, neznať… Odrodilí šviháci volali ho Jánoš báčim, medzitým čo slovenská mlaď veličila ho báťuškom. Okolo neho sa kopili, jemu lichotili, jemu vykali, vôbec radi ho mali a hľadeli mu uhovieť. Ale i on vedel sa práve tak rozihrať medzi nimi ako medzi svojimi. Bol takým štedrým pri ich pohuľanke ako pri svojskej. Nie že by srdce bolo tak pri jednom, ako pri druhom: on sa spoliehal na svoju silu a nadvládu, čo konečne mohol oprávnene; ale tí, čo ho nasledovali, upadali do jamy a topili sa v protivníckom tábore, robili ústupky, takže konečne nebolo zovnútorne rozdielu medzi slovenskou a renegátskou spoločnosťou. Čo prospelo, že on sám sa netopil, a kde on bol, robili ústupky tamtí? Čo sa odpúšťalo bohatému Kunovičovi, neodpúšťalo sa iným; čo odpúšťali obrovi, zazlievali ľuďom prostredného vzrastu a potláčali spoločnosť práve tým: „Hja, Kunovič — to je iné — hja, Jánoš báči — to je len jedna z jeho zbrklých podivnôstok, ako je i to, že si dá dvor vechťom a mydlom umývať.“

Kunoviča vyvolali hneď, ako sa naobedoval, na kolkáreň, ktorá bola za ohromným dvorom pod mohutnými lipami. Po asfaltovanej pôde kolkárne rachotili gule, búchali do bubna a jedna po druhej bežali dolu žľabom. Sieň bola plná hráčov i nehráčov. Hrali vysoko, „muž krásnej ženy“ Kálnay^[27] (predtým Kalina) dával bank: podľa schopnosti hráča „od prvého“ dával dvojnásobné, trojnásobné, ba i päťnásobné sumy stávky: keď nanútili Kunoviča hodiť, Kálnay sa príjemne usmieval: „Oh — majster — len jednoducho platím, oko za oko!“ Kunovič vzal guľu, pristúpil k doske, položil ľavú ruku na ľavé koleno, zohnúc sa málo. Dvakrát pohýbal pravým ramenom, potom vyletela guľa z jeho ruky, rovno ako z dela… nehrmiac, len akýsi šum bolo počuť… guľa letela prostriedkom oblej asfaltovej plochy, vzala „od prvého“ tri kolky, a akoby ju nič nebolo zastavilo, vrazila hrmotom do bubna. Kunovič, ktorý bol metol na stolík piatku pred Kálnayho, zhrabal výhru desať zlatých a sadol k stolu, pri ktorom pili pivo. „Burínsky nasleduje!“ zvolal Kálnay. Pred dosku vyšiel mladý človek v malom klobúčku, na zadku klobúka čnelo vysoko kozie pero, ako hodná štetka na podmaľovanie, krátky huňatý kabátec s parohovými gombíkami, umele viazaná mašľa, pestrá vesta, žužu^[28] — to všetko označovalo „čertovského chlapíka“, ako ho lichotivo nazývali. On hneď s príchodom do Burína urobil senzáciu svojou divou pohuľankou a tým, že hneď rovnými nohami, priamo z cesty skočil do „školy krásnej panej“. To bola Kálnayka, ženská naozaj onej pikantnej, dlho trvajúcej krásy, ktorá si podmaňuje mladý svet. Ostatne cez jej „školu“ musel prejsť temer každý mladý človek, ktorého životný čln pribil o brehy burínske: viedla veľký pohostinský dom, v ktorom sa zhromažďovali i penzionovaní, i aktívni činitelia, i nesmelí ešte kandidáti. Z čoho Kálnay vydržiaval taký blýskavý dom, bolo tajnosťou, hoci všeličo hovorili o jeho cestách tadolu, o jeho častých, nepredvídaných návštevách miest, kde zrejme nebolo pre neho práce. On bol vychýrený ako agent pre kúpy a predaje majetkov a mal v miestnom plátku stály inzerát v tom zmysle… ale nik nevedel udať, že by agent bol predaj alebo kúpu sprostredkoval tu alebo v najbližších krajoch… On hovoril vždy o ohromných majetkoch, ale tam kdesi ďaleko, o kupcoch tu z Anglie, tu z Ameriky… No čo po tom: agent trovil ročných desaťtisíc, obdivoval svoju ženu, s ktorou žil v najlepšej zhode, hostí milo vítal, zbožnovateľov „krásnej ženy“ traktoval bohato a na slávu, hral veľmi šťastne — vôbec viedlo sa mu. Štíhly bol ako panna, rečnieval toasty veľmi podarené, vedel o všetkom — a konal tajné cesty. Mnohí pokladali ho za nebezpečného človeka práve pre jeho tajomnosť, iní zase za neškodného filozofa, ktorý si vedel na istom mieste urobiť chýr, vedel postrašiť tam, kde bolo treba, vedel sa ukázať krotiteľom politických náruživostí a ochrancom vysokých záujmov rasových a štátnych. Tak na neho hľadel i Kunovič, ktorý ho prezrel ako obmedzeného človeka, ale na všetko schopného.

Burínsky položil na stolík väčšiu sumu, jemu platil Kálnay dvojnásobne. Spoločnosť zatíchla, od stolov povstávali a tvorili okolo mladého elegána hustú stenu…

„Miesto, páni, miesto!“ zvučným hlasom zavolal Burínsky a podišiel hodne ďaleko — on mal zvyk rozbehom hádzať…

„Mladý človek, vy hazardujete,“ riekol s príjemným úsmevom Kálnay, ale zato vyčítal dvojnásobnú sumu a položil papierky na stávku. Burínsky zastal, siahol do vrecka a pridal ešte desiatku.

„Bange machen gilt nicht,^[29] hovorí Prušiak; miesto, páni, miesto!“

Sebadôvera hráča povzbudila takzvaných poentérov, ktorí stavali za hráča proti banku. „Vydržať!“ zakričal Kálnay, vyčitujúc na každú postavenú zlatku dve, na každý šesták dva. Celý stôl bol pokrytý peniazmi. Kunovič nestavil, on stál nad žľabom, kde ležali gule, a pozoroval hráča. Bol to driečny človek, vysoký, s čiernymi, pekne sa vinúcimi túzmi, s úzkymi nohami vo vykrojených črieviciach. Jeho veľké čierne oči hľadeli vyzývavo, no na ústach mal krotký úsmev dobráka, vcelku výraz človeka, s ktorým možno letmo, príjemne pohovoriť, vypiť a poveseliť sa.

„Báči, za mňa drukujte,“ riekol Burínsky, smejúc sa, starému penzistovi, ktorý nikdy nehral ani v karty, ani v kolky, ale bol verným kibicom pri každej hre až do konca. „Hm, hm!“ bola odpoveď. Starý pán triasol sa zvedavosťou, hoci nemal čo vyhrať alebo stratiť. Bol to záujem čisto nesebecký.

„Hotovo,“ povedal ticho Kálnay, narovnávajúc bielou peknou rukou peňažné hŕbky. Burínsky zaklátil rukou, rozbehol sa až k doske, a silne, vysoko rozhúpajúc pravicu, hodil guľu práve na prostriedok dosky. Prekrižujúc ramená, ticho hľadel za guľou. Starý penzista vyvalil oči a krivil sa raz napravo, raz naľavo, akoby tým posunkom chcel napravovať a riadiť beh gule. Guľa bola krásne položená na dosku a vzala po asfalte priamy beh… Tváre poentérov boli radostne rozrušené; tí, čo nestavili, začali ľutovať. Vtom, pred samým krížom, guľa urobila malý skok, buchla do pravej dámy, možno milimeter od „prvého“. Kolky sa pováľali… „prvý“ zostal stáť… Všeobecný vzdych. Kálnay s tichým úsmevom zhrnul peniaze do zásuvky stola…

„Nasleduje Scheser,“ sucho, no s úsmevom riekol Kálnay. Hráčovi dával päťnásobný peniaz… Nemček (bol tu pri trasovaní nádejnej dráhy) postavil zlatku, a nezručne, slabo hodiac guľu, naďabil na „prvého“… Zobral piatku — nik na neho z poentérov nepostavil, na potešenie bankára.

Kunovič chcel už domov, no pri špinavých temných schodoch prichytil ho advokát a nútil do kasína. On mal dlhý rozhovor v čitárni s ním a podľa svojho spôsobu nadal mu do malicherných, hlúpych, neskoro narodených, aby prekabátil jeho, Kunoviča. Advokát sa vyhováral, lichotil, všetko vykladal na dobrú stránku. Medzitým v herni stál už veľký bank. Nerobilo nič, že v susednej izbe ešte pili pri Cigáňovi, že hučal spev a rozliehali sa opité výkriky. Kunovič, ani sám nevedel ako, sadol ku kartám. Jemu ihneď urobili miesto. Bank metal zase Kálnay… Jemu šlo výborne pri kolkoch, a preto smelo a zručne hádzal francúzske karty…^[30] Dve klady čerstvých kariet ležali pri ňom na stole. Keď prisadol Kunovič, makao bolo už v kvete, už uspel bankár nahromadiť hŕbu pošpinených papierov. Kunovič prisadol a zdvihol hodenú mu kartu: bola to desiatka trefová; na ňu prišla zase desiatka, on šupol drobnú stávku bankárovi. Kálnay miešal. Kunovičovi sa bridila hra, a sám nevedel, ako sa dostal razom medzi hráčov. Bol prvý… „Bank!“ zavolal, ani nehľadiac na hŕbu bankoviek. Kálnay pozrel na neho, či naozaj? Kunovič čakal na kartu.

„Deľme sa,“ riekol, ani nepozrúc na karty.

Kálnay sa usmial. „Ďalej,“ riekol, dávajúc sebe karty. „No?“ pozrel na Kunoviča… „Dám.“

„Nepotrebujem,“ ticho odpovedal Kunovič.

Kálnay mal šestorku. No vyčítal z tvári Kunovičovej, že musí mať viac… Chvíľu rozmýšľal, potom si dal tretiu kartu…

„Dosť bude, dosť,“ sucho riekol Kunovič a siahol po peniazoch.

Skutočne, Kálnaymu prišla na šestorku štvorka — nemal nič.

„Tak sa to hrá, páni moji,“ riekol Kunovič, zhabal vyše päťsto zlatých.

Blížilo sa k večeru, keď sa vytrhol nasilu z kartárskej spoločnosti, s ťažkou hlavou od dymu a ľudských výparov. Janko Špalko už dávno obchádzal veľký hostinec, čakajúc na pána.

Na Kunovičovo miesto sadol Burínsky. Skoro mu Kálnay ustúpil bank. Hra išla vysoko, Burínsky reteroval s bankom, keď bol vyhral asi tisícku. „A teraz dosť, rozpúšťam spoločnosť,“ povedal so smiechom a vstal. No spoločnosť sa nerozišla, hra išla ďalej. Tí, čo mnoho stratili, chceli sa „reštaurovať“… Často bolo počuť osudné slovo „hozom“,^[31] až pri konci hry bolo vzájomné „hozom“ a hra prišla do bahna.

Burínsky zavítal ešte dosť zavčasu do Kálnaych. Pani Kálnayka sedela vo vysokom foteli — „na svojom tróne“, ako hovorila. Ona vítala Burínskeho mdlým pokynutím a obrátila sa živo k mladému, strašne belavému človeku. U neho bolo všetko biele, obočie, hriadka, vlasy — okrem jasného, žltkavého odevu. Burínsky počul už o ňom — a bol rád. Jemu sa už zunovala „škola“ a s radosťou, so smejúcimi sa očami pozrel na šťastného soka. U Kálnayky práve vtedy sa rozhorela zábava, celkom v jej duchu. Medzi mladými ľuďmi a prítomnými ženskými panovala nenútenosť a sloboda. Všetko bolo oživené slobodou a nenútenosťou a ľudia sa bavili znamenite. Burínsky chcel dokázať, ako málo ho mrzí nemilosť panej: sám sa predstavil belavému pánovi, obsypal paniu chválami a bol celý uveličený nad tým, že dnes sa jagá ako Diana,^[32] že z nej ako zo slnka prší krása, svetlo a blaho…

A to bolo zle! Kálnayka chcel svojím belohlávkom dosiahnuť práve protivu, lebo prvý švihák celého širokého okolia začal ju zanedbávať v posledné časy. Ona si vyzrela novopečeného belohlavého podsudcu, aby prilákala nedbaja zase nazad. Mala nádej na silné, náruživé výstupy — azda na duel. Bože, aká slasť: duel pre ňu a za ňu — a medzitým ju sklamalo. Burínsky vedel tak opantať novopečeného podsudcu, že pri večeri sedeli a štrngali spolu na slávu krásnej hostiteľky… Alfréd formálne oddával ju k dispozícii novému priateľovi, s ktorým si potykal pred ňou, a s pochvalou, s dityrambom^[33] na nového svojho priateľa bozkal milostivej ruku a zmizol.

Belavý podsudca, hodne pod parami dobrého vína a toho zmyselného vzduchu, ktorým boli preplnené salóniky Kálnaykine, priblížil sa k nej s milým a oddaným úsmevom. Počul tak mnoho o nej, ona sa chovala tak vyzývavo, tak voľne rozvila všetky svoje zvodné pôvaby pred ním, že mohol smelo sadnúť na nízky stolček pri jej tróne k nohám, ako to dnes videl u Burínskeho. „Naša kráľovná sa nebaví, hľadí zadumano… čo jej chýba? Tu sme, vyplniť každý rozkaz. My ju oslobodíme od každej nemilej myšlienky…“

Kálnayka hodila svojou peknou hlavou, nedobrý úsmev sadol jej na pery.

„Osloboďte ma, rytier, od hlúpostí… a čo vám prišlo do hlavy sadať mi na šaty?“ riekla, hnevne trhnúc spod neho svoju vlečku. Vstala zo svojho trónu, zanechajúc belohlávka sedieť na stolčeku, a odplávala do druhej izby, kde sa hrali na zálohy.

Burínsky šiel domov a hodil sa na diván. On videl Kunoviča po prvý raz, pozrel do jeho prísnych očú, pozoroval jeho bezpečné, isté pohyby, jeho vplyv na spoločnosť, a zadumal sa. Jeho pálilo na duši, že nevedel dosiahnuť vyplnenie túžby, ktorá ho morila od mesiaca. Na burínskom majálese obájila ho svieža, nedotknutá, útla krása Kunovičovej dcéry; on s ňou tancoval na nerovnom kolese mestského lesíka, sedel za jej chrbtom pri olovrante, nespustiac z nej oka. Tam bola celá chýrna inteligencia, a mnohý závidel panslávovej dcére pozornosť mladého gavaliera, o ktorom išli pestré chýry, o jeho nádejnom dedičstve po zbohatnutom strýcovi, o jeho voľných kúskoch, dueloch, stávkach. Nela bola na majálese s tetkou, sestrou Kunovičovou, a jej lichotili viac závistné pohľady vyšnurovaných kišasoniek než slová Alfrédove… Potom videla ho v Buríne, u tetky, vôbec, keď sa zjavila v Buríne, našla stopy jeho pozornosti, také jemné a nikým nepozorované, že ju to dojalo. Ale rozhodný obrat stal sa takto:

Nela, na nič nemysliac, vyšla po večeri na prechádzku ku konopiskám. Vyjdúc za stodolu, ovial ju zápach konopí a práve zakvitnutého maku. Slnko bolo už sadlo za ďaleké pohorie. Ona bola celý deň presedela nad šitím, zachcelo sa jej prechádzky. Veselo, so spevom behala medzi vysokými konopami, sadala na medzu a zase sa vzchopila a blúdila voľne ako zajačik. Keď vyšla z poľa na poľnú cestu, vedúcu popri blatnatom jarčeku, zarazila sa. Spoza starej vŕby vystúpil človek. Bol to Alfréd Burínsky.

„Ó, nebežte preč!“ riekol silným hlasom. „Každý večer obchádzam túto dedinu ako zver, ako otrok… Konečne mi doprial osud vidieť vás tu, kde celá poézia samoty nás obkľučuje… Tu som vás chcel vidieť a hodiť sa vám k nohám!“

Burínsky schytil Nelu za ruku. Ona nikdy na niečo podobného nemohla myslieť, bola prekvapená a potrasená, rozčúlená novotou situácie a myšlienkou, že je to nesvedčné, smelé prepadnutie.

„Čo vám ľúbo?“ zavolala hlasno a vytrhla ruku. „Zavolám otca, ak chcete niečo…“

„Nie, slečna Kornélia… ja som dosiahol svoj cieľ: tu pod holým nebom vám prisahám, že vás milujem… robte, čo chcete… zavrhnite ma. Ale ja som dosiahol svoje. Viac nechcem. Viem, že je dosť, keď to viete, a nemožno, že by vás to moje vyznanie nepálilo na duši a nevolalo: prečo odvrhovať, prečo nivočiť srdce, ktorému ste všetkým na šírom svete…“

Nela sa vzďaľovala pri týchto slovách.

„Len jeden pohľad!“ zavolal Burínsky prosebne. Ona sa obzrela. Pri vŕbe stál silný mladý človek s výrazom krotkej oddanosti, on klonil hlavu dopredu, akoby čakal smrteľný úder do tyla. „Teda aspoň ešte jednu minútku… v sobotu na tomto mieste.“ Nela zmizla za vysokým plotom humna.

A sobota prišla. Nela sa zjavila pri konopisku. Nebolo viac predošlých náruživých slov, nebolo vyznaní. Hovorili veci obyčajné, ktoré mohla načúvať nielen Zuzka, ktorú vzala so sebou Nela, ale hockto blízky či ďaleký. Pri treťom stretnutí, hoci ich reč bola taktiež všedná, bez náruživosti, Nela cítila, že sa zblížila k Burínskemu dušou, že obťažila dušu sladkou, ale nebezpečnou tajnosťou.