ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Moje baby sú na lúkach,“ znížil tón rozhovoru Ján Kunovič, akoby ustatý dlhou, napriahnutou rečou; „ak sa ľúbi, môžeme za nimi. Príjemne podvečer, a okrem toho ukážem vám pýchu Prachova.“

Vladimír Radovský pri slove „baby“ predstavil si Kornéliu v jej mladej, práve sa rozvíjajúcej kráse, s očami ako dve hlboké hádanky, s „jarnou“ (ako sa maliar vyslovil) panenskou hruďou, a bolo mu otupno. Razom znevidela sa mu okrúhla, strojom dohola ostrihaná hlava hostiteľova, jeho býčia šija, jeho silné pohyby, ktorými mohol lámať železné zábradlie. Táto sila tela a, darmo by si tajil, i ducha, bola mu razom protivná, viala násilenstvom, tiesnila ho. „Babou“ menuje svoju ženu a svoje dieťa… Cynizmus!

„Pýchou Prachova“ pomenoval Kunovič prachovské lúky. Ony boli v nížine, zvlažované kalnou, tichou riečkou Plavou, ktorá na vyšnom konci dvojila sa na jednaké ramená, na nižnom zase spájala sa a tak tvorila podlhovastý ostrov, vlniaci sa letom hybkou trávou do pása. V Kline, tak sa volala nižná časť, mal Kunovič svoj podiel s ohromným senníkom, pravým to obrom medzi senníkmi ostatných gazdov. Hodnota tohoto požehnaného pozemku bola v tom, že tu nikdy nebolo neúrody a pri priaznivej pohode kosili dve otavy. Práve suché roky boli vítané majiteľom: naokolo sena nebolo, a Prachovania draho predávali. Plavá darmo a hojne povážala „pýchu“ svojím žltým mäkkým hlienom.

Keď Kunovič s Vladom zastali s ľahkou bričkou pri starej, zapustenej tehelni, dve tretiny Klina boli skosené, po druhý raz obrátené hajnom hrabáčok. Bližšie k senníku čneli už návidlia. Dnes predpoludním skosenú trávu obracali ženičky a devy prachovské, výskajúc veselo. Keďže senník bol už plný, starší robotníci chystali základy pre tri kopy. Ražne, veľké oholené borice, stáli už zabité a ucvekané skálím v mäkkej lúčnej prsti. Okolo jedného ražňa už stlali.

„Čerti!“ zakričal Kunovič svojím hromovým hlasom, šibko zoskočiac z bričky. Robotníci zastali. Lavička, vedúca cez rameno Plavy, prehýnala sa pod ťarchou Kunovičovho mocného tela, takže Vlado bál sa za ním a čakal, až prejde.

„Nevidíte, že je seno ešte nezrelé pre kopu?“ riekol už tichším hlasom, blížiac sa svojimi dlhými krokmi k senníku. „Sparí sa mi!“

Pár veľkých tučných koní vzďaľovalo sa od senníka; viedol ich na opratách Martin Holý, prvý mládenec dediny. Vozové váhy vliekli sa na ťahákoch po skosenej tráve.

„A Martin čo robí?“ už celkom prívetivo riekol Kunovič.

„Návidlia vláči,“ rýchlo odvetila šumná nevesta Anka Rožková v krátkej sukni. Jej ohorená, ale svieža tvár sčervenela ešte viac v blesku k boru nížiaceho sa slnka.

„Eh, lasica…“ povedal Kunovič, s úľubou hľadiac na švárnu ženičku, „či už dosť práce?… a stryná sa ako má?“

„Už lepšie, ďakujem za opýtanie.“

Martin Holý pri veľkom návidlí obrátil kone. Váhami a ťahákmi obopäl ho pri spodku. Kone sa zopäli a trhli dopredku, ale zbadajúc, že sú čímsi zaháčené, začali cúvať. Martin vzal na zem pohodené remenné opraty. „Hió!“ zavolal silným, povzbudzujúcim hlasom. Kone zaihrali nohami a trhli dopredku, ale keď tuho natiahnuté ťaháky nepovolili, spätili sa a zase cúvli. „Hió! hió!“ zavolal Martin ešte hlasnejšie a šibol bičom dva razy po tučnom, lesknúcom sa chrbte sedlového, ktorý bol lenivejší. Kone zase zaihrali drobnými krokmi, ťaháky sa napäli ako struny. Váhy vrezali sa do sena a celé návidlie pošlo. „Hió! hió!“ rýchlo po sebe zakričal radostne Martin a návidlie šmýkalo sa trávou ako po ľade, zanechávajúc široký šľak. Martin ho ľavou rukou pridržiaval, pravou máchal opratami, bežiac pritom temer výskokom. Pri nohách budúcej kopy roztriaslo sa návidlie. Kone, necítiac ťarchu, samy od seba zastali.

„Dobre, Martinko… ale kopu len zajtra.“

Spoza senníka vyšla pani Kunovičová s Nelou; za nimi stúpal upachtený Kamenec.

„Dostali sme nového robotníka, tata,“ riekla Kornélia, pohliadnuc svojimi spytujúcimi očami na Vlada, ktorý nesmelo pozdravil a držal sa Kunoviča, akoby bol k nemu priviazaný neviditeľnými niťami. „Hľa, pán Kamenec hodil paletu pod senník a chytil sa kosy!“

„S kosbou to nešlo,“ veselo riekol Kamenec, „ale obracal som statočne, i návidlia ukladal…“

„Rozumiem, medzi babami je veselšie. Však?“

Kunovičová nespozorovane šuchla do senníka, kde dievky zberali riad, nosáky, plechové lyžice, misky.

Vladovi bolo nevoľno, i závidel Kamencovi prostotu a slobodu, s akou sa vedel vpraviť v pohostinský dom… Dva razy chcel začať reč, dva razy sa zháčil… Konečne, viac k pánu Kunovičovi, ale bľusknúc na Nelu, riekol:

„Prekrásny večer… Škoda ujsť už stadiaľto. Aký tu vzduch, aká vôňa!“ „Podarilo sa,“ pomyslel si Vlado, ale už sa i začervenal nad svojou dlhou sadou. „Veď je to hlúpo, hovoriť o čase,“ pomyslel si.

„Pôjdeme si zarakáriť,“ potešil ho Kunovič, „moja žaba má v tom veľkú zručnosť.“ Kunovič poslal malého, vrtkého šuhaja Janka k tehelni po sáčky a mäso. „Bež, drusa, tam pod sedliskami!“ volal za ním. Janko drobčil veselo bosými nohami po lúke. Lavičkou preletel ako guľa. Bola to sirota, nemajúca na šírom svete rodinného prítulku. Sprvu žobralo chlapča po dedine, potom pripäl sa k dvoru Kunovičovmu ako suchý vlk k šatám. Svojou neobyčajnou zručnosťou pri malých výsluhách, dôvtipom a skromnosťou vydobyl si isté postavenie. Bolo niekam rýchlo poslať — zavolali Janka, ktorý bol všade poruke; stratila sa Norma, anglický staviak, draho kúpený, nemôžúci privyknúť, Janko šiel na hľadačku, a Norma bola tu. O všetkom vedel na dvore: kde sekera, kde pilník, kde obruč z polámaného kolesa. Hádali mu štrnásť rokov, hoci bol útly a malý na taký vek; prezývali ho Jankom Špalkom.

Tam, kde sa obe ramená Plavy spájali, utvorila sa tichá priehlbeň; brehy z oboch strán boli nevysoké, ale zrázne, poprerastané koreňmi vymretých i živých stromov. Staré pne vpúšťali do hlbiny mohutné korene, novovyrastená jelšina hádzala tieň na tichú, nepriehľadnú vodu.

Kosci dokášali, unaveno máchajúc kosami a často brúsiac. Ženský ľud poberal sa domov. Babky veselo džavotali okolo Kunovičovej, že nestačila odpovedať. Ona sa poberala domov s vozom.

Kunovič dobre znal, že chce byť pri večeri, ktorú doma uchystali pre dobrovoľné, neplatené hrabáčky. Taký spôsob vymyslela Kunovičová: okrem platených robotníkov navolala si žien, keď bol súrny čas. Ony rady prichádzali, lebo ich čakala pohostinnosť, a najmä priateľstvo Kunovičovej, ktoré si vysoko cenili. A k devám i babkám pridružili sa obyčajne i chlapi, s výhľadom na oldomášik.

Kunovičová sadla na ohromný voz, dopoly senom naložený. Martin Holý stál vo voze, opretý o vysokú rebrinu, a poháňal kone. Voz prešiel rameno Plavy brodom, vysoké kolá dobre vyše hlavní zarývali sa do vody a hlienu. Ale mocné kone vytiahli ľahko, iba ťahajúc už hore brehom, napäli sa im svaly tučných zadných stehien.

Janko Špalko šiel k priehlbni, dobre znajúc výdatné miesto, a povkladal do rázštepov kúsky mäsa, prichystal sáčky a čakal na pánov.

Prúty pozorne rozostavili pri brehu. Nela mala tri, jej sused Kamenec uspokojil sa s jedným.

„Nie tak, mladý pán,“ riekol Janko, keď videl, že Kamenec kladie prút ledabolo. „Sem bližšie ku pňu.“

Kamenec sadol tak za ker, aby videl tvár Nelinu. On pozoroval, ako napružene hľadela na tenšie konce vŕbových prútov, opretých o trávnatý breh. Vidno, ona bola celá pri diele.

„Ale ak lapím starú žabu…“ poznamenal maliar.

„Ticho, pán Kamenec,“ riekla Nela celkom vážne, „treba pozor dávať.“

On dával pozor, no nie na svoj prút, ale na susedku. Všetko zatíchlo. Slnko práve bolo zašlo, povstalo ono milé letné svetlo, ktoré sa tak ťažko lúči so zemou. Seno tuho zaváňalo a z rieky vialo príjemným vlhkým chladom.

„Tu si, kamarát!“ ozvalo sa z druhého brehu, na ktorý prešiel Kunovič s Vladom, úplným nováčkom v rakárstve.

„Aha, tata už chytil,“ pološeptom riekla Nela. Vtom sa začervenala, jej veľké brunasté oči zasvietili. Koniec vŕbového prúta, na ktorom zostalo trochu lístia, sa potriasol. Spustila sa na koleno, nahla sa štíhlym driekom nad vodu. Pravou rukou pozorne potápala do kalnej vody sáčok, upevnený na rázsoške, ľavou ťahala z vody prút. Kamenec pozoroval milú napätosť v jej črtách, pozoroval, že zadržala dych, polootvorené ústa odokryli rad drobných bielych zúbkov. Razom zmizlo napruženie z jej tvári: ona, podberúc sáčkom hrubší koniec prúta s mäsom, nevidela toho, čo chcela vidieť: sáčok bol prázdny.

„Ušiel; mala som čakať, až sa zahryzie — alebo to len vetrík pohýbal prútom,“ pomyslela si a odtrhla lístie z prúta. Tu sa začal hýbať druhý prút, ale ináč. On sa trasľavo zachvieval, ba i zvrtol sa v tráve. Nela priskočila k prútu, kľakla na obe kolená a tak sa nahla nad vodou, že Kamenec trnul, aby sa neprevážila.

„Naozaj,“ pomyslel si Kamenec, „mnoho človek vidí v prírode, čo nemôže maľovať… Hľa, namaľuj túto pozíciu, akú má deva, vysmejú ťa… povedia, keď chceš dať slečnám vznášať sa nad priepasťou, teda im i krídla primaľuj… A hľa — ona bez krídel ako sa vznáša, s akou istotou…“

Bolo počuť šplechnúť vodu, v podňatom sáčku mrvilo sa čosi čierneho… Chytený rak trepotal sa a plieskal chvostom o svoje brucho.

„A krásny,“ veselo, milým, detským hlasom riekla Nela, vyťahujúc za chrbát veľkého raka zo sáčka. Rak sa zachytil veľkým klepetom za oko sáčka a nechcel pustiť. Druhé jeho klepeto bolo malunké.

„Gratulujem,“ prihovoril sa Kamenec.

„Prvého je najťažšie dolapiť…“

„A teraz sa už nedivím, že milujete dedinský život. Viete nájsť pri potoku to, čo v mestách hľadajú po divadlách a cirkusoch… napätie a náruživosť.“

„Náruživosť? Aká tu náruživosť?“

„Bola vo vašich očiach… videl som ju!“

Nela sa zasmiala.

„Ticho! Zase chytá!“

„A váš priateľ,“ riekla, keď bola vyňala malé dva ráčky zo saku, „len vždy s apuškom. Dozvedela som sa včera o jeho rodine… on neochotne odpovedal… Prečo je taký smutný?“

„Vedy ho tlačia! Najlepšie byť hlúpym a mať dobrý apetít, ako ja!“

„Chcete, aby som vám neverila, však?“

Kamenec sa zahanbil. Cítil, že Nela poznala neprístojnosť koketovať vlastnou hlúposťou, na ktorú nikto neverí iskrenne, a najmenej on sám.

„Je nešťastný?“ Nela prvý raz pozrela priamo do očú Kamencovi.

„Nuž, mnoho šťastia dosiaľ nemal. Všade ho odvrhujú. Ani len k biednej suplentúre sa nemôže doškriabať. V krajine je pred ním zamknutá nielen dráha, ale každý chodníček!“

„Prečo nejde do cudzozemska? Mám bratanca, ktorého prenasledovali. Teraz má výborné postavenie až v Ázii; svet je veľký!“

„Pravda; jemu i núkali v Nemecku miesto. Nuž, čudák, čudák. On chce slúžiť ,svojstvu‘, ako hovorí, a sedí ako Faust^[19] v začadenej komore vo Vrbovciach.“

„Potreboval by Mefista?“^[20] Nela šibla očkom na Kamenca.

Kamenec sa samoľúbo usmial. Jemu lichotilo, že Nela žartuje. Žartovať je toľko, ako zblížiť sa.

„Ostatne, čo je s vaším prútom?“ doložila rýchlo, akoby chcela strieť dojem svojich neprozreteľných slov.

Kamenec vytiahol prút z vody.

„Zožrali vám mäso!“ zakričal Janko Špalko svojím detským, príjemným hlasom. On ustavične behal od Kunoviča k slečne, odoberajúc korisť do mieška s pŕhľavou. „Ľaľa — v rázštepe zostal len kúštik!“ Chlapec sa zasmial a pozrel na Janka Kamenca poloposmešne, poloľútostivo.

„Nerozumiem tomu… radšej sa dívam,“ prisadol bližšie k Nele. „Hľa, aký malebný je tamten breh pod osikami. Neurčité a pritom silné farby. Že je to len blato, korene, suchá, visiaca tráva? Namaľuj, chlape, blato, aby bolo skutočne blatom, a nie machuľou, aby bolo také mäkké, teplé, živé!“

Janko Špalko videl, že je blato mäkké, ale že by bolo živé a teplé, tomu neveril, a zase pozrel posmešným, ľútostivým okom na Kamenca, ktorý sa mu neľúbil. On sa hneval i na to, že Kamenec prisadol k Nele, že jej také veci hovorí, že vôbec s ňou hovorí ako so seberovnou. Chlapcovi bola Nela vyšším stvorením: nielen veliteľkou, ale úplnou paňou nad všetkým, čo znal, čo bolo okolo.

„Áno,“ riekla Nela živo, „i tata hovoril, že teraz maľujú samé blato, chabrač, neúhľadné, pusté miesta, spotvorené stromy, otrhaných ľudí, vôbec, to nepekné, každodenné. A predsa je zdravá, štíhla jedľa krajšia než zgrmanená stará vŕba…“

„Áno, pre unavené oči… na plátne je to hotový vianočný stromček alebo pyramída zo špenátu; a nový frak s oholeným, vymytým panákom patrí do bazára, do kolorovanej prílohy.“

Nela sa zasmiala.

„Veru ťažký je náš život… Túlaš sa, cigániš svetom, túžiš za niečím vyšším, a nevieš ani blato namaľovať. A kde je to vyššie? Alebo ho niet, alebo uniklo naveky… Starí ho ešte znali — ale my… posmech! Zostarieš sa — a koniec je… žobrák.“ Kamenec zahľadel sa do mútnej vody, po ktorej sa pomaly plavil jeho odhodený prút.

„Ale vám je predsa veselo. Svet je pestrý a krásny, nudy niet…“

„A vy sa často nudíte?“

„Predtým nikdy! Ale teraz prichádza na mňa nuda… Ta, preč, niekam inam! Tu znáš každý kútik, každý stromček, a žiješ bez cieľa… Deň za dňom ide, a každý sa jednako končí: položíš hlavu na podušku, a už ťa niet… Zmizol človek… Niet ho. Vo sne niet človeka, on sa stal predmetom. A ráno predmet zase stane sa osobou, a osoba začne včerajšiu lekciu, až sa zase premení na predmet, zarytý v poduškách.“

„A predsa prichádzajú sníčky — príjemné, fantastické…“

„Nie… Aspoň ja vždy zabudnem sny. Rechtorovie Betuška vie narozprávať celé romány, ktoré vraj zažila vo sne. Ťažko veriť — možno, si to namyslí, a potom sama verí. Pletie sa človeku niečo. Ale otvoríš oči… huš — všetko zmizlo, a ostane najviac nejaký v letku mihnuvší sa predmet, veža, kŕdeľ vtákov, cit prestáteho nebezpečenstva, a žiadna súvislá historka.“

„Vidno, máte pokojné srdce.“

„Alebo ,suchú dušu‘, ako hovorí môj brat Eugen.“

„Trhá!“ zavolal Janko, ukazujúc na prút.

Pomaly nastalo šero, spoločnosť sa zišla pri tehelni, a že bolo vlažno, príjemne, poslali vozík s Jankom Špalkom napred. Šli úzkou poľnou cestou, okolo sa tuho zelenalo veľké jazero bujnej pšenice, jednakej, akoby ju ustrihol. Oneskorený škovran štebotal kdesi vysoko, prepelica volala zblízka svoje puťpuruť. Nela sa opierala o otcovo rameno a menovala radom role po majiteľoch.

Keď vchodili do dediny širokým, stvrdnutým blatom a stopami statku označeným výhonom, bol už úplný večer. Veliké stádo dohonili pri stodolách, ovce sotva vidno v hustom prachu, ktorý samy zdvíhali. Prečasté plačlivé mékanie ozývalo sa z prašného oblaku.

V dedine už kde-tu svietili. Malé predné oblôčky domov sa iskrili, časom zmizlo svetielko, akoby dom prižmúril jedno oko a len druhým pozeral na šedivú dedinu. Studňa na kolo vržďala — dve ženy ťahali vedro a pritom štebotali.

„Bétó! Bétó!“ kričala babka na preddomí mocným, samohlásky predlžujúcim hlasom a súčasne zásterou zaháňala do brány kŕdeľ husí, veselo gagotajúcich. Veľké vozy sena šli uličkou.

„Veľmi som smutný,“ riekol Vlado, líhajúc do postele. Kamenec urobil sa spiacim a neodvetil. Vlado zahasil sviecu. Dlhý vzdych bolo počuť z jeho kúta.