ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhé ráno, včasne, o piatej, Vlado otvoril oči — on zaspal len pred chvíľou — a videl Kamenca oblečeného, sviežeho. Priväzoval k svojmu maliarskemu „rebríčku“ kasničku, mapu, pléd a šedivý slnečník.

„Nuž?“ spýtal sa Vlado.

„Áno! už som dosť halušiek zmrvil. Idem na štúdie — takto nevyžijem, z rakov a hrabačky. Ale to ti prísne nakladám, nezaľúb sa mi!“ Priťahoval remeň. „Nebezpečenstva dosť… A propos, daj mi pár groší… To by ti ešte chýbalo! Pán boh tento svet tak výtečne skomoponoval, a ty sa v ňom nevyznáš nezaľúbený; čo bude, keď ti hlavu pomúti nešťastné lásčisko!“ Vlado vytiahol z pugilárika piatku a položil na nočný stolík. „Hovorím, nebezpečná krása. Ona nepľaskne razom v tvár, ako hlúpa stolistá ruža, ale pomaly sa odkrýva, ako lotos… Ty skupáň, — to mi málo!“ doložil, pozrúc na mramorovú dosku stolíka. Vlado priložil ešte piatku. „Naproti tomu, od starého bonvivána sa uč! A hlavné, nezúfaj! Človeče, mne odhodili moju ,Husiarku‘… A čo viac! Alebo som ja somár, alebo tí zaostalí profesori, kvietisti, tí slávni juróri. Nezúfať…“ Ale tvár Kamencova nebola taká posmeľujúca ako jeho reči. Pri spomienke na svoj odhodený obraz výstavkovou porotou, obraz, ktorý mal byť rozhodným, do ktorého dal celú svoju potenciu, preletel mrak jeho čelom. Zhabal peniaze zo stolíka.

„Nuž do videnia! Veď ťa vari tu nájdem?“

Vlado sa zahľadel do povaly, keď ušiel Kamenec. „On vie tak pekne, ľahko žiť, a predsa, veď i pracuje, a dobre pracuje, a nie je spokojný… A mne tak ťažko! Samého seba nenávidím… Že vraj žijem idei… aké žitie? Ani moja dráma nechce napred. Zadrhol som sa a stojím ako peň… Veru, ako peň, nerastiem, a niet nádeje. Ale ako mi to mohlo prísť do tekvice, dráma z egyptského života… Cheops^[21] môj tragický hrdina…“ Zavrel oči. Zatúžil po svojej vrbovickej samote.

„Načo ma i vyvliekol Kamenec z mojej diery… Tam som doma.“

Vladovi bolo ako človeku, ktorý zablúdil v jaskyni a bije sa o vlhké jej steny. Keby nemal cieľa, uspokojil by sa — ale on má veľký, jasný cieľ vyjsť na svetlo, na vzduch, čistý a voňavý… Síl dosť, on na ne verí — ale chýba mu kompas, chýba verná lampadka. A aké sily, aká železná pracovitosť, aké vedomosti, nadobudnuté v tichých nociach a v potných dňoch!

„Nezúfať!“ prehovoril nahlas, „riekol Kamenec; nezúfať, napred!“ a začal sa obliekať svojím nerýchlym, akoby mdlým spôsobom.

V záhradke našiel Nelu, a zarazil sa, spomenúc si Kamencovu žartovnú výstrahu. Nazad už nemohol. Ako stroj šiel chodníčkom, pozorne vyhybujúc, aby rozbujnenú rezedu nepristúpil. A zase sa len z neho vyrazilo:

„Krásne ráno!“

„Slnko páli, dostaneme búrku, alebo aspoň lejak,“ so smejúcimi sa očami povedala Nela; „v tieni dvadsaťpäť stupňov, barometer stojí na ,premenlivo‘.“

„Kamenec šiel na štúdie,“ červenajúc sa riekol Vlado a sadol si v búdke na železnú lavicu.

„A vám je bez neho nudno?“ Ona prešla k stolku a oprela oň ruku.

„Ach, horkýže… ale nech sa ľúbi,“ robil miesto Nele. Bolo mu nevoľno sediac hovoriť s ňou stojacou. Ona prisadla.

„U nás cez deň mŕtvo. Všetko je v práci. I vy pracujete; Kamenec hovoril, že chystáte pod tlač veľkú drámu.“

„Ach, len pokus… do tlače je ešte ďaleko.“

„Áno, i to doložil, že ste nesmelý, primnoho meníte, nedôverujete si. Hľa, aký zradca, váš priateľ.“

Vlado sa začal topiť pod lúčmi brunastých, spytujúcich očú Neliných. Veď nebolo s ňou tak nezručno, ako si predstavoval. Ani sám nevedel, ako sa ocitol vo svojom Egypte, u svojho Cheopsa, pri pyramídach a sfingách. Hovoril spočiatku s častými pauzami, akoby hľadal primeraný výraz, akoby ho niečo hatilo v ústach; ale neskôr, keď spozoroval vnímavosť devy, išla mu reč plavne. Prišiel i na vývin deja v dráme.

Keď prestal, pozrel na Nelu. Ona sa už neusmievala. Po hodnej chvíli opýtal sa:

„Nuž, čo by ste mysleli?“

„Ach, ja som slabý literát… no prečo tak ďaleko? Prečo letíte cez tisíce vekov, cez moria a púšte?“

„V tejto otázke je najlepšia kritika,“ dumne povedal Vlado; ale blízke časy a kraje ma odstrašujú. Len pomyslím na prítomnosť, a poézia ma zanecháva. Ako vložiť do úst moderného človeka slovo ,večnosť‘… Moderný človek robí len pre deň. Ale starí robili pre veky. Ešte dnes mohutne stojí dielo môjho Cheopsa pri Memfis.“^[22]

„Ale to dielo je mŕtve. Ono ohromuje, ale nepoteší!“

„Koho môžem ja potešiť? Niet vo mne samom radosti.“ Vlado sa zľakol. O sebe hovoriť sa vždy chránil, a tu, v prítomnosti devinej, vždy ho čosi ťahalo k osobným citom a výrazom.

„Ako náš vodomet hrá!“ riekla razom Nela. Vodomet vysoko vyhadzoval kvapky, dvíhajúc farbistú sklenú guľku, ktorá potom padala do drótenej siete, aby znovu podňatá bola tenkým, priezračným prúdom.

Nele bolo bôľne, keď počula slová Vladove, ktoré potvrdzovali jej myšlienku, že Vladimír Radovský musí byť veľmi nešťastný človek. Ona sa chránila citu sústrasti oproti človeku, ako vedela a istila, celkom cudziemu. Vlado zbadal schválne pretrhnutie rozhovoru, a zmútil sa dokonale. Ponáhľal sa ospravedlniť a zase len upadol v starú chybu. Nela neodolala:

„Nuž povedzte, čo vás hlavne mučí?“ Otázka bola taká jasná, energická, pritom úprimná, že sa Vlado zmiatol ešte viac a pozrel svojimi veľkými očami prosto na Nelu.

„Deň i noc, zem i nebo; dobrota i zlosť. Mňa mučí moja hlava, moje srdce, ruka i dielo jej. Niet radosti!“

„A štúdiá, a vaša filozofia, jazyky, história?“

Radovský vstal razom zo železnej lavice.

„Slečna, nemám práva takto hovoriť k vám: čo vás do bôľov človeka cudzieho? Ale všetko, čo ste spomenuli, plní hlavu, búri mier, zobúdza túžby, a za túžbami ide sklamanie, nezdar, prázdnota, smútok. Ale nie smútok rezký, ale tupý, omrzlý…“ Pošiel chodníkom.

„Uteká predo mnou,“ pomyslela si Nela, „aký nezdvorilý.“

Vlado, akoby bol uhádol jej myseľ, razom sa zvrtol a pošiel k búdke.

„Načo si tak kaliť ráno,“ povedal s núteným úsmevom a zalomil rukami. „Odpusťte moje nemiestne výlevy.“

„Ach, tak lacno mi neujdete! Keď sme už raz tak ďaleko, teda von s palošom! Mne sa zdá, pán doktor, vo vašom smútku je mnoho — namysleného. Povedzte mi aspoň jeden fakt, ktorý by bol príčinou vášho trudného pohľadu na svet… Len jeden fakt…“

„Celý môj život je ten fakt…“

„Veď ste len na jeho východisku… dosiaľ trvala príprava, školy, exámeny, cesty…“

„A zostáva len pri východisku, prípravách…“

„A teraz hup! do života! Všade je pekný, len bližšie k nemu! Ale ja som smelá! Púšťam sa filozofovať s takým učencom!“

„Možno väčším právom ako ja,“ horlivo preriekol Vlado. Líca mu horeli. Dodal:

„Úplným právom!“ a začal hovoriť bez pauzy, plavne a milo, „právom krásy a peknoduchého prekvitania, právom milej prirodzenosti, právom čistoty a dobroty srdečnej. Odpusťte, že stal som sa pred vami smiešnym donom Quijotom, černohľadom, vo vašej prítomnosti je to prečin. Je to urazením vašej jasnej osoby, ku ktorej neslobodno pristúpiť s podlým bôľom a tupou rezignáciou. Vaše svetlo padá na moju temnotu, a toho nezaslúžim. Odpusťte — a spolu vďaka vám za vašu dobrotu…“

Nela otvorila široko oči a hľadela s úžasom na rozhorlenú tvár Vladovu. Z jeho pekných očú len tak sálal oheň, v hlase zvučala pravda, ale s prídavkom fantastického rojčenia, nezriadeného, neurčitého rozcítenia.

„Ach, bravo!“ ozval sa z obloka nad búdkou Kunovič. „Pán filozof deklamuje Nele svoju tragédiu! Neškodí. Nepoplač sa mi, Neluška!“

Ale Vlado, trochu ponížiac hlas, pokračoval, nedajúc sa mýliť:

„Tú jasnotu videl som nad Columbiniho prameňom, ona ma už vtedy dojala, a že som sa stránil, bolo prirodzené, ona prisilno na mňa podejstvovala. A nebol by som sa opovážil slovkom uraziť vás, ale nechcem byť pred vami komediantským zadubencom a pretvárkovým Hamletom. Teraz, keď ste zbadali môj bôľ, musím vám ho i odôvodniť, aby som nebol pred vašimi očami večne smiešnou figúrou… Nuž vedzte, ja cítim v sebe mnohú jarú silu, vo mne horí zožierajúci plameň urobiť niečo veľkého, dobrého, najmä činom pomôcť rodákom, ktorí hynú najviac kliatbou nečinnosti… Chcel som ukázať nové cesty v literatúre, aby nezakrnela v staromódnych formách, vlastne bezforemnostiach, a na jednej strane dostalo sa mi chladu a nedorozumenia, na druhej posmechu… Ako bolí posmech, keď chcete dušu dať tým, čo sa vám posmievajú, o tom nehovorím. Ale hovorím o tom bôli, keď som sám zúfal nad tým, čo som urobil, vlastne urobiť nevedel, nevládal. A tak išlo rad-radom. Daj si pokoj, pomyslel som si, a klesol som v nudu. Ale tudnu zase len hrial, pálil čudný oheň a hnal ma nanovo, a zase len sklamanie. Nielen to, veď najmenej čakám prudký úspech, vôbec úspech vonkajší, slávu, uznanie! Boh mi je svedok, to nečakám! Ale na žilu neviem naraziť, hlobím do netrebného skália tupým dlátom, ťažkým čakanom, a hlobiť musím, vediac, že každý namáhavý úder buchne do hluchého, bezradného kameňa… Ale ani kliatby smiešnym byť sa neľakám… Neľakám sa pohrdlivého úsmevu, sarkazmu, keď mi stydne v útrobe krv, nevšímavosti, keď celý topím sa v ohni, zachádzam sa vrelou, bôľnou, nekonečnou túžbou… Ale ľakám sa sám seba, toho tragického nič, ktoré predstavujem. A to mi nik neuverí. Každý ma hlboko uráža — a ja musím nemo trpieť túto smrteľnú urážku, lebo ako dokážem protivu? Um ľudský je prislabý, nik nevnikne ta, skadiaľ prýšti sa bôľ môj a zúfanie. Viem, i vy ma neporozumiete, ale možno dobrotou a čistotou panenského srdca aspoň vyhovoríte ma, prečo neviem tak hľadieť, dumať a žiť ako iní.“

Radovský šiel ticho k bránke. Nele bolo teraz ľúto, že ho poškádlila termometrom a barometrom, a cítila akúsi vinu. I jej bol spočiatku smiešny, ale teraz už nebol smiešny; neskôr jej bol na poľutovanie, a to ju k nemu zblížilo. Teraz prestalo ľutovanie a vzbudená bola zvedavosť, spojená so sympatiou. Jej skúmavé oko našlo predmet, hodný námahy skúmania. Nie je možné, že by len to bolo, čo spomenul… Mnoho temného zostalo v jeho slovách… A razom tá oslava v jeho ústach? To nie teatrálnosť, schválne podivínstvo, on je vskutku taký.

Keď sa Kunovič nahol po druhý raz z obloka, už bola Nela sama. Radovský preskočil múrik, šiel plantážou a na konci veľkej záhrady, pod starou lieskou, ľahol do vysokej trávy. Na potoku prali ženy, búchajúc piestmi.

„Nie — čo som to urobil,“ dumal Vlado; „možno stal som sa komickým v jej očiach.“ To slovo „jej“ razom dostalo u neho čudný význam. Ono zazvučalo akosi mocne v jeho duši. „Ona“, to mohla byť len Nela Kunovičová, a toto „ona“ rástlo; všetko, čo zažil a videl u Kunoviča, na lúke, pri obede, v záhradke, dostalo novú formu, podmienenú ňou; všetko bolo naplnené ňou samou. Tam pod brehom malá kvetná hrada (otcov tabak všetko vytisol z hornej planinky), i táto hriadka hovorila len o nej. Ona ju iste polievala, plela… Nechcel o tom myslieť, ale bol bezvládny oproti novému, silnému citu.

Keď vstal zmorený, zmietaný, duševne unavený, vyznal si celkom jasne: ja ju milujem. Toto poznanie naskočilo na neho ako zimnica, ako nejaký vonkajší, a nie čisto vnútorný obrat. Teraz chápal, prečo vedel tak plavne hovoriť v búdke, prečo jeho prirodzená nezdielnosť premenila sa na bezhraničnú zdielnosť. Prečo tak horel vnútorne, takou mocou nadchnutý… Prečo ho nehatila blízkosť Kunovičova, prečo ušiel tak razom do záhradky… Ale tu bola i hranica toho, čo rozumel! Ako sa to mohlo stať s takou rýchlosťou, čo je to vlastne, čo chce tento veliký, mohutný cit, kam povedie?… To bolo mu velikou, temnou hádankou. On sadol na skrivený peň liesky… Veľké listy lieskové tlačil si na sluchy. Cítil úzkosť ako pred neodvrátiteľným pádom z niečoho vysokého… Teraz, príduc k poznaniu svojej zaľúbenosti, spomenul na okamih, keď Nela razom vyšla z kríčkov pri Columbiniho prameni. Ohlásilo sa vtedy v ňom niečo, ale on hlas zadusil… Ale teraz videl a vedel… dobre by bolo bývalo kerovať Prachov a hodiť sa na kopanice záturské, kde ho čakal konškolár, nedokončený teológ a teraz kopaničný učiteľ Milko Krátky… No on nevyhol úderu, liezol podeň. A teraz je najnešťastnejší človek pod slnkom. Žart Kamencov stal sa hrozným skutkom. Prvé, na čo myslel, keď sa náležite zobral, ustanovil, že po obede odoberie sa ku Krátkemu. Kunovič mu dá kone po Zavalište, potiaľ je hradská cesta, a potom pahrbkami a dolinkami pôjde pešo až do záturských kopaníc. Áno, tak urobí. V izbe, s oblokmi zastretými zelenými oponkami, sadol k stolíku (i ten stolík musel byť jej); bol to ženský písomný stolík. „Som v stave nepríčetnom,“ hovoril sám sebe;“ možno, môj rozum sa kalí, a ja len myslím, že som pri zdravom rozume… Možno, že spozorovali niečo na mne, len ja sám nič nebadám! Aký to bol nezriadený výbuch v záhradke! A nepretrhla ma. Snáď z ľútosti. Čo som prežil tam pod lieskou! Nebola to nezdravá fantázia nenormálneho mozgu?“

On začal rozvinovať akúsi ťažkú integrálku,^[23] píšuc tužkou na papier… Išlo to… Potom mimovoľne písal verš — pretrel… No zvuk slabík akosi dobre účinkoval na jeho dušu: písal bez korektúry:

A on pokľakol k posteli, hlava klesla na hodvábny paplón. Vstal. Hárok s veršami, písanými tužkou, zletel na zem. On spomenul si sľub a zažal sviecu, že spáli osudné vyznanie…

„Vo dne mi sviecu páli!“ veselo zavolal Kunovič, otvoriac dvere dokorán. Vlado rýchlo zahasil sviecu… „Pečatíte listy? Dosť času… Poďte rýchlo… Mladé žrebce preháňam, je to radosť pozrieť na tie milé tvory…“

A chytiac Vlada za rukáv, ťahal ho svojím násilným spôsobom z izby. Samosebou sa rozumie, že Kunovič o popoludňajšom odchode nechcel ani počuť. „Kto sa raz dostane do môjho hradu, je mojím vazalom. Aký letný vták… nakŕm ho, a uletí.“