ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Podľa očitého svedka.)

Srditý Dunčo rád napádal psov, ale vždy iba slabších od seba. A to nie že by sa bol pohral s nimi, ale ich obyčajne pohrýzol do krvi. Naradšej sedával za uhlom domu a vyčkával svoje obete. Ak prešiel mocnejší pes, mlčal, alebo ho i pekne pozdravil; ale ak zblížil sa slabší, to zabrechol, skočil a hrdúsil pod sebou žalostne zavíjajúceho neborátka. Keď sa neukazoval ani jeden čučko, to Dunčo nevydržal pri dome. Sobral sa a chodil hore-dolu mestom, hľadajúc, koho by mohol vyškrtiť.

Raz zatúlalo sa mladé šteňa a na svoje nešťastie stretlo sa s Dunčom. Dunčo skočil na nebožiatko a do krvi ho dohrýzol.

Krívajúce šteňa žalovalo sa ostatným psom, vylihujúcim pred vrátami.

„Čo je moc, to je moc,“ pomyslel si hájnikov. Zahraj, a začal chodiť z dom’ na dom a rozprávať, čo Dunčo zasa vykázal. „To nebudeme ďalej trpieť, to je zbojníctvo,“ hovorili pohoršení psi, a dohovorili sa, že Dunču naučia móresu za všetky posavádne kúsky.

Raz Dunčo sobral sa zasa na prechádzku. Ale niektorí psi stáli už na stráži, čakali ho. Zabrechol jeden, ozval sa druhý, potom tretí, a za malú chvíľu bol už Dunčo obkolesený kŕdľom psov. Oni mu najprv dohovárali, prečo bije slabých bratov a sestry, ba i štence, ale keď sa posmieval ich rečiam, vyniesli nad ním krátky výrok: Vrhli sa naňho a o niekoľko minút ležal už Dunčo na ulici v posledných ťahoch. Psi ubili ho na smrť za to, že svojich bratov bil. Ó, koľko je ľudí, ktorí majú menej citu pre spravedlivosť a menej súcitu s ukrivdeným bližným, než títo psi!