ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V jednej turčianskej dedine počul som, že čert rád sa schováva do capa, pravda, len do čierneho. Akiste krivdia neborákovi capovi, aspoň povaha capov viac sa podobá barannej, než čertovej povahe. A rohy, brada? Iba ak tie okrasy. Čert vraj nosí celkom takú bradu, ako cap, iba rohov nemá čert takých veľkých. Z toho dalo by sa súdiť, že ešte väčšmi kole, než sám čert.

Ale čo potom. Môj cap, o ktorom čítal som v jednej kronike, nemal veru čertovských vlastností. Bol dobrák a bol spokojný so svojím osudom v kŕdli oviec. Keď išly ovce na pašu, on driapal sa po skalách, obhrýzal horkasté kry a počúval, obzeral sa, či sa neblíži nepriateľ. Ak niečo zbadal, skočil do strminy, pošuškal čosi Dunčovi, Dunčo zabrechal, a ovce i s valachom sbehli do doliny.

Najnebezpečnejší nepriatelia oviec boli vlci a medvedi. Líška tiež držala s vlkmi, ale vo svojej slabosti majúc strach pred bielym Dunčom, musela uspokojiť iba zatínaním pästí. Zato však, kde len mohla, v hore, klebetila na ovce, na capa a menovite na bieleho Dunču. Nemohlo sa jej do kotrby zmestiť, čo majú títo dvaja z toho, že dávajú taký pozor na to, aby ani len drobné jahniatko neztratilo sa z kŕdľa.

Líška konečne toľko naklebetila, že hôrne zvery uverily, že je cap príčina všetkému nešťastiu, ktoré kde-tu pri dobrodružstvách zastihuje jednotlivých obyvateľov hory. Rozohnali teda na všetky strany hôrnych žandárov, aby capa chytili a doviedli pred súd.

Cap zašiel raz hlbšie do húštiny, kde padol do rúk dvom ozbrojeným vlkom. Poviazali ho a viedli na hoľu, kde už čakalo obyvateľstvo hôr na nenapraviteľného hriešnika, ktorý vraj búri bieleho Dunču, ovce a valacha proti tichým, poriadnym, akurátnym, spravodlivým a všetkej cti hodným vlkom a medveďom.

Budú ho súdiť verejne pred voleným súdom. Nech vidia ešte i vtáci a veverice, že je súd spravedlivý.

I začali voliť súd. Vlci a medvedi revali tak, že ztratily sa ostatné hlasy. Márne protestovali orli: medveď zasadol si za stôl, ako predseda tribunálu, a dvaja vlci sadli si k nemu, ako hlasujúci sudcovia.

„A teraz,“ hovorí predsedajúci medveď, „potrebujeme ešte dvanástich boženíkov. Títo boženíci pod svedomím vypovedia, či je obžalovaný cap vinný alebo nevinný. Týchto boženíkov vyvolíme si zpomedzi všetkých zvierat, aby náš svet videl, že je súd nestranný. Tu sú kartičky; tridsaťšesť ich je. Na dvanástich kartičkách sú mená dvanástich vtákov, na druhých dvanástich kartičkách mená domácich zvierat (ani osla som nevynechal). Tak. Tieto kartičky kladiem do urny a na ne kladiem dvanásť kartičiek s menami vlkov. Teraz vylosujeme dvanástich boženíkov. Obžalovaný cap, ste spokojní?“

„Dobre lebo nebárs.“

Divnou náhodou vytiahol z urny samých vlkov. Cap pohladil si bradu a potuteľne sa usmial. Akiste si myslel: No, títo povedia, že som nevinný.

„Pane lišiak,“ hovorí predsedajúci medveď, „povedzte aké viny obťažujú obžalovaného capa.“

Lišiak založil si na nos okuliare a začal:

„Slávny súd: Od tisíc rokov panujeme v týchto horách a cap neprestajne búri proti nám ovce, aby snívaly… aby snívaly o veľkej krajine oviec. To búri krv. Hľa, nedávno snívalo sa ovciam, že sú páni vlci a medvedi nespravodliví a suroví, lebo sa oddávajú do pokojných baránkov. Slávny súd dobre viete, že ovce nesmú takto snívať, lebo i sám sen je strašná pomluva, prečin z poburovania. Nato ste tu vy, páni boženíci, aby ste povedali svoje: vinný.“

„Obžalovaný cap, čo viete predniesť na svoju obranu?“ spýtal sa medveď.

„Slávny tribunál!“ začal cap, „moja obrana je veľmi krátka. Páni boženíci sú vlci, a ja som cap. Čože sa nabránim? Veď som ešte nebol na svete, ešte ma mať koza nosila, keď ma už odsúdili. Že by sa boli premenili, to nik neverí. Tak ježí sa im srsť na chrbte teraz, ako vtedy pri potoku povyše baránka, keď mu dohovárali, že im vodu múti. A načo reči šíriť? Vediac, že ma odsúdite, neuznávam za hodné jazyk si drať.“

Cap mal pravdu: odsúdili ho, že musí pol roka v pivnici sedieť a — mäso jesť.

Orli rozpŕchli sa po svete a všade rozprávali, ako vlci posúdili capa. Po súde bol veľký bál: medvedi tancovali strašiak, vlci a líšky objímali sa v čardáši. Cap pod nimi v pivnici počúval to všetko, ale sa nehneval. Hladil si bradu a rožkami vyškraboval do steny tieto slová: „Nevinnosť možno dať do želiez, ale pravda chodí vždy svobodná. Pravda je večná a svätá, preto je hodno za ňu trpieť. Kto za pravdu trpí, ten bojuje proti lži a krivde. Ten národ má budúcnosť, ktorý má takých synov, čo vedia bojovať i trpieť za pravdu, lebo čo svet svetom stojí, vždy len pravda zvíťazila!“

A cap má pravdu.