ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zbadal tchor, že kohút zadriemal v kuríne. Pretiahol sa chytro cez dieru, vyšvihol sa na pánty a zahryzol do hrdla spiacej sliepke. Sliepka skríkla, kohút otvoril oči a odohnal nepriateľa. Hneď ráno sliepka išla s poviazaným hrdlom pred súd a obžalovala tchora, že ju chcel zmárniť. Vtedy vlk súdil rozopry medzi zvieratmi. Vypočúval sliepku a kázal jej, aby vtedy a vtedy prišla, že predvolá i obžalovaného.

Na určený deň dostavili sa pred vlka tchor, sliepka a jej svedok kohút.

Keď sliepka s kohútom došla, vtedy už objímal sa tchor s vlkom; kohút jej hneď pošepol, že je zle. Začali teda pokonávať, ale tchor všetko tajil; tvrdil, že on v tej dedine ani nikdy nebol. Vlk nedal nič ani na kohútovo svedectvo.

„Ale veď má ešte chrastu na hlave, čo som ho ďobol,“ tvrdí kohút.

„To som sa udrel, keď som z krčmy opitý išiel,“ vyhovára sa tchor.

„A na fúze má prilepené pero z môjho hrdla,“ ohlási sa sliepka.

„Pero na pero sa podá,“ vyvracia vlk, a výrok znel, že je tchor nevinný a sliepka musí ísť na tri dni do väzenia. Aby však neopakovaly sa podobné veci, vlk vyšle na ochranu sliepok žandára-líšku.

Smutný kohút oznámil doma, aká neprávosť stala sa uhryznutej sliepke, a že ich odteraz strážiť bude líška. Sliepky, husi, kačky zhíkly od ľaku, ale podrobiť sa musely.

Líška nevydržala dlho. Hneď v prvý deň svojho úradovania uchytila si tučnú mládku a začala ju pod humnom obhrýzať. Kohút, vidiac takú neprávosť, skríkol na poplach, že pribehli ľudia, za ľuďmi psi, a líšku zahnali do hory.

Líška rovno k vlkovi, a aby ju nepredišli, začne lhať:

„Mocný pane môj; zle sa robí na svete! Ako tak strážim sliepky a ostatnú hydinu a odháňam od nich nepriateľov, zrazu pobúril ten burič kohút nielen sliepky, ale i ľudí a psov proti mne, a len toľko, že som a celou kožou ušla. Krem toho kohút ti nadal do všelijakých, medziiným, že si nespravodlivý, že len s mocnými držíš, že od nepriateľa — a to si vraj ty — nedožije sa spravodlivý človek pravdy.“

Bola by ešte i ďalej zlobila vlka, ale vlk už sekal od jedu zubami. Sobral si potom na pomoc vlkov a líšky a išli všetci do dediny pomstiť sa, roztrhať kohúta a jeho čeľaď. Hja, ale kohút vedel, čo bude nasledovať. Deň i noc bdel, oka nezažmúril. A keď raz večer vlci a líšky vodrali sa až do dediny, skríkol na poplach, upozornení psi zavolali ľudí, ľudia pochytali drúky a vyhnali nepriateľov. Menovite vlci zle obišli; viac ich nechalo zuby na bojišti a niekoľkí krívali.