Pes vyvaľoval sa cez poludnie na pazderí. Bol mu dlhý čas. Zrazu zbadá pod kôlňou osla, ktorý tiež od dlhého času slamu žuval. „Poď na chvíľu ku mne,“ zavolá pes. Osol sobral sa a ľahol si pri svojom kamarátovi. Hovoril o všeličom: o voľbe do obecného výboru, o voľbe krajinského vyslanca, o opitých gazdoch, ktorí ich v opilosti bili, a konečne prišly do reči noviny.
„Čítal si v novinách,“ spytuje sa osol psa, „že si tvoj brat premenil meno na koťužníka? Čo na to povieš?“
„Čítal. Nuž koťuha je len koťuha. Ale či si to čítal,“ spytuje sa pes osla, „že si tvoj brat premenil meno na somára?“
„Naozaj?“ podivil sa osol. To som nečítal, to môže byť pravda. Konečne darmo si bude meniť meno, uši rozhodujú.“
Za chvíľu mlčali oba. Pes pretrhol mlčanie, hovoriac: „Škoda bolo meniť otcovské mená. Posaváď bili ich, ako psov a oslov, a odteraz ich budú otĺkať, ako koťužníkov a somárov.“
„Pravdu máš,“ prisvedčil osol, a odišiel popásť sa do záhrady.