ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ľvica ovdovela. Po nebohom zostalo malé, ako mačka, ľvíča. Vdova nariekala po hore, ako ona opustená vdova vychová svoje ľvíča. Počula to líška a začala ju prehovárať: „Daj ty mne do opatery svoje ľvíča; ja ho zanesiem na jednu pustatinu, kde bude sa mu veľmi dobre vodiť. Keď narastie, budeš mať oporu na staré dni. „Ľvica nerozmýšľala dlho. Aby sa sprostila starostí a trápenia o svoj plod, oddala líške ľvíča a potom starala sa iba o svoj žalúdok a o svoju kožu.

Po niekoľkých rokoch prišlo jej na um, že má syna na ďalekej pustatine. Požiadala líšku, aby jej už vrátila syna. Líška sľúbila, a už na druhý deň stálo ľvíča pred ľvicou. „Čo! Toto by bol môj syn?“ spytuje sa zarazená ľvica, „veď je toto mačka!“

„Hja, nenarástol,“ tvrdila falošnica.

Ale ľvica vedela, s kým má do činenia. Dala zaucho líške i mačke, a sama sobrala sa na pustatinu hľadať syna.

Po dlhom sem i ta blúdení zazrela na pustatine mladého ľva, ako prechádzal sa hrdo medzi palmami. Jej materské oko poznalo hneď, že je to vlastná krv.

„Syn môj milý!“ vykríkla ľvica a chcela ho objať.

Ale mladý lev neuveril. Ona mu všeličo rozprávala o nebohom otcovi, o rodisku, o svojom trápení, ale mladý lev len krútil hlavou. Naposledy vzdychol a povedal jej: „Nie je možné, aby si ty bola moja mater. Veď ktorá mater odvrhla by svoje decko od pŕs a vydala ho líške na milosť a nemilosť? Ale keby si skutočne i bola mojou roditeľkou, nezasluhuješ mena matky, lebo si ma dala do opatery cudzím, ktorí nikdy nemali pre mňa láskavého slova. O svojom trpení nejdem ani hovoriť. Choď s Bohom, nepoznám ťa!“

Horko nariekajúca ľvica vrátil a sa do svojej hory, a líška zďaleka posmievala sa jej.