ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Šiel gazda na obnoc s koňmi do hory. Pustil Pejku i Šimľu, aby sa pásli na lúke, a on, utrmácaný od práce, sadol si do kra a po krátkej chvíli zaspal. Pejko a Šimľo boli veľkí priatelia, nikdy nepohnevali sa v pluhu, ani pri válove, a veľmi radi mali svojho gazdu, lebo s nimi dobre zachodil. Ani na paši neodchodili jeden od druhého.

Ako si tak uhrýzajú zelená trávu, Šimľo, zavetriac, zahržal:

„Braček, zle je, neďaleko nás je vlk.“

„Nuž, nech len ide,“ povedal ticho Pejko, „však sme dobre podkuvaní; bude vedieť, ako my kopytami zuby trháme.“

„Ale ja sa bojím, že ma poškriabe a pohryzie,“ hovorí Šimľo, „a ja už len mám radšej svoju kožu, ako jeho zuby.“

„Nehovorže tak, nie,“ Pejko mu na to, „lebo nazdávať sa budem, že si zbabelý. A ostatne pomysli si i na spiaceho gazdu. Vlk zmárni ho iste, ak ho neobránia naše kopytá. On nás riadi, dobre chová a napája, nesmieme byť nevďační!“

„Čo ma do gazdu!“ odvrkol Šimľo; „keď nebude on, bude druhý.“

„No, dosť už, ja sa nepohnem s miesta! A ty, ak si mi taký priateľ, za akého si sa mi vydával, nenecháš ma tu samého, ale vydržíš v boji proti spoločnému nepriateľovi!“… Pejko nestačil to dohovoriť, keď zablýskaly neďaleko nich vlčie oči. Šimľo poobzeral sa, a poď kade ľahšie. Pejko opovržlive zavolal za ním: „Zbabelec!“ a prichystal sa do boja.

Vlk rozbehol sa k Pejkovi, chcejúc mu vyskočiť na šiju, ale útok nepodaril sa. Pejko privítal ho kopytami, a z vlkovej papule vysypaly sa zuby. Vlk posbieral sa so zeme a znovu rozbehol sa, ale Pejko dobre mieril: vybil vlkovi oko. Rozjedovaný vlk začal zavýjať, až hora hučala, ale Pejko na to nedbajúc, proboval na vlčích kostiach, či ho kováč dobre podkuval. Na zavýjanie zobudil sa i gazda, vyhľadal napochytre haluz a takto pomohol Pejkovi dohlušiť beštiu.

Gazda pohladil si statočného Pejku a zaviedol si ho domov. Šimľo stál už pri válove a veľmi sa divil, že gazda nepostavil k nemu Pejku, ale do osobitnej priehrady; k tomu nasypal mu do válova ovsa, a Šimľovi nič. Ráno prišly do stajne žena a deti gazdove, prihládzaly, objímaly Pejku, a na Šimľu ani sa neobzrely.

„Čo je to?“ spytuje sa Šimľo, či nie som tak kôň, ako ty? Všetci len okolo teba, a na mňa ani len nepozrú.“

„Ja som si to zaslúžil, lebo som pred smrťou zachránil ich otca. Keby som i ja bol zbabele ušiel pred vlkom, ako ty, dnes boly by už siroty.“

„Ale ja som len predsa múdrejší, než ty. Hľa, kožu máš podriapanú,“ očišťal sa Šimľo.

„Nie je to veru múdrosť utekať z nebezpečenstva vtedy, keď máme seba i svojich dobrodincov pred nepriateľom obrániť. Keby si nebol zbabele zutekal, moja koža mohla byť tiež celá; vidím, že nie si mi dobrý priateľ. Ostatne, rany zacelejú. Možno, že je to osožná a pohodlná vec, keď niekto opúšťa v nebezpečnom boji svojich a uteká, — ale je to veru mrzko, je to nevďačnosť a opovrženia hodná zbabelosť.“

Takto hovoril Pejko. Šimľo mlčal. Gazda na druhý deň predal Šimľu Židovi-handárovi, ktorý ho choval sprostou sečkou a strašne bíjal. Teda pokuta za hriech.

Ktorý z oboch koní konal tak, ako treba, a ktorý mal pravdu? Zaiste odpoviete mi jedným hlasom: Pejko!