Pusť ju do hniezda, vyhodí ťa z neho, hovoria na kukučku. Ale ja myslím, že je to klebeta; skorej sú takí ľudia, čo ťa vyženú z domu, ak ich pritúliš v ňom. Ale predsa viem o jednej kukučke, čo zničila celú rodinu. Keby také kukučky, ako tá, o ktorej idem rozprávať, rozmnožily sa veľmi, tak za krátky čas vyhynuli by všetci spevaví vtáci.
Veselí posmeváči postavili si v kroví hniezdo, samička zniesla štyri vajíčka a sedela na nich. Samček ju kŕmil, napájal, a aby jej nebolo smutno, vyspevoval jej. Raz odletel ďalej chrobáčikov chytať, a sotva odletel, už bola pri hniezde kukučka. Pustila sa do reči s posmeváčkou.
„Vidíš,“ hovorí kukučka, mohla by si prijať i moje vajíčko do hniezda.“
„A čo si nevystavíš hniezdo?“ spytuje sa posmeváčka; „veď každý poriadny vták má hniezdo.“
„Neviem stavať, a potom nám kukučkám je to už tak súdené, že musíme sa iba túlať po cudzích hniezdach. Maj srdce, vyslyš moju prosbu.“
Posmeváčka bol a mäkkého srdca a dovolila, aby kukučka do jej hniezda položila vajce. Samčekovi nepáčil sa síce nový hosť, ale naposledy na ženine prosby prikryl.
Z vajíček vykľuvalo sa päť drobných vtáčat. Samček mal veľmi mnoho roboty; neprestajne chytal muchy, komárov a kŕmil rodinu. Nadovšetko malá kukučka bola pažravá, zjedla za štyroch malých posmeváčov. Pravda, podľa toho i rástla a mocnela. Vtáčatá začaly obrastať, kukučka vždy viac a viac rozťahovala sa v hniezde. Mladým posmeváčom začalo byť tesno, kukučka tlačila ich k stene. Keď sa ponosovali na kukučku, mamka ich tešila, že však to už nebude dlho trvať, aby boli trpezliví a, aby sa láskavo chovali k veľkej sestre. Konečne kukučka toľko pokrmu pýtala, že posmeváč nestačil snášať chrobákov, musela i samička chodiť na lov.
Keď raz oba posmeváči vyleteli na lov, mladá kukučka začala sa svobodne rozťahovať v cudzom hniezde a pri tom rozťahovaní vyhodila z hniezda jedného posmeváča. Posmeváči prišli domov, robili krik, ale malému synovi nevedeli pomôcť a on i zahynul na zemi od zimy. Ale kukučke zapáčilo sa, že už lepšie sedí sa jej v hniezde, keď je jeden posmeváč von. Na druhý deň, keď posmeváči odleteli na lov, vysotila z hniezda druhého posmeváčka. I tento biedne zahynul. Kukučka opätovala svoj zločin, až konečne ostala v hniezde samotná a starí posmeváči, ač veľmi žialili za svojimi deťmi, kŕmili a hriali pažravú kukučku, kým nevylietala. Keď bola von z hniezda, vyletela na blízky strom a za výchovu tak sa poďakovala, že vysmiala posmeváčov, a nadajúc im do hlúpych, odletela do druhého kraja vyhadzovať z hniezda ľahkoverných vtáčkov.
Ako som spomenul, bude to vari len klebeta na kukučky. Skôr vídame také kukučky medzi ľuďmi: priletí, kto vie odkiaľ, do tvojho hniezda, do mesta alebo dediny, prepustíš kus miesta kukučke vo svojom hniezde, kŕmiš, zohrievaš ju ľahkomyseľne na úkor svojej čeľadi, a po nečase vidíš hynúť svoju rodinu, vyhodenú z vlastného hniezda… Vytučená kukučka vysmeje ťa za tvoju hlúposť a letí do iného kraja šudiť, klamať. Teda pozor na hniezda!
Len si pomyslite na krčmy a úžerníkov po dedinách, a povedzte úprimne, či v tejto bájke nieto mnoho pravdy?
