Pavúk, ako to viete, živil sa kedysi z poctivého tkáčskeho remesla; nasnoval na krosná priadzu a tkal pekné obrusy a uteráky. Ale zrazu začal za krosnami zívať, ponosovať sa na chrbát, na nohy, až konečne hodil člnok do kúta a povedal, že on veru nejde hrdlovať, nech vraj hrdlujú naňho iní.
Predal teda krosná, vzal do batôžka otrhaný kaftan, aby svet nepovedal, že nemá nič; prevesil si cez jedno plece veniec cibule a cez druhé veniec cesnaku, a sobral sa do širokého sveta.
Chodil z dediny do dediny, ponúkal cibuľu a cesnak, ale nik nechcel kupovať. A veď on on ani nechcel predávať, to sa chcel iba poobzerať, kde by mohol ľahko bez práce žiť.
Konečne prišiel do jednej dediny, kde zapáčilo sa mu tak, že ani na krok ďalej!
Išiel k rychtárovi a hovorí, aby mu dali do arendy obecný dom.
„A čože tam budeš robiť?“ spytuje sa rychtár ošklbaného pavúka.
„A veru ja,“ odpovedal pavúk, „budem tkať, lebo som ja tkáč.“
„Ach, čo,“ rychtár na to, „ty u nás nevyžiješ z tkáčskeho remesla, lebo u nás je každá gazdiná tkáčkou; pozri, i moja žena tká a aké plátno!“
„Veď ja tkám iba siete, do ktorých sa muchy chytajú,“ tvrdí pavúk.
Rychtár popustil a dal mu obecný dom do arendy, mysliac si pritom: Však ty zutekáš pred hladom.
Pavúk vtiahol so svojím batôžkom do obecného domu a začal rozťahovať svoje siete. Keď bol s tým hotový, sadol si na oblok a díval sa na svet. Letela popri ňom mucha.
„Hé, súseda!“ kričí pavúk na ňu, „vari ma ani nenavštívite? Poďte si obzrieť moju pradzu.“
Mucha mäsiarka zabrnčala a vošla do chyže. Sadla na sieť a začala probovat nite, či sú dosť mocné. Pavúk, vidiac, že ich veľmi trhá, prosil ju, aby to nerobila, že jej radšej dá sladkého rozólišu. Mucha vypila rozóliš a začala najprv spievať a potom zaspala. Priletela na oblok druhá mucha. I tú privábil, napojil rozólišom. Potom priletel nahnevaný komár.
„Čo sa hneváte, kmotor?“ líška sa mu pavúk; „poďte ko mne, dám vám takého sladkého, čo sa hneď rozveselíte!“
Komár poslúchol, vliezol do siete, pavúk ho napojil.
Keď už hodne opitých múch a komárov v sieti spalo, pavúk poputnal im nohy a krýdla a, vysmejúc hlupákov, začal z nich za živa životnú šťavu cicať. Keď sa prebudili z omámenia, boli už natoľko vycicaní, oslabení, že všetko trepanie nohami a krýdlami bolo daromné. Sieť bola mocnejšia, a oni podle zahynuli. Ich smrteľným úzkostiam posmieval sa sadlom obhádzaný pavúk.
Po nečase navštívil ho rychtár.
„Nuž ako sa máš, pán majster,“ spytuje sa hlava obce.
„Len tak pomaly rychtárko, plané časy; robím, hrdlačím, ale nik nechce kupovať moje siete.“
„A toto je čo v tých sieťach?“ spytuje sa ďalej rychtár.
„To sú pocestní komári a muchy, rychtárko. Boli ustatí, vypili si trošku a pospali.“
Ale rychtár prizrel sa bližšie a videl, že sú tie muchy veru mrtvé a vycicané.
„Hm, hm,“ povie potom rychtár, „ty si nebezpečný remeselník; naposledy oddal by si sa ešte i do mňa,“ a v tom palicou potrhal všetky siete a niekoľkých vychudlých komárov vysvobodil. Pavúk naľakal sa rychtárskej palice a utekal, až zastavil kdesi na hruške pri Jordáne.
Len aby takých rychtárov bolo čím viacej!
